1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. januára 2016, sp. zn. 4To/42/2015, takto rozhodol:
c) Tr. por. dovolanie obvineného V. K. sa o d m i e t a. Odôvodnenie I. Konanie predchádzajúce dovolaniu Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok z
2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h), písm. m) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 5 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 41 ods. 2 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 14 (štrnásť) rokov nepodmienečne.
2 písm. b) Tr. zák. súd obvineného pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon testu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
2 Tr. zák. súd zároveň zrušil výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 6T/134/06, zo dňa
1 Tr. zák. účinného do
por. odvolanie obvineného zamietol. II. D o v o l a n i e a vyjadrenie k nemu Proti citovanému rozsudku Krajského súdu v Prešove podal obvinený V. K. prostredníctvom obhajcu dňa 12. apríla 2017 dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. b), písm. h), písm. i) Tr. por. Naplnenie dovolaciemu dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. b) Tr. por. vidí obvinený v tom, že
2 Tr. por. o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. V jeho trestnej veci však o návrhu na obnovu konania rozhodoval rovnaký senát, ktorý vo veci rozhodoval v prvostupňovom konaní a aj v obnovenom konaní. Následne aj odvolací súd rozhodoval v rovnakom zložení ako v pôvodnom konaní. Ustanovenie § 397 ods. 2 Tr. por. nepochybne reflektuje na skutočnosť, že sudca, resp. sudcovia (ako členovia senátu), ktorí sa zúčastnili na rozhodnutí v pôvodnom konaní, nedisponujú potrebnou nestrannosťou, pretože v konaní o spomenutom mimoriadnom opravnom prostriedku by sa mali znovu zaoberať meritom veci, a to aj z hľadiska opätovného posudzovania dôkazov, ktoré slúžili ako podklad ich rozhodnutia v pôvodnom konaní (uznesenie najvyššieho súdu z 21. februára 2006, sp. zn. 2Ntd 5/2006). Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada ja ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní
vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu
čl. 6 ods. 1 Dohovoru (nález ústavného súdu z 21. mája 2014, sp. zn. I. ÚS 123/2014). V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu a navyše za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06) a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 31 a nasl. Tr. por. alebo pre iné ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02). Z uvedeného vyplýva, že ústavný princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia
vopred stanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov „ad hoc.“ Procesný postup všeobecného súdu, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 ústavy ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Rozhodnutie vydané v takomto konaní tak nemôže byť ústavne akceptovateľné. Práve zákonná úprava v zmysle § 397 ods. 2 Tr. por. dáva záruku objektivity, keďže v opačnom prípade by rovnaký sudca išiel proti vlastnému rozhodnutiu o výške trestu, čo je značne nepravdepodobné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je
obvineného v danom prípade naplnený dovolací dôvod
1 písm.
vtedy platnej a účinnej právnej úpravy. Nálezom ústavného súdu z
obvineného sa nemožno stotožniť s názorom krajského súdu,
ktorého „Vzhľadom na to, že obžalovanému aj v novom konaní po povolení obnovy konania bol uložený trest vo výmere 14 rokov, teda trest rovnaký ako v pôvodnom konaní, použitie ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák., ktoré v pôvodnom konaní použité nebolo, nie je,
názoru krajského súdu, porušením zásady zákazu v neprospech obžalovaného, keďže k zhoršeniu postavenia obžalovaného uložením toho istého trestu nedošlo. V pôvodnom konaní by súčasné použitie aj asperačnej zásady v pôvodnom znení, aj § 38 ods. 5 Tr. zák. znamenalo ešte ďalšie zvyšovanie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby, upravenej použitím asperačnej zásady. V súčasnom konaní, po povolení obnovy konania, keď použitie asperačnej zásady nepredstavuje úpravu aj dolnej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby, použitím § 38 ods. 5 Tr. zák. sa dolná hranica trestnej sadzby zvyšuje len raz a aj to na úroveň nižšiu, než tomu bolo v prípade použitia asperačnej zásady v pôvodnom znení. Použitie len jedného pravidla, majúceho za následok len jedno zvýšenie dolnej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby, aj to na nižšiu úroveň, ako tomu bolo v pôvodnom konaní, pri uložení rovnakého trestu nemôže predstavovať zhoršenie postavenia obžalovaného a tým ani rozhodnutie v jeho neprospech.“ Zásadu zákazu zmeny k horšiemu je
obvineného potrebné vykladať extenzívne a z tohto dôvodu sa vzťahuje nielen k samotnej výške uloženého trestu, ale aj na skutočnosť, že pri zrušení výroku o treste a pri nezmenených okolnostiach prípadu je nevyhnutné pri ukladaní trestu postupovať tak, ako v pôvodnom konaní, resp. aplikovať rovnaké ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku v účinnom znení. Obvinený tiež poukázal na to, že uložený trest odňatia slobody, vzhľadom na význam rozpätia trestnej sadzby, pri značne zníženej trestnej sadzbe (z 13,5 roka na 7 rokov) nie je možné prehliadnuť. V nadväznosti na potenciálnu zmenu rozhodnutia, popísaná zmena trestnej sadzby by mohla vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. V tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že pôvodný trest mu bol uložený na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby, pričom súd vtedy nepovažoval za potrebné použitie § 38 ods. 5 Tr. por., preto v zmysle § 405 písm. b) Tr. por. mala byť v obnovenom konaní správne určená trestná sadzba vo výmere 7 až 20 rokov. Obvinený tiež zdôraznil, že v obnovenom konaní neboli zistené a preukázané žiadne nové podstatné skutočnosti, ktoré by súdom neboli v pôvodnom konaní známe a ktoré by mohli mať zásadný vplyv na určovanie trestu v rámci upravenej trestnej sadzby, a aj napriek tomu súdy trestnú sadzbu upravili aj
5 Tr. zák., ktoré v pôvodnom konaní nepoužili. V dôsledku popísané postupu tak súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom, došlo v zmysle § 371 ods. 1 písm.
