1, § 266 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) Tr. zák. a iné, o odvolaniach obžalovaných K. K., Ing. L. Y. a Ing. H. B. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 8. septembra 2015, sp. zn. BB-4T/26/2013, na neverejnom zasadnutí konanom 23. novembra 2017 v Bratislave, takto rozhodol:
1 písm.
1 Tr. por. vec sa vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 8. septembra 2015, sp. zn. BB-4T/26/2013, boli obžalovaní K. K. a Ing. L. Y. uznaní za vinných zo spáchania pokusu zločinu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe formou spolupáchateľstva
1, § 266 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. a obžalovaný Ing. H. B. zo spáchania pokusu zločinu (správne prečinu) machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe formou spolupáchateľstva
1, § 266 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že obžalovaný K. K. ako starosta obce zastupujúci verejného obstarávateľa, obec K., v postavení vyhlasovateľa verejnej súťaže uverejnenej vo Vestníku Úradu pre verejné obstarávanie dňa
2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
1 písm. a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. bol výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 5 (päť) rokov.
1 Tr. zák. bol obžalovanému K. K. uložený aj trest zákazu činnosti - výkonu zamestnania, povolania alebo funkcie v orgánoch verejnej moci na dobu 5 (päť) rokov. Obžalovaný Ing. L. Y. bol za to
2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, ktorého výkon mu bol
1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložený.
1 Tr. zák. prvostupňový súd určil skúšobnú dobu vo výmere 5 (päť) rokov.
1 Tr. zák. uložil prvostupňový súd obžalovanému Ing. L. Y. aj trest zákazu činnosti - výkonu funkcie odborne spôsobilej osoby v procese verejného obstarávania alebo verejnej dražby na dobu 5 (päť) rokov. Obžalovanému Ing. H. B. bol za to
1 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok, ktorého výkon súd
1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložil a
1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu vo výmere 2 (dva) roky.
1 Tr. zák. bol obžalovanému Ing. H. B. uložený aj peňažný trest vo výmere 3 000,- eur (tritisíc eur). Pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu bol
3 Tr. zák. uložený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Proti tomuto rozsudku, voči výrokom o vine a treste, včas podali odvolania obžalovaní K. K., Ing. L. Y. a Ing. H. B.. Obžalovaný K. K. v písomných odôvodneniach odvolania prostredníctvom svojich obhajcov predovšetkým namietal, že vo veci rozhodol nepríslušný súd. Poukazujúc na ustanovenie § 14 písm. b) Tr. por., v zmysle ktorého sa pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu vzťahuje na trestný čin machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe
3 Tr. zák., konštatoval, že v predmetnom konaní bolo podstatné posúdenie naplnenia kvalifikačného predpokladu v zmysle § 266 ods. 3 písm. a) Tr. zák., teda spôsobenie škody veľkého rozsahu. V tejto súvislosti poukázal na to, že Špecializovaný trestný súd už uznesením zo
3 písm. a) Tr. zák., bola v tomto bode obžaloby dokázaná jeho nevina, a preto po vyhlásení dokazovania za skončené na hlavnom pojednávaní dňa 4. septembra 2015 mal Špecializovaný trestný súd vec
1 Tr. por. postúpiť Okresnému súdu Prešov. Keďže tak neurobil a rozhodol o vine a treste pre obžalovaného, konal a rozhodol ako súd vecne a druhovo nepríslušný a v nezákonnom zložení a obžalovanému odňal zákonného sudcu, čím sa dopustil porušenia jeho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Konajúcemu súdu ďalej vyčítal, že rozhodol na základe nezákonného dôkazu a v rozpore s princípom právnej istoty, keď svoje rozhodnutie založil na prepisoch zvukových záznamov, nachádzajúcich sa na č. l. 492-578 spisu a získaných odpočúvaním vykonaným (na základe súhlasu sudcu Špecializovaného trestného súdu z 27. septembra 2011, sp. zn. BB-ŠTS-V-1/11-Ntt-689) v inej trestnej veci, a to v čase (od 28. septembra 2011 do 28 decembra 2011), keď sa v tejto trestnej veci ešte neviedlo trestné stíhanie (to bolo začaté až 3. januára 2012). Či je tento dôkaz použiteľný v predmetnej trestnej veci, bolo
obhajoby potrebné posúdiť
7 Tr. por. Obžalovaný v tejto súvislosti upriamil pozornosť na skutočnosť, že v súčasnosti existujú dve protichodné rozhodnutia senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súvisiace s prejednávanou problematikou, a to uznesenie z
