Obsah (11)

§ 88§ 89§ 492§ 2§ 82§ 90§ 440§ 46§ 461§ 167§ 168

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Szak/15/2017 Identifikačné číslo spisu: 7017200768 Dátum vydania rozhodnutia: 09.10.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 88ods.

1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon č. 404/2011 Z.z.“), rozhodol o zaistení sťažovateľa (v prvostupňovom konaní žalobca) na účel výkonu administratívneho vyhostenia (rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-251-010/2016-AV zo dňa 23.07.2016- ďalej len „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) tak, že zaistil sťažovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2018 a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“). 2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ bol dňa 25.07.2017 vrátený späť na územie Slovenskej republiky z územia Dánska

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej na účely rozsudku len „Dublinské nariadenie“). Lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra SR v evidencii MIGRA bolo zo strany žalovaného zistené, že sťažovateľ bol dňa 22.07.2016 kontrolovaný hliadkou, pričom nevedel preukázať svoju totožnosť a nemal pri sebe žiadne cestovné doklady. Následne bolo voči sťažovateľovi dňa 23.07.2016 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu a následne bol umiestnený v ÚPZC Medveďov. Dňa 22.08.2016 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ktorá bola zamietnutá ako zjavne neopodstatnená dňa 13.10.2016 a jeho zaistenie bolo ukončené dňa 23.10.2016 z dôvodu § 90 ods. 2 písm. b) bod 3 zákona č. 404/2011 Z.z. 3. V Zápisnici o vyjadrení účastníka konania dňa 25.07.2017 sťažovateľ pred žalovaným uviedol, že zo Slovenska vycestoval autom v roku 2016 do Rakúska, následne do Nemecka a vlakom do Dánska bez platných dokladov. V domovskej krajine bol členom skupiny Khalistan a preto má obavy o svoj život pred skupinou Shiv Sena. V domovskej krajine mu nebol uložený trest smrti a nežiadal ani o využitie asistovaného dobrovoľného návratu. Na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov a rovnako nemá žiadne finančné prostriedky. Rovnako sa vyjadril, že nevie si zabezpečiť ubytovanie, ani finančnú hotovosť a preto žalovaný mal za to, že alternatíva hlásenia pobytu, ako ani zloženie peňažnej záruky

§ 89ods.

1 písm.

1. a)a písm.
2. b)zákona č. 404/2011 Z.z. neprichádza do úvahy. 4. Žalovaný sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života sťažovateľa

článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej na účely rozsudku len „Dohovor“) a k tomu uviedol, že počas konania neboli zistené skutočnosti a taktiež neboli potvrdené a zdokladované žiadne závažné skutočnosti a dôvody brániace jeho administratívnemu vyhosteniu, a to s prihliadnutím na jeho súkromný a rodinný život. Dodal, že na území Slovenskej republiky sťažovateľ nemá žiadne rodinné väzby. Dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva sťažovateľa, no prepustenie by znamenalo ohrozenie nerešpektovania zákona a štátu, na ktorom výsostnom území sa sťažovateľ nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu.

1. K dĺžke doby zaistenia uviedol, že pri stanovení dĺžky zaistenia vychádzal z informácie ÚPZC Medveďov a ÚPZC Sečovce o dĺžke návratovej procedúry štátnych príslušníkov Indickej republiky, v ktorej je uvedené, že ak štátny príslušník Indickej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom, realizácia výkonu vyhostenia je v takom prípade zdĺhavý proces a preto odporúčajú zaistiť štátnych príslušníkov Indickej republiky na dobu 6 mesiacov. Dodal, že presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť a závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu sťažovateľa na územie Ukrajiny, pričom počas celej doby bude žalovaný postupovať skúmať, či trvá účel zaistenia. II. Konanie na krajskom súde
2. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo veci zaistenia

Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.): - zaistenie sťažovateľa za účelom odovzdania na Ukrajinu je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, keďže ho nie je fakticky možné vrátiť na základe Dublinského nariadenia na územie Ukrajiny ako krajiny zodpovednej za žiadosť o medzinárodnú ochranu, - za rovnakým účelom je sťažovateľ zaistený po druhýkrát, pričom v roku 2016 bol z ÚPZC Medveďov prepustený, pretože uplynula lehota zaistenia, - vyhostiteľnosťou sťažovateľa sa žalovaný vôbec nezaoberal, - žalovaný nedostatočne zdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia, - žalovaný nedostatočne skúmal možnosti sťažovateľa týkajúce sa jeho pobytu v Slovenskej republike, ako aj otázku týkajúcu sa finančnej hotovosti, ktorú si vie sťažovateľ zabezpečiť. 7. Krajský súd v Košiciach v konaní

ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov: - k námietke, že sťažovateľa nie je možné vrátiť na základe Dublinského nariadenia na územie Ukrajiny, súd podotkol, že sťažovateľ nebol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. , - žalovaný bol oprávnený zaistiť sťažovateľa

§ 88ods.

1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. vzhľadom na existenciu právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, čím je daná účelnosť zaistenia sťažovateľa. - k námietke sťažovateľa, že bol z rovnakého dôvodu zaistený dvakrát, súd uviedol, že daná námietka úzko súvisí s námietkou nedostatočného odôvodnenia dĺžky zaistenia, nakoľko reálnosť vyhostenia sťažovateľa úzko súvisí so zabezpečením náhradného cestovného dokladu a až po jeho zabezpečení bude možné uskutočniť reálne jeho administratívne vyhostenie, - žalovaný podrobne uviedol z akých podkladov vychádzal pri ním stanovenej dĺžke doby zaistenia, pričom takisto uviedol ich zdroj, - žalovaný v napadnutom rozhodnutí rozviedol svoju správnu úvahu týkajúcu sa využitia menej závažných prostriedkov

§ 89zákona č.

404/2011 Z.z., - zaistenie sťažovateľa je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm.

1. f)Dohovoru a s poukazom na nedôvodnosť žalobných námietok aj účelne a efektívne, tak ako to vyžaduje judikatúra ESĽP. III. Konanie na kasačnom súde A) 8. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v - § 440 ods. 1 písm.
2. f)S.s.p. t .j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, - § 440 ods. 1 písm.
3. g)S.s.p. t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. - § 440 ods. 1 písm.
4. h)S.s.p. t. j. krajský súd sa odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 9. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm.
5. c)S.s.p. najmä uviedol,: - že súd sa nevysporiadal s podstatnými námietkami uvedenými v správnej žalobe a napadnuté rozhodnutie je nekonkrétne, nedostatočné a nepreskúmateľné, - k bodu 27 rozsudku, že výkon administratívneho vyhostenia alebo výkon trestu vyhostenia je u sťažovateľa prakticky nerealizovateľný, - k bodu 28 rozsudku, že rovnaké vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa je dôvodom pre jeho dvojnásobné zaistenie, z administratívneho spisu pritom nevyplýva, prečo sa u sťažovateľa nepodarilo vyhostenie zrealizovať, -k bodom 29, 30 rozsudku, že sa nestotožnil s názorom súdu, že jeho zaistenie je účelné, nerealizovateľnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení znamená neúčelnosť súčasného preskúmavaného rozhodnutia o zaistení, - k bodu 33 rozsudku, že stanovenie doby zaistenia je odôvodnené nedostatočne, nepresvedčivo a zaistenie na dobu 6 mesiacov je enormným zásahom do jeho základných ľudských práv, - k bodu 34 rozsudku, že otázku týkajúcu sa finančných prostriedkov pochopil tak, že sa ho pýtali na sumu, ktorú má aktuálne pri sebe, avšak čo sa týka rodinných väzieb, tak žalobca má blízkych známych aj na území Nemecka a títo by mu vedeli finančne pomôcť a teda by v jeho prípade prichádzalo do úvahy použitie § 89 zákona č. 404/2011 Z.z., - že zaistenie nespĺňa požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 10. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu zrušuje alternatívne rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu zrušuje a zároveň nariaďuje, aby bol sťažovateľ bezodkladne prepustený zo zaistenia. B) 11. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril. IV. Právny názor Najvyššieho súdu 12. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.) postupom

§ 492ods.

