1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, o dovolaní obvineného D. D. proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 11. júna 2015, sp. zn. 5To 58/2014, takto rozhodol: I.
1 Trestného poriadku, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 11. júna 2015, sp. zn. 5To 58/2014, b o l p o r u š e n ý z á k o n v ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku, § 322 ods. 3 Trestného poriadku v neprospech obvineného D. D..
2 Trestného poriadku napadnutý rozsudok krajského súdu sa z r u š u j e. Z r u š u j e sa aj rozsudok Okresného súdu Piešťany zo
2 Trestného poriadku obvinený D. D., nar. XX. N. XXXX v I., trvale bytom U. č. XXX/XX, A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom sa n e b e r i e d o v ä z b y. Odôvodnenie Okresný súd Piešťany rozsudkom zo 4. júna 2014, sp. zn. 2T/15/2014, uznal obvineného D. D. za vinného v bode 1/ rozsudku z prečinu sprenevery
1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, v bode 2/ až 6/ rozsudku z pokračovacieho zločinu sprenevery
1, ods. 3 Trestného zákona, v bode 7/ až 9/ rozsudku z pokračovacieho zločinu sprenevery
1, ods. 3 Trestného zákona a v bode 10/ až 13/ rozsudku z pokračovacieho zločinu sprenevery
1, ods. 3 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 1/ dňa
3 Trestného zákona, § 36 písm. j/, písm. l/ Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky nepodmienečne.
2 písm. a/ Trestného zákona súd zaradil obvineného pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
1 Trestného poriadku súd poškodenú spoločnosť J., a. s., L. č. XX, XXX XX A., IČO: XX XXX XXX, odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Krajský súd v Trnave na podklade odvolania podaného krajským prokurátorom v Trnave, poškodenou stranou J., a. s. a obvineným,
1 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku (pozn.: krajský súd urobil pisársku chybu vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, kde namiesto citovaného ustanovenia uviedol nesprávne § 321 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku) napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku uznal obvineného D. D. za vinného v bode 1/ rozsudku z prečinu sprenevery
1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, v bode 2/ až 6/ rozsudku z pokračovacieho zločinu sprenevery
1, ods. 3 Trestného zákona a v bode 7/ až 13/ rozsudku z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu sprenevery
1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je uvedené v jeho výrokovej časti (rovnako aj vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa). Za to uložil krajský súd obvinenému
4 Trestného zákona za použitia § 36 písm. j/, písm. l/ Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov.
4 Trestného zákona krajský súd zaradil obvineného pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
1 za použitia § 78 ods. 1 Trestného zákona krajský súd uložil obvinenému ochranný dohľad na dobu 2 (dvoch) rokov.
1 Trestného poriadku krajský súd zaviazal obvineného nahradiť poškodenej spoločnosti J., a. s. škodu vo výške 188.321,82 Eur s 8,5% úrokom z omeškania od 25. februára 2013. Krajský súd zároveň
Proti rozsudku krajského súdu podal obvinený D. D., prostredníctvom obhajcu JUDr. Miroslava Ivanoviča, dovolanie (č. l. 1003). Dovolanie podal z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Trestného poriadku, t. j. že bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu (písm. c/); že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom (písm. g/), a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť (písm. i/). Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
2 Trestného poriadku zrušil rozsudky súdu prvého aj druhého stupňa v celom rozsahu, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a
1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu Piešťany, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c/ Trestného poriadku obvinený v dovolaní uvádza, že prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní 09. apríla 2014 upozornil strany na zmenu právnej kvalifikácie oproti obžalobe. S poukazom na túto zmenu súd zamietol návrh prokurátora na odročenie hlavného pojednávania za účelom ustanovenia znalca z odboru daní, ktorý mal posúdiť faktúry týkajúce sa predaja vozidiel použitých na páchanie trestnej činnosti z pohľadu zákona o DPH a zákona o účtovníctve. Súd mal vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie skutky za riadne preukázané vykonaným dokazovaním. Odvolací súd opätovne zmenil právnu kvalifikáciu na takú, ktorá sa zhodovala s obžalobou, ale už nevykonal dôkazy, ktoré prokurátor navrhoval pred súdom prvého stupňa, a ktoré majú podstatný význam pre právnu kvalifikáciu konania obvineného uvedeného v obžalobe.
