zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon) zamietol a ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe neboli splnené podmienky pre priznanie náhrady škody
zákona. Uviedol, ţe hoci v zmluve o budúcej zmluve z 27. marca 2003 bola v článku III dohodnutá zmluvná pokuta, z jej textu vyplýva, ţe povinnosť platiť zmluvnú pokutu má ten, kto poruší svoj záväzok uzavrieť kúpnu zmluvu. Ţalobca neporušil svoj záväzok odpredať predmetnú nehnuteľnosť. Na výzvu k uzavretiu kúpnej zmluvy nemohol reagovať inak ako urobil a to tak, ţe mu oznámil, ţe svoj záväzok nemôţe splniť vzhľadom na vydané predbeţné opatrenie, ktoré mu zakazovalo nakladať s nehnuteľnosťou. O trovách konania rozhodol
1 O.s.p.. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 2. septembra 2009 sp.zn. 15Co 446/2008 na odvolanie ţalobcu rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s jeho opravným uznesením 4 Cdo 212/2010 2 potvrdil. Konštatoval, ţe ...„Je nespornou skutočnosťou, ţe súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozsudku uplatneným nárokom týkajúceho sa ušlého zisku nezaoberal, avšak odvolací súd s poukazom na ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15.10.2008 nemal za to, ţe sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku z dôvodu nepreskúmateľnosti v tejto časti, keďţe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu, ţe vo výroku je vecne správny.“ Ďalej uviedol, ţe predbeţné opatrenie nebolo zrušené z dôvodu, ţe by súd prvého stupňa rozhodol v rozpore so zákonom, ale z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal naliehavosť situácie, ktorá vyţadovala dočasnú úpravu pomerov, alebo nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu nie je uvedené, ţe by súd prvého stupňa rozhodol v rozpore so zákonom. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. s odôvodnením, ţe „ich náhradu by bol priznal odporcovi, ak by si bol náhradu trov odvolacieho konania uplatnil.“ Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal zmeniť rozsudok odvolacieho súdu tak, ţe návrhu bude vyhovené, pretoţe vady napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spočívajú výlučne v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď má za to, ţe skutkový stav v predmetnej veci nevzbudzuje ţiadne pochybnosti, ţe bol správne a dostatočne zistený. Zároveň však dôvodnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., keď k odňatiu moţnosti konať pred súdom v prejednávanej veci došlo postupom odvolacieho súdu tým, ţe súd prvého stupňa sa nezaoberal uplatneným nárokom týkajúcim sa ušlého zisku, napriek tomu odvolací súd nemal za to, ţe sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. tak obhájil nepreskúmateľný, neúplný prvostupňový rozsudok, ktorým bol účastník ukrátený na svojich procesných právach. Ohľadom ţalobou uplatneného nároku z titulu náhrady škody predstavujúcej zmluvnú pokutu uviedol, ţe zatiaľ čo súd prvého stupňa posúdil vec
ustanovenia § 545 ods. 3 Občianskeho zákonníka, odvolací súd nepriznanie tohto nároku odôvodnil tým, ţe uznesenie, ktorým bolo nariadené predbeţné opatrenie nebolo nezákonným rozhodnutím
58/1969 Zb.. Odvolací súd však s ohľadom na zmenu právneho posúdenia veci mal vyzvať účastníkov konania, aby sa k takémuto posúdeniu veci vyjadrili, čo neurobil a týmto postupom odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.. Ďalej ţalobca podrobne rozviedol dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok
neho spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a uzavrel, ţe súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia 4 Cdo 212/2010 3 nemôţe posudzovať nezákonnosť rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, pretoţe o tomto uţ právoplatne rozhodol iný súd a jeho rozhodnutie je preň záväzné. Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcu odmietnuť ako neprípustné. V priebehu dovolacieho konania podali ţalobcovia podaním doručeným dovolaciemu súdu 12. novembra 2010 návrh na zmenu účastníkov na strane ţalobcu
2 O.s.p. z dôvodu, ţe zmluvou o postúpení pohľadávky z
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa dovolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Ţalobca napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky niektorého z rozsudkov uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. a dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, a teda nevyslovil svoj právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku 4 Cdo 212/2010 4 odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na to je zrejmé, ţe dovolanie nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.. Dovolanie ţalobcu by vzhľadom k uvedenému bolo procesne prípustné len ak by v konaní na súdoch niţších stupňov došlo k vade konania v zmysle § 237 O.s.p.. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p.. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom 4 Cdo 212/2010 5 chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor), por. napr. II. ÚS174/04, III.ÚS 156/06, III.ÚS331/04.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m.m. I. ÚS 22/03). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho 4 Cdo 212/2010 6 obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (III. ÚS 7/08). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad (princípov) spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov konania slúţiacich na ochranu ich práva a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma moţnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická 4 Cdo 212/2010 7 odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane zdôraznil (Nález Ústavného súdu SR, sp.zn. III. ÚS 36/2010), ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m.m.l. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd má vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, ţe práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 4 Cdo 212/2010 8 dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V preskúmavanej veci je nepochybné, ţe ţalobca proti ţalovanej uplatnil náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom. I napriek tomu, ţe ţalobca označil predmet konania takto nespochybniteľným spôsobom, súd prvého stupňa sa vo vzťahu k uplatnenému nároku v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil len na citáciu ustanovenia § 1 zákona č. 58/1969 Zb. a bez akýchkoľvek skutkových a právnych argumentov uzavrel, ţe nie súd splnené podmienky a pre priznanie náhrady škody. V dôvodoch rozhodnutia uvádza povinnosť ţalobcu (ne)zaplatiť zmluvnú pokutu dojednanú v zmluve o budúcej zmluve z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.