názoru obžalovaného nevysporiadal nielen s námietkou k obsahu prepisov, ale ani s argumentmi týkajúcimi sa naplnenia znakov skutkovej podstaty, predovšetkým, z čoho vyvodil dohodu na akomkoľvek nezákonnom konaní, čím konkrétne sa dopustil spolupáchateľstva, akým konkrétnym konaním došlo k porušeniu konkrétnych ustanovení zákona o verejnom obstarávaní a v akých časových súvislostiach malo prebiehať toto porušenie. Dôsledkom chýb napadnutých výrokov rozsudku, spôsobených nejasnosťou a neúplnosťou skutkových zistení a nevysporiadaním sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, sú
obžalovaného K. K. aj pochybnosti o správnosti skutkových zistení. Navyše, napadnutý rozsudok je
jeho názoru založený aj na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a na nesprávnom použití iných hmotnoprávnych ustanovení. V tejto súvislosti poukázal predovšetkým na to, že zákon neumožňuje trestne stíhať a napokon uznať za vinných obžalovaných, ktorí by dojednali niektorému súťažiteľovi prednosť alebo výhodnejšie podmienky na úkor iných možných (potenciálnych, prípadných) súťažiteľov. Išlo by o neprípustnú analógiu, keďže Trestný zákon ustanovuje, že prednosť alebo výhodnejšie podmienky sa musia dojednať na úkor iných súťažiteľov, teda existujúcich súťažiteľov, a nie možných súťažiteľov. Pritom jediným súťažiteľom v tejto verejnej súťaži bola spoločnosť C., R..K..S.. H., a teda logicky nebolo možné dojednať prednosť alebo výhodnejšie podmienky. Okrem toho
obžalovaného ani obsah pojmov prednosť a výhodnejšie podmienky nezodpovedá konaniu, ktoré popísal súd prvého stupňa v napádanom rozhodnutí. Obžalovaný zdôraznil, že akékoľvek prispôsobovanie podmienok súťaže by bolo možné len do
jeho názoru by sa na preukázanie pravdivosti skutkových tvrdení muselo preukázať, že vzhľadom k stanoveným podmienkam verejnej súťaže sa jej nemohol úspešne zúčastniť iný súťažiteľ či už zo Slovenska alebo susedných štátov, čo by si vyžadovalo zabezpečenie vyjadrení firiem s obdobným zameraním, ako má spoločnosť C., R..K..S.. H., o schopnosti splniť podmienky stanovené verejnou súťažou. Uviedol, že podmienky obsiahnuté vo verejnej súťaži boli limitované obcou, ktorá chcela zabezpečiť dodanie vecí s určitými parametrami. Pripustil, že v danom období mohlo dôjsť k nadštandardnej komunikácii so zástupcom spoločnosti C., R..K..S.. H., čo však samo osebe nemalo žiaden vplyv na skutočnosť, že verejnej súťaže sa mohli úspešne zúčastniť aj iní súťažitelia. Skutočnosť, že iní súťažitelia sa do verejnej súťaže napokon neprihlásili, označil za vec náhody, a nie za dôsledok súťažných podmienok. Opak by musel byť preukázaný dôkazom, napríklad vyhláseniami spoločností s obdobným zameraním, že podmienky súťaže boli pre nich oproti inému súťažiteľovi diskriminujúce a nesplniteľné. V tejto súvislosti obžalovaný zdôraznil, že nebola evidovaná ani jedna sťažnosť od záujemcu o verejnú súťaž na diskriminujúce podmienky. Dodal, že súťažné podklady boli vypracované v intenciách zákona o verejnom obstarávaní, pričom na trhu je mnoho firiem, ktoré by tieto podmienky splnili a ponúkli ešte výhodnejšie technické parametre, ako sa požadovali v súťažných podkladoch, avšak súťaže sa nezúčastnili z rôznych dôvodov, ktoré sú známe len im. Rovnako ako obžalovaný K. K.Š. aj obžalovaný Ing. L. Y. namietal vykonanie dôkazu oboznámením prepisov telefonických odposluchov a emailovej komunikácie, majúc za to, že v súlade s existujúcou judikatúrou ide o dôkaz získaný v inej trestnej veci pred začatím trestného stíhania v tejto veci, a teda ako dôkaz ich nebolo možné použiť. Konštatoval, že predmetné prepisy mohli predstavovať len kriminálnu informáciu pre orgány činné v trestnom konaní, avšak ako dôkazy v prejednávanej trestnej veci nie sú použiteľné. Napriek existencii protichodných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k tejto právnej problematike a nezaujatiu stanoviska trestnoprávneho kolégia k nej, trval na tom, že tieto dôkazy boli získané nezákonne, v predmetnom konaní sa použiť nemôžu a súd na ne nemôže prihliadať. Za danej situácie neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by ho usvedčoval z akejkoľvek komunikácie s ďalšími spoluobžalovanými. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie alebo aby ho po zrušení napadnutého rozsudku spod obžaloby prokurátora pre žalovaný skutok v celom rozsahu oslobodil s tým, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný. Na tvrdení o nezákonnosti získania dôkazov - prepisov zvukových záznamov z odpočúvania telefónnych staníc založil odôvodnenie svojho odvolania aj obžalovaný Ing. H. B.. Rovnako ako ostatní spoluobžalovaní, argumentoval tým, že súhlas na odpočúvanie bol vydaný v inej trestnej veci na zdokumentovanie podozrenia z páchania trestnej činnosti iných osôb ako obžalovaných K. K. a jeho. Ide tak o dôkaz získaný v inej trestnej veci, pričom v čase odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky sa v danej trestnej veci ešte neviedlo trestné stíhanie, ktoré bolo začaté až s odstupom času. Pripomenul, že v prípadoch, keď vec pripúšťa rôzny výklad, by mal súd konať
