Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/77/2017 Identifikačné číslo spisu: 1416211540 Dátum vydania rozhodnutia: 25.10.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Helena Haukvitzová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1416211540.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a členov senátu JUDr. Soni Mesiarkinovej a JUDr. Danice Kočičkovej, vo veci starostlivosti súdu o maloletú M. V., zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom v Bratislave, Vazovova č. 7/A, dieťa matky F. V., bývajúcej v E., zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Ščurym so sídlom v Čadci, Mierová 1725, a otca JUDr. W. V., bývajúceho v Z., zastúpenej advokátskou kanceláriou AKAK s.r.o., so sídlom v Bratislave, Slowackého 56, o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 13P/281/2016, o dovolaní matky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z
- marca 2017 sp.zn. 11CoP/83/2017, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie
- Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) uznesením z
- januára 2017 č.k. 13P 281/2016-59 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým dočasne zveril maloletú M. V., (ďalej len „maloletá“) do osobnej starostlivosti otca a uložil matke povinnosť prispievať na výživu maloletej M. sumou XX € mesačne, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám otca maloletej od
- januára 2017, až do rozhodnutia vo veci rozvodu a úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode. V ostatnej časti návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Vychádzajúc z potreby ochrany záujmov maloletej a jej najlepšieho záujmu dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky § 324 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 325 ods. 1 CSP pre bezodkladnú úpravu pomerov spočívajúcu v dočasnom zverení maloletej do osobnej starostlivosti otca. Z tohto dôvodu predbežne zaviazal matku k plateniu výživného na maloletú podľa § 366 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“). Návrh otca v časti úpravy styku maloletej s matkou zamietol, nakoľko je v najlepšom záujme dieťaťa, aby sa s matkou stýkala čo možno v najväčšej miere, bez vymedzenia súdnej úpravy. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie matka.
- Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z
- marca 2017 sp.zn. 11CoP/83/2017 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že sú dané podmienky pre dočasnú úpravu osobnej starostlivosti rodičov o maloletú na čas do rozvodu spôsobom vyplývajúcim z napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že rovnaké právo vychovávať dieťa má otec i matka, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa a nie rodiča. Spochybňovanie starostlivosti otca o dieťa matkou vyvracia samotná matka, ktorá navrhuje zveriť maloletú do striedavej osobnej starostlivosti. O takomto návrhu však je možné rozhodnúť až po vykonaní dokazovania na posúdenie vhodnosti takéhoto spôsobu starostlivosti o maloletú. Námietku matky, že súd nemohol rozhodnúť o samostatnom návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia s poukazom na súčasnú právnu úpravu neodkladných opatrení vyhodnotil ako nedôvodnú a podotkol, že neodkladné opatrenie v tejto veci má len dočasný charakter na čas do rozhodnutia súdu o rozvode. Námietkou matky spochybňujúcou otcovstvo sa nezaoberal, vzhľadom k tomu, že mu svedčí prvá domnienka otcovstva a doposiaľ nebolo rozhodnuté o zapretí otcovstva. Uzavrel, že o prípadnej úprave styku matky s maloletou je možné rozhodnúť na jej návrh, prípadne tak urobí súd prvej inštancie ex offo.
- Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie matka (ďalej aj ,,dovolateľka“), ktorého prípustnosť odvodzovala od ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Tvrdila, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadami zmätočnosti, pretože jeho odôvodnenie je nepreskúmateľné. Odvolací súd sa podľa jej názoru nezaoberal podstatnými odvolacími dôvodmi a neodôvodnil, prečo na ne neprihliadol. Podotkla, že súd prvej inštancie nezaviazal otca povinnosťou podať žalobu vo veci samej, čím sa stalo rozhodnutie súdov konečným. Závery odvolacieho súdu považovala za nesprávne a podrobne zdôvodnila svoj názor, že neboli splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj to, prečo považuje nariadené neodkladné opatrenie za nedôvodné a v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa. Žiadala preto, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
- Otec považoval podané dovolanie za procesne neprípustné a žiadal ho odmietnuť, zároveň sa vyjadril k skutkovým tvrdeniam matky uvedeným v dovolaní.