obvineného tak bolo porušené právo na obhajobu v materiálnom zmysle, keď obvinenému nebolo umožnené vykonať všetky dôkazy, resp. sa k nim vyjadriť. Prvostupňový súd navyše rozhodol o vine obvineného za skutky v bodoch 1/ až 13/ rozsudku na základe vyhlásenia obvineného o vine
1 písm. b/ Trestného poriadku. Okresný súd v rozpore s procesným postupom upraveným v § 257 ods. 7 nevydal uznesenie o tom, či vyhlásenie obvineného prijíma alebo nie, čím založil procesnú vadu, ktorá nebola konvalidovaná ani krajským súdom. Týmto pochybením súdu bolo taktiež porušené právo na obhajobu. Krajský súd mal na túto vadu konania prihliadať ex offo, zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Na vyhlásenie obvineného, ktoré nebolo procesne správne prijaté, by súd nemal prihliadať. Túto skutočnosť obvinený v odvolaní nenamietal, pretože rozsudok okresného súdu a zápisnica o hlavnom pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, boli obvinenému doručené po uplynutí lehoty na podanie odvolania. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g/ Trestného poriadku obvinený neuviedol žiadne argumenty. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i/ Trestného poriadku obvinený v dovolaní uviedol, že z rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že obvinený mal spreneveriť finančné prostriedky poškodeného (peniaze od kupujúcich za vozidlá poškodenej spoločnosti J., a. s.), a teda súd mal pri určení výšky škody vychádzať zo súčtu súm, ktoré obvinený prevzal ako kúpnu cenu od všetkých kupujúcich, a nie z hodnoty vozidiel v čase vzniku škody. Poukázal pritom na skutočnosť, že v prípade skutkov v bodoch 7/, 8/ a 9/ rozsudku súdu prvého stupňa súd nesprávne ustálil sumu na 28.787,41 EUR v každom jednotlivom prípade a v prípade skutku v bode 11/ rozsudku na sumu 29.125,69 EUR, pričom v skutočnosti obvinený prevzal iba sumu 24.500 EUR pri každom z týchto skutkov. Skutkami v bodoch 7/ až 13/ prvostupňového rozsudku tak mohla poškodenému vzniknúť škoda maximálne 131.175,59 EUR. Táto skutočnosť má zásadný dopad na právnu kvalifikáciu skutkov, keďže krajský súd vychádzajúc z nesprávne určenej výšky škody nesprávne právne kvalifikoval skutky v bodoch 7/ až 13/ rozsudku ako pokračovací obzvlášť závažný zločin sprenevery
1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona. Obvinený pritom skutkami v uvedených bodoch rozsudku nemohol spôsobiť škodu veľkého rozsahu, ale maximálne škodu značnú, preto mali byť krajským súdom kvalifikované ako pokračovací zločin sprenevery
1, ods. 3 Trestného zákona. Obvinený ďalej uvádza, že súdy nesprávne kvalifikovali objekt trestného činu sprenevery. Správne ním mali byť finančné prostriedky získané predajom automobilov, a nie automobily samotné. Automobily predával obvinený v mene a na účet poškodeného, čo vyplýva z obchodného zákonníka. Súdy túto okolnosť nesprávne vyložili a nezaoberali sa ňou v odôvodneniach svojich rozhodnutí. Ďalej namieta, že s poukazom na ustanovenie § 126 ods. 1 Trestného zákona nemožno pod výšku škody zahŕňať daň z pridanej hodnoty („DPH“), ktorá bola zo strany poškodeného odvedená Slovenskej republike pri predaji automobilov do Českej republiky. Skutočnosť, že si poškodený neuplatnil vrátenie nadmerného odpočtu DPH, nemôže ísť na ťarchu obvineného. Poškodený si vrátenie odpočtu DPH neuplatnil z dôvodu opatrnosti na radu hlavného ekonóma spoločnosti. Navyše je potrebné prihliadnuť na podiel poškodeného na vzniknutej škode z dôvodu jeho nedbanlivosti pri vykonávaní inventúr. Ohľadom použitia faktúr na odpočet DPH malo byť na návrh prokurátora vykonané znalecké dokazovanie. K uvedenému dovolaciemu dôvodu obvinený ďalej uvádza, že došlo k nesprávnemu použitiu ustanovenia § 122 ods. 9 a 10 Trestného zákona, keďže nebol preukázaný, a dokonca ani skúmaný jednotiaci zámer obvineného pri spáchaní pokračovacieho trestného činu, resp. opakovania trestnej činnosti, a zároveň bola protichodne hodnotená objektívna súvislosť v čase spáchania skutkov. Prvostupňový súd rozdelil trestnú činnosť obvineného z hľadiska pokračovania, resp. opakovania trestnej činnosti inak, ako to urobil prokurátor v obžalobe, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd v napadnutom rozsudku. Ani v obžalobe, ani v rozsudkoch súdov nižších stupňov, nie je vysvetlené, prečo niektoré skutky boli posudzované
9 Trestného zákona a niektoré
