1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcov 1.) a 2.), ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OVBP2-2014/41530/113152/ŠSS-DS zo dňa 15. decembra 2014. Napadnutým rozhodnutím žalovaný odvolanie žalobcov zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Obce Drienica č. 295/2014-202/Ju zo dňa 8. októbra 2014, ktorým
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 50/1976 Zb.“ alebo „stavebný zákon“) bol zamietnutý návrh žalobcov na vyvlastnenie časti pozemku KN - C parc. č. 1651/39, kat. územie F., za účelom sprístupnenia parcely č. 1651/29 a 1651/43. Krajský súd na základe obsahu administratívneho spisu prisvedčil názoru prvostupňového správneho orgánu, že zriadenie prístupu k parcelám č. 1651/29 a 1651/43 nie je vo verejnom záujme, ale ide o výlučne súkromný záujem žalobcov. Poukázal na názor žalovaného, že aj vzhľadom na absenciu legálnej definície pojmu verejný záujem je vylúčené, aby bola na daný prípad aplikovaná koncepcia vymedzenia pojmu verejného záujmu, ako dôležitého spoločenského záujmu kvalifikovanej skupiny ľudí tak, ako uvádzajú vo svojom odvolaní žalobcovia, pričom táto je tvorená dvoma osobami. Krajský súd v odôvodnení uviedol, že
žalovaného vo vyvlastňovacom konaní nebolo zo strany žalobcov preukázané, že prístup k parcelám č. 1651/29 a 1651/43, k.ú. F. nie je možné dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom, než prístupom cez parcelu č. 1651/
4 stavebného zákona, bezvýslednosť ktorej je nevyhnutným predpokladom pre vyvlastnenie, pretože táto neobsahovala návrh náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva a ani upozornenie na dôsledok neodpovedania na ňu.
názoru prvostupňového súdu súčasné znemožnenie užívať vlastný majetok žalobcami vyplýva z ich laxného prístupu pri kúpe predmetných nehnuteľností, pretože mali byť dostatočne obozretní a zistiť, či nadobúdané pozemky majú zabezpečený prístup, čo zrejme neurobili. Nič im nebránilo v tom, aby zo zápisov v katastri nehnuteľností si pred uzavretím kúpnej zmluvy zistili, či je zapísané vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu cez parcelu č. 1651/39 kat. územie F. a akého charakteru. Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe. Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa (in rem). Naviac sami žalobcovia v žalobe jednoznačne uviedli, že síce boli realizované katastrálne konania, avšak žalobcovia nevyužili všetky možnosti, ktoré náš právny poriadok dáva, pretože v žalobe netvrdia, že by rozhodnutie Katastrálneho úradu Prešov boli napadli žalobou na súde
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Primárne pre posúdenie veci sú však nesporné skutkové zistenia, že neboli v správnom konaní splnené podmienky pre vyvlastnenie vo forme zriadenia vecného bremena. Z kópií výziev pripojených v spise je zrejmé, že navrhovatelia vyvlastnenia, teda žalobcovia vo vzťahu k vlastníkom parcely č. 1651/39 neuviedli výšku náhrady, ktorú sú ochotní zaplatiť za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov tejto parcely a rovnako neuviedli, že v prípade, ak títo vlastníci na výzvu reagovať nebudú, podajú návrh na vyvlastnenie. Naviac žalobcovia v správnom konaní ani v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázali, že k ich parcelám nie je možný prístup z inej cesty. Vlastníci parcely č. 1651/39 vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že parcela slúži iba jej vlastníkom, a že navrhovatelia opomenuli tú skutočnosť, že na parcele č. 1651/39 sa nachádzajú stavby. Okrem prístupovej cesty k stavbám so súpisným číslami 528, 685 a 563 sa na nej nachádzajú aj parkovacie miesta a inžinierske siete. V prípade zriadenia prístupu k parcelám č. 1651/29 a 1651/43 cez parcelu 1651/39 by bol znemožnený prístup k ich stavbám a znemožnené aj parkovanie vlastníkov a návštevníkov týchto stavieb. Z uvedeného a z obsahu žaloby je
názoru prvostupňového súdu zrejmé, že žalobcovia v stavebnom konaní nepreukázali, že prístup k ich parcelám nemožno dosiahnuť inak. Aj