1 Tr. por. vyslovil, že rozsudkom Okresného súdu Kežmarok zo dňa
2 Tr. por. zrušil citovaný rozsudok Okresného súdu Kežmarok, ako aj uznesenie Krajského súdu v Prešove v celom rozsahu a
1 Tr. por. prikázal Okresnému súdu Kežmarok, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Kežmarok podaním zo dňa 8. augusta, v ktorom uviedol, že
jeho názoru nie je použitie ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. porušením zásady reformatio in peius, keďže k zhoršeniu postavenia obvineného uložením toho istého trestu nedošlo. Taktiež nedošlo k porušeniu § 405 písm.
1 Tr. por., veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté. Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 písm. c), písm. h), písm.
3 Tr. por.) neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.
1 písm. b) Tr. por. dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení.
4, veta prvá Tr. por. dôvody
odseku 1 písm.
jeho názoru mali napĺňať uvedený dovolací dôvod, neboli uplatnené najneskôr v odvolacom konaní tak, ako to predpokladá § 371 ods. 4 Tr. por. Obvinený V. K. namietal nezákonné zloženie súdu prvýkrát až v podanom dovolaní, hoci mu táto okolnosť musela byť známa už v pôvodnom konaní. Vyplýva to jednak z obsahu zápisnice z hlavného pojednávania, ako aj z podaného odvolania. Z tohto dôvodu, s poukazom na § 371 ods. 4 Tr. por., ním uvádzaný dôvod dovolania
1 písm.
ktorých dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, a ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť, obvinený V. K. videl predovšetkým v tom, že v rozhodnutí po povolení obnovy konania v prospech obvineného použil súd pri určovaní trestu § 38 ods. 5 Tr. zák., ktoré ustanovenie však v pôvodnom konaní nepoužil, čím malo dôjsť k porušeniu zásady zákazu reformatio in peius. V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade ozrejmiť vzájomný vzťah dovolacích dôvodov
1 písm.
1 písm. h) Tr. por. by mohol byť naplnený len v tom prípade, ak by bol obvinenému uložený trest mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby, k čomu však v posudzovanom prípade nedošlo. Dovolací dôvod
1 písm. h) Tr. por. preto naplnený nebol.
1 písm. i) Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd oprávnený skúmať iba to, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú dve alternatívy a síce, že skutok mal byť právne posúdený ako iný trestný čin alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Sporným tak v prejednávanej veci ostáva len možnosť aplikácie ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. v obnovenom konaní a súlad jeho použitia so zásadou zákazu reformatio in peius. Porovnaním výroku o treste rozsudku Okresného súdu Kežmarok z
1 písm. i) Tr. por. V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na § 371 ods. 5 Tr. por., v zmysle ktorého dôvody
odseku 1 písm. i) a
odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného. Vychádzajúc z posledného odseku odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Kežmarok z 15. októbra 2015, sp. zn. 7T/113/2008, v zmysle ktorého „vzhľadom na osobu páchateľa, spôsob spáchania činu a jeho následok, ako aj vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia a z toho vyplývajúcu nepriaznivú prognózu nápravy páchateľa bol súd toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody na dolnej hranici zákonom upravenej trestnej sadzby, prípadne uloženie miernejšieho trestu odňatia slobody ako v pôvodnom konaní by nebolo pre nápravu obžalovaného a zároveň aj pre ochranu spoločnosti postačujúce, preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.“, je zrejmé, že prvostupňový súd považoval uložený trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov za správny, aj keď nebol uložený na samej dolnej hranici trestnej sadzby (vychádzal pritom z trestnej sadzby 11 - 20 rokov), a preto aj prípadné vyslovené porušenie zákona spočívajúce v aplikácii § 38 ods. 5 Tr. zák. by (s poukazom na citovaný odsek napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa) zásadným spôsobom neovplyvnilo postavenie obvineného. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané ustanoveniami § 371 ods. 1 písm. b), písm. h), písm. i) Tr. por., preto dovolanie obvineného V. K.
c) Tr. por. na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.