ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 a § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že odporcu zaviazal nahradiť trovy konania navrhovateľovi v I. rade vo výške 832,54 Eur. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že v danom prípade vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky záväzný právny názor, že sa krajský súd nevysporiadal s cieľom reštitučného zákona, ktorým bolo umožniť uplatniť nárok tým osobám, ktoré si nárok neuplatnili, resp. nemohli uplatniť
zákona č. 229/1991 Zb., čo korešponduje aj s dôvodovou správou k tomuto zákonu, teda vyslovil záväzný právny názor, že právoplatné rozhodnutie o konkrétnej nehnuteľnosti vydané
zákona č. 229/1991 Zb. vylučuje konanie o tej istej nehnuteľnosti
zákona č. 503/2003 Z. z. Vychádzajúc z obsahu rozhodnutia mal krajský súd za zrejmé, že oprávnené osoby si svoj nárok uplatnili už
zákona č. 229/1991 Zb., pričom ich nároku nebolo vyhovené, o čom svedčí právoplatné rozhodnutie bývalého Obvodného pozemkového úradu č. j. 1231//R/92 zo dňa 01.04.1996. Aj keď nehnuteľnosť nebola vydaná, vychádzajúc zo záväzného právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v uznesení 10Sžr/l73/2013, uplatnenie nároku
zákona 229/1991 Zb. vylučuje konanie o tej istej nehnuteľnosti
zákona č. 503/2003 Z. z. (reštitučného zákona). Ak aj napriek skutočnosti, že o tej istej nehnuteľnosti bolo rozhodnuté
zákona č. 229/1991 Zb. vydal odporca preskúmavané rozhodnutie, ktorým vyhovel návrhu oprávnených osôb
reštitučného zákona, rozhodol v rozpore s § 1 reštitučného zákona a teda rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z uvedených dôvodov krajský súd
2 písm. a) v spojení s ustanovením § 2501 ods. 2 a § 250q ods. 2 O.s.p. preskúmavané rozhodnutie zrušil a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutia bolo nesprávne právne posúdenie veci, preto dodal, že je bezpredmetné sa ďalej zaoberať ďalšími odvolacími námietkami súvisiacimi s uplatneným reštitučným nárokom, keďže nesprávne právne posúdenie veci znamená, že nebolo možné opätovne uplatniť reštitučný nárok oprávnenými osobami na tú istú nehnuteľnosť
zákona č. 503/2004 Z. z. Zdôraznil, že úlohou odporcu v ďalšom konaní bude opätovne vo veci rozhodnúť tak, ako to naznačil krajský súd v napadnutom rozsudku. II. Zhrnutie odvolacích dôvodov odvolateľov A) Rozsudok krajského súdu v plnom rozsahu napadol pribratý účastník v VI. rade včas podaným odvolaním z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod v zmysle § 205 ods.2 písm. f) O.s.p. V ďalšom uviedol popis skutkového stavu, na základe ktorého, mal
odvolateľa krajský súd dospieť k nevyvrátiteľnému záveru, že v danej veci neexistuje prekážka rozhodnutej veci (res iudicata). Dodal, že pre vec je podstatné, že v konaní
zákona č. 229/1991 Zb. nebolo meritórne rozhodnuté o nehnuteľnosti - pozemok mpč. 591 - zapísaný v PK vložke č. 1, v katastrálnom území O.. Mal za to, že krajský súd neskúmal, či skutočne existuje meritórne správne rozhodnutie k mpč. 591, katastrálne územie O.
zákona č.229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktoré by v danej veci zakladalo prekážku konania res iudicata, a teda by legitímne znemožnilo vydať vo veci meritórne rozhodnutie mpč. 591, katastrálne územie O.