zásady všetky nejasnosti v prospech páchateľa ako aj
zásady čo je výhodnejšie pre páchateľa, ako je to zaužívané aj pri zmene trestných kódexov. Zároveň vyjadril názor, že nebolo preukázané, že by sa dopustil pokusu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe formou spolupáchateľstva. Argumentoval tým, že vzhľadom na nedostatok právomoci nemal možnosť prispôsobovať podmienky súťaže, pričom ovplyvňovanie spoluobžalovaných K. K. a Ing. L. Y. taktiež nebolo preukázané. Potvrdil, že na dotazy zástupcu verejného obstarávateľa aj odborne spôsobilej osoby, súvisiace s prieskumom trhu, odpovedal, pričom podotkol, že taký istý sortiment tovaru a techniky, aký dodáva spoločnosť C., R..K..S.. H., dodáva viacero dodávateľov, a teda poskytnutím parametrov nikoho nediskriminoval. To, že do súťaže sa okrem spoločnosti C., R..K..S.. H. neprihlásil nik iný, označil za zhodu okolností. Uzavrel, že nebolo preukázané, že by niekoho ovplyvňoval, aby sa do súťaže neprihlásil, či že by niektorému súťažiteľovi dojednal prednosť alebo výhodnejšie podmienky na úkor iných súťažiteľov. Na základe uvedeného navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, z 8. septembra 2015, sp. zn. BB-4T/26/2013, a oslobodil ho spod obžaloby prokurátora špeciálnej prokuratúry alebo aby vec vrátil na Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica na nové prejednanie a rozhodnutie. V súlade s ustanovením § 314 Tr. por. prvostupňový súd odvolania obžalovaných K. K., Ing. L. Y. a Ing. H. B., vrátane ich písomných odôvodnení, doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa k doručeným odvolaniam v určenej lehote žiadnym spôsobom nevyjadril. Rovnako, na doručené odvolania spoluobžalovaných nijakým spôsobom nereagoval ani jeden z obžalovaných. Následne súd prvého stupňa po odstránení vytknutých nedostatkov predložil vec odvolaciemu súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako súd odvolací, na podklade podaných odvolaní
1 Tr. por., po zistení, že niet dôvodu na zamietnutie odvolaní
1 Tr. por. ani na zrušenie rozsudku
3 Tr. por., preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, majúc na zreteli, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, možno prihliadnuť len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Tr. por., pričom zistil, že odvolania obžalovaných sú prípustné (§ 306 Tr. por.), boli podané oprávnenými osobami (§ 307 ods. 1 písm.
1 Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
príslušných ustanovení zákona, v danom prípade hlavne v otázke samotnej viny obžalovaného. Z odôvodnenia rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu je zrejmé, že tento sa citovaným ustanovením Trestného poriadku dôsledne neriadil. Písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku je síce pomerne obsiahle, avšak v prevažnej časti venované sumarizácii dôvodov vedúcich k vydaniu predchádzajúceho, odvolacím súdom neskôr zrušeného, oslobodzujúceho rozhodnutia z
1 Tr. por., vychádzajúc zároveň z ustanovenia § 280 ods. 1 Tr. por. a so zreteľom na hospodárnosť a efektívnosť konania, vec vrátil Špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Úlohou Špecializovaného trestného súdu bude v konaní po vrátení vec v potrebnom rozsahu znovu prejednať a rozhodnúť a vyhotoviť taký rozsudok, ktorý bude obsahovať odôvodnenie v súlade s § 168 ods. 1 Tr. por. V novom rozhodnutí bude potrebné zohľadniť a dôkladne sa vysporiadať aj s nasledujúcimi skutočnosťami, k zisteniu ktorých najvyšší súd dospel v rámci plnenia svojej prieskumnej povinnosti a na ktoré v tomto štádiu konania len marginálne poukazuje. Platí totiž, že pokiaľ sa odvolací súd nestotožní so skutkovými zisteniami rozsudku súdu prvého stupňa, nie je oprávnený sám vytvárať závery o skutkovom stave veci a nahrádzať tak hlavné pojednávanie, ale môže len v odôvodnení svojho rozhodnutia rozviesť, prečo sú tieto skutkové zistenia chybné, v čom ich treba doplniť a k akým dôkazom ešte treba prihliadnuť (R 20/97). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorému zodpovedá aj obsah predloženého spisového materiálu, vyplýva, že výrok o vine obžalovaných bol založený výlučne na dôkaze vykonanom na hlavnom pojednávaní dňa 4. septembra 2015 - prečítaním oboznámených prepisoch záznamov telekomunikačnej prevádzky z č. l. 492-578 spisu, získaných odpočúvaním a zaznamenávaním telekomunikačnej prevádzky, ktoré sa realizovalo na základe súhlasu sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 27. septembra 2011, sp. zn. BB-ŠTS-V-809-1/11-Ntt-689, na odpočúvanie a zaznamenávanie v rámci telekomunikačných činností, vydaného
1, § 4a ods. 1 písm.
