2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil rozhodnutie odporcu č. 1N 3003/12 zo dňa 07. novembra 2012, ktorým tento
5 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z.z. (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z.z.“) navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci. Odporca tak rozhodol z dôvodu, že nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, čím žiadateľ nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc. O trovách konania rozhodol súd s poukazom na § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok vo výške 35,- € krajský súd rozhodol
4 zákona č. 71/1992 Zb. súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, nakoľko tento podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Krajský súd konštatoval, že spornou otázkou v danom prípade sa stalo posúdenie zrejmej bezúspešnosti sporu vo veci navrhovateľa, ktorý požiadal o právnu pomoc. Preto posudzoval správnosť aplikácie ustanovenia § 8 v spojení s § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z.z. na daný prípad. Uviedol, že pojem zrejmej bezúspešnosti bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v ustanovení § 138 ods. 1 OSP v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka o oslobodenie od súdnych poplatkov, keď OSP pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vylučuje zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Čo je potrebné konkrétne rozumieť pod týmto pojmom OSP však neupravuje. Zákon č. 327/2005 Z.z. príkladmo uvádza, na čo je nevyhnuté prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže podmienkou pre priznanie nároku na právnu pomoc je, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Ďalej uviedol, že pri aplikácii ustanovenia § 138 OSP súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené. Mal za to, že toto kritérium sa má zohľadňovať aj pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu v zmysle § 6 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. Zároveň dal do pozornosti, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodol, že toto ustanovenie zaručuje každému právo, aby o každom spore o občianskych právach a záväzkoch rozhodoval súd. Právo na prístup k súdu však nie je absolútne. Podlieha implicitne prípustným obmedzeniam a štát ho upravuje predpismi, ktoré sa menia v čase a priestore v závislosti od potrieb a možností spoločnosti a jednotlivcov. Zdôraznil, že posudzovanie splnenia zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti
327/2005 Z.z. je v podstate vecou úvahy správneho orgánu, k čomu sa nevyžaduje vykonávanie dokazovania
OSP ohľadom nároku (práva), o ktorom sa rozhoduje, resp. má rozhodovať v základnom konaní, pre ktoré sa žiada právna pomoc. Súd v preskúmavacom konaní v takomto prípade preskúmava iba, či rozhodnutie správneho orgánu vydaného na základe správneho uváženia nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V prejednávanej veci sú medze dané stanovenými zákonnými podmienkami pre možné poskytnutie právnej pomoci v ustanovení § 6 ods. 1 cit. zákona, vrátane podmienky, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Následne poukázal na ustanovenie § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v zmysle ktorého je správny orgán povinný odôvodniť rozhodnutie a uviesť, akú použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, ako aj akými úvahami bol vedenými pri hodnotení dôkazov. Jedná sa pritom o dôkazy smerujúce k preukázaniu splnenia podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc, k objasňovaniu skutočného stavu veci a k zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie, pričom správny orgán vykonáva dokazovanie
správneho poriadku, na použitie ktorého odkazuje § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. Preskúmaním veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že správny orgán sa dôsledne riadil touto právnou úpravou a napadnuté rozhodnutie spĺňa požadované zákonné náležitosti. Mal za to, že odporca pri rozhodovaní svoju úvahu náležite odôvodnil. Vyslovil, že záver odporcu o bezúspešnosti sporu nemusí byť vždy súladný s následným rozhodnutím príslušného súdu, do právomocí ktorého patrí rozhodovať vo veci samej. Súd konajúci
tretej hlavy piatej časti OSP nenahrádza konanie tohto súdu. Správny súd posudzuje len zákonnosť rozhodnutia a postupu Centra právnej pomoci, t. j. či bolo vedené konanie v súlade s procesnými predpismi, a či bol správne aplikovaný príslušný hmotnoprávny predpis. Správne súdy teda nenahrádzajú rozhodovanie všeobecných súdov, preto ani nemôžu prejudikovať rozhodnutie všeobecného súdu vo veci, s ktorou sa žiadateľ obrátil so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci na Centrum právnej pomoci. Tak správny orgán, ako ani súd konajúci