zákona č.503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom. Rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko v prípade, ak už bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku v zmysle zákonných ustanovení zák. č. 229/1991 Zb. pri použití všeobecných zákonných ustanovení správneho poriadku (bolo zastavené z procesných dôvodov), takéto rozhodnutie nezakladá stav „veci právoplatne rozhodnutej“ pri uplatnenom reštitučnom nároku uplatneného
zákonných ustanovení zák. č. 503/2003 Z. z. Na základe uvedeného navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu v plnom rozsahu a vec vrátil tomuto súdu na nové konanie a rozhodnutie. B) Rozsudok krajského súdu v plnom rozsahu napadli aj ďalšie oprávnené osoby (pribratí účastníci konania v I. a IV. rade) včas podaným odvolaním
2 písm. a) O.s.p. /t. j. rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia/ a žiadali, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté rozhodnutie odporcu
2 O.s.p.
3 O.s.p. potvrdí. Z dôvodu prehľadnosti najprv uviedli v chronologickom poradí jednotlivé rozhodnutia, ktoré boli vydané v administratívnom konaní na základe žiadosti oprávnených osôb zo dňa 27.12.2004
zákona č. 503/2003 Z. z. v konaní vo veci uplatneného reštitučného nároku 265 oprávnených osôb. Následne konštatovali, že z jednotlivých listinných dôkazov, nachádzajúcich sa v administratívnom spise správneho orgánu mali za nesporné, že si oprávnené osoby, ktoré sú fyzickými osobami a štátnymi občanmi SR s trvalým pobytom na území SR /§ 2 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z. z./, v prekluzívnej lehote, t. j. dňa 27.12.2004 riadne uplatnili reštitučný nárok
zákona č. 503/2003 Z. z. s tým, že prechod vlastníckeho práva k predmetu konania bol v minulosti v rozpore so zákonom realizovaný povinnou osobou a predmetnú nehnuteľnosť na základe porušenia blokačného ustanovenia nadobudol do vlastníctva navrhovateľ 1/. V danom prípade ide zo zákona o absolútne neplatný právny úkon a neobstojí námietka navrhovateľa 1/, že „si kupoval sporný pozemok v dobrej viere“ a „že mu neboli známe akékoľvek obmedzenia týkajúce sa nakladania s nehnuteľnosťou.“ K nesprávnemu právnemu posúdeniu ustanovenia § 1 zákona č. 503/2003 Z. z.: Poukázali najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého právnym názorom je krajský súd viazaný, ktorý nesprávne právne posúdil ust. § 1 zákona č. 503/2003 Z. z., ktoré upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané
osobitného predpisu. Z citovaného ustanovenia zákona, z jeho logického a gramatického výkladu vyplýva, že nie je možné „vydať oprávneným osobám nehnuteľnosti, o ktorých vlastníctve sa rozhodovalo v zmysle predchádzajúceho reštitučného zákona č. 229/1991 Zb., teda také, ktoré už boli „vydané“. Vydaním nehnuteľnosti sa tak rozumie nadobudnutie vlastníckeho práva k nej rozhodnutím orgánu štátnej správy. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, považovali právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR aj z tohto dôvodu za nesúladný s právnym posúdením § 1 zák. č. 503/2003. Súčasne je potrebné uviesť, že dôvodová správa k zákonu (vo všeobecnosti) nie je z legislatívneho pohľadu právne záväznou. V konaní
zák. č. 229/1991 Zb. nebolo meritórne rozhodnuté o pozemku mpč. 591, zapísanom v PKV č. 1, k. ú. O., t. j. pozemok nebol vydaný. Z textu nižšie tiež vyplynulo, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia aj z toho dôvodu, že ako oprávnené osoby v konaní
zák. č. 503/2003 Z. z. neboli účastníkmi konania
zák. č. 229/1991 Zb. Napriek tomu, že neboli viazaní rozhodnutím vydaným v konaní
zák. č. 229/1991 Zb., nestotožnili sa ani s právnym posúdením ust. § 1 zák. č. 503/2003 Z. z. prezentovaným v rozhodnutí krajského súdu a v tejto súvislosti odkázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/148/2007 NS SR zo dňa 22.10.2008 ako aj na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25. K oprávneným osobám