1 Tr. zák. a podplácania
1 Tr. zák. funkcionárov mesta J.. To znamená, že záznamy telekomunikačnej prevádzky, ktorých prepisy boli v tomto konaní použité ako jediný usvedčujúci dôkaz, boli zadovážené za účelom získania skutočností významných pre trestné konanie vedené pre trestnú činnosť žiadnym spôsobom nesúvisiacu s trestnou činnosťou obžalovaných, pre ktorú na nich bola podaná obžaloba v tomto konaní, a to v období pred začatím trestného stíhania v tejto trestnej veci. K tomu je potrebné zdôrazniť, že rešpektovanie zákonnosti pri vykonávaní dôkazov nie je abstraktnou a formalistickou požiadavkou, ale má základný význam pre spravodlivosť trestného procesu, dôsledkom čoho je, že dôkaz získaný nezákonným spôsobom nemožno brať do úvahy bez toho, aby súčasne došlo k poškodeniu riadneho výkonu spravodlivosti. Uvedené vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. por., v zmysle ktorého nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. Zákonnosť dôkazu predpokladá, že bol získaný z prameňa, ktorý stanovuje alebo pripúšťa zákon, a zabezpečený a vykonaný procesným subjektom k tomu zákonom oprávneným, a to v zodpovedajúcom štádiu trestného konania a postupom, ktorý je v súlade s právnymi predpismi. Vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu je tiež dôležité poznamenať, že okrem zákonnosti dôkazu je potrebné rozlišovať tzv. procesnú použiteľnosť dôkazu (prípustnosť dôkazu), pri ktorej ide v zásade o zákonný dôkaz, ktorý však vzhľadom k určitým okolnostiam nemôže byť použitý v ďalšom priebehu konania a nie je možné z neho vychádzať pri ustaľovaní skutkového stavu veci.
2 Tr. por. za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
tohto zákona alebo
osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že otázka prípustnosti predmetných prepisov telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu v prejednávanej veci už bola predmetom prieskumnej povinnosti najvyššieho súdu, ktorý uznesením z
1 písm. b) zákona o ochrane pred odpočúvaním informačno-technickými prostriedkami na účely tohto zákona sú najmä elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory používané utajovaným spôsobom pri odpočúvaní a zaznamenávaní v rámci telekomunikačných činností.
1 zákona o ochrane pred odpočúvaním informačno-technické prostriedky možno použiť iba na základe predchádzajúceho písomného súhlasu zákonného sudcu (ďalej len "súhlas") len na nevyhnutný čas, najdlhšie však na šesť mesiacov. Lehota začína plynúť dňom udelenia súhlasu. Ak je nevyhnutné použiť naraz alebo následne niekoľko druhov informačno-technických prostriedkov, každý z nich možno použiť len v rozsahu výslovne udeleného súhlasu. Ak sa má informačno-technický prostriedok použiť v miestach, ktoré nie sú verejne prístupné, zákonný sudca rozhodne aj o tom, či sa súhlas vzťahuje aj na vstup na tieto miesta.
1 písm. b) zákona o ochrane pred odpočúvaním na rozhodovanie o použití informačno-technických prostriedkov
tohto zákona je vecne príslušný krajský súd v ostatných prípadoch; to neplatí, ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu.
