Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Tdo/28/2017 Identifikačné číslo spisu: 7109011185 Dátum vydania rozhodnutia: 04.10.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Bargel Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 371ods.

1 písm. c/ Trestného poriadku. Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zásada „právo na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného : - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Takéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného I. D. zásadným spôsobom, a teda ku takej skutočnosti, ktorá už sama o sebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho dôvodu uviedol v písomných dôvodoch dovolania obvinený I. D.. Možno súhlasiť s dovolateľom v tom, že rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania môže za istých okolností predstavovať porušenie práva na obhajobu. Stane sa tak vtedy, ak súd nevysvetlí zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu. Len v takom prípade by bolo možné konštatovať porušenie práva na obhajobu obvineného tzv. arbitrárnym rozhodnutím súdu podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku. V predmetnej veci však takýto stav nenastal, pretože najvyšší súd nezistil, že by konanie vedené voči obvinenému bolo uskutočňované v rozpore s pravidlami práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru. K námietke obvineného uplatnenej v dovolaní, že bol vypočutý 12-krát a z toho 11-krát bez prítomnosti obhajcu, hoci išlo o prípad nutnej obhajoby a bol donútení k výpovedi, najvyšší súd poznamenáva, že obvinený bol v prípravnom konaní vypočutý prvýkrát dňa

1. marca 2009 ako osoba zadržaná podozrivá zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy, kde bol poučený o možnosti zvoliť si obhajcu, pričom toto svoje právo odmietol, čo potvrdil aj vlastnoručným podpisom predmetnej zápisnice (č. l. 15-17). Na základe tejto výpovede bolo vznesené obvinenie a následne bol už obvinený I. D. vypočutý druhýkrát v procesnom postavení obvineného
2. marca 2009 (č. l. 80-86) za prítomnosti obhajcu JUDr. Ondreja Tomku (opatrenie č. l. 37). Tretíkrát bol obvinený vypočutý
3. marca 2009 (č. l. 22-28) pred sudkyňou pri vzatí do väzby. Pri tomto výsluchu bol taktiež prítomný jeho zvolený obhajca JUDr. Dorián Merešš (plnomocenstvo na č. l. 39). Ďalej bol obvinený vypočutý
4. apríla 2009 (č. l. 87-96),
5. apríla 2009 (č. l. 97-103) a
6. apríla 2009 (č. l. 104-115), pričom pri všetkých týchto výsluchoch bol prítomný obhajca JUDr. Ján Kic (plnomocenstvo na č. l. 45). Dňa
7. apríla 2009 bola vykonaná konfrontácia medzi obvineným I. D. a svedkom I. M., pri ktorej bol prítomný obhajca obvineného JUDr. Ján Kic (č. l. 116-124). Z uvedeného je teda zrejmé, že obvinený nemal obhajcu iba pri svojom zadržaní, pričom zvolenie obhajcu sám odmietol. Z uvedeného vyplýva, že obvinený bol vypočutý v prípravnom konaní v procesnom postavení obvineného celkovo 6 - krát pričom raz išlo o výsluch pred sudkyňou, ktorá rozhodovala o jeho vzatí do väzby a raz o konfrontáciu so svedkom I. M.. Pri každom jednom výsluchu bol prítomný obhajca, preto táto námietka obvineného je absolútne irelevantná. K námietke obvineného o jeho nevedomosti o tom, že by hovoril pred policajtami, že poškodenú držal za krk, najvyšší súd poukazuje na výsluch obvineného, t. č. podozrivého, pri jeho zadržaní (č. l. 15-17), kde vypovedal verziu o mužoch, ktorí ho nútili pod hrozbou násilia, aby konal určité veci, ktorá sa neskôr ukázala ako jeho výmysel, čo aj sám priznal, avšak podstatnejšie je, že pri svojom prvom výsluchu uviedol: ,,Povedali mi daj jej pusu a chyť ju za krk. Ja som ju chytil zle, teda palcami oboma vpredu na krku a prstami na kľúčnej kosti.“ Druhýkrát už v procesnom postavení obvineného
8. marca 2009 (č. l. 80-86) znovu zopakoval ako držal poškodenú pod krkom, pričom bola vystrašená tak, že sa pomočila. Tretíkrát bol obvinený vypočutý
9. marca 2009 (č. l. 22-28) pred sudkyňou pre prípravné konanie pri vzatí do väzby. Pri tomto výsluchu obvinený znovu zopakoval, že poškodenú chytil pod krk, dával jej pusu a začal ju škrtiť. Tiež pri svojom výsluchu
10. apríla 2009 (č. l. 87-96) uviedol vyšetrovateľovi, že pravdivá výpoveď je tá, pri ktorej uviedol, že poškodenú začal silno škrtiť, pričom ho poškodená pri tom škriabala, kopala a fackala. Pri svojom výsluchu
11. apríla 2009 (č. l. 97-103) znovu zopakoval nasledovné: ,,Neviem čo sa tam stalo, asi som zrejme silnejšie za ten krk stlačil keď to prišlo, asi má človek vtedy väčšiu silu v rukách, neviem, potom zrazu nejako bola mimo. Asi som mal položené ruky na jej hrdle a asi som silnejšie pritlačil, neviem, spravil som sa a dievča nejavilo známky života.“ Pri výsluchu obvineného z
12. apríla 2009 (č. l. 104-115) uviedol: ,,Keď sa blížilo ku koncu, ako som spomínal, držal som ju celý čas za krk a neviem čo sa stalo, ako športovec mám väčšiu silu v rukách, asi som ju silnejšie stisol.“ Na základe uvedeného je jednoznačné, že obvinený pri každom jednom svojom výsluchu vypovedal o tom, ako poškodenú držal za krk, resp. hrdúsil ju rukami, preto ani na túto námietku obvineného nemožno prihliadať.

