1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Michalovciach č. ORPZ - MI-ODI2-P-20/2013 zo dňa 01.03.2013, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky
1 písm. h/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 11.12.2012 v čase o 14:15:02 hod. viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky BMW 320 ev.č. P. po štátnej ceste číslo I/50 v Sečovciach, pričom prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť jazdy vozidiel v obci určenú všeobecne záväzným právnym predpisom o cestnej premávke 50 km/h o 46 km/h, t.j. meraným úsekom prechádzal rýchlosťou 96 km/h, čo bolo zistené počas vykonanej kontroly hliadkou Policajného zboru cestným radarovým rýchlomerom, čím závažným spôsobom porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 4 s poukazom na § 137 ods. 2 písm. d/ zákona č 8/2009 Z.z. o cestnej premávke (ďalej len „zákon o cestnej premávke“). Za uvedený priestupok mu bola
2 písm. c/ zákona o priestupkoch uložená pokuta vo výške 400 Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. V správnom konaní bol
názoru krajského súdu dostatočne zistený skutkový stav veci a z neho bol vyvodený aj správny právny záver, ktorým sa krajský súd stotožnil. Vyhodnotiac dôkazy vykonané v správnom konaní jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti aj krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo preukázané, že žalobca predmetný priestupok spáchal, ako to vyplýva z administratívneho spisu žalovaného aj správneho orgánu prvého stupňa. Správne orgány pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzali z dôkazov v ňom obsiahnutých tak, ako boli špecifikované v napadnutých rozhodnutiach, pričom skutočnosť, že žalobca predmetný priestupok spáchal, vyplýva predovšetkým zo správy o výsledku objasňovania priestupku, ako aj zo zápisníc o podaní vysvetlenia členmi policajnej hliadky, ktorá predmetný priestupok zistila a náležitým spôsobom zadokumentovala. Námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia základného práva na ústne prejednanie priestupku považoval krajský súd za neopodstatnenú s poukazom predovšetkým na to, že v čase opakovaného ústneho prejednania predmetného priestupku dňa 01.03.2013 o 8:00 hod., o termíne ktorého bol žalobca upovedomený, ako to vyplýva z úradného záznamu zo dňa 14.02.2013, sa žalobca na toto ústne pojednávanie neustanovil, pričom vopred svoju neprítomnosť neospravedlnil. Telefonicky sa ospravedlnil až v uvedený deň, v čase približne o 11:00 hod., ako to vyplýva z úradného záznamu zo dňa
názoru krajského súdu sa žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami obsiahnutými v podanom odvolaní žalobcu tak, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Svoje stanovisko oprel o konkrétne dôkazy, obsiahnuté v administratívnom spise. Vychádzajúc z uvedeného aj krajský súd konštatoval, že certifikát č. 064/210/16/12 o overení cestného radarového rýchlomeru typu Multanova MultaRadar CD, s konkrétnym výrobným číslom výrobcu Jenoptik robot GmbH, bol v čase vykonania cestnej kontroly zameranej na dodržiavanie najvyššej povolenej rýchlosti v platnosti, pretože tento platil do 19.03.2013. Tvrdenie žalobcu o tom, že certifikát nesmie byť starší ako 3 mesiace nie je
názoru krajského súdu ničím podložené a je irelevantné s prihliadnutím na uvedené skutočnosti. Krajský súd ďalej dôvodil, že certifikát o absolvovaní odborného školenia pre operátora bol vydaný konkrétne vo vzťahu k osobe Jozefa Vernusa, tzn. jedného člena z hliadky Policajného zboru vykonávajúcej kontrolu, ktorý tento prístroj, tzn. cestný radarový rýchlomer, aj obsluhoval, ako to vyplýva aj z vyjadrení jednotlivých členov hliadky. Rovnako krajský súd zastával názor, že opodstatnené je aj hodnotenie osoby páchateľa v súvislosti s ukladaním pokuty za spáchaný priestupok, kde správne orgány zhodne konštatatovali, že žalobca bol za obdobné priestupky už postihnutý v sledovanom období jedného roka predchádzajúceho spáchaniu predmetného priestupku, pretože uvedené vyplýva z evidenčnej karty vodiča. Za právne irelevantnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia jeho práva v zmysle § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku, pretože žalobca tým, že sa na ústne pojednávanie vo veci dňa 01.03.2013 nedostavil bez predchádzajúceho ospravedlnenia, i keď bol naň riadne predvolaný, sám toto právo nevyužil. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok stanovených v § 250f OSP. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal, právo na ich náhradu nepriznal. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu v prvom stupni, zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zastával názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že je neprípustné prejednať priestupok bez prítomnosti priestupcu, ktorý sa v deň pojednávania ospravedlnil, že na pojednávanie prísť nemôže, lebo ako advokát je na pojednávaní na súde.
jeho názoru neobstojí tvrdenie žalovaného, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, že sa dňa 01.03.2013 ospravedlnil až o 11:00 hod. a rozhodnuté bolo už o 8:00 hod. Dôvodil, že v uvedený deň bol na úkonoch trestného konania a keďže išlo o väzobnú vec, tak jeho účasť na Okresnom súde v Trebišove bola nevyhnutná a hneď po skončení konania o 11:00 hod. sa telefonicky spojil so správnym orgánom na prvom stupni a ospravedlnil svoju neúčasť. Ďalej namietal postup krajského súdu, kedy rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania. Zdôraznil, že nikdy nedal písomný súhlas na rozhodnutie vo veci bez jeho prítomnosti. V tejto súvislosti uviedol, že predvolanie na pojednávanie, ktoré krajský súd vytýčil na 28.01.2015 o 08:30 hod., mu bolo spolu so stanoviskom žalovaného k žalobe doručené až dňa 06.02.2015, pričom napadnutý rozsudok krajského súdu bol vyhlásený dňa 04.02.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania,
2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 15. novembra 2017
1 veta prvá OSP. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Košiciach, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za vecne správny a odvolanie žalobcu za nedôvodné. Úlohou krajského súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného a posúdiť, či tento vo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Michalovciach), ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky
1 písm. h/ zákona o priestupkoch.
