Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sžso/20/2016 Identifikačné číslo spisu: 4015200404 Dátum vydania rozhodnutia: 27.09.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hatalová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 246cods.

1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody). Predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej 9860-7/2015-BA zo dňa 26.02.2015, ktorým v odvolacom konaní zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 16303-20/2012-DS zo dňa 04.09.

1. Odvolací súd z predloženého spisu súdu prvého stupňa, súčasťou ktorého je aj administratívny spis, v danej veci zistil, že žalobca žiadosťou doručenou žalovanej dňa 22.08.2012 požiadal o priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 99 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ďalej len „zákon“). Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda (prvostupňový správny orgán) o žiadosti žalobcu o priznanie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodol rozhodnutím č. 16303-20/2012-DS tak, že žalobca nemá nárok na úrazovú dávku - náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu zo dňa 19.06.2011, nakoľko mu nárok na úrazovú dávku nevznikol. Správny orgán prvého stupňa argumentoval tým, že úraz zo dňa 19.06.2011 nie je úraz pracovný, nakoľko k predmetnému úrazu došlo počas doby odpočinku, kedy poškodený (žalobca) nevykonával úlohy v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Po podaní odvolania voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu žalovaná rozhodnutím č. 11809-4/2013-BA zo dňa 08.01.2013 prerušila konanie až do doby odpadnutia dôvodu, pre ktorý sa konanie prerušilo, a to do skončenia konania vo veci určenia rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa na pracovnom úraze žalobcu. Žalovaná rozhodla o odvolaní poškodeného (žalobcu) po doručení uznesenia Krajského súdu v Trnave č. 24CoPr/6/2014-97 zo dňa 03.12.2014, ktorým bolo v odvolacom konaní potvrdené uznesenie Okresného súdu č. 11Cpr/4/2012-76 zo dňa 24.06.2014, ktorým sa rozhodlo vo veci určenia rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom tak, že okresný súd konanie zastavil a vec postúpil žalovanej, a to napadnutým rozhodnutím č. 9860-7/2015-BA zo dňa 26.02.2015 tak, že žalovaná zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdila. Mala za to, že postup pobočky a po vykonaní dokazovania vydané rozhodnutie pobočky boli v súlade s platnou právnou úpravou a rozhodnutie vychádzalo zo skutkového a právneho stavu zrejmého v čase vydania rozhodnutia. Ďalej dôvodila tým, že rešpektujúc vyššie uvedené uznesenia ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/157/2008 zo dňa 29.09.2009 v zmysle ustanovenia § 198 ods. 1 zákona skúmala objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa za poškodenie zdravia žalobcu, ktoré utrpel dňa 19.06.
2. Na základe uvedeného dospela k názoru, že u poškodeného sa nejedná o pracovný úraz, nakoľko k úrazu, ktorý poškodený utrpel dňa 19.06.2011 o 1.00 hod. ráno nedošlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s vykonávaním pracovných povinností, ale počas čerpania minimálne ustanovenej doby odpočinku, na ktorú sa § 195 ods. 1 a § 196 Zákonníka práce nevzťahuje. Žalovaná tak dospela k právnemu záveru, že odvolanie poškodeného je nedôvodné v celom rozsahu. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej dospel k záveru, že postup a rozhodnutie žalovanej ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonom, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania posudzoval, či správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zisťoval, či preskúmavacie konanie na krajskom súde bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval zákonný výsledok. Vychádzajúc z odvolania žalobcu odvolací súd ustálil, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je otázka právomoci žalovanej rozhodnúť predbežnú otázku, či sa v danom prípade jedná o pracovný úraz alebo nie. Tento právny rámec vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia. Odvolací súd vzhľadom na vymedzenie kľúčovej otázky prejednávanej veci vychádzal z toho, že na základe úrazu, ktorý sa žalobcovi stal dňa 19.06.2011 si tento uplatnil u žalovanej nárok na dve úrazové dávky - 1/ priznanie nároku na náhradu za bolesť a 2/ priznanie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V konaní o prvom nároku (priznanie nároku na náhradu za bolesť) rozhodla žalovaná v prvom stupni rozhodnutím č. 16303-6/2012-DS zo dňa 21.05.2012 potvrdeným rozhodnutím č. 31494-3/2012-BA zo dňa 25.07.2012 tak, že mu požadovaný nárok nepriznala. Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 26S/1/2013-52 zo dňa 20.06.2013 rozhodnutia správnych orgánov obidvoch stupňov zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie s tým, že pre prípad sporu, ako základu pre posúdenie nároku na dávku úrazového poistenia, je daná právomoc súdu (§ 7 ods. 1 OSP) na vyriešenie otázky či úraz pracovný je alebo nie, preto žalovaná nemohla na základe vykonaného dokazovania dospieť k záveru, že úraz je pracovný z dôvodu, že to uviedol zamestnávateľ žalobcu, ktorým vyhlásením je správny orgán viazaný. Na podklade rozsudku Krajského súdu v Nitre podal žalobca na Okresný súd Dunajská Streda žalobu na určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom s tým, že do doručenia uznesenia Krajského súdu v Trnave č. 24CoPr/6/2014-97 zo dňa 03.12.2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutia vo veci uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda č. 11Cpr/4/2012-76 zo dňa 24.06.2014, ktorým okresný súd zastavil konanie vo veci určenia rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom a vec postúpil žalovanej, bolo prerušené konanie vo veci druhého uplatneného nároku (priznanie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia). Z uznesenia okresného súdu pre žalovanú vyplynulo, že „...v konaní vo veciach úrazového poistenia je Sociálna poisťovňa v zmysle § 198 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou zákona o sociálnom poistení oprávnená riešiť predbežné otázky, ktorých posúdenie je nevyhnutné pre rozhodnutie o priznaní a výplate dávky. Ako predbežnú otázku môže teda riešiť aj otázku, či poškodenie zdravia je pracovným úrazom (čo v tomto prípade aj vyriešila konštatovaním, že „zamestnanec utrpel úraz mimo plnenia pracovných povinností“) a či sú splnené podmienky pre čiastočné alebo úplné zbavenia sa zodpovednosti za poškodenie zdravia pracovným úrazom a aký je rozsah prípadného čiastočného zbavenia sa tejto zodpovednosti... .