2 písm. b),
tretej hlavy O. s. p. bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu, ktorým navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci v konaní vo veci ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na prístup k súdu a práva na spravodlivé konanie, ku ktorému
žiadateľa - navrhovateľa malo dôjsť v konaní, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžo/5/2014 (ktorým rozhodnutím bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 25Sp/35/2013 z
navrhovateľa malo dôjsť k odňatiu práva navrhovateľa (právo na prístup k Ústavnému súdu SR). Dôvodom, pre ktorý odporca napadnutým rozhodnutím navrhovateľovi - žiadateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci bola skutočnosť, že v obidvoch konaniach, v ktorých navrhovateľ - žiadateľ žiadal odporcu o poskytnutie právnej pomoci sa jedná o zrejme bezúspešné spory, resp. že nie je možné z dôvodov uvedených v rozhodnutí vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporov, v dôsledku čoho odporca ďalšie podmienky priznania nároku navrhovateľovi na poskytnutie právnej pomoci neskúmal. S týmto názorom nesúhlasil navrhovateľ - odvolateľ a žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Krajský súd poznamenal, že pojem zrejmej bezúspešnosti v spore bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v § 138 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka konania o oslobodení od platenia súdnych poplatkov, keď O.s.p. pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Občiansky súdny poriadok však konkrétne neupravuje, čo je potrebné pod týmto pojmom rozumieť. Zákon o bezplatnej právnej pomoci demonštratívne uvádza, na čo je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže jednou z podmienok pre priznanie tohto nárokuje, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii § 138 O.s.p. všeobecné súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené. Posudzovanie splnenia zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti
327/2005 Z. z. je výsledkom správnej úvahy správneho orgánu, k čomu sa nevyžaduje vykonávanie dokazovania
p. ohľadne samotného nároku (práva), o ktorom sa rozhoduje v základnom konaní, v ktorom žiadateľ žiada o poskytnutie právnej pomoci - v prejednávanom prípade konaní, ktoré mali byť iniciované: 1/vo veci podania ústavnej sťažnosti pre porušenie práv navrhovateľa - žiadateľa v konaní všeobecných súdov, ktoré bolo ukončené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžo/5/2014 a 2/ vo veci podania občianskoprávnej žaloby proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR pre tvrdené porušenie práv navrhovateľa - žiadateľa v konaniach vedených pred Krajským súdom v Trnave a Najvyšším súdom SR, ktoré skončili rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sžo/36/2011 a 2Sžo/39/2011, ktorý nesprávny postup mal spočívať v tom, že navrhovateľovi neboli doručené vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v dôsledku čoho navrhovateľ tvrdil, že mu bol odňatý prístup k Ústavnému súdu Slovenskej republiky). Krajský súd ďalej uviedol, že správny orgán sa v danom prípade zaoberal posudzovaním otázky zrejmej bezúspešnosti sporu, resp. sporov, v ktorých navrhovateľ - žiadateľ žiadal o poskytnutie právnej pomoci, keďže zákon stanovil ako jednu z podmienok pre možnosť priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Účelom prijatia zákona č. 327/2005 Z. z. bolo zabezpečiť prístup k súdu tým žiadateľom v hmotnej núdzi, ktorým evidentne hrozí ujma na ich právach z dôvodu, že nemajú finančné prostriedky na zaplatenie právneho zastúpenia v ich veci. Skúmaniu otázky možného reálneho poškodenia ich práv, resp. právom chránených záujmom súvisí s tým, či by mohli byť úspešní (s prihliadnutím na hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy) vo veciach, v ktorých žiadajú priznanie, resp. poskytnutie právnej pomoci. Posúdenie tejto otázky patrí do právomoci odporcu, ktorý musí každú vec posudzovať individuálne a to s prihliadnutím na osobitosti jednotlivých prípadov, pričom si musí zabezpečiť podklady pre vydanie rozhodnutia a vykonať dokazovanie