1 zákona o priestupkoch o priestupku koná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.
1 OSP súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným záujmom.
2 OSP súd môže vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania do 15 dní od doručenia výzvy. Súd môže k výzve pripojiť doložku, že ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. V ustanovení § 71 ods. 1 zákona o priestupkoch je formulovaná zásada ústnosti konania o priestupkoch, pretože na rozdiel od všeobecného správneho konania v konaní o priestupku správny orgán prvého stupňa uskutočňuje ústne pojednávanie obligatórne. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu. Náležitosť ospravedlnenia a dôležitosť dôvodu posudzuje správny orgán v rámci správnej úvahy. Za závažné dôvody je v praxi súdov a orgánov verejnej správy považovaná doložená pracovná neschopnosť, udalosti, s ktorými spájajú pracovnoprávne predpisy nárok na pracovné voľno s nárokom na náhradu mzdy (napr. svadba v rodine, pohreb), plánovaná zahraničná dovolenka a pod. Za závažný dôvod by na druhej strane nemalo byť bez ďalšieho považované bežné plnenie pracovných povinností, ak správny orgán predvoláva obvineného na ústne prejednanie priestupku s dostatočným časovým predstihom, aby bol schopný si na stanovenú dobu zabezpečiť voľno. Okrem uvedeného je nutné uviesť, že posúdenie otázky, či ospravedlnenie predvolanej osoby na ústne pojednávanie o prejednaní priestupku je náležité a z dôležitého dôvodu, patrí výlučne do právomoci správneho orgánu prejednávajúceho priestupok. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu musí vyplývať, že správny orgán sa zaoberal otázkou, či sú splnené podmienky na prejednanie priestupku v neprítomnosti obvineného z priestupku. Obvinenému z priestupku ani svedkom neprislúcha právo hodnotiť, či ich účasť na pojednávaní neplní účel ústneho pojednávania. Ak obvinený z priestupku nevyužije svoje procesné právo zúčastniť sa na ústnom pojednávaní, sám si spôsobí, že sa nemôže na ňom vyjadriť k podkladom rozhodnutia, k spôsobu dokazovania a že nemôže navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov. Z administratívneho spisu správneho orgánu odvolací súd zistil, že žalobca si predvolanie na ústne pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 27.02.2013 v čase o 7:30 hod. prevzal dňa
1 zákona o priestupkoch. Ustanovením § 250f OSP sa do konania pred správnym súdom zaviedla hospodárnosť konania, ktorá sa prejavuje v možnosti rozhodnúť o žalobe rozsudkom aj bez pojednávania. Účastníci môžu taký postup zhodne navrhnúť alebo s ním súhlasiť. Takýto postup nesmie byť v rozpore s verejným záujmom. Existencia verejného záujmu je vecou posúdenia správneho súdu. Bez pojednávania však nemožno rozhodnúť v takom prípade, v ktorom je nevyhnutné, aby správny súd vykonal dokazovanie. Dokazovanie nie je prípustné vykonať inak, ako len na pojednávaní. V odseku 2 uvedeného zákonného ustanovenia je upravené zákonné splnomocnenie správneho súdu, ktorý môže vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania a za týmto účelom mu stanoví lehotu 15 dní od doručenia výzvy. K tejto výzve môže správny súd pripojiť aj doložku, že ak sa účastník v určenej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. V danom prípade bol žalobca listom krajského súdu zo dňa 23.07.2013 vyzvaný, aby sa v lehote 15 dní od doručenia výzvy písomne vyjadril, či súhlasí, aby krajský súd rozhodol o jeho žalobe bez pojednávania a zároveň k tejto výzve bola pripojená doložka, že ak sa žalobca v určenej lehote písomne nevyjadrí, bude súd predpokladať, že proti takému jeho postupu žalobca nebude mať námietky. Táto výzva bola spolu s predmetnou doložkou žalobcovi doručená dňa 29.07.2013, pričom žalobca v učenej lehote a ani po jej uplynutí na uvedenú výzvu krajského súdu nereagoval. Pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok krajského súdu, sa konalo dňa 04.02.2015. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade boli dňa 15.11.2015 splnené podmienky na rozhodnutie o žalobe žalobcu bez pojednávania rozsudkom
1 a 2, nakoľko takéto rozhodnutie nebolo v rozpore s verejným záujmom, žalobca nemal k postupu súdu v tejto súvislosti námietky a žalovaný na odročenom pojednávaní dňa 28.1.2015 zmenil svoje predchádzajúce stanovisko v tejto otázke tak, že aj on súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Odvolací súd dodáva, že námietky žalobcu ohľadom nedoručenia včasného predvolania na pojednávanie konané pred krajským súdom dňa 28.01.2015 spolu s vyjadrením žalovaného k žalobe nemá na uvedený záver odvolacieho súdu žiadny vplyv, lebo na tomto pojednávaní nebolo vo veci rozhodnuté. Krajský súd v napadnutom rozsudku presvedčivo, logicky a v dostatočnom rozsahu vysvetlil, čo ho viedlo k prijatému záveru, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Krajský súd jasným a zrozumiteľným spôsobom správne vysvetlil, ktoré dôkazy vykonané v správnom konaní považoval za relevantné v danej veci. Keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiaden rozpor so zákonom, rozsudok krajského súdu
1 a 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd
1 a § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a žalovanému náhrada trov konania neprináleží zo zákona. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.