“ Žalovaná pokračovala v konaní o priznanie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia po doručení vyššie spomínaných uznesení a v zmysle ich odôvodnenia si urobila úsudok o tom, že úraz zo dňa 19.06.2011, na podklade ktorého žalobca požadoval priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, nie je pracovným úrazom, keďže k nemu nedošlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s vykonávaním pracovných povinností, keď žalobca dňa 19.06.2011 o 01.00 hod. išiel počas doby odpočinku na toaletu a pri nastupovaní do vozidla sa pošmykol, spadol na chrbát a spôsobil si zranenie. Vo svetle uvedeného dáva odvolací súd do pozornosti, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva oprávnenie žalovanej rozhodovať o tom, či určitý úraz bol pracovným úrazom. Spor o určenie, či k úrazu zamestnanca došlo následkom pracovného úrazu, je sporom pracovno-právnym, o ktorom rozhodujú súdy v civilnom súdnom konaní. Na také konanie je príslušný v prvom stupni okresný súd. Žalovaná na základe úrazového poistenia rozhoduje o priznaní úrazových dávok len v prípadoch preukázania poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu. Avšak v zmysle ustanovenia § 198 ods. 1 zákona si žalovaná na základe predložených dokladov o určitej otázke môže urobiť úsudok, nemá však takú povinnosť a nie je ani povinná vykonávať vyčerpávajúce dokazovanie. Uvedené vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 65/2006, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/2007 uviedol, že „spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý rieši základ nároku poškodeného zamestnanca na jednotlivé plnenia, vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, treba považovať aj naďalej (pozn. dovolacieho súdu: t. j. aj za účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z.) za spor vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý rieši súd v občianskom súdnom konaní“. V odôvodnení uvedeného rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že i keď si sociálna poisťovňa pri rozhodovaní v dávkových veciach v zmysle § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. môže sama urobiť úsudok o niektorej predbežnej otázke (teda aj pokiaľ ide o určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom), nie je oprávnená samostatným rozhodnutím odstrániť spornosť týkajúcu sa rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu ním spôsobenú. Rozhodnúť o tejto spornej otázke môže len súd v občianskom súdom konaní; jeho rozhodnutím súdu je potom sociálna poisťovňa viazaná.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/159/2011 zo dňa 28.10.2013) Zo súdneho a pripojeného administratívneho spisu žalovanej pre odvolací súd vyplynulo, že žalobca v súvislosti s úrazom zo dňa 19.06.2011 podal určovaciu žalobu na okresný súd, v ktorej sa dožadoval určenia miery zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom, okresný súd však konanie zastavil a vec postúpil žalovanej. Vzhľadom na neexistenciu rozhodnutia súdu o tom, či sa v prípade úrazu žalobcu zo dňa 19.06.2011 jedná o pracovný úraz, žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán nepochybili, keď si o tejto otázke urobili úsudok, dospejúc na základe predložených dokladov k záveru, že o pracovný úraz nešlo. Žalobca síce využil možnosť domáhať sa určenia miery zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom prostredníctvom určovacej žaloby na súde, no vzhľadom na výsledok civilného konania nemala žalovaná inú možnosť, ako si sama urobiť úsudok o spornej otázke, či v prejednávanom prípade išlo o pracovný úraz. Taká okolnosť bola pre vznik nároku na úrazovú dávku rozhodujúca a jej nepreukázanie malo v správnom konaní za následok zamietnutia žiadosti o úrazovú dávku. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené žalobcom a s poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil, že napadnuté rozhodnutie žalovanej má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle zákona. Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené, ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť. Záverom odvolací súd poznamenáva, že po oboznámení sa s pripojeným súdnym a administratívnym spisom musí konštatovať, že v predmetnej veci nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť so závermi prijatými krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, že napadnuté rozhodnutie žalovanej bolo vydané v súlade so zákonom. Krajský súd sa podrobne zaoberal námietkami žalobcu a dospel k správnemu záveru, že rozhodnutie žalovanej bolo vydané v súlade so zákonom, je riadne odôvodnené a žalovaná v ňom dostatočným spôsobom vyjadril svoje úvahy relevantné pre rozhodnutie. Posudzovanou vecou sa krajský súd dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na uvedené napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 246cO.s.p.

a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal úspech v konaní a žalovanej zákon priznanie náhrady trov konania neumožňuje. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.