Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Sž/2/2016 Identifikačné číslo spisu: 9016010007 Dátum vydania rozhodnutia: 26.10.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Zdenka Reisenauerová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§§ 250la nasl.

a

§ 492ods.

1 S.s.p. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 278-PLO/O-3497/2013, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov konania na pojednávaní súdu dňa 26.10.2017 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie Rady zo dňa 5. novembra 2013, č. RP/083/2013, a postup žalovaného správneho orgánu v správnom konaní č. 278-PLO/O-3497/2013, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia - pokuta vo výške 6638,- eur podľa § 64 ods. 1 písm. d/

§ 67ods.

2 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. l/ uvedeného zákona. Najvyšší súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v opravnom prostriedku, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov ( § 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy. Konanie správneho súdu v plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2

§ 250jods.

5 O.s.p.) vyplýva z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý zaručuje každému právo, aby súd rozhodol o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, pričom štrasburská judikatúra za trestné považuje aj konania, ktoré možno označiť ako priestupky, iné správne delikty či disciplinárne delikty (napr. Maurer c. Rakúsko z

1. februára 1997, Bendenoun c. Francúzsko z
2. februára 1994). Napokon, priamo dikcia uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu modifikovať skutkový stav zistený správnym orgánom, ako aj sankciu ním uloženú účastníkovi správneho (a neskôr) súdneho konania. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.( § 245 ods. 2 O.s.p.). Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd mal v danej veci preukázané, že Rada na svojom zasadnutí dňa 02.07.2013 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči navrhovateľovi vo veci možného porušenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Zz. tým, že navrhovateľ nedodal Rade na jej vyžiadanie súvislé záznamy vysielania programov sprevádzaných hlasovým komentovaním pre nevidiacich odvysielaných v rámci televíznej programovej služby JOJ v období od 01.02.2013 do 28.02.
3. Oznámenie o začatí správneho konania bolo navrhovateľovi ako účastníkovi správneho konania doručené dňa 24.07.2013, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 278-PLO/O-3497/
4. Navrhovateľ v uvedenom oznámení o začatí správneho konania bol súčasne vyzvaný, aby v lehote najneskôr do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 správneho poriadku zaslal svoje stanovisko. Dňa 21.08.2013 mu bola doručená opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, v ktorej mu bola na vyjadrenie určená lehota 5 dní odo dňa jej doručenia. Navrhovateľ na základe výzvy a poučeniu uvedených v oznámení Rade vyjadrenie k veci nedoručil. Žalovaný správny orgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím uložil sankciu podľa § 64 ods. 1 písm. d/

§ 67ods.

2, písm. a/ uvedeného zákona vo výške 6 638,- eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ tohto zákona, tým, že nedodal Rade na jej vyžiadanie súvislé záznamy vysielania programov sprevádzaných hlasovým komentovaním pre nevidiacich odvysielaných v rámci televíznej programovej služby JOJ v období od 01.02.2013 do 28.02.

