2 písm. c/ O.s.p. rozhodnutie predsedu žalovaného č. PP 1631-2003/P 287841 II/502015 zo dňa 05.06.2015 a prvostupňové rozhodnutie č. PP 1631-2003/P 287841-I/123-2013 zo dňa 31.10.2013 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1 321,14 € a pribratým účastníkom náhradu trov konania nepriznal. 2. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad“) svojim prvostupňovým rozhodnutím č. PP 1631-2003/P 287841-I/123-2013 zo dňa 31.10.2013 v zmysle § 49 ods. 1 písm. a/ zákona č. 435/2001 Z.z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „patentový zákon“) rozhodol o žiadosti o určenie spoločnosti Chemko, a.s. Slovakia, (ďalej aj ako „žiadateľ“) tak, že predmet určenia „Postup výroby fenolformaldehydovej živice“ (ďalej len „predmet určenia“)
pripojeného opisu predmetu určenia nepatrí do rozsahu ochrany patentu č. 287841 s názvom „Spôsob prípravy fenolformaldehydovej živice“ (ďalej len „patent“), ktorého spolumajiteľmi sú žiadateľ a Ing. B. N., (ďalej len „spolumajiteľ“). Žiadosť o určenie podal žiadateľ z dôvodu, že na Okresnom súde v Košiciach I prebieha konanie vedené pod sp.zn. 31Cbpv/3/2008 vo veci určenia zamestnaneckej odmeny Ing. O. Z. (v procesnom postavení žalobca), ktorý je jedným z pôvodcov vynálezu, na ktorý bol udelený patent. Dôvodom rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu bola skutočnosť, že predmet určenia neobsahuje všetky podstatné znaky spôsobu prípravy fenolformaldehydovej živice
patentového nároku č. 1 tohto patentu, tzn. hlavného patentového nároku. Keďže predmet určenia nepatrí do rozsahu nezávislého (hlavného) patentového nároku, potom nemôže patriť ani do rozsahu závislých patentových nárokov predmetného patentu, v dôsledku čoho na záver, ku ktorému dospel prvostupňový správny orgán, nemali vplyv ani závislé patentové nároky č. 2 a 3, ktoré len špecifikujú ďalšie znaky spôsobu prípravy fenolformaldehydovej živice.
vlastných tvrdení využívať až v roku 2009, čo považoval za zavádzajúce. Mal za to, že do roku 2009 spoločnosť Chemko, a.s. Slovakia pri výrobe fenolformaldehydovej živice formaldehyd zohrievala tak, ako je to uvedené v patente, pretože reakcia prebieha pri teplote 60o až 85oC a formaldehyd mal skladovú teplotu okolo 35oC. Pred rokom 2009 sa musel formaldehyd klasicky zohrievať v reaktore, navyše spoločnosť Chemko, a.s. Slovakia nevyužívala teplo z exotermickej reakcie ani po roku 2009, pretože týmto výrobným postupom sa nedala zabezpečiť rovnaká kvalita výrobku a preto od toho upustila. Z opisu predmetu určenia tak bolo potrebné vylúčiť využitie exotermickej reakcie, inak je pre súdne konanie vedené na Okresnom súde Košice I irelevantný. 5. Správnym orgánom taktiež vytýkal nedostatočné a nesprávne zistenie skutkového stavu, keď nevykonali navrhnuté dôkazy a nezabezpečili si znalecký posudok na posúdenie odborných okolností. V danom prípade bolo potrebné obrátiť sa na znalca, napr. Fakultu chemickej a potravinárskej technológie STÚ Bratislava, ktorú navrhol účastník konania Ing. B. N., prípadne na iného odborníka z oblasti chémie. Nestotožnil sa so záverom žalovaného, že v určovacom konaní sa vychádza len z dôkazov predložených žiadateľom a že Úrad nemá povinnosť ani možnosť skúmať pravdivosť predložených dôkazov a venuje sa výlučne zisteniu, či sa znaky predmetu určenia zhodujú so všetkými podstatnými znakmi predmetu ochrany patentu. Uvedené závery sú
žalobcu v rozpore s ustanovením § 3 ods. 5 správneho poriadku, pretože rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pričom Úrad musí prihliadať na to, aby sa dosiahol účel určovacieho konania, ktorým je zodpovedanie otázky vo vzťahu k prebiehajúcemusúdnemu konaniu. Poukázal na to, že patentový zákon v ustanovení § 79 ods. 3 síce vylučuje použitie niektorých ustanovení správneho poriadku na konanie pred Úradom, avšak ustanovenia § 3, § 34 a § 36 medzi vylúčenými nie sú.