piatej časti OSP nemá možnosť, vzhľadom na upravený proces, dať jednoznačnú odpoveď, či navrhovateľ bude, alebo nebude so svojou vecou, pre ktorú žiada poskytnúť právnu pomoc, úspešný v konaní pred všeobecným súdom. Uvedené však nezbavuje správny orgán povinnosti zaoberať sa zrejmou bezúspešnosťou a v prípade, že správny orgán dospeje k záveru, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu, môže priznať žiadateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci. Vzhľadom na uvedené, rozhodnutie odporcu a ani rozhodnutie súdu v správnom súdnictve nie je rozhodnutím o tom, či vo veci, pre ktorú žiadal navrhovateľ poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, bude alebo nebude pred všeobecným súdom úspešný. Preto navrhovateľ svoj nárok na všeobecnom súde môže sám uplatniť, avšak vzhľadom na dôvody uvádzané odporcom, s rizikom neúspechu v konaní. Pokiaľ by odporca, ktorý je štátnou rozpočtovou organizáciou, v takomto prípade poskytol právnu pomoc žiadateľovi, postupoval by pri hospodárení s finančnými prostriedkami štátu v rozpore s rozpočtovými pravidlami, v zmysle ktorých musí prihliadať na hospodárnosť a ich účelné použitie. Krajský súd dospel k záveru, že odporca v naznačenom smere aj postupoval, keď sa vysporiadal aj s námietkou navrhovateľa uvedenou v dovolaní, týkajúcou sa nevypočutia navrhovaných svedkov G. a J.. Nevypočutie svedkov tak, ako sa ho domáhal navrhovateľ, sa nejaví byť dôvodom pre prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ OSP. O tom, ktoré dôkazy súd vykoná, rozhoduje súd. Ak súd dospeje k záveru, že niektoré dôkazy nie sú podstatné pre posúdenie veci, alebo ak dôkazy boli vykonané už v súvislosti s iným konaním, toto sa nejaví byť dôvodom pre podanie dovolania. Zároveň konštatoval, že v obidvoch veciach vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C/123/2007, ako aj na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5Co/83/2011 bol navrhovateľ zastúpený advokátom Mgr. Michalom Lysom. Navrhovateľ v týchto konaniach nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania napr. z toho dôvodu, že sa chce zúčastniť pojednávania osobne, pričom navrhovateľ bol zastúpený advokátom, teda súd mohol pojednávať aj v jeho neprítomnosti. Neprítomnosť navrhovateľa na pojednávaní alebo neoznámenie súdom, že pojednávanie bude posledné, alebo že dokazovanie bude skončené, sa nejaví byť dôvodom pre prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal navrhovateľ. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na nové konanie. Namietal, že v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je bezúspešnosť sporu daná len vo vymedzených prípadoch, napríklad ak došlo k premlčaniu lehoty a pod. Tvrdil, že bezúspešnosť sporu nemožno vyvodzovať z predmetu veci, nakoľko uvedeným by došlo k prejudikovaniu podstaty sporu a súd by rozhodoval v rozpore so zákonom a právom na spravodlivý proces. Uviedol, že v opačnom prípade dochádza k odňatiu prístupu k súdu. Poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Lithgow vs. Spojené kráľovstvo, Fayed vs. Spojené kráľovstvo, Tolstoy Miloslavsky vs. Spojené kráľovstvo, Benthem vs. Holansko, Denmeland vs. SRN a Airey vs. Írsko. Následne uviedol, že dovolanie je v danom prípade prípustné, o ktorej skutočnosti
navrhovateľa už Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozhodnutím sp. zn. 6Cdo/16/2012 zo dňa
zákona č. 327/2005 Z.z., keď po preskúmaní podmienok
zákona dospel k názoru, že v prejednávanej veci navrhovateľ nespĺňa jednu z podmienok na poskytnutie právnej pomoci, nakoľko ide o zrejmú bezúspešnosť sporu. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že bezúspešnosť sporu je daná len vo vymedzených prípadoch napr. v prípade premlčania lehoty. Ohľadom uvedeného dal do pozornosti, že nakoľko v § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. sú kritériá posudzovania zrejmej bezúspešnosti sporu uvedené len príkladmo, môže odporca posudzovať aj iné kritériá ako tie, ktoré sú uvedené v zákone. Zdôraznil, že rozhodnutie odporcu nie je možné považovať za prejudikovanie podstaty sporu navrhovateľa. Ide o správnu úvahu odporcu, ktorý v medziach zákona posudzoval, či je splnená jedna z podmienok na priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci, a to či v danom prípade nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Za neopodstatnenú označil odvolaciu námietku navrhovateľa, ktorý tvrdil, že sa nevzdal práva na osobnú účasť na pojednávaní a odopretie tohto práva znamená porušenie práva na spravodlivý proces. V spojitosti s uvedeným poukázal na ustanovenia § 31 a § 49 OSP, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/226/2010 zo dňa 28. septembra 2010. V závere vyjadrenia uviedol, že predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ako správneho orgánu, preto mal za to, že odporca postupoval v súlade so zákonom č. 327/2005 Z.z., s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, dostatočne a správne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na poskytovanie právnej pomoci. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým ako súd prvého stupňa potvrdil rozhodnutie odporcu sp. zn. 1N 3003/12 zo dňa 07. novembra 2012, ktorým navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu a konanie mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal s námietkami uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporcu, ktorým rozhodol s konečnou platnosťou vo veci žiadosti navrhovateľa o nároku n poskytnutie právnej pomoci
zákona č. 327/2005 Z. z.
1, veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP skonštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 250l a nasl. OSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v opravnom prostriedku, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250l ods. 2 v spojení s § 250i ods. 3 OSP). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP). Odvolací súd v odvolacom konaní je viazaný rozsahom odvolacích dôvodov, v rozsahu ktorých v danom prípade posudzoval, či súd prvého stupňa správne aplikoval právnu úpravu ustanovenú v zákone č. 327/2005 Z. z., ktorou zákonodarca stanovil podmienky pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Spornou skutočnosťou v prejednávanej veci je otázka zrejmej bezúspešnosti žiadosti navrhovateľa o priznanie nároku na právnu pomoc
zákona č. 327/2005 Z.z. Z predloženého spisového materiálu vrátane administratívneho spisu a podaní navrhovateľa nesporne vyplýva, že navrhovateľ sa domáhal priznania nároku na bezplatnú právnu pomoc v konaní o dovolaní, ktorým napadol rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/83/2011 zo dňa 17. apríla 2012.
1 zákona č. 327/2005 Z.z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak:
327/2005 Z.z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Pozitívny záväzok štátu umožniť prístup k spravodlivosti i osobám materiálne znevýhodneným sa realizuje i prostredníctvom zákona č. 327/2005 Z.z., keď z ustanovenia § 1 tohto zákona vyplýva, že jeho účelom je vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv a prispieť k predchádzaniu právnych sporov. Štát potom sám, resp. v prevažnej miere, znáša náklady za poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným osobám. Preto je celkom namieste, aby v právnej norme stanovil podmienky, za ktorých bude takáto forma právnej pomoci fyzickým osobám patriť. V snahe vylúčiť zneužívanie tejto právnej úpravy i v prípadoch, v ktorých by nešlo o spravodlivé uplatnenie alebo bránenie práva je jednou z podmienok poskytnutia právnej pomoci skutočnosť, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (§ 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z.z.). Samozrejme, nie je úlohou správneho orgánu prejudikovať výsledok konania vo veciach
327/2005 Z.z. z vecnej stránky. Za plne opodstatnené však treba považovať oprávnenie správneho orgánu, aby skúmal, či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o zneužitie práva (šikana), alebo napr. či už zo skutkových tvrdení žiadateľa (bez potreby vykonávať dokazovanie) nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť napr. z dôvodu zániku práva uplynutím času alebo ak je v dôkaznej núdzi. Za obdobnú treba považovať i situáciu, ak žiadateľ vyvracia skutočnosti, ktoré už boli záväzne vyriešené v iných konaniach alebo ak nemôže v súdnom konaní dosiahnuť úspech z procesných dôvodov, napr. z dôvodu včasného nepodania opravného prostriedku, resp. jeho neprípustnosti