V preskúmavanom prípade správny orgán zo žiadateľom (navrhovateľom) predloženej žiadosti zistil, že tento sa domáhal priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci v dvoch veciach, resp. konaniach, ktoré žiadateľ - navrhovateľ chcel iniciovať, pričom o takto v jednej žiadosti o poskytnutie právnej pomoci uplatnených dvoch nárokoch rozhodol napadnutým rozhodnutím, ktoré obsahuje dve výrokové vety, ktorými bolo rozhodnuté o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci. Vo vzťahu k prvému výroku, ktorým bolo rozhodnuté o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci vo veci konania o ústavnej sťažnosti súd konštatuje, že žiadateľ - navrhovateľ žiadal priznať právnu pomoc vo veci podania ústavnej sťažnosti, ktorú chcel žiadateľ podať proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR 5Sžo/5/2014 zo dňa
odporcu absurdné. Odporca sa však v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal posudzovaním otázky zrejmej bezúspešnosti sporu v konaní o ústavnej sťažnosti, ktorú mienil iniciovať, resp. mienil podať navrhovateľ tvrdiac, že jeho práva zaručené Ústavou boli porušené v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktoré bolo ukončené rozsudkom č. k. 5Sžo/5/2014 zo dňa
jeho tvrdenia aj podal dňa 28.05.2014) neobsahuje dôvody, pre ktoré odporca žiadosť navrhovateľa zamietol, a preto súd takéto rozhodnutie v tejto časti považuje za nepreskúmateľné. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie v časti, v ktorej odporca o žiadosti navrhovateľa rozhodol prvou výrokovou vetou, zrušil s poukazom na § 250j ods. 2 písm.
odporcu nie je možné postupom
Občianskeho súdneho poriadku). Pokiaľ mal odporca pochybnosť, aké konanie mieni navrhovateľ - žiadateľ iniciovať, mal postupom
Správneho poriadku zistiť, čoho sa navrhovateľ domáha a poskytnúť mu potrebné poučenia tak, aby neznalosťou právnych predpisov nebol poškodený na svojich právach, resp. oprávnených záujmoch (§ 3 Správneho poriadku). Odporca tým, že rozhodol o nepriznaní nároku žiadateľa na poskytnutie právnej pomoci bez toho, aby predmetnú žiadosť posúdil ako žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným alebo nesprávnym postupom súdov v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nedostatočne zistil skutkový stav na to, aby mohol vyvodiť záver o zrejmej bezúspešnosti takéhoto sporu, (pričom bez ďalšieho konštatoval, že žiadateľ žiadal podať občianskoprávnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutí Krajského súdu Trnava, resp. Najvyššieho súdu SR, so zámerom navrhovateľa obísť skutočnosť, že zo strany navrhovateľa nedošlo včas k podaniu ústavnej sťažnosti). Súd považoval takéto rozhodnutie odporcu, na základe ktorého druhou výrokovou vetou zamietol návrh navrhovateľa - žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci za nezákonné, založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave, čo zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia v tejto časti
2 písm. c) O.s.p., ako aj
2 písm.
jeho názoru krajský súd nesprávnym spôsobom nazeral na pojem „zrejmá bezúspešnosť sporu". Odporca mal za to, že už zo skutkových tvrdení navrhovateľa bolo nepochybné, že mu nemôže byť vyhovené. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 8 zák. č. 327/2005 Z. z., ktoré len demonštratívne vymenúva skutočnosti, na ktoré má odporca pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti prihliadať. Odporca môže pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti prihliadať aj na iné skutočnosti, čo využil práve v tomto prípade. Vo vzťahu k druhému výroku napadnutého rozhodnutia odporca nesúhlasil s tvrdením krajského súdu,
ktorého zistenia odporcu o predmete občianskoprávnej žaloby, ktorú mienil žalobca podať, nemali podklad v administratívnom spise. Krajský súd
jeho názoru dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V závere odvolania uviedol, že zrejmá bezúspešnosť sporu je v obidvoch prípadoch taká jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril v podaní zo dňa 07.09.2017, v ktorom navrhol odvolanie odporcu odmietnuť a rozhodnutie krajského súdu potvrdiť. Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) ravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve.