žalobcu je nepochopiteľné, ako mohli správne orgány dospieť k záveru, že východiskové suroviny a konečné produkty porovnávaných spôsobov nie sú zhodné. Na posúdenie týchto odborných otázok bolo potrebné ustanoviť znalca, keďže Úrad nedisponuje takými vedomosťami a nedokáže namietané skutočnosti a tvrdenia účastníkov náležite posúdiť. Okrem uvedeného namietal, že Úrad mu nedoručil všetky zmeny opisu predmetu určenia a vyjadrenia účastníkov konania, čim malo dôjsť k porušeniu § 3 ods. 2 správneho poriadku. 6. Žalovaný opierajúc sa o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3SžoKS/153/2006 zo dňa 13.12.2007 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS/197/07 zo dňa 21.02.2008 zdôraznil, že posúdenie technického stavu veci, ktoré je spojené s aplikáciou zákona je nutné považovať za správnu úvahu správneho orgánu a súd preskúmava iba to, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Následne poukazujúc na absenciu tvrdenia žalobcu o ukrátení na svojich právach v zmysle § 247 ods. 1 O.s.p. žalovaný spochybnil aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie správnej žaloby. Ďalejuviedol, že predmetné určovacie konanie a súdne konanie sú dve samostatné konania, v rámci ktorých sa posudzujú síce súvisiace, ale odlišné otázky. Skutočnosť, že určovacie konanie začalo v súvislosti s prebiehajúcim súdnym konaním sa odzrkadlila v zmysle § 49 ods. 3 patentového zákona v tom, že žalovaný konal popri žiadateľovi aj so žalobcom a spolumajiteľom patentu ako s účastníkmi určovacieho konania a v konaní postupoval primerane
Základom určovacieho konania je návrh na určenie a jeho obsah a to bez ohľadu na to, či toto konanie začne v súvislosti so súdnym konaním. Tvrdenie žalobcu, ktorým mu vytýkal, že opis predmetu určenia sa netýka rokov 2006 a 2007 preto považoval za bezpredmetné. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa nedostatočne zisteného skutkového stavu uviedol, že pri rozhodovaní vychádzal výlučne z návrhov žiadateľa, pričom odmietol tvrdenie žalobcu, že by predmet určenia prispôsoboval ostatným účastníkom konania. Pokiaľ sa týka návrhu žalobcu a spolumajiteľa patentu na pribratie znalca, žalovaný s poukazom na ustanovenie § 32 ods. 3 zákona č. 575/2001 Z.z. ale aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžh/1/2010 zo dňa 07.12.2010 uviedol, že znalca nie je možné ustanoviť na posúdenie tých skutočností, ktoré patria do jeho správnej úvahy. Nestotožnil sa ani s námietkou žalobcu, že mu nebola doručená finálna, ale aj predchádzajúce žiadosti o predmet učenia. K tvrdeniu žalobcu, ktorým žalovanému vytýkal nedoručenie vyjadrení ostatných účastníkov poznamenal, že takáto povinnosť mu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplývala. 7. Uznesením č.k.23S/131/2015-91 zo dňa 07.03.2016 krajský súd postupom
1 O.s.p. pribral do súdneho konania účastníkov správneho konania Chemko a.s., Slovakia a Ing. B. N. ako spolumajiteľov patentu č.