1 zákona č. 503/2003 Z. z.: Odvolatelia uviedli, že za najpodstatnejší argument ich odvolania považujú skutočnosť, že žiadosťou zo dňa 27.12.2004, ako jednotlivé fyzické osoby, ktoré sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky s trvalým bydliskom na území SR, uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva
l zákona č. 503/2003 Z. z. Preto považujú v tomto smere za nesprávny právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí skonštatoval, napriek tomu, že tieto skutočnosti nevyplývajú ani z administratívneho spisu odporcu, že boli účastníkmi aj konania
zák. č. 229/1991 Zb., nakoľko žiadateľom v konaní
zák. č. 229/1991 Zb. bolo pozemkové spoločenstvo bez právnej subjektivity, a to Bývalí urbarialisti a lesné spoločenstvo „MALINOVO“. Aj s poukazom na uvedené,
odvolateľov dospel Najvyšší súd SR na základe nesprávne zisteného skutkového stavu k nesprávnemu právnemu posúdeniu ust. § 1 zákona č. 503/2003 Z. z., ktorého právny názor ako právne záväzný uviedol aj krajský súd vo svojom rozhodnutí. Za rovnako nesprávne považovali aj ďalšie právne posúdenie uvedené v uznesení Najvyššieho súdu SR, ktorý ako záväzný uviedol aj krajský súd, a to vo vzťahu k blokačnému ust.
a dobromyseľnosti nadobúdateľov nehnuteľnosti.
odvolateľov bývalí urbarialisti a lesné spoločenstvo „MALINOV“, nie sú účastníkom daného konania
zák. č. 503/2003 Z. z., ale oprávnené osoby, sú odvolatelia
2 zákona č. 503/2003 Z. z., ako právni nástupcovia pôvodných členov Lesného spoločenstva Hankovce, ktorým bolo pridelené vlastníctvo k skonfiškovanému poľnohospodárskemu majetku
č. 104/1945 Sb.n.SNR v znení nar. č. 64/1946 Sb.n.SNR, Prídelovou listinou č. B-5916/48-III zo dňa 31.01.1949 a zapísané na PKV pre k. ú. O. uznesením Okresného súdu v Humennom zo dňa 31.01.1949, č. d. 1467/48. Namietali, že skutkové zistenia nesmú byť v rozpore s obsahom spisu a súd je povinný uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal. S poukazom na skutočnosť, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzal odvolací súd, rozhodnutím ktorého je po právnej ako aj skutkovej stránke viazaný krajský súd, je v rozpore s obsahom administratívnych spisov, z ktorého dôvodu navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu potvrdí. K viazanosti prvostupňového súdu: Odvolací súd je povinný svoj právny názor o veci v zrušujúcom uznesení jasne vyložiť a odôvodniť, len v takomto prípade je právny názor odvolacieho súdu záväzný, a to tak vo vzťahu k právnym otázkam (hmotnoprávne, procesné - postup, vady) ako aj k otázkam skutkového stavu. Nakoľko v danom prípade s poukazom na odlišných účastníkov jednotlivých konaní je nesporná zmena skutkového stavu, z ktorého odvolací súd vychádzal, v ďalšom konaní
odvolateľov súd nie je viazaný ani právnym ani skutkovým záverom vyhláseným v rozhodnutí odvolacieho a krajského súdu. K existencii reštitučného titulu: Odvolatelia uviedli, že k prechodu vlastníctva nehnuteľnosti do vlastníctva JRD Hankovce došlo
1 písm. o) zák. č. 503/2003 Z. z., t. j. bez právneho dôvodu, lebo zákon č. 81/1949 Zb. umožňoval prechod na JRD, ktoré vzniklo
zák. č. 69/1949, t. j. od 15.03.1949 do 01.10.1959, pričom JRD Hankovce vzniklo až 01.02.1960. Mali za to, že v konaní bola preukázaná existencia reštitučného titulu tiež právoplatným rozhodnutím Okresného národného výboru - odbor PLVH v Humennom číslo: Poľ. 475/1982 zo dňa 04.10.1982, na základe ktorého prešla nehnuteľnosť uvedená v bode 2 výroku tohto rozhodnutia na Jednotné roľníckeho družstva Hankovce dňom jeho vzniku, t. j. 01.02.1960, ktoré bolo zlúčené do Jednotného roľníckeho družstva Krosna Koškovce z dôvodu uvedeného v ustanovení § 3 ods. l písm. d) a o) zákona NR SR č.503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Záverom konštatovali, že v konaní ako oprávnené osoby
zák. č. 503/2003 Z. z. preukázali svoju aktívnu legitimáciu za súčasného preukázania reštitučného titulu a ako oprávnené osoby si neuplatnili reštitučný nárok