- Kolízny opatrovník uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne, pričom nezistil žiadne nedostatky, ktoré by bránili tomu, aby bola maloletá zverená do starostlivosti otca.
- Matka k vyššie uvedeným vyjadreniam podala repliku, v ktorej zotrvala na uplatnených dovolacích dôvodoch a poprela tvrdenia otca, ako aj kolízneho opatrovníka o jej účelovom konaní a manipulácii s maloletou.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie matky je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
- Dovolanie je v danom prípade podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých, ktorá je upravená v Civilnom mimosporovom poriadku (ďalej len ,,CMP“). Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého „na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak“. CMP v § 76 a § 77 CMP obsahujúcich niektoré ustanovenia o dovolaní, „neustanovujú inak“ pokiaľ ide o prípustnosť dovolania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých; prípustnosť dovolania matky bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP, ktoré upravujú, kedy je dovolanie prípustné.
- V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
- Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. To znamená, že preskúmať existenciu tohto dovolacieho dôvodu je možné iba vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, alebo rozhodnutiu konečnému.
- Preto dovolací súd skúmal, či napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení v prejednávanej veci je rozhodnutím vo veci samej, prípadne rozhodnutím konečným, ktorá povaha rozhodnutia by otvárala dovolaciemu súdu možnosť preskúmať prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP a dospel k záveru, že v danom prípade prípustnosť podaného dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nie je daná.
- Rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu rozhodnutia vo veci samej len vtedy, ak sa v dôsledku neho konanie o veci vymedzenej návrhom právoplatne skončilo a nebude nasledované konaním vo veci samej. Takéto rozhodnutie nevykazuje charakter dočasnosti a predbežnosti poskytovanej meritórnej ochrany vyžadujúcej ďalšie konanie o nároku, v ktorom sa vec vyrieši s končenou platnosťou. Samotné neodkladné opatrenie tak konzumuje vec samu (viď Komentár k Civilnému sporovému poriadku, Števček a kol., C.H. Beck, str. 1111, rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 8 Cdo 83/2017, 3 Cdo 100/2017, 3 Cdo 117/2017). Taká situácia môže nastať predovšetkým v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba podľa § 336 ods. 1 CSP. V prejednávanej veci ale o takýto prípad nejde, hoci súd prvej inštancie výslovne vo výrokovej časti neuložil navrhovateľovi (otcovi) povinnosť podať návrh na ďalšie konanie, v rámci ktorého by rozhodol o (trvalom) zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti navrhovateľa, prípadne do striedavej starostlivosti. Zo znenia ustanovenia § 336 ods. 1 CSP totiž vyplýva, že súd ,,môže“ uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci, keď dospeje k záveru, že nárok zabezpečený predbežným opatrením vyžaduje ďalšie pokračovanie v konaní vo veci samej, avšak nie je vylúčené (zákon túto možnosť pripúšťa) ani to, že túto povinnosť neuloží napr. za situácie, že v čase rozhodnutia súdu o neodkladnom opatrení je žaloba vo veci samej už podaná, že z okolností vyplýva, že účastníci dospejú k mimosúdnej dohode, alebo pre iné dôvody, ktorých existencia vylúči potrebu uloženia tejto povinnosti. Len skutočnosť, že súd povinnosť podania žaloby vo veci navrhovateľovi neuloží, nespôsobuje, že rozhodnutie o neodkladnom opatrení je následkom toho rozhodnutím vo veci samej, t.j. konečným rozhodnutím. Charakter dočasnosti a provizórnosti neodkladného opatrenia totiž nemusí vyplývať len zo súdom uloženej procesnej povinnosti podať žalobu vo veci samej, ale aj ako je tomu