Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/129/2017 Identifikačné číslo spisu: 8113204077 Dátum vydania rozhodnutia: 31.10.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Danica Kočičková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

ust. § 421 ods. 1 písm.

1. a)a písm.
2. c)zák. č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p“.), a to proti výroku III. a V. rozsudku odvolacieho súdu, pretože jeho rozhodnutie považuje v dovolaním napadnutých výrokoch za nezákonné, nespravodlivé, hrubo narúšajúce súrodenecké väzby medzi maloletým D. a maloletou D. a hlboko zasahujúce do jej rodičovských a materských práv. Uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore s Deklaráciou práv dieťaťa prijatou OSN, a to najmä s jej článkom 2 a 3. Zdôraznila, že delenie súrodencov z dôvodu zotrvávania rodičov na protichodných návrhoch nie je v záujme maloletých detí. V záujme maloletých detí je zachovávanie súrodeneckých väzieb, čo odvolací súd dovolaním napadnutými výrokmi hrubo porušil. V nadväznosti na uvedené poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 279/06, ako aj na rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 1835/14 a sp. zn. III. ÚS 1206/2009. Ďalej uviedla, že v súlade s judikatúrou Ústavného súdu ČR a rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva je kritériom rozhodovania o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov „zachovanie identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb“. Súd musí pri rozhodovaní dbať o to, aby bol zásah do rodinného života dieťaťa minimalizovaný, teda aby dieťa nebolo okrem iného odtrhnuté od svojich súrodencov, tak ako to vyplýva z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mustafa a Armagan proti Turecku zo 6. apríla 2010, č. 4694/03. Okrem námietok týkajúcich sa právneho posúdenia, dovolateľka v dovolaní odvolaciemu súdu vytkla aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, keď uviedla, že „odvolací súd v dôvodoch dovolaním napadnutého rozsudku len stručne v bode 16., 17. a 18. odôvodnenia odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zverení maloletého D. do osobnej starostlivosti otca. V uvedenej súvislosti poukázala na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež na to, že Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach vyslovil porušenie práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že vnútroštátne súdy sa vo svojich rozhodnutiach nevyrovnali s argumentami účastníkov konania. Tiež uviedla, že „odvolací súd si protirečí, keď na jednej strane zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch upravujúcich styk rodičov s deťmi a zároveň v bode 25. odôvodnenia konštatuje, že v rámci úpravy styku spája deti v maximálnej miere tak, ako to okolnosti umožňujú“. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutých výrokoch (III. a V.) zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu v uvedenom rozsahu na ďalšie konanie. 3. Vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľ uviedol, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci výkonu rodičovských práv a povinností nie je prípustné, konkrétne nie je daný dôvod prípustnosti v zmysle ust. § 238 ods. 4 O. s. p., keďže rozsudok odvolacieho súdu bol vyhlásený dňa 23. 6. 2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Dôvod prípustnosti dovolania však nie je daný ani v zmysle novej právnej úpravy, pretože odvolací súd nerozhodol v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou. 4. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 C. s. p.) a na to oprávnenou osobou (§ 424 C. s. p.), zastúpenou v zmysle § 429 ods. 1 C. s. p. skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. 5. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§§ 431 až 435 C. s. p.), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní. 6.

§ 419C. s.

p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7.

§ 421ods.

1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 8.

§ 432ods.

1, 2 C. s. p., dovolanie prípustné

§ 421C. s.

p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

1. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby dovolací súd mohol vecne preskúmať dovolanie, v ktorom sa namieta nesprávne právne posúdenie veci, musia byť splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov vyriešenia tej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, uvedených pod písmenom a/ až c/ ust. § 421 ods. 1 C. s. p. a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré patrí okrem iného riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v zákone (§§ 431 až 435 C. s. p.) .
2. V predmetnej veci dovolateľka v dovolaní uviedla, že podáva dovolanie

ust. § 421 písm.