zák. č. 229/1991 Zb. zák., a tak nie sú viazaní rozhodnutím Pozemkového úradu Humenné, č. j. 1231/92 zo dňa 01.04.1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.10.1996 a ktoré rozhodlo o uplatnenom nároku Bývalých urbarialistov a lesného spoločenstva Malinov Hankovce. Na základe uvedeného mali za to, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ustanovení zák. č. 503/2003 Z. z., z ktorého dôvodu navrhli, aby odvolací súd starostlivo posúdil nimi uvádzané argumenty a následne odvolaniu vyhovel tak, že rozsudok krajského súdu zmení a rozhodnutie potvrdí. III. Zhrnutie vyjadrení účastníkov konania k odvolaniu odvolateľov Odporca sa k odvolaniu účastníkov vyjadril v podaní zo dňa 08.03.2016 tak, že
jeho právneho názoru krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na reštitučné zákony zdôraznil, že vydaním nehnuteľnosti sa rozumie nadobudnutie vlastníckeho práva k nej, rozhodnutím orgánu štátnej správy. Reštitučný zákon umožňuje každému, kto nevyužil oprávnenie dané zákonom č. 229/1991 Zb. a každému, komu nebola pôda
tohto zákona vrátená, aby si uplatnil
reštitučného zákona nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku alebo poskytnutia finančnej náhrady, ak pozemok nie je možné vydať. O vrátenie vlastníctva prípadne finančnú náhradu môže teda požiadať každý, kto svoj nárok neuplatnil
zák. č. 229/1991 Z. z., ako i ten kto už v roku 1992 o vrátenie pôdy žiadal, ale jeho žiadosti vyhovené nebolo a pozemok mu vydaný nebol. Z uvedeného mal za zrejmé, že samotné uplatnenie nároku
zákona č. 229/1991 Zb., rovnako ako nevydanie veci
tohto zákona nebolo prekážkou uplatnenia nároku
zákona č. 503/2003 Z. z., a teda ani prekážkou litispendencie ani rei iudicatae. Odporca tak právne ustálil, že rozhodnutie o uplatnenom nároku v zmysle zákonných ustanovení zákona č. 229/1991 Zb., nezakladá stav „veci právoplatne rozhodnutej“ pri uplatnenom reštitučnom nároku uplatneného
zákonných ustanovení zákona č. 503/2003 Z. z. V ďalšom právne zhodnotil, že v roku 1996 právny predchodca odporcu nerozhodoval o reštitučnom nároku Bývalých urbarialistov a lesného spoločenstva Malinov Hankovce na základe zisteného skutkového stavu po vykonanom dokazovaní, ale išlo o zastavenie konania z procesných dôvodov, nepredloženia požadovaných dokladov. Pre vec je podstatné, že v konaní
zákona č. 229/1991 Zb. nebolo meritórne rozhodnuté o nehnuteľnosti - parcela mpč. 591 - zapísaná v pozemkovoknižnej vložke č. l., v katastrálnom území Hankovce - pozemok nebol vydaný. Rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko z vyššie uvedeného je zrejmé, že v prípade ak už bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku v zmysle zákonných ustanovení zák. č. 229/1991 Zb. pri použití všeobecných zákonných ustanovení Správneho poriadku, bolo zastavené z procesných dôvodov, takéto rozhodnutie nezakladá stav „veci právoplatne rozhodnutej“ pri uplatnenom reštitučnom nároku uplatneného
zákonných ustanovení reštitučného zákona (Rozsudok NS SR, 6Sžo/l48/2007zo dňa 22.10.2008). Odporca ako orgán verejnej moci dodal, že uplatnil svoju kompetenciu v súlade so zákonom (conditicio sine qua non), postupoval v intenciách hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov a pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok listinných podkladov a dôkazov. Vo veci zistil dostatočne skutkový stav a vychádzal zo skutkových okolností, pričom z týchto vyvodil právny záver, preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutie odporcu potvrdil. IV. Právny názor NS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu sa potvrdzuje. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.08.2017 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
1, 2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie odporcu v spojení s jeho opravou, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Je nutné zdôrazniť, že
ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo 98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj opravného prostriedku, ktorou sa navrhovatelia domáhali preskúmania rozhodnutia odporcu, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva.