1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania

ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 09.10.2017 (§ 137 ods. 2 S.s.p.). 13. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu žalovaného o zaistení sťažovateľa

§ 88ods.

1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

§ 2ods.

1, písm.

1. f)zákona č. 404/2011 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie
2. f)neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

§ 88ods.

1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

§ 88ods.

4 prvá veta zákona č. 404/2011 Z.z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

§ 82ods.

1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

§ 89ods.

1 písm.

1. a)a písm.
2. b)zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
3. a)hlásenia pobytu alebo
4. b)zložiť peňažnú záruku.

§ 90ods.

1 písm.

1. d)zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
2. d)skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

článku 5 ods. 1 písm.

1. f)Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
2. f)zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 14. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod

§ 440ods.

1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.

1. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu prekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu prekážku.
2. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (kasačný dôvod

§ 440ods.

1 písm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou rozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu (viď bod č. 9) vykonávanú

Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

1. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ako ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe.
2. Sťažovateľ sa nestotožnil s posúdením ako žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí, tak aj krajského súdu v rozsudku, a namietal, že výkon jeho administratívneho vyhostenia je nezrealizovateľný a preto je aj jeho zaistenie neúčelné.
3. V tejto súvislosti kasačný súd poznamenáva, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. umožňuje zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnu­tia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia. Jedinou požiadavkou pre uplat­nenie tohto ustanovenia je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo trest vyhostenia. Pri tomto dôvode zaistenia nie sú nijaké špecifické zákonné požiadavky vzťahujúce sa na riziko úteku alebo riziko vyhýbania sa alebo marenia výkonu vyhostenia.
4. V súvislosti s uvedeným poukazuje kasačný súd na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že „konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie

ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody ...

ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.“

1. Kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr. 1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a dodáva, že žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia.
2. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí účelnosť zaistenia sťažovateľa dostatočne odôvodnil, zaoberal sa aj prekážkami, ktoré by bránili jeho zaisteniu a dospel k záveru, že prepustenie sťažovateľa by znamenalo ohrozenie nerešpektovania zákona a štátu, na ktorom výsostnom území sa sťažovateľ nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. ako porušením čl. 8 ods. 1 Dohovoru tak aj čl. 5 Dohovoru. 23.Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že zo zákona č. 404/2011 Z.z. nevyplýva, že štátny príslušník tretej krajiny by nemohol byť zaistený z rovnakého dôvodu viackrát. Nakoľko rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa je aj v súčasnosti vykonateľné a sťažovateľ sa nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene a bez cestovného dokladu, bolo nevyhnutné jeho zaistenie na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Sťažovateľ nerešpektoval preskúmavané rozhodnutie a bez toho aby disponoval cestovným dokladom alebo iným dokladom totožnosti odišiel z územia Slovenskej republiky. V takýchto prípadoch je potrebné uprednostniť záujem spoločnosti na ochrane verejného poriadku a bezpečnosti pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu a tieto okolnosti uprednostnenia pri kolízii dvoch práv aj náležite odôvodniť, tak ako žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí.
3. Zároveň neuniklo pozornosti kasačného súdu, že sťažovateľ vystupuje pod rôznymi identitami. Na území Dánska, odkiaľ bol dňa 25.07.2017 vrátený na územie Slovenskej republiky v zmysle Dublinského nariadenia, bol vedený pod menom S. J. s dátumom narodenia XX.XX.XXXX. Aj vzhľadom na uvedené je zaistenie sťažovateľa nevyhnutné, nakoľko musí byť vyriešená otázka jeho identity a až následne, po vybavení cestovných dokladov, môže byť sťažovateľ administratívne vyhostený. Nezistenie totožnosti sťažovateľa, keď sťažovateľ vystupuje pod rôznymi identitami, nemôže byť na ťarchu správneho orgánu.
4. Sťažovateľ sa rovnako nestotožnil s názorom krajského súdu, že dĺžka doby zaistenia bola žalovaným riadne odôvodnená.
5. Ako vyplýva z preskúmavaného rozhodnutia, žalovaný odôvodnil dĺžku zaistenia sťažovateľa s poukazom na informácie z ÚPZC Medveďov a Sečovce o zdĺhavom procese výkonu vyhostenia štátnych príslušníkov Indickej republiky v prípade, ak nedisponujú cestovným dokladom, s odporúčaním doby zaistenia sťažovateľa na 6 mesiacov. K tomu uviedol, že presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť a závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu sťažovateľa na územie Ukrajiny, pričom zároveň podotkol, že počas celej doby bude skúmať, či trvá účel zaistenia.
6. Kasačný súd má rovnako ako krajský súd za to, že preskúmavané rozhodnutie je dostatočne riadne odôvodnené, pokiaľ ide o dĺžku lehoty zaistenia. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z
7. decembra 2015, sp. zn. 10SZa/23/2015: „Pokiaľ správny orgán stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodní pre­ukázateľne existujúcimi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú stanovenú dobu zaistenia ako čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca, jeho rozhodnutie je z pohľadu určenia takejto doby zaistenia súladné so zákonom.“
8. Stanovenú lehotu zaistenia odporca odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj

názoru odvolacieho súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie sťažovateľa, pričom povinnosť skúmať podmienky zais­tenia v jeho priebehu žalovanému vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z., ako to aj uviedol žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí.

kasačného súdu tak námietka sťažovateľa, že žalovaným stanovená dĺžka zaistenia nebola dostatočne odôvodnená existujúcimi skutočnosťami, nemohla vo svetle dôvodov rozhodnutiu žalovaného obstáť.

1. Jednotlivé doby, počas ktorých bol sťažovateľ (hoc aj opakovane) zaistený pre jeden a ten istý dôvod, právne subsumovaný pod rovnakou literou § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., sa sčítavajú a vo svojom úhrne nesmie prekročiť maximálnu dobu zaistenia ustanovenú v 88 ods. 4 toho istého zákona. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený iba na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. Ustanovenie § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. umožňuje policajnému útvaru okrem iného aj z dôvodu, že zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad cudzincovi predĺžiť dobu zaistenia maximálne o 12 mesiacov. Vďaka transpozícii Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo
2. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej na účely rozsudku len „návratová smernica“) sa maximálna lehota zaistenia, ktorá bola predtým 180 dní, predĺžila dokopy na najviac 18 mesiacov. Preto pokiaľ žalovaný rozhodol o dobe zaistenia tak, ako je uvedené vo výroku preskúmavaného rozhodnutia, pričom táto doba neprekročila po sčítaní doby zaistenia v roku 2016 a v roku 2017 zákonom povolenú maximálnu dobu zaistenia, žalovaný aj s poukazom na okolnosti daného prípadu, rozhodol v súlade so zákonom.
3. K namietanému nepochopeniu otázky zo strany žalovaného týkajúcej sa zabezpečenia finančných prostriedkov a v súvislosti s tým možnosti použitia § 89 zákona č. 404/2011 Z. z., kasačný súd uvádza, že zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 25.07.2017 vyplýva, že sťažovateľovi neboli kladené sugestívne otázky, otázky klamlivé ani otázky, ktoré by obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až z jeho výpovede alebo vyjadrenia. Sťažovateľ vypovedal za účasti ustanoveného tlmočníka z jazyka punjabi do jazyka slovenského a naopak, a zo zápisnice vyplýva, že svojím podpisom potvrdil, že pribratému tlmočníkovi rozumie. Sťažovateľ na otázku: „Máte nejaké finančné prostriedky na zabezpečenie svojho pobytu na území Slovenskej republiky?“ odpovedal nie, pričom v celej zápisnici nie je zmienka o jeho príbuzných v zahraničí či o tom, že by zaňho mohli zložiť peňažnú záruku, a zároveň sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ani nekonkretizuje tieto osoby, s poukazom na to, že zloženie peňažnej záruky prichádza do úvahy iba zo strany blízkej osoby zaisteného príslušníka tretej krajiny. Zároveň v zápisnici uviedol, že nemá žiadnych príbuzných na území Slovenskej republiky a ubytovanie si nevie zabezpečiť.
4. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „Pokiaľ odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu o zaistení