v prejednávanej veci, z iného vymedzenia jeho dočasnosti a provizórnosti vyplývajúceho zo znenia enunciátu rozhodnutia, prípadne aj len zo samotného odôvodnenia rozhodnutia. Zároveň treba mať na zreteli, že v prípade neodkladných opatrení, na ktoré sa vzťahuje CMP, sú tu určité osobitosti vyplývajúce z povahy vecí podliehajúcich režimu konania CMP, na ktoré tento zákon prihliada a ktoré sa prejavujú v podobe osobitných ustanovení § 360 a nasl. CMP majúcich prednosť pred ustanoveniami CSP. Dočasnosť a provizórnosť úpravy pomerov účastníkov v prejednávanej veci vyplýva predovšetkým priamo zo znenia výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené a v ňom použitých výrazov a pojmov, keď maloleté dieťa bolo otcovi dočasne zverené do osobnej starostlivosti (nie do výchovy) na čas do rozhodnutia vo veci rozvodu a úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode. Tým súd prvej inštancie jednak vyjadril provizórnosť úpravy pomerov účastníkov a tiež časovo vymedzil účinky rozhodnutia o neodkladnom opatrení, t.j. v závislosti a na čas do rozhodnutia v následnom konaní o rozvod. Zároveň z uznesenia súdu prvej inštancie nevyplýva postup podľa § 337 ods. 1 CSP, ktorý by naznačoval záveru, že v danej veci malo ísť o rozhodnutie vo veci samej. Bolo by síce vhodné, aby súd prvej inštancie v takýchto prípadoch v odôvodnení svojho rozhodnutia presne vymedzil predmet sporu a účastníkov konania vo veci samej, alebo prípadne uviedol, či žaloba vo veci samej už bola podaná a ozrejmil dôvody, pre ktoré neuložil povinnosť podania žaloby vo veci samej, tento nedostatok v postupe súdu prvej inštancie v prejednávanej veci však nemal za následok vadu zmätočnosti konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP aj z toho dôvodu, že podľa obsahu spisu konanie o rozvod manželstva účastníkov a úpravu pomerov manželov k ich maloletému dieťaťu na čas po rozvode je už vedené na súde prvej inštancie pod sp.zn. 25P/49/2017, ku ktorej má byť spis v tejto veci trvalo pripojený (viď č.l. 370 spisu), v dôsledku čoho nie je ohrozená právna istota matky, ani dieťaťa, ak by otec návrh na rozvod manželstva nepodal. Zároveň je v takomto prípade chránená aj ustanovením § 363 CMP, ktoré umožňuje súdu kedykoľvek aj bez návrhu nariadené neodkladné opatrenie zrušiť. Rozhodnutie v tejto veci teda nekonzumovalo vec samu a má len dočasný a provizórny charakter, je závislé na pokračovaní v konaní o rozvod manželstva a prípadne na inom konaní vo veci starostlivosti súdu o maloletú začatom či už na návrh alebo ex offo, keďže o definitívnej úprave výchovy dieťaťa môže súd rozhodnúť len na základe zistenia skutočného stavu veci (§ 35 CMP), t.j. po vykonaní dokazovania a pri zachovaní procesných oprávnení účastníkov konania. Postup súdu v prípade ukončenia konania o rozvod manželstva vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu nariadeného neodkladného opatrenia sa tak môže v danom prípade s poukazom na čl. 4 CSP riadiť aj ustanovením § 335 CSP v spojení s § 336 ods. 4 CSP. Dovolaním matky teda nebolo napadnuté rozhodnutie vo veci samej.
- Vo veci nejde ani o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nakoľko súd prvej inštancie neodkladné opatrenie nariadil, t.j. vecne prejednal, vec teda nebola skončená z procesných dôvodov bez meritórneho prejednania (napr. pre existenciu prekážky vecného prejednania odôvodňujúcu zastavenie konania alebo odmietnutie podania).
- Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním matky nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, dovolanie podané matkou proti tomuto rozhodnutiu nie je podľa § 420 písm. f/ CSP procesne prípustné. Z tohto dôvodu dovolací súd dovolanie matky ako procesne neprípustné odmietol (§ 447 písm. c/ CSP).
- Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
- Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.