§ 371ods.

1 písm. e/ Trestného poriadku. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z tohto článku okrem práva na určitú kvalitu spravodlivého procesu vyplýva aj „právo na nestranného sudcu“. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov, či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní ale na púhom predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu prezumuje až do predloženia dôkazu o opaku (Piersack p. Belgicko - rozsudok ESĽP z

1. októbra 1982, Le Compte a ďalší p. Belgicku - rozsudok z
2. júna 1981). Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán. Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o nestrannosti súdu. Podľa ESĽP je potrebné „ísť ďalej než ako sa vec javí“ (looking behind appearances). Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná (justice must not only be done, it must also be seen to be done) viď rozsudky ESĽP Delcourt p. Belgicku - zo
3. januára 1970, Saraiva De Carvalho p. Portugalsku - z r.
4. Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Z tohto hľadiska preto nezáleží na subjektívnom pocite sudcu a jeho nestrannosti (najmä, ak sa vyjadrí, že sa necíti zaujatým). Podstatným je existencia objektívnych skutočností, ktoré vrhajú pochybnosti na jeho nestrannosť v očiach strán a verejnosti (III.ÚS 47/05, I.ÚS 46/05). Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade nedošlo k takým skutočnostiam, ktoré by zakladali zaujatosť sudcu, resp. senátu v danom prípade. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že vec obvineného bola pridelená predsedovi senátu JUDr. Ladislavovi Bujňákovi, ktorý vzhľadom na výraznú nerovnomernosť zaťaženosti sudcov navrhol predsedovi súdu vydať opatrenie na pridelenie veci do iného súdneho oddelenia (č. l. 2081), čo následne aj bolo zo strany predsedu súdu vykonané (č. l. 2082). Nanajvýš je potrebné podotknúť, že obvinený námietku zaujatosti proti vo veci konajúcemu sudcovi vzniesol na hlavnom pojednávaní
5. decembra 2010, pričom o nej bolo rozhodnuté uznesením o nevylúčení predsedu senátu JUDr. Jána Poprockého (č. l. 2302). Sťažnosť voči tomuto predmetnému uzneseniu následne zamietol Krajský súd v Košiciach uznesením, sp. zn. 4Tos/97/2010, z
6. decembra 2010 (č. l. 2320). Na základe uvedeného je potrebné uviesť, že o daných námietkach bolo rozhodované v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, a preto ani na túto námietku obvineného nemožno prihliadať. Taktiež námietka obvineného o vecnej nepríslušnosti prokurátora krajskej prokuratúry na konanie v prvom stupni je bezpredmetná, nakoľko v spisovom materiáli sa nachádza úradný záznam dozorujúceho prokurátora vo veci, kde uviedol, že správna spisová značka je 1Kv 42/08, čiže aj opatrenie o určení výnimky (č. l. 2097) je správne. Taktiež je potrebné ozrejmiť fakt, že prokurátor vykonáva dozor v rámci celého prípravného konania a nie od vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, ako sa mylne domnieva obvinený vo svojom dovolaní. Preto nie je možné stotožniť sa s námietkou obvineného, že opatrenie o určení výnimky bolo vydané predčasne.

§ 371ods.

1 písm. g/ Trestného poriadku. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozs. č. 36110/03 z

1. februára 2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z
2. januára 2010, Van Mechelen a ďalší p. Holansku, Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo
3. februára 2002, Al - Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06 z
4. decembra 2011 a ďalšie). V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacie konania, pretože dovolanie nemôže nahrádzať riadne opravné prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu (čo do dôvodov okruhu napadnuteľných rozhodnutí, oprávnených osôb atď.), aký je charakteristický pre riadne opravné prostriedky. Dovolanie a rozhodnutie o ňom znamená prelom do právoplatných rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu konečného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolania aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov. Z toho dôvodu možno dovolania aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov. K námietke obvineného, že znalecké posudky sú nedôveryhodné a hodnotia len v hypotetickej rovine najvyšší súd poznamenáva, že vo veci bolo vykonaných niekoľko znaleckých skúmaní, na podklade ktorých boli dostatočne zistené a preukázané skutočnosti, na základe ktorých bol vynesený predmetný rozsudok. Každý jeden posudok je dôkazom zákonným, najvyšší súd nezistil, že by súdy nižšieho stupňa vyhodnotili dôkazy nezákonným spôsobom, a preto ani na túto námietku obvineného nemožno prihliadať. Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že z obsahu dovolania nevyplynuli skutočnosti, ktoré by zodpovedali dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku tak, ako ho označil obvinený. Na záver je potrebné upriamiť dovolateľa na ustanovenie § 389 Trestného poriadku, kde dovolací súd v prípade, že by vyslovil rozsudkom porušenie zákona, môže vrátiť vec do prípravného konania, ak o vrátenie veci požiadal generálny prokurátor. Čiže iba generálny prokurátor je oprávnený požadovať vrátenie veci do prípravného konania a nie obvinený resp. jeho obhajca, tak ako bolo žiadané v predmetnej veci. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. e/, písm. g/, písm. i/ Trestného poriadku uplatnené obvineným, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku dovolanie obvineného I. D. na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.