názoru súdu v predmetnej veci ide o súkromný záujem a nie o verejný záujem, pretože žalobcom už pri kúpe nehnuteľností muselo byť zrejmé, že prístup k nadobúdaným parcelám zabezpečený nemajú, čo svedčí o laxnom prístupe k tejto otázke, pričom je zrejmé, že vlastníkmi nehnuteľnosti sú už najmenej 10 rokov. Prvostupňový súd uviedol, že z ustanovení zákona č. 50/1976 Zb. vyplýva, že podstata vyvlastnenia v prípade iného obmedzenia vlastníckeho práva vychádza z premisy, že verejný záujem prevažuje nad súkromným záujmom, čo môže sa za istých výnimočných okolností prejaviť aj tak, že vo verejnom záujme možno vyvlastniť, prípadne inak obmedziť vlastnícke právo a to napriek tomu, že vlastník dotknutej veci s tým nesúhlasí. Z ustanovení stavebného zákona vyplýva a to aj v spojení s Ústavou SR, že preukázanie verejného záujmu je nevyhnutným predpokladom vydania rozhodnutia o vyvlastnení. Nemožno v žiadnom prípade stotožňovať účel s verejným záujmom, t.j. ak je v konaní identifikovaný niektorý z účelov v ustanovení § 108 ods. 2 (stavebného zákona), taxatívne upravené pod písm. a/ až n/, nemožno mať preukázanú aj existenciu verejného záujmu. Takýto záver nevyplýva zo znenia Ústavy SR ani stavebného zákona. Prvostupňový súd uviedol, že z ustanovení stavebného zákona, ktoré citoval vyplýva, že povinnosťou stavebného úradu je skúmať najskôr, či účel, pre ktorý sa vyvlastňuje, je vymedzený v zmysle § 108 ods. 2 stavebného zákona a následne sa musí stavebný úrad zaoberať aj tou skutočnosťou, či naozaj existuje verejný záujem na vyvlastnení a v čom je jeho podstata. Definovanie účelov, pre ktoré je možné vyvlastniť, síce reštriktívne vymedzuje okruh verejných záujmov, neznamená to však, že tým zároveň preukazuje aj existenciu takéhoto záujmu. Splnenie účelu vyvlastnenia totiž ešte nemusí znamenať, že na jeho realizácii je skutočne aj verejný záujem. Zároveň prvostupňový súd poukázal na to, že ak by zákonodarca skutočne zamýšľal takú úpravu, že na preukázanie verejného záujmu by stačilo, aby sa naplnila podmienka vyvlastnenia, bolo by to v zákone jednoznačne uvedené. Krajský súd uviedol, že samotní žalobcovia v odvolaní na tento iný spôsob prístupu poukázali aj s tvrdením, že sú v rokovaní s pani V.. V súvislosti s argumentáciou žalobcov rozhodnutím Ústavného súdu sp. zn.: PL. ÚS 38/95 prvostupňový súd uviedol, že je na predmetnú vec neaplikovateľné, pretože predmetom tohto konania bolo riešenie otázky súladu ustanovenia § 6 zákona NR SR č. 192/1995 Zb. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností, ktorý
Ústavného súdu SR nie je v súlade s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.
právnych viet uvedených v tomto náleze bod
1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol
1 O.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobcovia v konaní úspech nemali a žalovaný zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania. II. Proti rozsudku krajského súdu podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov
2 písm.
názoru žalobcov krajský súd nedostatočne zistil skutkové okolnosti, na základe toho nesprávne aplikoval právnu normu a vydal rozhodnutie, ktoré je vecne aj právne nesprávne, nedostatočne odôvodnené a preto nepreskúmateľné. Žalobcovia nesúhlasili s tvrdením súdu, že znemožnenie užívať vlastný majetok vyplýva z ich laxného prístupu pri kúpe predmetných nehnuteľností, čo svedčí o tom, že súd sa nezaoberal predloženými listinnými dôkazmi, v ktorých bol opísaný skutkový stav aj v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žalobcovia sa nestotožnili ani so záverom krajského súdu,
ktorého neboli splnené podmienky pre vyvlastnenie a zriadenie vecného bremena z dôvodu, že výzvy zasielané vlastníkom parcely č. 1651/39 neobsahujú výšku náhrady, ktorú by boli ochotní zaplatiť za obmedzenie vlastníckeho práva. V tejto súvislosti uviedli, že rozhodnutie správneho orgánu je nezákonné, nakoľko správny orgán porušil základné pravidlo správneho konania uvedené v § 3 ods. 2 správneho poriadku, a to postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania. Žalobcovia taktiež uviedli, že bezvýslednosť pokusu o získanie práva k pozemku dohodou bola preukázaná zamietavými odpoveďami vlastníkov parcely č. 1651/39 a ich stanoviskami na ústnom prejednaní návrhu dňa 18. septembra 2014. Vo vzťahu k právnemu záveru súdu,
ktorého žalobcovia dostatočne nepreukázali, že k ich parcelám nie je možné zriadiť inú prístupovú cestu, žalobcovia opakovane uviedli, že prístup cez parcelu č. 1651/28, ktorá je vo vlastníctve V. F. V. nie je možný, nakoľko je dlhodobo v zahraničí a zároveň, že drobenie jej pozemku je zbytočným zásahom, na rozdiel od sprístupnenia betónovej cesty. Žalobcovia ďalej namietali zamietnutie ich žaloby z dôvodu, že súd prihliadol na tvrdenie vlastníkov prístupovej cesty, že sa na tejto parcele nachádzajú stavby, parkovacie miesta a prepojenie na inžinierske siete a že zriadením prístupu k parcelám č. 1651/29 a 1651/43 cez parcelu 1651/39 by bol znemožnený prístup k ich stavbám a znemožnené parkovanie vlastníkov a návštevníkov týchto stavieb.
