Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sžak/11/2017 Identifikačné číslo spisu: 1016201666 Dátum vydania rozhodnutia: 22.08.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:201

§ 206ods.

3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave je potrebné zmeniť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku (§ 462 ods. 2 S.s.p.). 32. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. augusta 2017 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 33. Sťažovateľ v dôvodoch kasačnej sťažnosti na prvom mieste uviedol, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ustanovenie § 440 ods. 1 písm.

1. f)S.s.p. nepochybne špecifikuje odňatie možnosti konať pred súdom (denegatio iustitiae), t.j. že ide o tak procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Správny súdny poriadok. 34. O procesnú vadu v zmysle § 440 ods. 1 písm.
2. f)S.s.p. ide najmä vtedy, ak správny súd v súdnom prieskume postupoval v rozpore so všeobecne záväznými procesno-právnymi predpismi (najmä zákonom), a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 5 ods. 9 veta prvá S.s.p. majú účastníci v konaní pred správnym súdom rovnaké postavenie a správny súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv]. 35. Sťažovateľ v súvislosti s týmto uplatneným dôvodom kasačnej sťažnosti uvádza, že nesprávny procesný postup krajského súdu spočíva v tom, že nedostatočne zistil skutkový stav veci s ohľadom na sťažovateľovo postavenie ako osoby vyhýbajúcej sa vojenskej službe a vec nesprávne právne posúdil. 36. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania súd odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Správny súdny poriadok (S.s.p.) priznáva na ochranu jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, že krajský súd nevykonal také dôkazy, na ktorých sťažovateľ trval, nie je takým postupom, ktorý možno hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade preukázané nebolo (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 8/2015 zo dňa 01.07.2016). 37. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi na vykonanie dokazovania a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená, aby každý účastník konania bol pred všeobecným (správnym) súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva účastníka konania, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov (sp. zn. III. ÚS 339/ 08, sp. zn. II. ÚS 197/07). 38. Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti s touto námietkou vytýkal súdu, že nezohľadnil, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože si nevyžiadal odpis z registra trestov Sýrskej arabskej republiky na osobu sťažovateľa, takúto námietku nebolo možné považovať za dôvodnú s poukazom na to, že takýto postup by bol v priamom rozpore s ustanovením § 49 ods. 3 zák. č. 480/2002 Z.z., v zmysle ktorého ministerstvo nesmie získavať informácie o cudzincoch od pôvodcu ich prenasledovania alebo vážneho bezprávia spôsobom, ktorým sa pôvodca prenasledovania dozvie, že títo cudzinci sú azylanti alebo cudzinci, ktorým sa poskytla doplnková ochrana; v prípade žiadateľov od údajného pôvodcu prenasledovania alebo vážneho bezprávia. 39. V princípe sa takáto prekážka vzťahuje aj na konajúci správny súd, preto mu nemožno vytýkať, že takto prípadne sám nepostupoval v rámci zistenia stavu veci v čase vydania jeho rozhodnutia (§ 206 ods. 4 S.s.p.), preto kasačný súd považoval kasačnú sťažnosť v tejto časti za nedôvodnú. 40. Kasačný súd v súvislosti so sťažovateľom uplatneným kasačným dôvodom uvedeným pod § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. (t.j. nesprávne právne posúdenie veci /merita/) udáva, že s týmto inštitútom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/) aplikuje právnu normu v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. 41. Vo vzťahu k uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm.