2 SSP, odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s uvedenými prechodnými ustanoveniami najvyšší súd v danej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
1 zákona č. 327/2005 Z.z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak
327/2005 Z.z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.
1 písm. a/ zákona č. 327/2005 Z.z. a účely tohto zákona je právnou pomocou poskytovanie právnych služieb osobe oprávnenej
tohto zákona v súvislosti s uplatňovaním jej práv, ktoré zahŕňajú najmä právne poradenstvo, pomoc pri mimosúdnych konaniach, vrátane sprostredkovania riešenia sporov formou mediácie spisovanie podaní na súdy, zastupovanie v konaní pred súdmi a vykonávanie úkonov s tým súvisiacich a úplné alebo čiastočné uhrádzanie nákladov s tým spojených. Spornou skutočnosťou bola v prejednávanej veci otázka zrejmej bezúspešnosti žiadosti navrhovateľa v konaniach, ktoré chcel navrhovateľ iniciovať a v ktorých žiadal o poskytnutie právnej pomoci. Z ustanovenia § 1 zákona č. 327/2005 Z. z. vyplýva jeho účel, a to vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv a prispieť k predchádzaniu právnych sporov. Štát potom sám, resp. v prevažnej miere, znáša náklady za poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným osobám. V takom prípade je viac ako vhodné stanoviť podmienky, za ktorých bude takáto forma právnej pomoci fyzickým osobám patriť, a to predovšetkým v snahe vylúčiť zneužívanie tejto právnej úpravy. Jednou z takýchto podmienok je skutočnosť, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (§ 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z.). Samozrejme, nie je úlohou správneho orgánu prejudikovať výsledok konania vo veciach
327/2005 Z.z. z vecnej stránky. Za plne opodstatnené však treba považovať oprávnenie správneho orgánu, aby skúmal, či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o zneužitie práva, alebo napr. či už zo skutkových tvrdení žiadateľa (bez potreby vykonávať dokazovanie) nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť napr. z dôvodu zániku práva uplynutím času alebo ak je v dôkaznej núdzi. Za obdobnú treba považovať i situáciu, ak žiadateľ vyvracia skutočnosti, ktoré už boli záväzne vyriešené v iných konaniach alebo ak nemôže v súdnom konaní dosiahnuť úspech z procesných dôvodov, napr. z dôvodu včasného nepodania opravného prostriedku, resp. jeho neprípustnosti
procesných predpisov. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým ako súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie odporcu, ktorým odporca navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci
zákona o poskytovaní právnej pomoci a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Z obsahu napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že dôvodom jeho vydania bola skutočnosť, že správny orgán na základe priložených listinných dokladov mal za preukázané, že navrhovateľ ako žiadateľ nesplnil zákonnú podmienku obsiahnutú v ustanovení § 6 ods. 1 písm. b/ zákona o poskytovaní právnej pomoci, v zmysle ktorej fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Uvedená podmienka je pritom nevyhnutným predpokladom na poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 6 ods. 1 cit. zákona, s poukazom na to, že úspešným žiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môže byť len ten, kto súčasne preukáže splnenie všetkých troch podmienok v zmysle cit. § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že odporca ako príslušný správny orgán, za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie právnej pomoci je povinný skúmať splnenie všetkých zákonných podmienok ustanovených v právnej norme § 6 ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci, a teda musí sa venovať aj zrejmej bezúspešnosti sporu ako jednej zo zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, pretože bez splnenia tejto podmienky, nemožno žiadaný nárok na poskytnutie právnej pomoci priznať, hoci by žiadateľ ďalšie dve podmienky