10 Trestného zákona. Z hľadiska subjektívnej súvislosti nie je nikde explicitne vyjadrené, v čom spočíva jednotiaci zámer obvineného. Kritériom na oddelenie jednotlivých skutkov počas celého trestného konania bola iba jedna z objektívnych súvislostí, a to súvislosť v čase. Obvinený je preto toho názoru, že prvostupňový súd správne zmenil právnu kvalifikáciu v porovnaní s obžalobou. Medzi skutkom 1/ a skutkom 2/ uplynulo 9 mesiacov, medzi skutkom 6/ a skutkom 7/ uplynuli 4 roky, medzi skutkom 9/ a skutkom 10/ uplynulo 8 mesiacov a medzi jednotlivými skutkami 7/ až 9/, ako aj 10/ až 13/, uplynuli iba krátke časové úseky. Obvinený nesúhlasí s argumentáciou prokurátora v odvolaní, v zmysle ktorej prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil, že časový úsek medzi skutkom 9/ a skutkom 10/ prevyšuje súdmi ustálenú prax pri určovaní doby, po ktorú je možné ešte objektívne vyvodzovať súvislosť v čase spáchania čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, a to s poukazom na majetkový prospech získaný páchateľom. Takáto suma musela jednoznačne pokrývať výdavky na obživu na dlhšie obdobie. Prokurátor apeluje na to, aby nebolo pri rozdelení skutkov zohľadnené iba časové hľadisko, ale aj osobitné okolnosti prípadu.
prokurátora získal obvinený pri spáchaní skutkov 7/ až 10/ dostatočne veľký finančný obnos, a preto nepotreboval hneď spáchať ďalší čiastkový trestný čin. Jednotiacim zámerom obvineného tak malo byť pokrývanie výdavkov na obživu, keďže však tento zámer nebol predmetom dokazovania, súd vychádzal z hypotetických úvah v neprospech obvineného, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obvinený v dovolaní popiera, že by páchal trestnú činnosť na účely zabezpečenia si obživy. Neuvádza však, ako tieto peniaze použil. V súčasnej dobe ich však nemá, pretože inak by ich použil na náhradu škody poškodenému. Obhajoba uvádza, že ich mohol použiť na úhradu urgentných dlžôb, ktoré si mohol privodiť závislosťou na hrách. Aj toto tvrdenie je však hypotetické. K podanému dovolaniu sa vyjadril prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý navrhol najvyššiemu súdu dovolanie odmietnuť
c/ Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c/ Trestného poriadku prokurátor uvádza, že nevykonanie dôkazu navrhovaného prokurátorom bez toho, aby sa k tomuto návrhu pripojil obvinený alebo jeho obhajca, nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu. Súdy navyše nemali pochybnosti o správnosti výpočtu škody pri právnej kvalifikácii konania obvineného
obžaloby. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g/ Trestného poriadku obvinený neuviedol žiadne dôvody a k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i/ Trestného poriadku obvinený namieta iba skutočnosti týkajúce sa skutkového stavu. Dovolateľ neoznačil konkrétne hmotnoprávne ustanovenie, ktoré malo byť nesprávne použité na ustálený skutkový stav. Namieta nesprávne ustálenie skutkového stavu vo vzťahu k výške škody - či má byť vyjadrená s DPH alebo bez nej. Vo vzťahu k posudzovaniu konania obvineného ako pokračovacieho trestného činu odkazuje prokurátor na odôvodnenie obžaloby, odvolanie prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava a rozsudok krajského súdu. K dovolaniu sa vyjadril poškodený, ktorý navrhol najvyššiemu súdu dovolanie obvineného odmietnuť ako nedôvodné
Vo vyjadrení uviedol, že keď sa zástupcovia poškodenej spoločnosti vo februári 2013 dozvedeli o sprenevere automobilov, túto skutočnosť vyhodnotili ako manko, za ktoré museli
zákona o DPH odviesť štátu DPH. Poukázal na znalecký posudok Ing. Svetlíka, ktorého pribrali orgány činné v trestnom konaní, a ktorý ustálil cenu siedmych nových automobilov na 148.937,82 EUR, a ktorú poškodený aj uplatnil v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní. Na hlavnom pojednávaní
1 Trestného poriadku, a zistil, že podané dovolanie j e d ô v o d n é, lebo je zrejmé, že bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. i/ Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c/ Trestného poriadku. Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zásada „právo na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c/ Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c/ Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Takéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného D. D. zásadným spôsobom, a teda ku takej skutočnosti, ktorá už sama o sebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho dôvodu uviedol v písomných dôvodoch dovolania obvinený D. D.. K námietke obvineného, že súd nevykonal dôkaz navrhnutý prokurátorom v prvostupňovom konaní, dovolací súd poukazuje na vyjadrenie prokurátora, v zmysle ktorého nevykonanie dôkazu navrhovaného prokurátorom bez toho, aby sa k tomuto návrhu pripojil obvinený alebo jeho obhajca, nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu. K námietke obvineného, že vyhlásenie obvineného