3. g)S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. 42. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a perfektnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu prekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu prekážku. 43. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu zistil pochybenie v otázke právneho posúdenia v merite veci odôvodňujúce potrebu zmeny napadnutého rozsudku krajského súdu a tento dôvod kasačnej sťažnosti preto považoval za dôvodný. 44. Predovšetkým kasačný súd sa nestotožnil s dôvodnosťou aplikácie ustanovenia § 13c ods. 2 písm.
4. e)zák. č. 480/2002 Z.z. žalovaným. Vo vzťahu k výroku rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany, kasačný súd pripomína, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale by u nich bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zák. č. 480/2002 Z. z.) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. V predmetnej veci žalovaný s ohľadom na vnútropolitickú a bezpečnostnú situáciu podľa informácií o krajine pôvodu pripustil, že v prípade sťažovateľa, ktorý krajinu pôvodu podľa vlastných vyjadrení opustil v roku 2005 nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Na strane druhej vzhľadom na okolnosti daného prípadu uplatnil tzv. vylučovaciu klauzulu. 45. Dôvody pre vylúčenie z poskytovania medzinárodnej ochrany sú taxatívne vymedzené v čl. 12 (vo vzťahu k azylu) a v čl. 17 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „kvalifikačná smernica“ - prepracované znenie, pôvodne Smernica Rady 2004/83/ES z 29.apríla 2004) (vo vzťahu k doplnkovej ochrane), ako aj v citovanom ustanovení § 13c ods. 2 písm.
5. e)zák. č. 480/2002 Z. z., ktoré žalovaný na prípad navrhovateľa aplikoval. Podľa ust. § 13c ods. 2 písm.
6. e)zák. č. 480/2002 Z. z. ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. 46. Teda aj v prípade, že žiadateľ o azyl spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany, je vylúčený z oprávnenia na doplnkovú ochranu tam, kde existujú vážne dôvody domnievať sa, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. 47. Výklad pojmu nebezpečenstvo pre spoločnosť, ktorého sa týka podstatná časť argumentácie sťažovateľa, je do veľkej miery ponechaný na členských štátoch. Uvedené vychádza z čl. 33 ods. 2 Ženevského dohovoru, ktorý stanovuje výnimky z princípu non-refoulement zakotveného v spomínanom článku. V danom prípade žalovaný pristúpil k výkladu tohto pojmu tak, že nebezpečenstvo pre spoločnosť predstavuje každá osoba, u ktorej je dôvodné podozrenie, že sa na území Slovenskej republiky dopustila úmyselnej trestnej činnosti. 48. Pokiaľ však žalovaný zaujal takýto záver len na základe vyššie uvedeného zovšeobecneného názoru (podozrenie zo spáchania úmyselného trestného činu bez logického posúdenia presahu hrozby do budúcnosti), kasačný súd uvedený postup považoval za nedostatočný a zároveň v rozpore s princípom individuálneho posudzovania každej jednej žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany (§ 19a zák. č. 480/2002 Z.z.). Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplynulo, že žalovaný pri posúdení potreby aplikácie ust. § 13c ods. 2 písm.
7. e)zák. č. 480/2002 Z.z. vychádzal výlučne z obsahu rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/99/2010-1341 zo dňa 25.08.2011, ktorým bol tento odsúdený na trest odňatia slobody a trest vyhostenia za pokračujúci zločin prevádzačstva vo forme spolupáchateľstva podľa § 355 ods. 2 písm.
8. a)a ods. 3 písm.
