1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody). Predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. j. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2013/13790/002 zo dňa 24.06.2013, ktorým tento v odvolacom konaní zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. MI1/OPVHN/SOC/2013/93-003 zo dňa 29.04.2013 (ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“). Odvolací súd z predloženého spisu súdu prvého stupňa, súčasťou ktorého je aj administratívny spisový materiál, v danej veci zistil, že pribratý účastník žiadosťou o náhradné výživné zo dňa 29.03.2011 požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce (správny orgán prvého stupňa) o vyplatenie náhradného výživného z dôvodu neplatenia výživného povinnou osobou. Rozhodnutím č. 2011/14511/IH2/1 zo dňa 15.04.2011 bolo správnym orgánom prvého stupňa žiadateľovi priznané náhradné výživné v sume 66,39 Eur mesačne od 01.12.2010. V rámci prehodnotenia trvania nároku žiadateľa na náhradné výživné si správny orgán vyžiadal od Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (ďalej len „Centrum“) potvrdenie o stave a priebehu výkonu rozhodnutia zo dňa 14.12.2010 alebo potvrdenie o nemožnosti vymáhania výživného z cudziny pre oprávnenú osobu proti povinnému. Z potvrdenia Centra zo dňa 15.03.2013 vyplynulo, že oprávnenej osobe bola od povinného doposiaľ doručená jedna platba výživného, a to dňa 31.10.2012 vo výške 165,78 Eur. Dňa 11.04.2013 bolo žiadateľovi doručené upovedomenie o začatí správneho konania vo veci vrátenia neprávom vyplateného náhradného výživného v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom. Výsledkom správneho konania bolo prvostupňové správne rozhodnutie č. MI1/OPVHN/SOC/2013/93-003 zo dňa 29.04.2013, ktorým správny orgán prvého stupňa uložil žiadateľovi povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01.08.2012 do 31.10.2012 v sume 165,78 Eur dôvodiac, že po zohľadnení výšky vyplateného výživného za predmetné obdobie patrilo žiadateľovi náhradné výživné vo výške 33,39 Eur, vyplatilo sa však v sume 199,17 Eur (rozdiel bol vo výške 165,78 Eur), preto bol žiadateľ povinný vrátiť preplatok na náhradnom výživnom. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. j. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2013/13790/002 zo dňa 24.06.2013 rozhodol o odvolaní poberateľa náhradného výživného tak, že toto zamietol a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil dôvodiac, že sumu 165,78 Eur nie je možné považovať za splátku dlžného výživného, nakoľko povinná osoba nevyužila možnosť splácania dlžného výživného formou splátok, preto táto možnosť zanikla. Voči uvedenému rozhodnutiu žalovaného bol dňa 29.12.2014 podaný protest prokurátora Generálnej prokuratúry, v ktorom tento navrhlo napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušiť a nahradiť ho rozhodnutím zodpovedajúcim zákonu. Ministerstvo práve, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky rozhodnutím č. 6795/2015-M_OŠPSSRP zo dňa 13.02.2015 protestu prokurátora Generálnej prokuratúry nevyhovelo argumentujúc, že preskúmalo rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a dospelo k záveru, že tieto boli vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, teda nenašlo dôvod pre ich zmenu resp. ich zrušenie. Krajský súd rozhodujúc o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného podanej prokurátorom Generálnej prokuratúry odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodnutie žalovaného zrušil a s poukazom na nutnosť ústavne súladného výkladu ustanovenia právneho predpisu sa stotožnil s názorom žalobcu o nesprávnosti postupu žalovaného, ktorý vyplatené výživné posúdil ako bežné výživné. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní voči rozsudku namietal v zásade to, že súd prvého stupňa sa nezaoberal jeho námietkami, čím mu odňal možnosť konať pred súdom, navyše rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je podľa názoru žalovaného riadne a presvedčivo odôvodnené, je arbitrárne a nepreskúmateľné. Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania posudzoval, či správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zisťoval, či preskúmavacie konanie na krajskom súde bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok. Odvolací súd má za nesporný skutkový stav tak, ako ho v podrobnostiach opísal súd prvého stupňa v preskúmavanom rozhodnutí. Odvolací súd po oboznámení sa s pripojeným súdnym a administratívnym spisom musí konštatovať, že v predmetnej veci nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť so závermi prijatými krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je v súlade so zákonom, nakoľko krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že v prejednávanom prípade sa na podklade potvrdenia Centra zo dňa 