1 O.s.p.
ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.
2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
1 O.s.p konanie sa začína na návrh, ktorým je opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu.
3 O.s.p účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 2012/00049-65-LJ zo dňa 29.02.2012 v spojení s opravou č. 2012/00049-69-LJ zo dňa 24.05.2012 (ďalej len „rozhodnutie odporcu“). Odvolací súd z predloženého spisového materiálu v danej veci zistil, že odporca ako príslušný správny orgán napadnutým rozhodnutím rozhodol o reštitučnom nároku oprávnených osôb ako aj dedičov oprávnených osôb, ktoré počas konania zomreli tak, že oprávnené osoby uvedené v bode I. rozhodnutia spĺňajú podmienky § 3 ods. 1 písm. d/ a o/ zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“ alebo „reštitučný zákon“) na navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré im boli odňaté bez náhrady postupom
zákona SNR č. 81/1949 Zb. o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov (ďalej len „zákon č. 81/1949 Zb.“) a prešli do vlastníctva Jednotného roľníckeho družstva Hankovce dňom jeho vzniku 01.02.1960 (toto bolo zlúčené do JRD Krosno Koškovce, ktorého právnym nástupcom je pribratý účastník v II. rade). V bode II. rozhodnutia odporca oprávneným osobám dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia priznal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v kat. území O., z pôvodnej pozemkovoknižnej vložky č. 1, neskôr pod položkou výkazu zmien 6/83 na LV č. XXX, kat. územie O., parcela č. 591, uvedených v tomto bode s tým, že v bode III. rozhodnutia uložil odporca príslušnej správe katastra zapísať nehnuteľnosti uvedené v bode II. rozhodnutia do listu vlastníctva v podieloch
bodu III. rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnené osoby po pôvodných vlastníkoch (členov urbárskej spoločnosti „Bývalí urbarialisti obce Hankovce“) si v zákonom stanovenej lehote uplatnili prostredníctvom splnomocneného zástupcu (P. U.) reštitučný nárok, ktorý bol odporcom zaevidovaný pod číslom 01610/04 dňa 27.12.2004 ako nárok oprávnených osôb
l a § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. na navrátenie vlastníctva k pozemku, ktorý prešiel na právnickú osobu - Jednotné roľnícke družstvo Krosna v Koškovciach v celosti
l písm. d/ a o/ zákona č. 503/2003 Z. z bez náhrady postupom
zákona SNR č.81/1949 Zb. (ktoré predmetné pozemky následne previedlo do vlastníctva inej osoby) s tým, že požadované nehnuteľnosti
odporcu neboli vydané
zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.), pretože právoplatné rozhodnutie pozemkového úradu Humenné č. j. 1231/R/92 zo dňa 01.04.1996 odporca nepovažoval za prekážku právoplatne rozhodnutej veci, keďže vlastnícke právo sa v tomto konaní oprávneným osobám nepriznalo z dôvodu nedoloženia písomných dôkazov. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom, ktorým napadnuté rozhodnutie odporcu ako rozhodnutie zrozumiteľne, podrobne a náležite odôvodnené a ako rozhodnutie, ktoré vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, ktorý bol správne právne posúdený, potvrdil. Uznesením Najvyššieho súd Slovenskej republiky bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, pretože