2 zákona o ochrane pred odpočúvaním ak sa majú informácie získané použitím informačno-technického prostriedku použiť ako dôkaz v trestnom konaní, vyhotoví orgán štátu písomný záznam s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku; k písomnému záznamu orgán štátu priloží záznam a jeho doslovný prepis. Informácie získané použitím informačno-technického prostriedku, ktoré sa nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedeného v žiadosti, sa môžu použiť ako dôkaz v trestnom konaní, len ak sa týkajú trestnej činnosti, v súvislosti s ktorou možno použiť informačno-technický prostriedok. Zákonné podmienky pre aplikáciu inštitútu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky ako informačno-technických prostriedkov zabezpečovania informácií sú predmetom úpravy ustanovenia § 115 Tr. por. Základné zákonné podmienky tohto zásahu do práva na ochranu tajomstva dopravovaných správ garantovaného čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje odsek 1 citovaného ustanovenia tak, že v trestnom konaní o zločine, korupcii, trestných činoch extrémizmu, trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom čine legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva, možno vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ak možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Príkaz možno vydať, ak nemožno sledovaný účel dosiahnuť inak alebo ak by bolo jeho dosiahnutie iným spôsobom podstatne sťažené. Ak sa pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačnej prevádzky zistí, že obvinený komunikuje so svojím obhajcom, takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť; to neplatí, ak ide o informácie, ktoré sa vzťahujú na vec, v ktorej advokát nezastupuje obvineného ako obhajca. V kontexte prejednávanej veci je určujúce vymedzenie podmienok použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu v inej veci než je tá, v ktorej bol získaný, ktoré je obsiahnuté v § 115 ods. 7 Tr. por. Uvedené ustanovenie Trestného poriadku určuje, že v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre trestný čin uvedený v odseku 1. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že Trestný poriadok spája možnosť použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu v inej trestnej veci s existenciou ďalšieho trestného konania. Pritom už samotná voľba výrazových prostriedkov, ktorými zákonodarca špecifikoval podmienky, za akých možno pristúpiť k použitiu záznamu telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu aj v tomto ďalšom konaní, zároveň, s ohľadom na ich jazykový výklad, nenecháva žiaden priestor pre pochybnosti o tom, že toto ďalšie trestné konanie musí spĺňať dve podmienky. Musí byť vedené pre niektorý z trestných činov, ktoré sú Trestným poriadkom taxatívne vymenované v ustanovení § 115 ods. 1, a zároveň musí byť vedené v rovnakom čase ako trestné konanie, v rámci ktorého k získaniu tohto dôkazného prostriedku došlo. Slovo „súčasne,“ použité v dikcii ustanovenia § 115 ods. 7 Tr. por., vyjadrujúceho podmienky použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky v inej trestnej veci ako je tá, v ktorej bol vyhotovený, tak nepochybne vyjadruje práve časovú súvislosť trestného konania, v rámci ktorého bolo odpočúvanie vykonané a záznam vyhotovený, a trestného konania, v ktorom sa má tento záznam použiť ako dôkaz. Vecná súvislosť týchto konaní, daná právnou kvalifikáciou trestných činov, pre ktoré majú byť za účelom naplnenia podmienok ustanovenia § 115 ods. 7 Tr. por. vedené, totiž vyplýva už z odkazu na odsek 1 tohto ustanovenia Trestného poriadku, a teda nevyžaduje prítomnosť slova „súčasne,“ ktoré by sa takto javilo byť nadbytočným. Pritom požiadavka na súčasné vedenie trestného konania v trestnej veci, v ktorej záznam telekomunikačnej prevádzky síce nebol vyhotovený, ale má byť ako dôkaz použitý, sa musí logicky vzťahovať už na okamih získania tohto dôkazu, teda na okamih realizácie odpočúvania a vyhotovenia záznamu telekomunikačnej prevádzky, respektíve už na okamih vydania príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. Za zákonný totiž možno považovať len dôkaz, ktorý bol zákonným spôsobom nielen vykonaný, ale v súlade so zákonom už aj získaný. Preto výklad, v zmysle ktorého pre zákonnosť a prípustnosť použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky v inej trestnej veci, než je tá, v ktorej bol príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydaný, stačí, aby v čase jeho použitia bolo stále vedené aj trestné konanie, v ktorom sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonali, nemá žiadne opodstatnenie. Vykonanie, hoci aj toho istého, dôkazu totiž prebieha v každej trestnej veci samostatne, a teda aj zákonnosť jeho realizácie podmieňujú konkrétne procesné postupy, zvolené súdom v tej-ktorej veci. Fázou dokazovania, v ktorej dochádza k prieniku trestných konaní a ktorá je teda spoločná pre všetky trestné konania, v ktorých sa