9. d)Trestného zákona. 49. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia však v súvislosti s požiadavkou individualizácie posudzovania nevyplýva, či zohľadnil aj skutočnosti ovplyvňujúce úvahy konajúceho súdu týkajúce sa osoby (obžalovaného) sťažovateľa (t.j. súdom konštatované poľahčujúce okolnosti vyplývajúce z obsahu samotného odsudzujúceho rozsudku 5 T/99/2010 č.l. 21 nachádzajúceho sa v spise) a tiež skutočnosť, že sťažovateľ, ktorý vykonával trest odňatia slobody na území Slovenskej republiky bol podmienečne prepustený na slobodu (uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 5PP/106/2015 zo 14.03.2016) z dôvodu, že bolo možné očakávať, že tento ďalej povedie riadny život (poznatok z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SZa/9/2016 zo dňa 10.05.2016 v konaní o preskúmanie rozhodnutia o zaistení sťažovateľa) ako aj ďalšie listinné dôkazy, ktoré sťažovateľ predložil krajskému súdu - potvrdenie o prenájme apartmánu, zmluva o nájme nebytových priestorov a pracovná zmluva (č. l. 50 - 55 súdneho spisu). V súvislosti s osobou sťažovateľa a posúdením perspektívy nebezpečenstva pre spoločnosť bez pochyby nie je bez významu ani obsah prípisu Ministerstva vnútra SR, Prezídia policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry z 11.7.2016 žalovanému (č.l. 120 administratívneho spisu), podľa ktorého vykonanými previerkami v informačných systémoch policajného zboru a v dostupných databázach národnej kriminálnej agentúry Prezídia policajného zboru neboli k označenej osobe zistené žiadne skutočnosti a informácie na úseku trestnej činnosti. 50. V súvislosti s aplikáciou vylučujúcej klauzuly v zmysle § 13c ods. 2 písm.
10. e)zák. č. 480/2002 Z.z. je však zároveň nevyhnutné poukázať na ochranu poskytovanú podľa čl. 3 Dohovoru (zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania) a Protokolov k Dohovoru č. 6 a 13, ktoré sú absolútnej povahy a teda sa na ne nevzťahuje žiadna výnimka (vylučovacia klauzula). Napriek tomu, že ako záruku takejto ochrany Dohovor poskytnutie medzinárodnej ochrany vo forme doplnkovej ochrany (ktorá je inštitútom komunitárneho práva) výslovne neuvádza, treba však vychádzať zo záväzku zmluvných strán vyplývajúceho z čl. 3 Dohovoru nevyhostiť osobu, ktorá sa na jej území nachádza, do tretej krajiny, v ktorej by mohli byť práva podľa uvedeného článku porušené a teda ponechať ju na svojom území, čo vylučuje záver, ku ktorému dospel žalovaný a stotožnil sa s ním aj krajský súd. 51. S poukazom na uvedené nebolo možné akceptovať argumentáciu krajského súdu ako aj žalovaného (str. 9 preskúmavaného rozhodnutia), že záväzok vyplývajúci z čl. 3 Dohovoru nie je predmetom posudzovania v tomto konaní o medzinárodnej ochrane, ale v má byť konaní pred iným orgánom príslušným na rozhodovanie o vyhostení sťažovateľa, najmä keď je zrejmé, že o uložení trestu vyhostenia sťažovateľovi už bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/99/2010-1341 zo dňa 25.08.2011 a jeho výkon bol rozhodnutím tamojšieho súdu zo 17.1.2012 (č.l. 40 administratívneho spisu) aj nariadený a teda nemožno dôvodne očakávať ešte iné konanie o vyhostení sťažovateľa (preskúmateľné súdom), v ktorom by táto okolnosť mala byť zohľadnená. Podľa § 82 ods. 2 písm.
11. c)zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.“) policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. 52. Vyššie spomínaná absolútna povaha čl. 3 Dohovoru bola potvrdená aj Európskym súdom pre ľudské práva: „Zákaz zlého zaobchádzania obsiahnutý v článku 3 je rovnako absolútny aj v prípadoch vyhostenia. Preto vždy, keď boli predložené závažné dôvody vedúce k presvedčeniu, že jednotlivec by bol v prípade odsunutia do iného štátu vystavený reálnemu riziku zaobchádzania v rozpore s článkom 3, existuje aj zodpovednosť zmluvného štátu chrániť jednotlivca proti takémuto zaobchádzaniu v prípade vyhostenia. Za týchto okolností nemôžu byť aktivity dotknutého jednotlivca predmetom posudzovania, nech by boli akokoľvek neželateľné alebo nebezpečné“ [Chahal proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu, 15. 11. 1996, č. 22414/93, bod 80] . Nemožno teda reálnu hrozbu vážneho bezprávia (ktoré je v rozpore s čl. 3 Dohovoru) vyvážiť nebezpečenstvom, ktoré dotknutá osoba predstavuje vo vyhosťujúcom štáte. Napokon tento názor Európsky súd pre ľudské práva jednomyseľne potvrdil aj vo veci Saadi proti Taliansku [rozsudok veľkého senátu, 28.2.2008, č. 37201/06, bod 138]. 