b/ O.s.p., pretože posudzovanie technického stavu veci je nevyhnutne spojené s právnym hodnotením pri aplikácii zákona. Proces subsumpcie zisteného technického stavu pod zákonné ustanovenie vždy vyžaduje vykonať správnu úvahu, a preto je preskúmateľný na princípoch preskúmania správneho uváženia v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p.. Úrad priemyselného vlastníctva disponuje zákonom povolenou úvahou týkajúcou sa posúdenia technického stavu veci, ktorej rozsah súdneho prieskumu je obmedzený
2 O.s.p., nie však vylúčený.
názoru krajského súdu jedinou odlišnosťou určovacieho konania, ktoré začalo na základe žiadosti podanej v súvislosti s prebiehajúcim súdnym konaním, nie je len iný okruh účastníkov určovacieho konania, ktorými sú všetci účastníci súdneho konania a v tom, že na určovacie konanie sa v takomto prípade použijú primerane ustanovenia § 47 ods. 1 až 6, ale takéto určovacie konanie sa od iných odlišuje aj v tom, že súvisí s prebiehajúcim súdnym konaním, ktorého predmetom je právo chránené patentovým zákonom, a preto je potrebné zohľadniť aj predmet súvisiaceho súdneho konania v tom zmysle, či výsledok určovacieho konania bude použiteľný pre prebiehajúce súdne konanie. Poznamenal, že splnenie tejto požiadavky je možné v rámci komunikácie Úradu so žiadateľom pri odstraňovaní vád žiadosti, vrátane príloh, či opisu predmetu určenia. Ďalej uviedol, že ak by nebolo možné rozhodnúť na základe písomných podaní účastníkov, Úrad mal možnosť určiť dátum ústneho pojednávania, na ktoré by zvolal všetkých účastníkov konania (§ 47 ods. 5 patentového zákona). Ak tak nepostupoval, jeho konanie nie je súladné so všeobecnými zásadami správneho konania, najmä s § 3 ods. 2 správneho poriadku.
ktorého žalovaný nemôže ustanoviť znalca na tie veci, ktoré spadajú do rámca jeho zákonnej kompetencie. Žalovaný ďalej namietal nezrozumiteľnosť záverov krajského súdu, keď z odôvodnenia rozsudku nemožno jednoznačne usúdiť, na odstránenie akých rozporov malo byť nariadené znalecké dokazovanie. V tejto súvislosti vyslovil nesúhlas aj s krajským súdom vykonaným posúdením možnosti resp. povinnosti správneho orgánu nariadiť ústne pojednávanie. Mal za to, že nariadenie ústneho pojednávania závisí od rozhodnutia správneho orgánu, ktorý po vyhodnotení dôkaznej situácie môže, ale nemusí nariadiť ústne pojednávanie. V posudzovanom prípade mal žalovaný za to, že predložené dôkazy sú dostatočné na to, aby na ich základe mohol dospieť k rozhodnutiu, pričom skutočnosť, že účastníci konania mali medzi sebou rozpory, neznamená automaticky, že by tieto rozpory museli mať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Záverom poukázal na vnútornú rozpornosť rozsudku krajského súdu, keď z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, ako by mal žalovaný po zrušení napadnutého rozhodnutia postupovať vo vzťahu k ústnemu pojednávaniu a čo by malo byť predmetom znaleckého dokazovania.
1 zákona NR SR č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“), ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
piatej časti O.s.p. predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 20.
2 S.s.p. odvolacie konania
piatej časti O.s.p. začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov.
pripojeného opisu predmetu určenia nepatrí do rozsahu ochrany patentu č. 287841 s názvom „Spôsob prípravy fenolformaldehydovej živice“, ktorého spolumajiteľmi sú žiadateľ a Ing. B. N., s odôvodnením,že predmet určenia neobsahuje všetky podstatné znaky spôsobu prípravy fenolformaldehydovej živice
patentového nároku č. 1 tohto patentu, tzn. hlavného patentového nároku. Keďže predmet určenia nepatrí do rozsahu nezávislého (hlavného) patentového nároku, potom nemôže patriť ani do rozsahu závislých patentových nárokov predmetného patentu, v dôsledku čoho na záver, ku ktorému dospel Úrad, nemali vplyv ani závislé patentové nároky č. 2 a 3, ktoré len špecifikujú ďalšie znaky spôsobu prípravy fenolformaldehydovej živice. 23.
1 patentového zákona, úrad na žiadosť určí, či predmet uvedený a opísaný v návrhu patrí do rozsahu ochrany určitého patentu (ďalej len „žiadosť o určenie“). 24.
3 patentového zákona,v prípade, ak žiadosť o určenie bola podaná v súvislosti s prebiehajúcim súdnym konaním, ktorého predmetom je právo chránené týmto zákonom, účastníkmi určovacieho konania sú všetci účastníci súdneho konania, ktorých práva a povinnosti môžu byť konaním a rozhodovaním vo veci dotknuté. 25.