splnil. V súvislosti s inštitútom zrejmej bezúspešnosti v spore najvyšší súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že tento inštitút nie je výslovne definovaný Občianskym súdnym poriadkom ani iným právnym predpisom, avšak zo zákona o poskytovaní právnej pomoci možno vyvodiť, na čo predovšetkým je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu ako jednej z podmienok pre priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci s tým, že všeobecné súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené. K otázke posudzovania zrejmej bezúspešnosti sporu Centrom právnej pomoci zaujal názor aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 253/2013-24 z 25. apríla 2013, v ktorom konštatoval, že „Posudzovanie zrejmej bezúspešnosti sporu zo strany Centra právnej pomoci
1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. je pritom len posúdením splnenia jednej zo zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci
ustanovení toho osobitného právneho predpisu, ide len o formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci ako osoby v materiálnej núdzi, čo v žiadnom prípade nie je možné stotožniť s právnym posúdením úspechu alebo neúspechu sťažovateľa v merite veci, čo výlučne patrí do právomoci všeobecného súdu, ktorý vo veci koná sťažovateľ mal navyše zachované právo zvoliť si sám právneho zástupcu mimo inštitútu právnej pomoci poskytovanej Centrom právnej pomoci
zákona č. 327/2005 Z. z. osobám v materiálnej núdzi." Z uvedeného vyplýva právomoc odporcu pri analyzovaní splnenia podmienok ustanovených v § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. skúmať zrejmú bezúspešnosť sporu, v rámci ktorého žiadateľ právnu pomoc žiada. Pokiaľ ide o prvý výrok napadnutého rozhodnutia, najvyšší súd je rovnako ako krajský súdu názoru, že žiadateľ sa žiadosťou domáhal poskytnutia právnej pomoci v konaní o ústavnej sťažnosti, ktorú chcel podať na Ústavný súd Slovenskej republiky, pretože sa domnieval, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní, ktoré bolo ukončené rozsudkom sp. zn. 5Sžo/5/2014 boli porušené jeho práva, resp. boli mu odňaté jeho práva. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia avšak vyplýva, že odporca sa nezaoberal posudzovaním otázky zrejmej bezúspešnosti sporu v konaní o ústavnej sťažnosti, ktorú navrhovateľ mienil iniciovať, ale jeho dôvody smerovali k oneskorene podaným sťažnostiam vo veciach postupu a rozhodnutiam Krajského súdu v Trnave v konaniach 14S/103/2007 a 14S/68/2007 a Najvyššieho súdu SR v konaniach 8Sžo/36/2011 a 2Sžo/39/2011, o ktorých rozhodlo Centrum právnej pomoci Trenčín. Odporca nedostatočne zistil skutkový stav na to, aby mohol vyvodiť záver o zrejmej bezúspešnosti tohto sporu, keďže nezisťoval skutočnosti osvedčujúce prípustnosť takejto sťažnosti. Rovnako aj vo vzťahu k druhému výroku napadnutého rozhodnutia je najvyšší súd názoru, že nie je možné vyvodiť záver o tom, že žiadateľ mal záujem o preskúmanie rozhodnutí a postupu krajského súdu a najvyššieho súdu, ale mohlo ísť aj o žiadosť o náhradu škody voči Slovenskej republike za nezákonný postup, resp. nezákonné rozhodnutia všeobecných súdov. Odporca mal postupom
správneho poriadku zisťovať, čoho sa navrhovateľ domáha a poučiť ho o jeho právach. Za stavu, že pre účely posudzovania nároku navrhovateľa na priznanie poskytnutia právnej pomoci bola rozhodujúca otázka zrejmej bezúspešnosti, najvyšší súd konštatuje, že právny záver krajského súdu, ktorý zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, bol v súlade so zákonom. Najvyšší súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa najvyšší súd stotožnil v celom rozsahu. Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu odporcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny
1 a 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi ich náhradu nepriznal, keďže si ich náhradu neuplatnil a odporcovi zo zákona náhrada trov konania neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.