procesných predpisov. Pokiaľ ide o negatívnu podmienku „zrejmá bezúspešnosť sporu“ v zmysle § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. je nevyhnutné zdôrazniť, že ide o technický pojem výlučne pre účely tohto konania, ktorý nemôže prejudikovať právne následky pre vyššie uvedené dovolacie konanie. Tento pojem je demonštratívne vymedzený pojmom „najmä“ a naznačuje taký skutkový stav veci, u ktorého odporca pri dodržaní odbornej starostlivosti pri prvotnej analýze veci postupom due dilligence neodporúča vstúpiť do sporu a hradiť náklady právnej pomoci. Na túto oblasť sa vzťahuje správna úvaha odporcu, keď súd pri prieskume zákonnosti neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia v zmysle § 245 ods. 2 OSP. Ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené,
názoru odvolacieho súdu, má prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Pri posudzovaní schopnosti žiadateľa označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení nie je správny orgán oprávnený ich hodnotiť, to prináleží až súdu konajúcemu vo veci samej, avšak musí posúdiť, či žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci je schopný aspoň označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení. K otázke posudzovania zrejmej bezúspešnosti sporu odporcom zaujal názor aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 253/2013-24 z 25. apríla 2013, v ktorom konštatoval, že „Posudzovanie zrejmej bezúspešnosti sporu zo strany Centra právnej pomoci
1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z. je pritom len posúdením splnenia jednej zo zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci
ustanovení toho osobitného právneho predpisu, ide len o formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci ako osoby v materiálnej núdzi, čo v žiadnom prípade nie je možné stotožniť s právnym posúdením úspechu alebo neúspechu sťažovateľa v merite veci, čo výlučne patrí do právomoci všeobecného súdu, ktorý vo veci koná. Sťažovateľ mal navyše zachované právo zvoliť si sám právneho zástupcu mimo inštitútu právnej pomoci poskytovanej Centrom právnej pomoci
zákona č. 327/2005 Z. z. osobám v materiálnej núdzi." Z vyššie uvedeného vyplýva právomoc odporcu pri analyzovaní splnenia podmienok ustanovených v § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. skúmať zrejmú bezúspešnosť sporu, v rámci ktorého žiadateľ právnu pomoc žiada. V danom prípade ako to vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, odporca sa dôsledne a dostatočne vysporiadaval so splnením podmienky uvedenej v § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z., či nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu vzhľadom na žiadosť o poskytnutie právnej pomoci a pripojené dovolanie, v ktorom uviedol, že podáva dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/83/2011 zo dňa
nich. Zároveň sa odporca zaoberal aj namietanou vadou konania, ktorá mala spočívať v tom, že súdne konanie bolo vedené bez prítomnosti navrhovateľa. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ bol v konaniach, či už pred okresným súdom, ako aj pred krajským súdom zastúpený advokátom Mgr. Michalom Lysom. V spojitosti s uvedeným taktiež vyslovil, že je na samotnom účastníkovi, či využije svoje právo zúčastniť sa súdneho pojednávania. Rovnako tak poukázal aj na možnosť účastníka požiadať o odročenie pojednávania na základe odôvodnenej žiadosti. Preto súd prvého stupňa správne uzavrel, že navrhovateľom uvádzané dôvody nezakladajú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ OSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné dodať, že pre nenaplnenie požiadavky § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z. nestačí, že zrejmú bezúspešnosť sporu nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné, aby bezúspešnosť sporu žiadateľa bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci. V opačnom prípade ide len o možnú bezúspešnosť sporu, ktorá sama osebe nevylučuje žiadateľa z nároku na poskytnutie právnej pomoci
zákona č. 327/2005 Z. z. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení odvolacích námietok navrhovateľa, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, Najvyšší súd Slovenskej republiky s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom
2 OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a teda rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25Sp/10/2015-29 zo dňa 27. augusta 2015 potvrdil ako vecne a právne správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že navrhovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP, § 250k ods. 1 OSP s použitím § 246c ods. 1 vety prvej OSP). Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2016. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.