žalobcov sa krajský súd stotožnil s vyjadreniami vlastníkov bez náležitého odôvodnenia a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania. K záveru krajského súdu o nepreukázaní verejného záujmu v predmetnom konaní žalobcovia v odvolaní uviedli, že Ústava Slovenskej republiky nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, pričom poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/01 z
ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.).
pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je posudzovať, či rozhodnutie bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Úlohou prvostupňového súdu v predmetnej veci bolo postupom
ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku - upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov - na základe žaloby žalobcov preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorým odvolanie žalobcov zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Obce Drienica č. 295/2014-202/Ju zo dňa 8. októbra 2014, ktorým
stavebného zákona bol zamietnutý návrh žalobcov na vyvlastnenie časti pozemku KN - C parc. č. 1651/39 kat. územie F. za účelom sprístupnenia parcely č. 1651/29 a 1651/43.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba žalobcov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zamietnutá. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove po preskúmaní rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku tohto rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcov uvedeným v odvolaní uvádza nasledovné.
čl. 20 ods. 4 Ústavy SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Odvolací súd zdôrazňuje, že vyvlastnenie predstavuje právny inštitút, ktorého podstatou je povinnosť vlastníka strpieť určité opatrenia, vrátane zániku vlastníckeho práva. Vzhľadom na túto skutočnosť takéto zásahy sú regulované zákonmi a na vyvlastnenie je potrebné dodržať všetky zákonom stanovené podmienky. Vyvlastnenie predstavuje najzávažnejší zásah do vlastníckeho práva, preto je považované za krajné opatrenie a k vyvlastneniu môže dôjsť len v prípade, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to na základe zákona, len na tento účel po preukázaní verejného záujmu a za náhradu. Možnosti vyvlastnenia sú všeobecne limitované ustanovením čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd - v zmysle ktorého je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné vo verejnom záujme a to na základe zákona a za náhradu - a ustanovením § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka v podstate zhodne, keď Listina a uvedený zákon stanovujú, že vyvlastnenie je možné vo verejnom záujme a za náhradu.
1 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme, uvedených v odseku 2, možno vyvlastniť alebo vlastnícke práva k pozemkom a stavbám možno obmedziť rozhodnutím stavebného úradu (ďalej len "vyvlastniť").
2 písm. d) stavebného zákona vyvlastniť možno len vo verejnom záujme pre vytvorenie podmienok pre nevyhnutný prístup k pozemku a stavbe.
1 stavebného zákona vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom.