53. Kasačný súd rovnako prisvedčil aj námietke sťažovateľa vytýkajúcej nedostatočné posúdenie žiadosti o azyl z dôvodu obáv z následkov pre odmietnutie nastúpiť do vojenskej služby. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža 10/2013 zo dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. 54. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. 55. Žalovaný musí dať odpoveď na legitímnu otázku, či vyhýbanie sa vojenskej službe v krajine pôvodu sťažovateľa (za ktoré bol podľa jeho tvrdenia odsúdený vojenským súdom na jeden mesiac odňatia slobody, o čom predložil kópiu výpisu z registra trestov) môže byť vnímané ako politická opozícia voči vláde, a či v krajine pôvodu hrozí, že takéto osoby sú bezpečnostnými silami mučené a väznené bez riadneho obvinenia, či súdu ako tvrdí sťažovateľ, pričom je potrebné prihliadať na informácie o krajine pôvodu sťažovateľa nachádzajúce sa v administratívnom spise (pod č. MU-ODZS-2016/0000197-008, č.l. 134, č.l. 133 administratívneho spisu žalovaného), ktoré sa zaoberajú aj dôsledkami vyhýbania sa vojenskej službe a obsahujú aj správy o mučení, pričom podobné dôsledky vyplývajú hlavne pre osoby, u ktorých majú úrady dôvodné podozrenie, že táto má spojenie a spolupracuje s opozičnými skupinami. Okrem iného z nich vyplynuli informácie o zlých podmienkach vo väzení, resp. o vnímaní aktivistov ako stúpencov opozície a ich nepriaznivých podmienkach vo väzení. Žalovaný sa však bližšie podmienkam, ktorým by mohol sťažovateľ čeliť vo väzení nevenoval. 56. Rovnako pokiaľ žalovaný podporil svoje závery v preskúmavanom rozhodnutí konštatovaním, že sťažovateľ nebol do armády povolaný a ani mu reálne nehrozila účasť na akciách zahŕňajúcich trestné činy resp. činy uvedené v § 13 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. (str. 5 preskúmavaného rozhodnutia), takýto dôvod nie je udržateľný. Sťažovateľove obavy z nastúpenia do vojenskej služby, tak ako ich sám prezentoval, pramenia z účasti na vojenských operáciách, ktoré predpokladá ustanovenie § 13 ods. 2 zák. č. 480/2002 Z. z. ako dôvod pre neudelenie azylu a následne z perzekúcie zo strany štátu z dôvodu tzv. imputovaného politického presvedčenia. Správy o krajine pôvodu navrhovateľa obsahujú informácie o tzv. kontrolných stanovištiach, kde dochádza k zatýkaniu mužov, ktorí dosiahli odvodový vek a nachádzajú sa na zoznamoch osôb vyhýbajúcich sa vojenskej službe (č.l. 133 až 135 administratívneho spisu), ako aj o tom, že osobám vyhýbajúcim sa odvodu pravdepodobne bude hroziť nebezpečenstvo prenasledovania. 57. V tejto súvislosti za rozporuplnú treba považovať argumentáciu žalovaného vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti, na jednej strane spochybňujúcu sťažovateľom predložený dôkaz - výpis z registra trestov (ktorý hodnotil ako účelový) a následne naň odkazuje argumentujúc že trest odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi podľa tohto výpisu uložený, nie je diskriminačný. 58. Navrhovateľ tiež ako dôvod žiadosti o udelenie azylu uvádzal obavy z následkov svojej účasti na protivládnych demonštráciách v dôsledku čoho bol podľa jeho tvrdení niekoľko krát zatknutý políciou. Žalovaný sa mal podľa názoru kasačného súdu zaoberať navrhovateľovými obavami aj v kontexte s týmito tvrdeniami, nakoľko z v spise zhromaždených správ o krajine pôvodu vyplynuli informácie o zlom zaobchádzaní s osobami u ktorých je podozrenie zo spolupráce s opozičnými skupinami. Žalovaný sa vyššie uvedenými skutočnosťami dostatočne nezaoberal. 59.Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods.

§ 457ods.

1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie. 60 O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods.

§ 167ods.

1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, trovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.