1. a)a písm.
2. c)C. s. p., pretože rozhodnutie odvolacieho súdu považuje v dovolaním napadnutých výrokoch (III. a V.) za nezákonné a nespravodlivé. Zdôraznila, že rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutom rozsahu je v rozpore s Deklaráciou práv dieťaťa (najmä s jej článkom 2 a 3), v rozpore s rozhodnutiami Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 279/06, Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 1835/14 a sp. zn. III. ÚS 1206/2009, ako aj s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mustafa a Armagan proti Turecku zo dňa 6. apríla 2010, č. 4694/03 (pokiaľ ide o ňou namietané narušenie súrodeneckých väzieb zverením maloletého D. do osobnej starostlivosti navrhovateľa). 11. Po preskúmaní dovolania dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka nevymedzila dovolací dôvod uplatnený v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm.
3. a)C. s. p. (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) spôsobom aký vyplýva z ust. § 432 ods. 2 C. s. p. v spojení s ust. § 421 ods. 1 písm.
4. a)tohto právneho predpisu. Rozhodnutia, na ktoré v dovolaní v súvislosti s uvedeným dovolacím dôvodom poukázala totiž nespadajú pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. V uvedenej súvislosti poukazuje dovolací súd na vysvetlenie obsahu pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017, kde sa uvádza: „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali“. S prihliadnutím na čl. 3 C. s. p. do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú. Ak teda dovolateľka v dovolaní poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 1206/2009 a sp. zn. II. ÚS 1835/2014 ako na rozhodnutia spadajúce pod ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd pri riešení právnej otázky zachovania súrodeneckých väzieb pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti niektorého z rodičov odklonil, tak uvedenú argumentáciu dovolateľky nemožno považovať za súladnú s ust. § 421 ods. 1 písm.
5. a)C. s. p. V prípade ďalšieho dovolateľkou označeného rozhodnutia - uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 279/06 zo 14. 9. 2006, nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania, a to podmienka odklonu dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu od tohto uznesenia. Uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je totiž rozhodnutím, v ktorom by ústavný súd vyslovil právny záver v súvislosti s riešením konkrétnej právnej otázky, pretože ústavnú sťažnosť ako oneskorene podanú odmietol. 12. Pokiaľ ide o rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Mustafa a Armagan Akin proti Turecku zo 6. apríla 2010 (č. 4694/03), ani v prípade tohto rozhodnutia nebola splnená podmienka, že by sa odvolací súd pri riešení dovolaním napadnutej právnej otázky od neho odklonil. Z obsahu uvedeného rozhodnutia vyplýva, že právna otázka ktorú ESĽP riešil a od riešenia ktorej záviselo rozhodnutie vnútroštátneho súdu napadnuté sťažnosťou sťažovateľov (otca a syna), nie je identická s právnou otázkou, ktorá bola rozhodujúca v tejto veci. Vo veci Mustafa a Armagan Akin proti Turecku boli totiž práva sťažovateľov na rešpektovanie ich rodinného života

článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené preto, lebo rozhodnutím vnútroštátneho súdu bol styk otca s dcérou a matky so synom upravený v rovnakú dobu tak, že neumožňoval súrodencom stráviť určitý čas spoločne s jedným z rodičov, čo zjavne nie je tento prípad. 13. Dovolateľka, tak ako bolo vyššie uvedené, prípustnosť dovolania odôvodnila aj ust. § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. Vo vzťahu k uvedenému dovolací súd uvádza, že uplatnenie obidvoch dovolacích dôvodov súčasne, t. j. dovolacieho dôvodu

písm. a) a aj

písm. c) ust. § 421 C. s. p. sa bez ďalšieho z logiky veci vylučuje (nemožno tvrdiť, že tá istá právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná ustálene a zároveň tvrdiť, že je ním rozhodovaná rozdielne). Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré dovolateľka tiež namietala, nie je dovolacím dôvodom spadajúcim pod ust. § 421 C. s. p., ktorý (nesprávne právne posúdenie veci) v dovolaní výslovne uplatnila. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno navyše

názoru dovolacieho súdu považovať za nedostatočné, pretože v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, s odôvodnením ktorého sa odvolací súd vo vzťahu k dovolaním napadnutým výrokom v zmysle ust. § 219 zák. č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku stotožnil, zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 tohto právneho predpisu platného v čase rozhodovania odvolacieho súdu. 14. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie

ust. § 447 písm. f) C. s. p. odmietol. 15. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd

ust. § 453 ods. 1 C. s. p. v nadväznosti na ust. § 52 zák. č. 161/2015 Z. z., Civilného mimosporového poriadku (ďalej v texte aj „C. m. p.“) tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

1. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.