konkrétny dôkaz používa, je získanie dôkazu. Časová súvislosť trestných konaní, požadovaná zákonom ako podmienka prípustnosti použitia dôkazu získaného v jednom trestnom konaní aj v ďalšom trestnom konaní, sa potom zákonite musí odvíjať práve od tejto fázy dokazovania. Uvedený prístup je navyše väčšmi aj v súlade s požiadavkou na reštriktívny výklad podmienok zásahov do základných práv a slobôd. Rovnako, uvažujúc v kontexte požiadaviek stanovených Trestným poriadkom v § 115 ods. 1 na aplikáciu inštitútu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, nemožno ani z hľadiska systematického a teleologického výkladu pripustiť, aby sa v jednej trestnej veci na použitie tohto zabezpečovacieho prostriedku vyžadovalo splnenie konkrétnych, zákonom presne špecifikovaných podmienok, obmedzujúcich jeho uplatnenie len na zistenie tých konkrétnych skutočností, ktoré takýmto zásahom majú byť zistené, len v nevyhnutnom rozsahu, len na nevyhnutnú dobu a za prísneho rešpektovania kritérií legality, legitimity a proporcionality, a v inej trestnej veci bolo možné stotožniť sa s použitím výsledkov takéhoto zásahu do Ústavou Slovenskej republiky i medzinárodno-právnymi dokumentmi chránených práv a slobôd fyzických osôb, realizovaného v čase, keď sa zo strany orgánov činných v trestnom konaní o existencii možnosti (s)páchania určitého, čo do podstaty skutku aspoň rámcovo identifikovaného činu, ani len neuvažovalo. Účelom inštitútu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky nie je preventívne zisťovanie skutočností, ktoré by potenciálne mohli byť významnými pre trestné konanie v nejakej veci a ich následné použitie ako dôkazov v akomkoľvek trestnom konaní, ale existenciou dôvodného predpokladu podmienené zistenie konkrétnych skutočností významných pre trestné konanie vedené v konkrétnej trestnej veci. Konštatované vedie k jednoznačnému záveru o prípustnosti použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu v trestnom konaní vedenom v inej trestnej veci než je tá, v ktorej došlo k jeho vyhotoveniu, len v prípade, že, použijúc dikciu ustanovenia § 115 ods. 7 Tr. por., trestné konanie v tejto inej trestnej veci bolo vedené už v čase vykonania odpočúvania a vyhotovenia záznamu telekomunikačnej prevádzky. Kľúčovým pre posúdenie prípustnosti použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu v trestnom konaní vedenom v inej trestnej veci než je tá, v ktorej došlo k vydaniu príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, bude preto určenie okamihu začatia trestného konania v tejto inej trestnej veci. Trestné konanie je Trestným poriadkom v § 10 ods. 15 definované ako konanie
tohto zákona. Prakticky to znamená, že v trestnom konaní vedenom v prejednávanej trestnej veci by prichádzalo do úvahy použitie ako dôkazu tých záznamov telekomunikačnej prevádzky, ktoré boli v rámci konania, v ktorom bol vydaný príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, vyhotovené v čase od podania trestného oznámenia v prejednávanej trestnej veci či v čase od zistenia trestného činu príslušným orgánom činným v trestnom konaní. V rozpore s uvedeným záverom, vyplývajúcim z výslovného znenia § 115 ods. 7 Tr. por. a viažucim prípustnosť použitia informácií získaných postupom
1 Tr. por. v trestnom konaní aj v inej trestnej veci na súčasné vedenie trestného konania v tejto inej trestnej veci, sú východiská záruk spravodlivého procesu, vyplývajúce zo stabilizovanej judikatúry, v zmysle ktorej vytvára všeobecný rámec pre vykonávanie procesne použiteľných úkonov
Trestného poriadku, smerujúcich k rozhodnutiu vo veci, vznesenie obvinenia (§ 206 ods. 1 Tr. por.) ako najdôležitejší procesný úkon prípravného konania, od ktorého sa odvíja ďalší procesný postup vo veci, a to predovšetkým s ohľadom na zásahy do osobnej slobody a ďalších Ústavou Slovenskej republiky i medzinárodno-právnymi dokumentmi garantovaných práv a slobôd obvineného. Uvedené znamená, že dôsledkom potreby zabezpečenia práv obhajoby, ako aj rešpektovania zásady kontradiktórnosti konania je z hľadiska zákonnosti dokazovania požiadavka na obstaranie, zabezpečenie a vykonanie dôkazov primárne v štádiu trestného konania po vznesení obvinenia, avšak, vychádzajúc z § 199 ods. 5 Tr. por., v zmysle ktorého je policajt oprávnený vykonávať všetky úkony
Trestného poriadku po začatí trestného stíhania, sa pripúšťa aj procesná použiteľnosť dôkazov vykonaných pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, respektíve pred jeho oznámením vyhlásením, pokiaľ k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania „vo veci“