1 písm. b/ Trestného poriadku nebolo okresným súdom procesne správne prijaté, najvyšší súdu uvádza, že zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 4. júna 2014 (č. l. 934-940) vyplýva, že obvinený urobil predmetné vyhlásenie po vykonaní dokazovania (č. l. 938). Súd prvého stupňa po tomto vyhlásení obvineného poučil, že v zmysle § 257 ods. 1 Trestného poriadku sa vyhlásenie robí po prednesení obžaloby. Právnym účinkom takéhoto vyhlásenia je, že súd po jeho prijatí nevykonáva dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, resp. vykoná len dokazovanie v súvislosti s nepriznaným skutkom, výrokom o treste, náhrade škody alebo ochrannom opatrení. Vzhľadom k tomu, že súd celé uvedené dokazovanie už vykonal, nemalo by vyhlásenie obvineného o vine v danom štádiu trestného konania žiadne právne účinky. Navyše priznanie obvineného súd akceptoval ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l/ Trestného zákona, a teda boli zachované všetky procesné práva obvineného. Najvyšší súd považuje postup okresného súdu za správny a zákonný a v žiadnom prípade nemôže byť podkladom pre vyslovenie porušenia práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom.
ustanovenia § 371 ods. 4 prvá veta Trestného poriadku „dôvody
odseku 1 písm.
1 písm. c/ Trestného poriadku neuviedol v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože rozsudok okresného súdu a zápisnica o hlavnom pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, boli obvinenému doručené po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Z predloženého spisu pritom vyplýva, že rozsudok okresného súdu a uvedená zápisnica o hlavnom pojednávaní boli obvinenému aj jeho obhajcovi doručené 26. júna 2014. Odvolanie bolo síce podané 04. júna 2014, t. j. pred doručením predmetných dokumentov, avšak písomne odôvodnené bolo až 24. júla 2014, t. j. takmer mesiac po ich doručení. Dôvody
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku tak v tomto prípade zo strany obvineného nemožno použiť ani vzhľadom na ustanovenie § 371 ods. 4 prvá veta Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g/ Trestného poriadku Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že z obsahu dovolania nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by zodpovedali dovolaciemu dôvodu
uvedeného ustanovenia Trestného poriadku tak, ako ho označil obvinený. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. i/ Trestného poriadku dovolací súd uvádza, že tento je naplnený len vtedy, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného, § 30 - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu § 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona) a pod.
ustanovenia § 386 ods. 1 Trestného poriadku „ak bol dovolacím súdom zistený dôvod dovolania
, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera.“
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku „dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.“
ustanovenia § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku „odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.“
ustanovenia § 321 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku „odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.“
ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku „odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.“
ustanovenia § 386 ods. 2 Trestného poriadku „súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1 dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd
okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak je nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia alebo rozhodnutia súdu prvého stupňa a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší dovolací súd len tento výrok. Ak však zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Zruší aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.“ Vo vzťahu k procesnému postupu odvolacieho súdu najvyšší súd v prvom rade poukazuje na uznesenie Ústavného súdu zo
2 Trestného poriadku zrušil rozsudok odvolacieho súdu v odsudzujúcej časti. Hoci sa vytýkané pochybenia týkajú postupu odvolacieho súdu, v záujme umožniť obvinenému plnú realizáciu Dohovorom zaručených práv za súčasného zachovania dvojinštančnosti konania a nepredlžovania konania, zrušil aj odsudzujúcu časť rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo. Dovolací súd vzhľadom na rozsah vytýkaných skutkových zistení v rozhodnutí odvolacieho súdu, vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie, pretože v tomto štádiu konania by odvolací súd nahrádzal činnosť prvostupňového súdu. Súčasne zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. V zmysle § 388 ods. 1 Tr. por. špecializovanému trestnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.“ Najvyšší súd konštatuje, že v prejednávanej veci krajský súd pochybil, keď bez vykonania jediného dôkazu meritórne rozhodol odlišne od rozsudku okresného súdu. Krajský súd pritom v napadnutom rozsudku nielen zmenil právnu kvalifikáciu konania obvineného tak, že na rozdiel od okresného súdu vyhodnotil skutky pod bodmi 7/ až 13/ ako čiastkové útoky jedného pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu, ale zaviazal obvineného aj na náhradu škody, ktorú vyčíslil bez doplnenia dokazovania k tejto otázke. Takýto procesný postup súdu pritom nie je z hľadiska zákonnej úpravy ani ustálenej judikatúry akceptovateľný. Najvyšší súd sa ďalej zaoberal otázkou posúdenia, kedy je možné považovať trestný čin za spáchaný opakovane, a kedy ide o pokračovací trestný čin.
ustanovenia § 122 ods. 9 Trestného zákona „trestný čin je spáchaný opakovane, ak páchateľ postupne spáchal viac rovnakých trestných činov opakovanými samostatnými činmi, medzi ktorými nie je žiadna objektívna alebo subjektívna súvislosť, pričom trestnosť každého z nich sa posudzuje samostatne.“
ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona „Za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky.“ Objektívnou súvislosťou sa pritom rozumie súvislosť v čase spáchania jednotlivých čiastkových útokov, v spôsobe ich spáchania a v predmete jednotlivých útokov. Pre existenciu objektívnej súvislosti musí byť daná objektívna súvislosť vo všetkých troch komponentoch, aj keď samozrejme, v každom prípade môže byť ich pomer rôzny. Časová súvislosť medzi jednotlivými útokmi, ktorá ich po objektívnej stránke spojuje v jeden celok, nemôže byť odvodzovaná ani vylučovaná len s ohľadom na dĺžku doby, ktorá medzi jednotlivými útokmi uplynula (aj keby išlo o časový odstup prevyšujúci niekoľko mesiacov, či jeden rok) a musí byť hodnotená i v súvislosti s ďalšími okolnosťami prípadu, najmä v súvislosti s jednotiacim zámerom páchateľa, predmetom čiastkových úrokov a spôsobom spáchania čiastkových útokov. Časový odstup môže tiež súvisieť s tým, ako dlho páchateľovi vydrží zisk z predchádzajúceho útoku, a preto k novému útoku pokračovacieho trestného činu môže prísť až po dlhšom časovom odstupe, kedy tento zisk páchateľ spotrebuje, a preto chce ďalší zisk. O pokračovací trestný čin ide aj v prípade, ak bol dlhší časový odstup spôsobený objektívnou prekážkou na strane páchateľa, pre ktorú nemohol už skôr realizovať ďalšie čiastkové útoky. Pri posudzovaní podmienok pokračovacieho trestného činu z hľadiska časovej súvislosti jednotlivých čiastkových útokov je nevyhnutné brať ohľad i na čas potrebný na prípravu páchateľa na ďalší útok, preto, ak si príprava ďalšieho útoku vyžaduje dlhší čas, dlhší časový odstup nie je prekážkou pokračovacieho trestného činu, aj keby bol niekoľko mesiacov, či dokonca vyše roka. Ak posudzujeme subjektívnu súvislosť úmyselného trestného činu, táto spočíva práve v tom, že páchateľ chcel, prípadne bol aspoň uzrozumený s tým, že spácha viac čiastkových útokov toho istého trestného činu, teda mal k týmto útokom jednotiaci zámer. Preto je v prípade úmyselných trestných činov jednotiaci zámer obligatórnou súčasťou subjektívnej súvislosti. Jednotiaci zámer páchateľa znamená spoločný zámer páchateľa čiastkovými útokmi páchať jeden trestný čin, teda na všetky čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu sa musí vzťahovať jeden zámer. Jednotiaci zámer musí byť prítomný už pri prvom útoku. Ak sa však jednotiaci zámer páchateľa zrodí až na základe úspechu prvého útoku, prvý útok nebol vedený jednotiacim zámerom páchateľa, a preto nepatrí do pokračovacieho trestného činu, ale ide o samostatný trestný čin. Jednotiaci zámer páchateľa je teda rozhodujúcim znakom úmyselného pokračovacieho trestného činu, ktorý ho odlišuje od opakovania trestného činu od rovnorodého viacčinného súbehu. Spočíva v tom, že jednotlivé útoky, z ktorých každý naplňuje znaky toho istého trestného činu, sú po subjektívnej stránke spojené jediným a tým istým zámerom v tom zmysle, že páchateľ už od začiatku zamýšľa aspoň v najhrubších rysoch i ďalšie útoky a že po objektívnej stránke sa tieto jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru. Páchateľ teda nemusí mať konkrétnu predstavu o jednotlivých útokoch, nemusí dopredu vedieť, koľko ich bude, kedy a kde ich zrealizuje, ani kto bude poškodeným jeho čiastkovými útokmi. Je irelevantné, či si páchateľ tieto útoky postupne naplánuje, alebo ich realizuje situačne, prípadne niektoré si naplánuje a iné realizuje situačne. Stačí, že páchateľ s možnosťou takýchto útokov počíta a následne ich realizuje za splnenia ostatných podmienok § 122 ods. 10 Trestného zákona. Jednotiaci zámer páchateľa je nevyhnutné posudzovať aj v kontexte ostatných objektívnych okolností prípadu. Z týchto objektívnych okolností možno tiež často usudzovať, či páchateľ mal jednotiaci zámer pokračovať v páchaní toho istého trestného činu. Jednotiaci zámer je potrebné v trestnom konaní dokazovať a je ho možné vyvodiť napr. z rovnakého spôsobu konania, keď páchateľ odcudzuje stále tie isté predmety, z objektívnych súvislostí, ako je doba a miesto spáchania jednotlivých čiastkových útokov a pod. Vždy je však potrebné hodnotiť všetky zistené okolnosti komplexne. Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že pri posudzovaní problematiky pokračovacieho trestného činu je nie je rozhodujúcim kritériom existencia objektívnej časovej súvislosti, ale je ním objektívna súvislosť v čase, spôsobe páchania a predmete útoku a subjektívna súvislosť, predovšetkým jednotiaci zámer páchateľa. Časová súvislosť má samozrejme svoju relevanciu, ale je potrebné posudzovať ju s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, jednotiaci zámer nevynímajúc. Tento záver potvrdzuje aj rozsiahla judikatúra, z ktorej najvyšší súd uvádza nasledovné rozhodnutia: - „Rozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine, ktorý ho odlišuje od opakovania trestného činu od rovnorodého viacčinného súbehu je, že jednotlivé útoky, z ktorých každý naplňuje znaky toho istého trestného činu, sú po subjektívnej stránke spojené jediným a tým istým zámerom v tom zmysle, že páchateľ už od začiatku zamýšľa aspoň v najhrubších obrysoch i ďalšie útoky a že po objektívnej stránke sa tieto jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru.“ (Nejvyšší soud ČSSR, 2 Tzf 3/71, [R 3/1972 tr.]) - „Samotný dlhší časový interval (tu išlo o pol roka) medzi jednotlivými útokmi proti cudziemu majetku nemožno izolovane hodnotiť ako prekážku pre záver o pokračujúcom trestnom čine, keď páchateľ pri realizácii vopred pojatého úmyslu podniká ďalšie útoky len po dokončení trestného činu, t. j. po predaji rozkradnutých vecí z cudzieho majetku, resp. len po vyčerpaní finančných prostriedkov získaných predchádzajúcimi útokmi, najmä, ak sú inak splnené ostatné predpoklady spojitosti útoku.“ (NR 1 Tz 13/1972), - „Časová súvislosť medzi jednotlivými útokmi, ktorá ich po objektívnej stránke spojuje do jedného celku, nemôže byť odvodzovaná ani vylučovaná len s ohľadom na dĺžku doby, ktorá medzi jednotlivými útokmi uplynula, a musí byť hodnotená i v súvislosti s ďalšími okolnosťami prípadu. V tomto konkrétnom prípade možno dovodiť, že už pri páchaní prvého útoku mal obvinený aspoň v hrubých črtách vytýčený úmysel spáchať ďalšie obdobné útoky. Časový odstup medzi jednotlivými útokmi súvisel s tým, aký výťažok obvinený predchádzajúcim útokom získal a ako dlho mu vydržal ako aspoň čiastočný zdroj príjmov. Nemožno preto subjektívnu súvislosť medzi spáchanými útokmi, ktorá je daná spoločným zámerom obvineného, vylučovať mechanicky len
dĺžky doby, ktorá medzi jednotlivými útokmi uplynula.“ (NR 11 To 80/1986), - „Za situácie, kedy obžalovaný po dlhú dobu páchal rovnakú trestnú činnosť, rovnakým spôsobom a s rovnakými páchateľmi, nemožno mať dôvodne za to, že prestávka medzi jednotlivými útokmi v dĺžke asi ôsmich mesiacov, spôsobená objektívnym obmedzením jeho pohybu v dôsledku nástupu vojenskej služby, už znamená, že ide o opakovanie trestného činu. Šlo o uskutočňovanie rovnakého zámeru rovnakými prostriedkami, pričom každý ďalší útok po subjektívnej i objektívnej stránke znovu naplňoval znaky toho istého trestného činu a správny je preto záver súdu v tom, že šlo o pokračovanie v trestnej činnosti obžalovaného.“ (NR 11 To 108/1987), - „Nejvyšší soud proto považuje za potřebné zdůraznit, že pojem „blízká časová souvislost“ dosud nebyl judikaturou jednoznačně (např. v týdnech či měsících) vymezen. Už proto nelze přisvědčit úvaze nalézacího soudu, že by doba více než tří měsíců měla bránit závěru o naplnění uvedeného pojmu. V každém jednotlivém případe je totiž třeba komplexně posuzovat všechny jeho okolnosti a jim odpovídající formální znaky vymezené v § 89 odst. 3 tr. zák. Obecně přitom (z časového hlediska) platí, že čím delší je celková doba pokračující trestné činnosti, čím větší je počet dílčích útoků během ní spáchaných a čím vyšší je škoda způsobená obviněným na majetku poškozených, tím delší může být i doba mezi jednotlivými útoky, aniž by to bránilo závěru, že jde o pokračování v trestném činu.“ (uznesenie Nejvyššího soudu z