odvolacieho súdu krajský súd nereagoval na všetky podstatné námietky navrhovateľov a z odôvodnenia jeho rozhodnutia nebolo zrejmé, ako dospel k záveru o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu bez zohľadnenia predmetných námietok, na základe čoho odvolací súd vyhodnotil rozsudok krajského súdu za nepresvedčivý a nepreskúmateľný. Krajský súd vo veci opätovne rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie odporcu vo veci vydania nehnuteľností oprávneným osobám zrušil
2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 2 a § 250q ods. 2 O.s.p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie z dôvodu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil záväzný právny názor, že právoplatné rozhodnutie o konkrétnej nehnuteľnosti vydané
zákona č. 229/1991 Zb. vylučuje konanie o tej istej nehnuteľnosti
zákona č. 503/2003 Z. z. Ak napriek uvedenej skutočnosti odporca vydal preskúmavané rozhodnutie (ktorým vyhovel návrhu oprávnených osôb
zákona č. 503/2003 Z. z.), tak rozhodol v rozpore s § 1 zákona č. 503/2003 Z. z., a teda jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo bolo dôvodom, pre ktorý krajský súd považoval za bezpredmetné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami. Odporcovi v ďalšom konaní uložil povinnosť opätovne vo veci rozhodnúť, tak ako mu to naznačil v rozsudku. Vo vzťahu k reštitučným zákonom dáva odvolací súd do pozornosti, že účelom príslušných reštitučných zákonov (zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a pod.) je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli v tzv. rozhodnom období (t. j. od
príslušných predpisov súčasťou poľnohospodárskeho, resp. lesného pôdneho fondu. Tzv. druhý reštitučný zákon o pôde umožňuje každému, kto v lehote do 31.12.1992 nevyužil oprávnenie dané zákonom č. 229/1991 Zb. a každému, komu nebola pôda
tohto zákona vrátená, aby si uplatnil
zák. č. 503/2003 Z. z. nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku alebo poskytnutia finančnej náhrady, ak pozemok nie je možné vydať. O vrátenie vlastníctva prípadne finančnú náhradu môže teda požiadať každý, kto svoj nárok neuplatnil
zák. č. 229/1991 Z. z., ako i ten kto už v roku 1992 o vrátenie pôdy žiadal, ale jeho žiadosti vyhovené nebolo a pozemok mu vydaný nebol.
1 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“ alebo „zákon o pôde“) zákon sa vzťahuje na pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom i na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond (ďalej len „pôda“).