4 patentového zákona,na určovacie konanie, ktorého účastníkom j výlučne navrhovateľ, sa primerane použije ustanovenie § 47 ods. 1, ods. 5 prvá veta a ods. 6, inak sa na určovacie konanie primerane použije ustanovenie § 47 ods. 1 až 6. 26.
2 patentového zákona,ak konanie nebolo zastavené
odseku 1, úrad doručí návrh na zrušenie majiteľovi patentu a zároveň ho vyzve, aby sa o návrhu v určenej lehote vyjadril a zároveň označil dôkazy a pripojil listiny. 27.
5 patentového zákona, ak nemožno rozhodnúť na základe písomných podaní účastníkov, úrad určí dátum ústneho pojednávania. Úrad zároveň doručí navrhovateľovi vyjadrenie majiteľa o návrhu. 28.
1 patentového zákona, účastník konania pred úradom je povinný predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 29.
2 patentového zákona, Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 30.
3 patentového zákona, Úrad rozhoduje na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi predložené alebo navrhnuté. 31.
3 patentového zákona,na konanie pred úradom
tohto zákona sa vzťahuje zákon o správnom konaní s výnimkou ustanovení § 19, § 23, § 28 až 32, § 39, § 49, § 50, § 59 ods. 1 a § 60. 32.
2 správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 33.
1 správneho poriadku,na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. 34.
2 správneho poriadku, dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.
vlastných vyjadrení využívať až v roku 2009, čo považoval za zavádzajúce. Mal za to, že do roku 2009 spoločnosť Chemko, a.s. Slovakia pri výrobe fenolformaldehydovej živice formaldehyd zohrievala tak, ako je to uvedené v patente, pretože reakcia prebieha pri teplote 60o až 85oC a formaldehyd mal skladovú teplotu okolo 35oC. Pred rokom 2009 sa musel formaldehyd klasicky zohrievať v reaktore, navyše spoločnosť Chemko, a.s. Slovakia nevyužívala teplo z exotermickej reakcie ani po roku 2009. Z opisu predmetu určenia tak bolo potrebné vylúčiť využitie exotermickej reakcie, inak je pre súdne konanie vedené na Okresnom súde Košice I irelevantný. Žalobca vytýkal správnym orgánom taktiež nesprávne posúdenie technických otázok, pričom poukazoval na konkrétne nezrovnalosti v odborných zisteniach správnych orgánov, ktoré mali
jeho tvrdení preukázať, že východiskové suroviny a konečné produkty porovnávaných spôsobov sú zhodné.
názoru najvyššieho súdu krajský súd síce poukazoval na potrebu zosúladenia žiadosti o určenie s predmetom súvisiaceho súdneho konania, avšak túto požiadavku nepodporil žiadnymi relevantnými právnymi úvahami, keď len stroho konštatoval, že inak by účel určovacieho konania nebol naplnený. Krajský súd sa pritom bližšie nezaoberal a ani v náznakoch neuviedol, aký by mal byť účel určovacieho konania v zmysle § 49 ods. 3 patentového zákona. V nadväznosti na to považoval najvyšší súd za nezrozumiteľnú argumentáciu krajského súdu, keď uviedol, že Úrad by mal v rámci posudzovania splnenia náležitostí žiadosti trvať na tom, aby žiadosť korešpondovala s predmetom prebiehajúceho súdneho konania. S ohľadom na vyššie popísaný účel a povahu určovacieho konania odvolaciemu súdu nie je zrejmé, akým spôsobom by mal Úrad korigovať žiadosť o určenie tak, aby bol naplnený účel tohto určovacieho konania. Krajský súd poznamenal, že k úprave predmetu určenia by malo dôjsť v rámci odstraňovania vád žiadosti. Odôvodnenie rozsudku tak v tejto časti naznačuje, že v určovacom konaní začatom v súvislosti s prebiehajúcim súdnym konaním je možné opis predmetu určenia upravovať nielen v súvislosti s odstraňovaním formálnych nedostatkov žiadosti a pod., ale aj po vecnej stránke a to dokonca aj proti vôli žiadateľa. Vzhľadom na rozpornosť vyjadrení účastníkov ohľadom vymedzenia predmetu určenia je preto skutočne otázne, či a akým spôsobom by sa mali tieto rozpory odstraňovať v rámci ústneho pojednávania, na ktoré poukazoval krajský súd, keď ani z ustanovenia § 47 patentového zákona nevyplýva, že by sa na zmene opisu predmetu určenia priamo podieľali okrem žiadateľa aj ďalší účastníci určovacieho konania. Najvyšší súd nepopiera, že určovacie konanie začaté
3 patentového zákona môže mať nepochybne význam pre súvisiace súdne konanie, v ktorom si žalobca ako pôvodca zamestnaneckého patentu uplatnil voči žiadateľovi svoje nároky v súvislosti s využitím patentu, avšak pokiaľ krajský súd zastával názor, že táto skutočnosť sa premieta aj do postupu Úradu pri úprave predmetu určenia, bolo jeho povinnosťou tieto závery po právnej stránke náležite odôvodniť.
