Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/169/2016 Identifikačné číslo spisu: 7209201601 Dátum vydania rozhodnutia: 14.09.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Emil Franciscy Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 10.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (

tiež závery vyjadrené v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 36/1995).

1. Podľa právnej úpravy účinnej do
2. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. V danom je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok; dovolanie ale nesmeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, proti ktorému by dovolanie bolo prípustné podľa § 238 O.s.p. Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania žalobcov prichádzala do úvahy len vtedy, ak v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.

1. Žalobcovia tvrdia, že im bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za právneho stavu do
2. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania.
3. Podľa názoru žalobcov im bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) postupom súdu prvej inštancie, ktorý dokazovanie listinnými dôkazmi nevykonal spôsobom, ktorý do
4. júna 2016 určoval zákon. 14.
5. V zmysle § 129 O.s.p. sa dôkaz listinou vykonával tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. O tom, ako v tej - ktorej veci na súdoch nižších stupňov prebiehalo súdne konanie (vrátane dokazovania), mohol dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (

§ 40ods.

1 O.s.p. a § 122 ods. 1 O.s.p.). Zápisnica o pojednávaní z

1. januára 2014 (č. l. 288 spisu) obsahuje text, v zmysle ktorého „oboznamuje sa obsah spisu, listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise“. Z takéhoto znenia zápisnice nevyplýva jednoznačne, či postup súdu bol alebo nebol v súlade s § 129 O.s.p. Za týmto textom nasleduje v zápisnici poučenie v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. a vyjadrenie žalobcov, že nemajú návrh na ďalšie dokazovanie. 14.
2. Ak by bola opodstatnená námietka žalobcov o porušení § 129 O.s.p., treba mať na zreteli, že súdna prax do
3. júna 2016 dospela k záveru, že porušenie zákonom stanoveného spôsobu dokazovania (§ 219 O.s.p.) nepredstavuje vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá prípustnosť dovolania nezakladala. 14.
4. Navyše, ak by v konaní na súde prvej inštancie skutočne došlo k procesnej nesprávnosti vytýkanej žalobcami, je potrebné mať na pamäti, že právny záver vyjadrený najvyšším súdom už v judikáte R 13/1993 (a prevzatý aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 179/2013, 3 Cdo 209/2014, 3 Cdo 297/2015 a 3 Cdo 26/2017), v zmysle ktorého „podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je splnená, v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napríklad tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie“. V danom prípade žalobcovia túto procesnú možnosť využili.
5. Za účinnosti O.s.p. prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nebolo spôsobilé založiť ani žalobcami namietané nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch inštancií. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (

R 111/1998). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. V inom rozhodnutí ústavný súd konštatoval, že „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“ (

IV. ÚS 196/2014). Na tom, že nepreskúmateľnosť nepredstavuje vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016, text ktorého je dostupný aj na internetovej stránke najvyššieho súdu. Pre účely danej veci treba dodať, že obsah spisu nedáva dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska - dovolaním napadnuté rozhodnutie vysvetľuje podstatu argumentácie žalobcov a žalovanej, výkladu súvisiacich ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. aj právnych záverov odvolacieho súdu. V súvislosti s touto dovolacou argumentáciou najvyšší súd uvádza, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva sa nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z

1. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Podobný názor zastáva aj ústavný súd, ktorý napríklad v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
2. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nepovažovala rozhodovacia prax najvyššieho súdu ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/
4. Z obsahového hľadiska dovolatelia celkom jednoznačne namietajú, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (rovnako ako rozsudok súdu prvej inštancie) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci; to však súdna prax do
5. júna 2016 nepovažovala za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania. 17.
6. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. K záveru, že nesprávne právne posúdenie nie je vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.,

najmä R 54/2012, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/

1. 17.
2. Najvyšší súd sa z dôvodu uvedeného v bode 17.
3. nezaoberal správnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom, skúmal ale opodstatnenosť ich dovolacej argumentácie týkajúcej sa porušenia zásady dvojinštančnosti konania. K predmetnej dovolacej argumentácii je potrebné uviesť, že žalobcovia vychádzajú z nesprávneho náhľadu na obsah pojmov „škoda“ a „trovy konania“ tak, ako sú upravené v zákone č. 514/2003 Z.z., a tiež z nenáležitého názoru na uplatňovanie trov civilného konania. Pokiaľ dovolatelia namietajú, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ale na základe právnych záverov odlišných od záverov súdu prvej inštancie, treba zohľadniť, že ustanovenia § 17 a § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. (označené ako „Spôsob a rozsah náhrady škody“) vymedzujú nielen to, čo sa nahrádza (škoda, ušlý zisk, prípadne tiež nemajetková ujma), ale tiež to, čo zahŕňa náhrada škody (účelne vynaložené trovy konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie). Tieto ustanovenia zároveň bližšie vysvetľujú, že „súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia“. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu, založeného na porovnaní obsahu prvoinštančného a odvolacieho súdu, vychádzali oba súdy nielen z rovnakých skutkových zistení (čo potvrdili aj dovolatelia), ale aj zo zhodnej interpretácie § 17 a § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., na podklade ktorej dospeli k rovnakému záveru, že žalobcovia sa domáhajú náhrady škody, existenciu ktorej však nepreukázali (nedošlo k zníženiu ich majetku). Z materiálneho hľadiska na tomto konštatovaní dovolacieho súdu nemení nič skutočnosť, že v písomných vyhotoveniach rozhodnutí súdy svoj (zhodný) právny záver vyjadrili slovne odlišne, resp. iným spôsobom. 17.
4. Len ako poznámku k vyššie uvedenému dovolací súd uvádza, že náhrada trov „v zmysle § 142 a nasl. O.s.p.“ sa do
5. júna 2016 uplatňovala v konaní, v ktorom tieto trovy vznikli; neuplatňovala sa teda v inom konaní (podľa zákona č. 514/2003 Z.z.). 17.
6. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu zodpovedal zákonu (nepriečil sa napríklad § 213 ods. 2 O.s.p.). Procesný postup súdu, ktorý zodpovedal zákonu, nemohol založiť žalobcami namietanú procesnú vadu konania, ani prípustnosť ich dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
7. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobcov nevyvolalo do
8. júna 2016 účinok (§ 470 ods. 2 CSP), ktorý by po tomto dni umožňoval uskutočniť meritórny dovolací prieskum.
9. Procesne neprípustné dovolanie odmietol najvyšší súd podľa § 447 písm. c/ CSP.
10. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
11. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
12. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok