Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Szak/16/2017 Identifikačné číslo spisu: 1017201425 Dátum vydania rozhodnutia: 16.11.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:201

§ 206ods.

3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 230 ods. 1 písm.

1. c)potrebné zmeniť tak, že ruší preskúmavané rozhodnutie a vec žalovanému vracia na ďalšie konanie. 15. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16. novembra 2017 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 16. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazňuje, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm.
2. g)S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. 17. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata" tvorí rozhodovaciu prekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu prekážku. 18. V súvislosti s uvedeným kasačný súd konštatuje, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu zistil pochybenie v otázke právneho posúdenia v merite veci odôvodňujúce potrebu zmeny napadnutého rozsudku krajského súdu a tento dôvod kasačnej sťažnosti preto považoval za dôvodný. 19. V predmetnej veci žalovaný rozhodol o zaistení sťažovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
3. c)zák. č. 404/2011 Z.z. na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia dňom 26.07.2017. Žalovaný podľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.01.2018. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v prvom rade namietal nestanovenie členského štátu Európskej únie vo výroku preskúmavaného rozhodnutia, resp. v jeho odôvodnení a zároveň z toho plynúce nesprávne posúdenie otázky bezpečnosti takejto krajiny, resp. absenciu takéhoto posúdenia. 20. Vo vzťahu k týmto sťažnostným bodom kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr. 1SZa/7/2016) a dodáva, že žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať náležité zdôvodnenie dôvodnosti zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. 21. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm.
4. d)zák. č. 404/2011 Z.z. Preto pokiaľ rozhodnutie o zaistení na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie spomínaného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné. 22. Napokon, pokiaľ žalovaný neurčil krajinu do ktorej má byť sťažovateľ odovzdaný, pričom v rozhodnutí odkazoval všeobecne len na nešpecifikovaný členský štát Európskej únie, takúto skutočnosť kasačný súd považoval sa závažný nedostatok preskúmavaného rozhodnutia. 23. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm.
5. f)Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. 24. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca (v prejednávanej veci sťažovateľa). 25. Ďalej kasačný súd pripomína viazanosť členského štátu (zásada lojality) v zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ( t.j. aj orgánov výkonnej moci, kam žalovaný nepochybne patrí) právne záväznými aktmi orgánov Európskej únie, pričom z uvedenej viazanosti vyplýva nielen pasívna povinnosť členského štátu akceptovať úniový poriadok ako celok, ale na druhej strane aj jeho aktívna povinnosť vytvoriť podmienky, najmä pre aplikačnú prax, na jeho riadne uplatňovanie. Spomedzi nich pre oblasť azylovej a utečeneckej agendy významné miesto zaujíma Dublinské nariadenie, ktoré okrem iného upravuje aj postup členského štátu, ak sa na jeho území nachádza štátny príslušník tretej krajiny bez cestovných dokladov, ktorý podľa získaných informácií už požiadal o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte (t.j. v prejednávanej veci zrejme Rumunsko, ktoré však žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ako krajinu do ktorej má byť prevezený neurčil). 26. Podľa kasačného súdu je v zmysle vyššie citovanej judikatúry povinnosťou krajského súdu preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z.z.). Pritom z preskúmavaného rozhodnutia pre krajský súd jednoznačne vyplývalo, že sťažovateľ bol zaistený v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
6. c)zák. č. 404/2011 Z.z. za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia, t.j. s logicky očakávanou aplikáciou tohto úniového nariadenia obidvomi členskými štátmi. 27. Predovšetkým kasačný súd zdôrazňuje, že žalovaný pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia, ale aj v priebehu súdneho konania o prieskume uvedeného rozhodnutia mal preverovať, či kompetentné orgány proces podľa Dublinského nariadenia začali a aké úkony sa v tejto veci vykonali, pretože od časovej postupnosti závisel samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť účelu) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. 28. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalovaný dňa 26.07.2017 požiadal Dublinské stredisko o preskúmanie podmienok pre začatie konania podľa čl. 5 ods. 2 Dublinského nariadenia. Súčasťou tohto podania ja aj zoznam ďalších štátnych príslušníkov tretích krajín a informácia o tom, že sa jedná o žiadateľov o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území Bulharska a Rumunska. V preskúmavanom rozhodnutí však úplne absentuje akákoľvek zmienka o krajine, v ktorej sťažovateľ požiadal o udelenie azylu, ktorý mu mal byť podľa jeho vyjadrenia zamietnutý . Taktiež z administratívneho spisu žalovaného nevyplýva akýkoľvek ďalší dôkaz o komunikácii žalovaného s Dublinským strediskom ohľadom splnenia podmienok pre začatie konania podľa Dublinského nariadenia, resp. o komunikácii s dožiadaným členským štátom (pričom ani kasačnému súdu nie je známe, ktorý štát mal byť požiadaný o akceptáciu prijatia). 29. Obsah administratívneho spisu, odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia ako aj absencia vyjadrenia žalovaného ku kasačnej sťažnosti naznačuje dôvodnosť záveru o nedostatočnom individuálnom prístupe žalovaného k posúdeniu predmetného prípadu. Aj napriek tomu, že v zmysle § 450 ods. 3 S.s.p., ak žalovaný nepredloží svoje stanovisko ku kasačnej sťažnosti, bude sa konať bez tohto stanoviska, v danom prípade (pokiaľ ide o pozbavenie osobnej slobody) vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe ako aj ku kasačnej sťažnosti nepochybne predstavuje relevantný zdroj informácií o jeho ďalšom postupe vo veci zaistenia. 30. V danej situácii sú preto na mieste pochybnosti o náležitom dodržaní postupu podľa § 90 ods. 2 písm.
7. d)zák. č. 404/2011 Z.z. ako aj podľa príslušných ustanovení Dublinského nariadenia, čo je z pohľadu kasačného súdu dostatočným dôvodom pre vyslovenie záveru o nepreukázaní účelnosti zaistenia sťažovateľa a odkazujúc na bod 23 tohto rozsudku aj o nezákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody. 31. Na sťažnostný bod sťažovateľa namietajúci neposúdenie otázky bezpečnosti v zodpovednom členskom štáte Európskej únie, kasačný súd neprihliadol práve z dôvodu, že takýto štát v rozhodnutí konkretizovaný nebol, pričom však ani samotný sťažovateľ v tejto súvislosti netvrdil a ani nepredložil žiadne relevantné dôkazy vyvolávajúce aktuálne pochybnosti o bezpečnostnej situácii niektorého z nich. V 32. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď preskúmavané rozhodnutie potvrdil. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami spochybňujúcimi tak jeho zákonnosť, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods.

§ 457ods.

1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. platí, že ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.

1. Vzhľadom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia, kasačný súd rozhodol o bezodkladnom prepustení sťažovateľa zo zaistenia v zmysle čl. 28 ods. 4 Dublinského nariadenia v spojení s čl. 9 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z
2. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie) (ďalej len „prijímacia smernica"), ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktoré zakotvujú povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej zaistenie bolo nezákonné. Podľa článku 28 ods. 4 Dublinského nariadenia pokiaľ ide o podmienky zaistenia osôb a záruky vzťahujúce sa na zaistené osoby, na zabezpečenie postupov odovzdania do zodpovedného členského štátu sa uplatňujú články 9, 10 a 11 smernice 2013/33/EÚ. Podľa článku 9 ods. 3 piatej vety prijímacej smernice dotknutý žiadateľ musí byť bezodkladne prepustený, ak je podľa súdneho preskúmania jeho zaistenie nezákonné.
3. Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru v citovanom znení každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods.

§ 167ods.

1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, trovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.