1. Podkladom pre vydanie tohto rozhodnutia bol list č. 1060/2013 z 04.03.2013, ktorým boli od navrhovateľa vyžiadané záznamy uvedeného vysielania. Navrhovateľ až v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady namietal nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia odporcu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k právu neobviňovať seba samého, k výške uloženej sankcie a k pokračujúcemu správnemu deliktu. Vychádzajúc zo skutkových zistení najvyšší súd zistil, že medzi účastníkmi v danej veci ostala predovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a retransmisii, keď navrhovateľ tvrdil, že nie je a nebol povinný Rade predložiť záznam z vysielania a to ani na jej vyžiadanie, nakoľko takáto povinnosť neoprávnene zasahuje do jeho garantovaných práv na inú právnu ochranu - článok 46 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie - článok 6 Dohovoru, a to v intenciách trestnoprávnej zásady neobviňovať seba samého, poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach rozhodnutí práva neobviňovať sám seba v zmysle článku 6 Dohovoru, nesúhlasiac so záverom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozsudkoch 3Sž 21/2012 a 3Sž 27/2012 a ani so záverom Ústavného súdu SR vysloveným v uznesení sp.zn. IV ÚS 47 /2013 - 26 z 23.01.2013, tvrdiac, že článok 6 Dohovoru sa vzťahuje na prejednávaný prípad, nakoľko Rada použila formu štátneho donútenia pri získaní dôkazu, ktorý môže usvedčiť vysielateľa zo spáchania správneho deliktu a v rozpore s článkom 6 a právom neobviňovať seba samého, keď Rada na základe ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní požadovala aktívnu súčinnosť vysielateľa pri produkovaní dôkazov proti sebe a rozhodnutím uložila vysielateľovi sankciu na základe štátom donúteného vyžiadaného dôkazu. Odporca trval na názore, že táto povinnosť vyplýva vysielateľovi priamo zo zákona a postup Rady je zákonný aj z dôvodu, že zákonodarca takýto postup upravil priamo v právnom poriadku a to v § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z.z., na základe, ktorého má Rada právo žiadať záznamy vysielania od vysielateľov, sledujúc účel povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ uvedeného zákona zabezpečiť Rade podmienky pre efektívne vykonávanie zákonnej kompetencie uvedenej v § 5 ods. 1 písm. g/ zákona - dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov v oblastiach upravených zákonom a teda aj dohliadať na obsah vysielania, poukazom na to, že voči navrhovateľovi v čase vyžiadania záznamov vysielania sa neviedlo žiadne konanie v súvislosti s odvysielaným programom a ani nebolo vyslovené žiadne dôvodné podozrenie, že mohol spáchať správny delikt, keďže Rada si záznam z vysielania vyžiadala za účelom monitorovania vysielania predmetného programu a nie za tým účelom, aby mohla sankcionovať, majúc za to, že rozhodnutia ESĽP, na ktoré poukázal navrhovateľ v opravnom prostriedku sa na predmetný prípad nevzťahujú. Z uvedených dôvodov najvyšší súd zameral svoju pozornosť najmä na to, či Rada pri aplikácii právnej normy ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a retransmisii postupovala v súlade so zákonom, ústavou ako aj s judikatúrou Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva vo vzťahu dodržiavania čl. 6 Dohovoru k právu neobviňovať seba samého. Podľa čl.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané" (ÚS 17/1999, Nález z
2. septembra
3. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999, Nález z
4. októbra
5. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382, I.ÚS 10/98)". (I.ÚS 54/
6. Nález z
7. novembra
8. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04). Z citovaného článku 152 ods. 4 ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu, ako aj iné právnické subjekty realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. Ústava Slovenskej republiky v čI. 7 ods. 5 priznáva prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky ďalším trom skupinám prameňov práva, ktoré neboli prijaté ako súčasť vnútroštátneho práva Slovenskej republiky . - ide o medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, uvedený výpočet medzinárodných zmlúv je taxatívny. S Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyslovilo súhlas Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ratifikoval ho s výhradou a v Zbierke zákonov ČSFR bol publikovaný pod č. 209/1992 Zb.. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. Zákonodarca zákonom č. 308/2000 Z.z. zveruje do právomoci Rade presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z.z.). Do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie právnej povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.). Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy najvyšší súd v preskúmavanej veci vo vzťahu právneho posúdenia porušenia právnej povinnosti navrhovateľom stanovenej mu v právnej norme § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v predmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, v danej veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov, z ktorých aj vyvodil správny právny záver. Podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom. Podľa § 67 ods. 2 písm. a/ zákona o vysielaní Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 165,- eur do 6 638,- eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99,- eur do 1 659,- eur, ak neposkytol rade požadovaný záznam vysielania [§ 16 ods. 3 písm. l/]. Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. prejavil svoju vôľu uložiť vysielateľovi povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a na vyžiadanie Rady jej poskytnúť záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom. Zákonodarca súčasne v právnej norme ustanovenej v § 67 ods. 2 písm. a/ tohto zákona ukladá Rade povinnosť vysielateľovi uložiť pokutu pokiaľ si nesplní povinnosť stanovenú mu v právnej norme § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a retransmisii. Zákonodarca uvedenou právnou úpravou sledoval cieľ zabezpečenia dohľadu Rady nad činnosťou vysielateľa stanovenej mu udelenou licenciou v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 5 uvedeného zákona. Z uvedených dôvodov najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú námietku navrhovateľa, ktorou namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia Rady z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Rada v posudzovanej veci v súlade so zákonom o vysielaní a retransmisii posudzovala porušenie právnej povinnosti navrhovateľom, keď skutkové zistenia potvrdzujú, že navrhovateľ ako vysielateľ na vyžiadanie Rady žiadané záznamy vysielania v určenej lehote Rade nepredložil, čím naplnil znaky skutkovej podstaty právnej normy ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z., ktorá povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona. Najvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, ktorou namietal nesprávne právne posúdenie veci Radou vo vzťahu k zásade „neobviňovať seba samého". Uvedená zásada je zakotvená v trestnoprávnej úprave a jej účelom je zaručiť páchateľovi právo na spravodlivý proces a rozhodnutie o jeho vine a treste v súlade so zákonom, postupom v súlade s ústavou a v neposlednom rade s medzinárodnými zmluvami zaručujúcimi páchateľovi ochranu jeho základných ľudských práv a slobôd (Dohovor). Skutkové okolnosti jednoznačne potvrdzujú, že v danom prípade v čase vyžiadania si záznamu vysielania Radou ešte neprebiehalo voči navrhovateľovi ako vysielateľovi správne konanie. Vyžiadanie záznamov vysielania je jednou z foriem výkonu dohľadu Rady nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti. Predložené záznamy vysielateľa sa v správnom konaní môžu stať podkladom pre rozhodnutie, avšak až po začatí správneho konania na základe oznámenia Rady o začatí správneho konania vo veci možného porušenia povinnosti vysielateľom uloženej mu zákonom o vysielaní a retransmisii. Nie je možné preto považovať za nezákonný, resp. neprípustný, postup Rady, ktorým si od vysielateľa vyžiadala záznam vysielania, ako to v podanom opravnom prostriedku tvrdí navrhovateľ. Súd taktiež zastáva názor, že v danom prípade zákon o vysielaní a retransmisii nedáva priestor na skúmanie proporcionality zásahu do práv navrhovateľa, nakoľko povinnosť stanovená v § 16 ods. 3 písm. l/ je formulovaná jednoznačne a správnemu orgánu nedáva žiaden priestor na akukoľvek správnu úvahu. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vychádzajúcej z čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru, z odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R

§ 492ods.

1 S.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p.

§ 250lods.

2 a s § 492 ods. 1 S.s.p.. Navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní úspešný. Navrhovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

§ 13aods.

1 písm. a/, c/, d/ a s § 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky za dva úkony právnej služby v roku 2013 (prevzatie a príprava, podanie opravného prostriedku na súd) po 130,16 eur a režijný paušál po 7,81 eur za úkon a za jeden úkon právnej služby v roku 2017 (účasť na pojednávaní súdu dňa 26.10.2017) 147,33 eur a režijný paušál 8,84 eur + DPH, teda v celosti (130,16 x 2 + 7,81 x 2 + 147,33 + 8,84 x 20%) 518,52 eur. Najvyšší súd nepriznal navrhovateľovi trovy konania podľa vyčíslenia jeho právnym zástupcom za stratu času a náhradu za použitie vozidla, pretože tieto trovy považoval za neúčelne vynaložené vzhľadom k vzdialenosti sídla advokátskej kancelárie a sídla súdu, ako aj z dôvodu, že výklad § 17 uvedenej vyhlášky právnym zástupcom navrhovateľa považoval za reštriktívny. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov na účet jeho právneho zástupcu tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.