§ 88ods. 1 písm. d) Zo

PC v základných rysoch obsahuje argumenty a podklady, prečo nebolo možné využiť miernejšie opatrenia

§ 89ods. 1 Zo

PC a bolo nutné pristúpiť priamo k zaisteniu cudzinca a tvr­denia o splnení podmienok pre uloženie miernejších opatrení nemohli obstáť na základe správania sa cudzinca a jeho pasivity pri vytváraní podmienok pre možnosť použitia miernejších opatrení, námietka ne­dostatočného skúmania alternatív zaistenia nemôže spochybniť zákon­nosť rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2015, sp. zn. 10SZa/13/2015) 32. Vzhľadom na uvedené má kasačný súd za to, že žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z výsluchu sťažovateľa a na základe zistenia, že zloženie peňažnej záruky ani hlásenie pobytu neprichádza do úvahy, rozhodol o jeho zaistení. Namietané skutočnosti mal sťažovateľ tvrdiť v konaní pred správnym orgánom, zo strany sťažovateľa však nedošlo k predloženiu žiadnych relevantných dôkazov, ani žiadnych návrhov na vykonanie dôkazov či tvrdení za účelom zistenia skutkového stavu a teda sťažovateľ neuniesol bremeno tvrdenia. 33. Sťažovateľ v dôvodoch kasačnej sťažnosti taktiež namietal, že krajský súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ustanovenie § 440 ods. 1 písm.

1. f)S.s.p. nepochybne špecifikuje odňatie možnosti konať pred súdom (denegatio iustitiae), t. j. že ide o tak procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje S.s.p. O procesnú vadu v zmysle § 440 ods. 1 písm.
2. f)S.s.p. ide najmä vtedy, ak správny súd v súdnom prieskume postupoval v rozpore so všeobecne záväznými procesno-právnymi predpismi (najmä zákonom), a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 5 ods. 9 veta prvá S.s.p. majú účastníci v konaní pred správnym súdom rovnaké postavenie a správny súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv]. 34. V tejto súvislosti sťažovateľ konkrétne namietal, že súd sa nevysporiadal s podstatnými námietkami v správnej žalobe a preto je rozhodnutie nepreskúmateľné. Zároveň namietal nedostatočne zistený skutkový stav. Túto námietku vyhodnotil kasačný súd taktiež ako nedôvodnú. 35. Ústavný súd Slovenskej republiky už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

§ 46ods.

l ústavy (i práva

čl. 6 ods. l Dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/0 l), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. l Dohovoru zahŕňa ,,právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v ,,občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovení čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03). Ústavný súd Slovenskej republiky tiež judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať

nich (III. ÚS 369/2010- 12).

doterajšej judikatúry ústavného súdu z ústavy ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberal' zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať' za zásadný pre svoju argumentáciu (m. m.I. ÚS 56/0 l). Aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko konštatoval, že

štandardnej judikatúry súdu ref1ektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené: Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, ţe je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom.

rozsudku tohto súdu vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa. 36.

názoru kasačného súdu, z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový ani kasačný súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 37. Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom žalovaného a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj kasačný súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v konaní o kasačnej sťažnosti. Tieto boli obdobné ako námietky, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vyporiadal. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť

§ 461S. s.

p. ako nedôvodnú zamietol. 38. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky

§ 167ods.

1 S. s. p.) a žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky

§ 168S. s.

p.). 39. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.