1, 2, 3, 4 stavebného zákona vyvlastňovacie konanie vykonáva stavebný úrad. Vyvlastňovacie konanie sa začína na návrh orgánu štátnej správy, právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má predmet vyvlastnenia využiť na účel, na ktorý sa vyvlastňuje. Pokiaľ je navrhovateľom orgán príslušný na vyvlastňovacie konanie, ustanoví odvolací orgán, ktorý iný stavebný úrad v jeho pôsobnosti vykoná konanie a vydá rozhodnutie o vyvlastnení. Návrh na vyvlastnenie obsahuje označenie účastníkov konania, označenie vyvlastňovaného pozemku alebo stavby, navrhovaný rozsah a odôvodnenie požiadavky s uvedením účelu, na ktorý sa vyvlastnenie navrhuje, návrh náhrady a dôkaz o tom, že pokus o získanie práva k pozemku alebo k stavbe dohodou bol bezvýsledný. Podrobnosti o obsahu návrhu ustanoví všeobecne záväzný právny predpis [§ 143 písm. c)]. Bezvýslednosť dohody sa preukazuje doručenkou zaslanej písomnej výzvy na uzavretie dohody, obsahujúcou požiadavku žiadateľa, dôvody požadovaného prevodu práva alebo vzniku vecného bremena, návrh odplaty najmenej vo výške určenej
2 a upozornenie, že ak na výzvu vlastník pozemku alebo stavby neodpovie do 15 dní odo dňa doručenia, bude sa predpokladať, že dohodu odmieta. Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis žalovaného najvyšší súd zistil, že Obec Drienica ako stavebný úrad horeoznačeným rozhodnutím zamietla návrh navrhovateľov (žalobcov) Mgr. X. S. a Mgr. X. S. na vyvlastnenie časti pozemku KN - C parc. č. 1651/39 kat. územie F. za účelom sprístupnenia parcely č. 1651/29 a 1651/43 z dôvodu nepreukázania verejného záujmu na vyvlastnení v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a § 108 a nasl. stavebného zákona. Stavebný úrad v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na parcelách č. 1651/29 a 1651/43, ktorých vlastníkmi sú navrhovatelia, nie sú zriadené žiadne stavby a na týchto parcelách sa uskutočnenie žiadnych stavieb ani nezamýšľa. Zriadenie prístupu k uvedeným parcelám nie je vo verejnom záujme, ale ide výlučne o súkromný záujem navrhovateľov, pričom existenciu verejného záujmu žiadnym spôsobom nepreukázali. Uviedol tiež, že skutočnosť, či nie je možné dosiahnuť prístup k uvedeným parcelám dohodou alebo iným spôsobom ako prístupom cez parcelu č. 1651/39 navrhovatelia žiadnym spôsobom nepreukázali. K uvedeným parcelám je možné dostať sa z verejne prístupnej miestnej komunikácie nachádzajúcej sa na parc. č. 1094/9 vo vlastníctve Obce Drienica a cez parcelu č. 1651/28 - pri ústnom konaní navrhovateľ sám uviedol, že dohoda s vlastníčkou uvedenej parcely je pripravená, len sú problémy s jej podpísaním, nakoľko momentálne je mimo územia Slovenskej republiky. Na odvolanie žalobcov žalovaný napadnutým rozhodnutím OU-PO-OVBP2-2014/41530/113152/ŠSS-DS zo dňa 15. decembra 2014 odvolanie žalobcov zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že je potrebné prisvedčiť názoru prvostupňového orgánu, že zriadenie prístupu k predmetným parcelám nie je vo verejnom záujme, ale ide o výlučne súkromný záujem žalobcov. Úlohou súdu v posudzovanej veci bolo posúdiť, či rozhodnutie žalovaného, ktorým bol návrh žalobcov na vyvlastnenie zamietnutý je v súlade so zákonom. Senát najvyššieho súdu považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že v posudzovanej veci zo strany žalobcov nebolo dôsledne postupované v súlade s ust. § 112 ods. 4 stavebného zákona, v zmysle ktorého „Bezvýslednosť dohody sa preukazuje doručenkou zaslanej písomnej výzvy na uzavretie dohody, obsahujúcou požiadavku žiadateľa, dôvody požadovaného prevodu práva alebo vzniku vecného bremena, návrh odplaty najmenej vo výške určenej
2 a upozornenie, že ak na výzvu vlastník pozemku alebo stavby neodpovie do 15 dní odo dňa doručenia, bude sa predpokladať, že dohodu odmieta.“ Výzvu na mimosúdne vyrovnanie z 5. mája 2014 nemožno považovať za návrh na uzavretie dohody
cit. ustanovenia, nakoľko z nej vôbec nevyplýva, akým spôsobom žalobcovia navrhujú prístup k ich pozemkom riešiť, neobsahuje žiaden návrh odplaty za zriadenie prístupu a ani upozornenie v zmysle predmetného ustanovenia. Senát najvyššieho súdu z kúpnej zmluvy, vyžiadanej v priebehu odvolacieho konania od právnej zástupkyne žalobcov zistil, že žalobcovia na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej v Sabinove dňa
názoru senátu najvyššieho súdu zákonná podmienka existencie verejného záujmu na vyvlastnení v posudzovanej veci splnená nebola, pretože išlo výlučne o súkromný záujem žalobcov. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010 konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré právne normy citoval zdôraznil, že vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcov neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu
3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní neúspešným žalobcom ich náhradu nepriznal. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní
druhej hlavy piatej časti O.s.p. postupoval
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.