1 Tr. por. (podobne R 30/2010). Možno teda uzavrieť, že (s výnimkou zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného úkonu) sú na účely trestného konania v určitej trestnej veci zásadne použiteľné len tie dôkazy, ktoré boli získané najskôr po začatí trestného stíhania, pričom z povahy veci vyplýva, že aj zaisťovací úkon, neopakovateľný úkon alebo neodkladný úkon, ktorého uskutočnenie prípadne predchádza začatiu trestného stíhania, bude mať už v čase jeho realizácie zrejmý vzťah ku konkrétnym skutočnostiam, ktoré sa prostredníctvom neho majú zistiť, respektíve preukázať, a ktoré bezprostredne povedú k vydaniu uznesenia o začatí trestného stíhania v danej trestnej veci. Uvedenému záveru neodporuje ani ustanovenie § 115 ods. 2 Tr. por., ktoré pripúšťa vydanie príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky aj pred začatím trestného stíhania. Aj takto vydaný príkaz totiž musí byť v zmysle odseku 1 uvedeného ustanovenia založený na existencii dôvodného predpokladu zistenia skutočností významných pre trestné konanie v konkrétnej trestnej veci a zároveň spĺňať požiadavky kladené na jeho obsah ustanovením odseku 3 citovaného ustanovenia, a teda byť odôvodnený konkrétnymi skutkovými okolnosťami, majúcimi vzťah k trestnej veci, pre ktorú sa trestné konanie vedie a príkaz vydáva, a to osobitne na každú účastnícku stanicu alebo zariadenie. Niet pochybností o tom, že informácie získané použitím týchto informačno-technických prostriedkov, realizovaným na základe príkazu (v danej veci súhlasu) zodpovedajúceho po formálnej i obsahovej stránke uvedeným požiadavkám (v posudzovanom prípade
a § 4 zákona o ochrane pred odpočúvaním), predstavujú dôkazný prostriedok získaný zákonným spôsobom. Tento záver platí v plnom rozsahu aj pre záznamy telekomunikačnej prevádzky, o ktoré ide v prejednávanej veci. Nie vždy však zákonným spôsobom získaný dôkazný prostriedok možno v ďalšom, najmä súdnom, či v dokonca inom trestnom konaní použiť ako dôkaz na preukazovanie viny páchateľa (napríklad nemožno na hlavnom pojednávaní prečítať výpoveď svedka z prípravného konania učinenú pred vznesením obvinenia, pretože táto nebola už v prípravnom konaní vykonaná kontradiktórne, a podobne). Odpočúvanie a zaznamenávanie telefonickej prevádzky predstavuje v každom prípade závažný zásah do ústavného práva na súkromie osoby, preto pripustenie použitia informácií v trestnom konaní, vo vzťahu ku ktorému boli prostredníctvom týchto informačno-technických prostriedkov získané takpovediac náhodne, bez vzťahu k v ňom prejednávanej trestnej veci či aspoň vedomia existencie možnosti ich potenciálneho získania, vyplývajúceho z poznatku o vedení trestného stíhania v takej veci, ako dôkazu, teda aj v inej forme než v podobe kriminálnej informácie, ktorou nepochybne sú, keďže v prípade, keď sa v určitej trestnej veci ešte trestné stíhanie nevedie, povedú evidentne práve tieto informácie k vôbec vytvoreniu podozrenia zo (s)páchania trestného činu v tejto veci, by bolo bezprecedentným zaznávaním významu (Ústavou Slovenskej republiky i celým radom medzinárodno-právnych dokumentov poskytovanej) ochrany tohto základného práva fyzických osôb na jednej strane v prospech zľahčenia postupu orgánov činných v trestnom konaní na strane druhej. Na záver o zákonnosti dôkazu sa z hľadiska jeho zadováženia vyžaduje nielen splnenie formálnych podmienok upravených Trestným poriadkom, ale aj naplnenie materiálnych, t. j. obsahových podmienok. To znamená, že použitý dôkazný prostriedok na vykonanie, prípadne získanie dôkazu musí byť zameraný na zistenie takých skutočností, na ktoré, aj s ohľadom na podmienky a dôvody jeho použitia, môže byť zameraný a použitý. Na podklade uvedeného, osobitne majúc na zreteli požiadavku na rešpektovanie princípu právnej istoty, je žiadúce posudzovať okamih prípustnosti použitia záznamov telekomunikačnej prevádzky získaných v trestnom konaní vedenom pre jednu trestnú vec ako dôkazu v inej trestnej veci s ohľadom na začatie trestného stíhania ako toho určujúceho momentu, ktorý je možné v každom prípade stanoviť s úplnou presnosťou. Primárne bude teda súd prvého stupňa povinný v rámci nového prejednania a rozhodnutia veci na hlavnom pojednávaní opätovne oboznámiť obsah záznamov telekomunikačnej prevádzky na č. l. 492-578 spisu, ktoré boli získané jej odpočúvaním, realizovaným v inej trestnej veci v období od 28. septembra 2011 do 28. decembra 2011, a posúdiť, či je tieto možné, vzhľadom na skutočnosť, že trestné stíhanie sa začalo 3. januára 2012, použiť v posudzovanej trestnej veci ako dôkaz, eventuálne ako jediný usvedčujúci dôkaz.
názoru najvyššieho súdu dôkaz, ktorý bol realizovaný v inej trestnej veci, nemôže byť dôkazom v trestnej veci, pre ktorú sa v čase jeho získania ešte neviedlo trestné stíhanie. Ako na to dovolací súd poukázal vyššie, odpočúvaním v inej trestnej veci získané informácie, ešte len vedúce k sformovaniu podozrenia z páchania určitej trestnej činnosti, môžu byť iba podkladom na začatie trestného stíhania, po ktorom následne musia orgány činné v trestnom konaní postupovať pri obstarávaní dôkazov za účelom potvrdenia alebo vyvrátenia nadobudnutého podozrenia v súlade s Trestným poriadkom. Uvedené platí aj za stavu, že súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej služby bol vydaný
1, § 4a ods. 1 písm.