1, 4 zákona č. 229/1991 Zb., nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľností. Ak nedôjde k dohode
odseku 1, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti pozemkový úrad. V zmysle ustanovenia § 1 písm. a/, b/ zákona č. 503/2003 Z. z., tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané
osobitného predpisu (zákon č. 229/1991 Zb.). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria
1, 2, 3, 5 zákona č. 503/2003 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31.12.2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, ak zároveň preukáže skutočnosti
Rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu
2 a 3 vydá obvodný pozemkový úrad. Na konanie sa
ods. 2 vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu
ods. 2 a 4 možno podať opravný prostriedok na súde. Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady za nehnuteľnosti, ktoré je možné vydať
zákona č. 503/2003 Z. z. bolo, 1/ aby si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 503/2003 Z. z., ako aj, že 2/ žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3 zákona č. 503/2003 Z. z., 3/ právo na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. (do 31.12.2004) a 4/ žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy
1 zákona č. 503/2003 Z. z., ako aj, že 5/ žiadané nehnuteľnosti neboli vydané
zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.). Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania posudzoval, či krajský súd ako i správny orgán pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a či vzhľadom na námietky navrhovateľov bolo konanie vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu. Správne totiž argumentujú navrhovatelia ako aj krajský súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia, že ohľadne predmetných pozemkov bolo vo veci už vydané reštitučné rozhodnutie
zákona č. 229/1991 Zb. o pôde na základe uplatneného reštitučného nároku, ktoré rozhodnutie je právoplatné. Odvolací súd ustálil, že v predmetnej právnej veci je spornou otázka uplatnenia reštitučného nároku oprávnenými osobami
zákona č. 503/2003 Z. z. k pozemkom pôvodne zapísaným v PK vložke č. 1., pre katastrálne územie O. (parcela č. 591, k. ú. O.) po pôvodných vlastníkoch, ktoré boli predmetom konania aj
zákona č. 229/1991 Zb. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu Humenné č. j. 1231/R/92 zo dňa 01.04.1996, vydaným
zákona č. 229/1991 Zb., bolo rozhodnuté o reštitučnom nároku oprávnených osôb tak, že správny orgán vlastnícke právo žiadateľom nepriznal dôvodiac nedoloženie písomných dôkazov o uplatnenom práve v zákonom stanovenej lehote do 31.12.1995. Oprávnené osoby uplatnili svoj reštitučný nárok opätovne
zákona č. 503/2003 Z. z. dňa 27.12.2004 prostredníctvom spoločného zástupcu v konaní vedenom pod č. 2012/00049-65-LJ k parcele č. 591 kat. územie O. (pôvodne k pozemkom zapísaným v PK vložke č. 1 pre katastrálne územie O.) po pôvodných vlastníkoch členov urbárskej spoločnosti „Bývali urbarialisti obce Hankovce“ s tým, že odporca rozhodnutím č. 2012/00049-65-LJ zo dňa 29.02.2012 priznal oprávneným osobám právo na navrátenie vlastníctva. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v danom prípade medzi účastníkmi nebolo sporné, že o predmetnej nehnuteľnosti už bolo v minulosti rozhodované. Nebolo sporné, že o predmetnej parcele č. 591, k. ú. O. už bolo právoplatne rozhodnuté Obvodným pozemkovým úradom v Humennom v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. a to pre tie isté oprávnené osoby, ktorým nebolo priznané vlastnícke právo ani právo na náhradu, pričom sa jednalo o totožné reštitučné tituly. Odvolací súd ustálil, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj opravného prostriedku, ktorým sa navrhovatelia domáhali preskúmania rozhodnutia odporcu, je tak právna otázka, navyše dotknutá nejednotnými právnymi názormi judikovanými rôznymi senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, či raz vydané právoplatné rozhodnutie správnym orgánom v oblasti reštitučného práva, má byť s prihliadnutím na podmienky panujúcimi v období neslobody chápané ako prekážka pre opätovné konanie o už raz rozhodnutom nároku žiadateľov. Práve tento právny rámec vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia. Pri riešení nastolenej otázky sa odvolaciemu súdu javí ako nevyhnutné vychádzať z už spomínaných rozdielnych právnych názorov vyslovených rôznymi senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kedy ne jednej strane bolo vyslovené, „že ak v prípade bolo už rozhodnuté o uplatnenom nároku v zmysle zákonných ustanovení zák. č. 229/1991 Zb. pri použití všeobecných zákonných ustanovení správneho poriadku, takéto rozhodnutie nezakladá stav „veci právoplatne rozhodnutej“ pri uplatnenom reštitučnom nároku uplatneného