15.03.2013 prvostupňovým správnym rozhodnutím potvrdeným rozhodnutím žalovaného uložila poberateľovi náhradného výživného (pribratý účastník súdneho konania) povinnosť vrátiť vyplatené náhradné výživné za obdobie od 01.08.2012 do 31.10.2012 v sume 165,78 Eur z dôvodu vyhodnotenia jednorazovej platby výživného od povinnej osoby vo výške 165,78 Eur ako preplatku na náhradnom výživnom. Žalobca, v administratívnom aj súdnom konaní, spochybňoval postup správnych orgánov a poukazoval na nedostatky ich rozhodnutí spočívajúce predovšetkým vo svojvoľnom posúdení druhu vyplateného výživného (bez ohľadu na jeho označenie poberateľom za dlžné výživné) ako bežné výživné. Rovnako tak pribratý účastník, ako poberateľ náhradného výživného, namietal vyhodnotenie zaplateného výživného v sume 165,78 Eur za preplatok, a to vzhľadom na dlžné výživné a vzhľadom na povinnosť povinnej osoby uhrádzať spolu s bežným výživným aj dlžné výživné. Odvolací súd vo svetle uvedeného ustálil, že spornou otázkou, a pre rozhodnutie vo veci kľúčovou otázkou, bolo posúdenie klasifikovania platby výživného zaplateného povinnou osobou prostredníctvom Centra dňa 31.10.2012 vo výške 165,78 Eur v spojitosti s uložením povinnosti poberateľovi náhradného výživného vrátiť náhradné výživné. Zákon v ustanovení § 10 ods. 1 zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom (ďalej len „zákon o náhradnom výživnom“) upravuje situácie, ak sa náhradné výživné vyplatilo neprávom alebo vo vyššej sume ako patrilo, alebo ak sa dodatočne zistí, že zanikol nárok na náhradné výživné alebo nastala zmena skutočností rozhodujúcich na jeho vyplácanie alebo na určenie jeho výšky za obdobie, za ktoré sa náhradné výživné už vyplatilo. V uvedených prípadoch poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť neprávom vyplatené sumy alebo sumy vyplatené vo vyššej sume, ako patrili. Vychádzajúc z ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o náhradnom výživnom mal odvolací súd za nepochybné, že v prejednávanom prípade nedošlo ani k jednej zo zákonom predpokladanej situácie, pri výskyte ktorej sa vyžaduje od poberateľa náhradného výživného vrátenie vyplatenej sumy resp. časti vyplatenej sumy náhradného výživného. Z administratívneho spisu žalovaného pre odvolací súd jednoznačne vyplýva, že poberateľ náhradného výživného považoval sumu vyplatenú Centrom za dlžné výživné (čo uviedol a zdôvodnil v odvolaní voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu), s názorom ktorého súhlasil aj žalobca, ktorý svoj úsudok prvotne zdôvodnil v proteste voči rozhodnutiu žalovaného a následne v žalobe na preskúmanie rozhodnutie žalovaného. Krajský súd sa stotožnil s uvedeným právnym názorom žalobcu a odvolací súd nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od správneho právneho záveru súdu prvého stupňa. Naproti tomu ostáva pre odvolací súd neznáme, akým spôsob dospel žalovaný správny orgán k záveru, že v danom prípade sa nejedná o dlžné výživné, ale ide práve o výživné bežné, a to predovšetkým s poukazom na neexistenciu vzťahu medzi dlžným výživným vyplývajúcim z právoplatného súdneho rozhodnutia a podmienkami na posúdenie nároku na náhradné výživné, ktorého účelom je riešenie aktuálnej nepriaznivej situácie nezaopatreného dieťaťa, voči ktorému si povinná osoba neplní svoju vyživovaciu povinnosť. Z uvedeného potom pre odvolací súd logicky vyplýva, že prípadná úhrada dlžného výživného nemôže mať dopad na náhradné výživné. Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v konaní nepostupovali náležite v intenciách príslušných právnych predpisov, nie dostatočne sa zaoberali námietkami účastníkov konania, čoho následkom bolo nie presne a úplne zistenie skutočného stavu veci, a preto ich právne závery o povinnosti poberateľa náhradného výživného vrátiť náhradné výživné za obdobie od 01.08.2012 do 31.10.2012 nie sú v súlade so zákonom. Odvolací súd po preskúmaní celého priebehu konania konštatuje, že podanému odvolaniu nie je možné vyhovieť, nakoľko boli zistené také pochybenia správnych orgánov, v dôsledku ktorých bolo potrebné napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. Preto odvolací súd nemohol postupovať inak, ako súhlasiť s právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného vyhovel tým, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude tento viazaný vysloveným právnym názorom prvostupňového a odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svetle uvedeného dospel k záveru o potrebe zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, preto vzhľadom na uvedené rozsudok krajského súdu, ktorým bolo toto rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, bolo nutné potvrdiť. Krajský súd sa podrobne zaoberal námietkami žalobcu a dospel k správnemu záveru, že rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.