3 patentového zákona účastníkmi určovacieho konania všetci účastníci súdneho konania, ktorých práva a povinnosti môžu byť konaním a rozhodovaním vo veci dotknuté. Je teda nepochybné, že žalobca ako účastník súdneho konania vedeného pred Okresným súdom Košice I. sa stal aj účastníkom určovacieho konania, ktorá skutočnosť však neznamená, že sa iba pasívne ,,zúčastní“ určovacieho konania, ale spočíva v tom, že ako účastník konania má právo podávať vyjadrenia, predkladať návrhy a pod., čím môže v konečnom dôsledku ovplyvniť rozhodnutie Úradu o tom, že predmet určenia patrí do rozsahu ochrany patentu. Z právnej úpravy ustanovenej v právnej norme § 53 ods. 1, 2, 3 patentového zákona dokonca vyplýva povinnosť účastníkov konania predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie dôvodnosti svojich tvrdení, pričom Úrad, ktorý dokazovanie vykonáva a dôkazy hodnotí
svojej úvahy, rozhoduje na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli žalobcom ako účastníkom predložené.
názoru najvyššieho súdu krajský súd správne poukazoval na § 79 ods. 3 patentového zákona v spojení s § 34 správneho poriadku, ktoré nevylučuje nariadenie znaleckého dokazovania ani v konaní pred Úradom, avšak v tejto súvislosti sa bližšie nezaoberal výkladom ustanovenia § 53 patentového zákona, t.j. otázkou, či v prípade spochybňovania odborného posúdenia veci Úradom, ktoré je nepochybne v jeho zákonnej kompetencii, je možné trvať na nariadení znaleckého dokazovania Úradom aj bez toho, aby účastník v určovacom konaní, alebo napr. aj v konaní pred správnym súdom predložil znalecký posudok ktorým by oponoval odborným zisteniam Úradu. Je teda zrejmé, že v predmetnej veci nejde o návrh na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, ktorým by sa mali odstrániť pochybnosti medzi odborným posúdením veci žalobcom a Úradom, ale ide o prípad, kedy by mal Úrad nariadiť znalecké dokazovanie o posúdení ním vyslovených odborných záverov. Krajský súd poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžhuv/1/2014 zo dňa 02.12.2015 správne konštatoval, že v konaniach, predmetom ktorých je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí, ktorých vydanie závisí od posúdenia technického stavu veci sa judikatúra posunula v tom zmysle, že správny súd za účelom posúdenia správnosti rozhodnutia žalovaného môže vykonať znalecké dokazovanie v zmysle § 250i O.s.p., avšak svoje úvahy o presune znaleckého dokazovania do štádia určovacieho konania aj v kontexte vyššie uvedených skutočnosti zrozumiteľne neodôvodnil. 44.
2 O.s.p. (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 45. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp.zn. IV. ÚS/115/03, či sp.zn. III. ÚS/60/04 - www.concourt.sk 46. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu, však zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu, nedáva zrozumiteľným spôsobom odpoveď na námietky účastníkov konania. 47. Ak teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne námietky účastníkov a nevysporiadal sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku postupoval nedôsledne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom krajský súd po náležitom vysporiadaní sa s námietkami účastníkov vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie dostatočne podrobne a konkrétne odôvodní tak, aby bolo v súlade s ústavným právom na spravodlivé súdne konanie.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.