názoru najvyššieho súdu došlo k pochybeniu zo strany súdov nižšieho stupňa. Obvinený D. D. vykonával činnosť vedúceho predaja na základe mandátnej zmluvy upravenej v ustanovení § 566 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Obvinený teda pri predaji vozidiel konal v mene poškodeného a na jeho účet. Ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce mandátnu zmluvu neriešia dôsledky prekročenia oprávnenia mandatárom, preto pri úprave plnomocenstva treba vychádzať zo všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Súdy nižšieho stupňa pritom ustálili, že konaním obvineného došlo k sprenevere finančnej hotovosti prevzatej z predaja vozidiel a nie vozidiel samotných. Súdy teda mali za preukázané, že obvinený pri predaji vozidiel konal v súlade s mandátnou zmluvou a konal oprávnene. K protiprávnemu konaniu došlo až neodovzdaním hotovosti do pokladne poškodeného. Takto zistenému skutkovému stavu však musí zodpovedať aj skutková veta rozsudku okresného a krajského súdu. Sumy za vozidlá predané do Českej republiky pod bodmi 7/, 8/, 9/ a 11/ rozsudku okresného a krajského súdu nezodpovedajú sumám na faktúrach k týmto vozidlám vo vyšetrovacom spise (vozidlo pod bodom 7/ rozsudku na č. l. 309, vozidlo pod bodom 8/ rozsudku na č. l. 314, vozidlo pod bodom 9/ rozsudku na č. l. 321 a vozidlo pod bodom 11/ rozsudku na č. l. 315). Bude potrebné odstrániť tento rozpor medzi skutkovým stavom a skutkovou vetou. Ako vyplýva z predloženého spisového materiálu, obhajca obvineného doručil poškodenému 22. apríla 2014 súbor dokumentov, ktorého súčasťou sú kúpne zmluvy, príjmové a výdavkové doklady a potvrdenky týkajúce sa predaja ojazdených vozidiel pod bodmi 1/ až 6/ rozsudkov okresného a krajského súdu (č. l. 858-889). Obhajca obvineného tiež deklaruje, že obdobné doklady odovzdal poškodenému aj vo vzťahu k novým vozidlám pod bodmi 7/ až 13/ rozsudkov. Poškodený túto skutočnosť namieta a tvrdí, že tieto dokumenty nemal k dispozícii. Poškodený namieta, že faktúry predložené obvineným majú duplicitné číslovanie, a teda ich nie je možné zúčtovať. Bude potrebné pribrať znalca z odboru daní, resp. obdobného relevantného odboru, ktorý vyhodnotí tieto dokumenty z pohľadu daňových a účtovných predpisov. Bude potrebné doplniť dokazovanie k otázke, či poškodený v čase, kedy bolo možné z jeho strany uplatniť vrátenie nadmerného odpočtu DPH za nové vozidlá predané do Českej republiky, disponoval potrebnými účtovnými dokladmi, ktoré by ho na takéto vrátenie oprávňovali. Doplnenie dokazovania v tomto smere navrhol aj prokurátor v konaní na súde prvého stupňa a najvyšší súd je toho názoru, že zaviazať obvineného k náhrade škody bez takéhoto doplnenia dokazovania nemožno. V prípade, ak poškodený účtovnými dokladmi nedisponoval na základe zavinenia obvineného, nemožno škodu, ktorá vznikla neuplatnením vrátenia nadmerného odpočtu DPH, pripisovať na ťarchu poškodeného. Ak poškodený mohol vrátenie nadmerného odpočtu DPH v rozhodujúcom čase uplatniť a disponoval aj potrebnými účtovnými dokladmi, nemožno škodu, ktorá vznikla neuplatnením vrátenia nadmerného odpočtu DPH, pripisovať na ťarchu obvineného. Taktiež je potrebné skúmať, či vrátenie nadmerného odpočtu DPH nemožno uplatniť aj dodatočne, t. j. ešte v súčasnom období. Tieto otázky sú odborného charakteru a súd ich nemôže vyhodnotiť bez pribratia znalca z odboru daní alebo príbuzného odboru. Až po vyššie uvedenom doplnení dokazovania možno obvineného zaviazať k náhrade škody poškodenému, resp. odkázať poškodeného na civilný proces za splnenia zákonných podmienok. Najvyšší súd z vyššie uvedených dôvodov zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu. Keďže vytýkané nedostatky ohľadom zisteného skutkového stavu sa týkali aj konania na súde prvého stupňa, ako aj v záujme umožniť obvinenému plnú realizáciu práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd za súčasného zachovania dvojinštančnosti konania a nepredlžovania konania, najvyšší súd zrušil aj rozsudok okresného súdu. Dovolací súd vzhľadom na rozsah vytýkaných skutkových zistení vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie, pretože v tomto štádiu konania by odvolací súd nahrádzal činnosť prvostupňového súdu. Úlohou súdu prvého stupňa bude: - doplniť dokazovanie k problematike jednotiaceho zámeru obvineného na účely posúdenia otázky pokračovania, resp. opakovania páchanej trestnej činnosti najmä vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 7/ až 13/ rozsudkov okresného a krajského súdu, - odstrániť rozpor medzi zisteným skutkovým stavom a skutkovou vetou vo vzťahu k vozidlám pod bodmi 7/, 8/, 9/ a 11/ rozsudku okresného a krajského súdu, - pribrať znalca z odboru daní, resp. obdobného relevantného odboru, ktorý vyhodnotí súbor dokumentov týkajúcich sa predaja vozidiel pod bodmi 1/ až 13/ rozsudkov okresného a krajského súdu z hľadiska daňových a účtovných predpisov a doplniť dokazovanie k otázke, či poškodený v čase, kedy bolo možné z jeho strany uplatniť vrátenie nadmerného odpočtu DPH za nové vozidlá predané do Českej republiky, disponoval potrebnými účtovnými dokladmi, ktoré by ho na takéto vrátenie oprávňovali - na základe výsledkov vyššie uvedených úkonov posúdiť a rozhodnúť, či je potrebné skutky najmä pod bodmi 7/ až 13/ rozsudkov okresného a krajského súdu posudzovať spoločne ako jeden pokračovací trestný čin alebo bude potrebné ich rozdeliť na dva pokračovacie trestné činy pod bodmi 7/ až 9/ a pod bodmi 10/ až 13/ rozsudkov okresného a krajského súdu, - na základe výsledkov vyššie uvedených úkonov určiť výšku škody spôsobenej poškodenému, pričom nemožno opomenúť ani obranu obhajoby, že výška škody je kvalifikačným momentom. Ak
výsledku dokazovania nebude podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak bude treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presiahne potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na civilný proces. S ohľadom na uvedené dovolací súd zistil, že bol porušený zákon v neprospech obvineného, a to v ustanoveniach § 321 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku, § 322 ods. 3 Trestného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky skôr uvedené skutočnosti zistiac, že je splnený dôvod dovolania
1 písm. i/ Trestného poriadku,
1, ods. 2 Trestného poriadku vyslovil porušenie zákona v ustanoveniach § 321 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku, § 322 ods. 3 Trestného poriadku (porušenie bolo v neprospech obvineného) a zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce rozhodnutia; okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Dovolací súd
2 Trestného poriadku rozhodoval aj o väzbe obvineného.
citovaného ustanovenia Trestného poriadku „ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe.“ Obvinený D. D. v čase rozhodovania dovolacieho súdu vykonával trest odňatia slobody, ktorý mu bol uložený napadnutým rozsudkom. Obvinený nastúpil výkon trestu odňatia slobody 11. júna 2015 - hneď po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku - do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom. Išlo o trest vo výmere 10 rokov. Ako vyplýva z obsahu spisu, obvinený nebol v danej veci vo väzbe. Dovolací súd sa v tejto súvislosti zaoberal existenciou väzobných dôvodov
1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku. Nakoľko obvinený nebol v minulosti súdne trestaný, v uvedenej veci nebol v minulosti vo väzbe, do výkonu trestu odňatia slobody nastúpil zo slobody, dovolací súd nevzal obvineného do väzby, keďže žiadny väzobný dôvod v tomto štádiu trestného konania nevzhliadol. V dôsledku uvedeného zanikol zákonný podklad pre ďalší výkon trestu odňatia slobody, ktorý bol obvinenému D. D. uložený napadnutým rozsudkom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol, že obvinený sa neberie do väzby a prepustil ho na slobodu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.