Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Obdo/68/2017 Identifikačné číslo spisu: 7216206669 Dátum vydania rozhodnutia: 12.12.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Katarína Pramuková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 431ods.

2 C. s. p. iba v tom prípade, ak dovolateľ v dovolaní výslovne uvedie, že odvolací súd (prípadne aj súd prvej inštancie) akým konkrétne špecifikovaným procesným postupom, ktorý považuje dovolateľ za nesprávny, mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom je nevyhnutné, aby dovolateľ špecifikoval, aké konkrétne jemu patriace procesné práva mu odvolací súd (prípadne aj súd prvej inštancie) svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať. Až v prípade, ak je dovolací dôvod vymedzený uvedeným spôsobom, môže dovolací súd pristúpiť k skúmaniu prípustnosti (a dôvodnosti) podaného dovolania. Úlohou dovolacieho súdu je tak z dovolateľom vymedzeného dovolacieho dôvodu iba posúdiť, či došlo zo strany konajúceho súdu nižšej inštancie k ním tvrdenému nezákonného zásahu do konkrétneho jemu patriaceho procesného práva predstavujúceho v okolnostiach rozhodovanej veci porušenie práva na spravodlivý proces (rovnako viď aj uznesenie najvyššieho súdu zo

1. októbra 2017, sp. zn. 3Obdo/50/2017, bod 12).
2. Vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu dospel k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ nevymedzili nimi tvrdený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 431 ods. 1 v spojení s § 420 písm. f/ C. s. p. vyššie uvedeným spôsobom (viď body 10 a 12 vyššie). V rozhodovanej veci žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom dovolaní iba skonštatovali, že odvolací súd (a rovnako aj súd prvej inštancie) neuviedol, od akých konkrétnych dátumov odvodil svoj záver o oneskorenom podaní návrhu na obnovu konania, čím malo byť porušené ich právo na spravodlivý proces. Dovolatelia však v dovolaní neuviedli, či práve v ním uvádzanom nevysporiadaní sa s konkrétnymi dátumami relevantnými pre plynutie subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania, resp. v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, videli nesprávny procesný postup, ktorým im mal odvolací súd znemožniť realizáciu im patriacich procesných práv v takej miere, že v rozhodovanej veci malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z obsahu dovolania taktiež nie je zrejmé, aké konkrétne procesné právo (práva) žalobcov 1/ a 2/ malo (mali) byť rozhodnutím odvolacieho súdu porušené. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia 1/ a 2/ nevymedzili nimi tvrdený dovolací dôvod podľa § 431 ods. 1 C. s. p. (namietaná vada zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p.) nebol

§ 431ods.

2 C. s. p., čím je daný dôvod pre odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f/ C. s. p.

1. Nad rámec už uvedeného (viď bod 13 vyššie) však dovolací súd považuje za potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z
2. decembra 2014, sp. zn. II. ÚS 884/2014, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť v obdobnej veci ako zjavne neopodstatnenú. V predmetnom uznesení ústavný súd poukázal na preskúmavané rozhodnutie krajského súdu, ktorý skonštatoval, že záver o uplynutí lehoty na podanie návrhu na obnovu konania vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie, ktorý formuluje domnienku o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie ako nevyvrátiteľnú. V zmysle takého znenia uvedeného ustanovenia potom súd nemá možnosť prihliadať na tvrdenie účastníka o tom, že sa o judikáte Súdneho dvora Európskej únie dozvedel v rámci subjektívnej lehoty, pretože mu to jeho advokát oznámil až teraz. Ústavný súd uviedol, že predmetný postup krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, pričom poukázal na skutočnosť, že postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, a preto záver krajského súdu o začiatku plynutia lehoty na podanie obnovy konania nemožno považovať za svojvoľný a ani nepopiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem. Uvedené závery ústavného súdu by boli pritom aplikovateľné aj na rozhodovanú vec, nakoľko právo Európskej únie vrátane rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, pričom ostáva zachovaná zásada, v zmysle ktorej neznalosť zákona (resp. práva Európskej únie) neospravedlňuje, a to bez ohľadu na spotrebiteľský charakter rozhodovanej veci.
3. Pozornosti dovolacieho súdu zároveň neušlo, že dovolatelia spoločne so žalobcom 3/ v pôvodnom konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 33Cb/26/2013 v procesnom postavení žalovaných 1/, 2/ a 3/ uznali v celom rozsahu nárok uplatnený žalobcom a súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom pre uznanie, kedy súd neskúma hmotnoprávne predpoklady uznania a v odôvodnení rozsudku sa obmedzí len na konštatovanie, že došlo k uznaniu nároku uplatneného žalobou a uvedie iba predmet konania a právny dôvod vydania rozsudku. Vzhľadom na uznanie nároku nemohol súd v základnom konaní skúmať prípadné neprijateľné podmienky aplikujúc judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ako sa toho domáhali v konaní o návrhu na obnovu konania žalobcovia 1/, 2/ a 3/. Preto argumentácia dovolateľov v celom priebehu konania, v ktorom sa rozhodovalo o ich návrhu na obnovu konania, nemá oporu v konaní a rozhodnutí súdu v rámci základného konania.
4. Nakoľko dovolateľmi tvrdený dovolací dôvod podľa § 431 ods. 1 C. s. p. (namietaná vada zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p.) nebol

§ 431ods.

2 C. s. p., najvyšší súd dovolanie žalobcov 1/ a 2/ odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p.

1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p).
2. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.