1 Tr. zák. nevyžaduje. Z dikcie ustanovenia § 266 ods. 1 Tr. zák. vyplýva, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe sa vyžaduje, aby sa súťaže realizovanej formou verejného obstarávania reálne zúčastnil viac ako jeden súťažiteľ. Totiž len v prípade účasti aspoň dvoch súťažiteľov objektívne prichádza do úvahy dojednanie prednosti či výhodnejších podmienok pre niektorého z nich. V prípade, ktorý nastal aj v prejednávanej veci, keď sa do verejnej súťaže zapojil jediný súťažiteľ, chýba referenčný rámec, v rámci ktorého by bolo možné vyhodnocovať nastavené podmienky súťaže ako výhodnejšie či zabezpečujúce prednosť konkrétnemu súťažiteľovi. Trestný zákon takýto postup, v rámci ktorého by sa ako trestné vyhodnocovalo konanie smerujúce k diskriminácii len možných účastníkov súťaže, nepripúšťa. Pokiaľ sú ďalší súťažitelia len potenciálni, je aj ich znevýhodňovanie len v rovine možnej, a teda z hľadiska prostriedkov trestného práva nepreukázateľné. Vychádzajúc z uvedeného, je preto potrebné, aby súd prvého stupňa prípadne ustálené skutkové zistenia vyjadril v skutkovej vete výrokovej časti svojho nového rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu odôvodňujúcim použitie konkrétnej právnej kvalifikácie. Objektívna stránka prejednávaného trestného činu je Trestným zákonom formulovaná alternatívne, a teda k jej naplneniu môže dôjsť nielen dojednaním prednosti alebo výhodnejších podmienok pre jedného súťažiteľa na úkor iných súťažiteľov, ale rovnako aj konaním v rozpore so všeobecne záväzným predpisom o verejnom obstarávaní. Aj záver Špecializovaného trestného súdu o nerešpektovaní konkrétnych ustanovení zákona o verejnom obstarávaní, respektíve o konaní v rozpore s nimi však musí byť jednotlivo, vo vzťahu ku každému obžalovanému osobitne, založený na individualizovaných dôkazoch, ktoré takéto zistenie spoľahlivo preukazujú. Uvedené platí aj vo vzťahu k záveru o naplnení ďalšieho zákonného znaku skutkovej podstaty trestného činu machinácií pri verejnej dražbe a verejnom obstarávaní, ktorým je úmysel spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech. Ako vyplýva z vyššie uvedenej analýzy skutkovej podstaty trestného činu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe, nevyhnutným predpokladom vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti zaň je aj uvedený úmysel spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech, a to bez ohľadu na to, ktorým z alternatívne uvedených konaní (t.j. či dojednaním prednosti alebo výhodnejších podmienok niektorému súťažiteľovi na úkor iných súťažiteľov alebo konaním v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o verejnom obstarávaní) malo dôjsť k naplneniu objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu. Táto okolnosť ako jeden zo znakov skutkovej podstaty trestného činu, o ktorý v danej veci ide, musí byť preto ako nevyhnutná súčasť skutkových zistení konajúceho súdu tiež explicitne, jasne a zrozumiteľne vyjadrená v skutkovej vete výroku rozsudku odsudzujúceho obžalovaných za jeho spáchanie, pričom jej konkrétne slovné vyjadrenie nie je rozhodujúce. Nutnosť vyjadrenia tohto znaku skutkovej podstaty daného trestného činu teda nie je sprevádzaná požiadavkou na jeho vyjadrenie v skutkovej vete použitím zákonnej formulácie, ktorá napokon, vždy nachádza svoje vyjadrenie v právnej vete výrokovej časti rozhodnutia. Nestačí teda, ak je vyjadrený len v právnej vete výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku, ktorá je, ako už bolo naznačené, vo svojej podstate len doslovným prebratím zákonného znenia príslušnej skutkovej podstaty, ale ani ak len vyplýva z odôvodnenia dotknutého rozhodnutia. Ide totiž o okolnosť skutkového charakteru, ktorej danosť ako predpoklad trestnosti konkrétneho konania obžalovaných zachyteného v skutkovej vete výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku, v nej musí byť obligatórne tiež vyjadrená, a to tak, aby naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, kladeného obžalovaným za vinu, bolo zo skutkovej vety zrejmé aj pri jej izolovanom skúmaní, teda jej skúmaní mimo kontextu odôvodnenia dotknutého rozhodnutia. Záverom považuje najvyšší súd
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.