zákonných ustanovení zák. č. 503/2003 Zb. Preto
právneho názoru odvolacieho súdu neboli v danom prípade splnené podmienky pre použitý postup správneho orgánu
1 písm. i/ správneho poriadku a mal sa s uplatneným reštitučným nárokom v merite zaoberať (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/148/2007 zo dňa 22.10.2008),“ alebo „nie je teda prekážkou navrátenia vlastníctva k pozemkom v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z. skutočnosť, že o predmetnej nehnuteľnosti resp. o predmetnej parcele už bolo v minulosti rozhodované
zákona č. 229/1991 Zb. ... Prekážkou by bola iba skutočnosť, tak ako to výslovne ustanovuje § 1 zákona č. 503/2003 Z. z. iba v tom prípade, ak by predmetná časť parcely bola navrhovateľom vydaná, o takúto skutočnosť však v danej veci nejde (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/205/2008 zo dňa 23.09.2009),“ alebo „I. Ak bol príslušný spoluvlastnícky podiel navrhovateľke priznaný právoplatným rozhodnutím pozemkového úradu na základe zákona č. 229/1991 Zb. Vo svetle uvedeného sa zároveň žiada poukázať na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorej obsah je zameraný na princíp právnej istoty vo vzťahu k rozdielnej rozhodovacej činnosti v obdobných prípadoch. V zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 499/2011 - 25 z 22.11.2011 platí, že „obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 S poukazom na uvedené považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za dôležité poznamenať, že sa stotožňuje resp. súhlasí s právny názorom prezentovaným v tých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorých len právoplatne rozhodnutie príslušného správneho orgánu, obsahujúce výrok o vydaní/nevydaní vlastníctva (t. j. dotknutej nehnuteľnosti), prípadne o splnení/nesplnení podmienok na navrátenie vlastníctva
zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb. Odvolací súd konštatuje, že po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov), sa nemohol stotožniť so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených odporcom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.
názoru odvolacieho súdu správny orgán si pre svoje rozhodnutie zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodil aj správny právny záver vo veci samej. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že oprávnené osoby si uplatnili reštitučný nárok na žiadanú nehnuteľnosť v zákonnej lehote
1 reštitučného zákona, pre priznanie vlastníctva k nej alebo priznania náhrady boli splnené zákonné podmienky, pretože došlo k prechodu žiadaných nehnuteľností na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku dôvodov taxatívne uvedených v § 3 ods. 1.
1 reštitučného zákona oprávnené osoby mali právo si uplatniť nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode ich vlastnili ich právni predchodcovia, a zároveň povinnosť preukázať skutočnosti
. Nesplnenie si tejto povinnosti by malo za následok neunesenie dôkazného bremena spôsobujúce ich neúspech v konaní, čo
odvolacieho súdu nebol prípad oprávnených osôb v prejednávanom prípade. Na základe skutkových zistení v danej veci bolo preukázané, že žiadané nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v dôsledku rozhodnutia Okresného národného výboru - odbor PLVH v Humennom č. Poľ. 475/1982 zo dňa 04.10.1982 v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 81/1949 Zb. SNR, ktorý právny dôvod prechodu na štát alebo inú právnickú osobu obsahuje reštitučný zákon v právnej norme § 3 ods. 1 písm. d/.
názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti bolo taktiež preukázané, že oprávnené osoby si uplatnili nárok
ustanovení reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k žiadanému pozemku, ktorý bol predmetom reštitučného konania
zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb. v platnom znení), a o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu Humenné č. j. 1231/R/92 zo dňa 01.04.1996. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že oprávnené osoby v danom prípade spĺňajú zákonné podmienky na navrátenie vlastníctva k žiadanému pozemku aj v zmysle § 1 ods. 1 reštitučného zákona, keďže síce žiadali navrátiť vlastníctvo k pozemku, o vlastníctve ktorého sa právoplatne rozhodlo
ustanoví zákona č. 229/1991 Zb., nešlo však o rozhodnutie v merite veci, preto neexistovala prekážka pre rozhodovanie o navrátení vlastníctva
zákona č. 503/2003 Z. z. Odvolací súd považuje právny názor odporcu vyslovený v preskúmavanom rozhodnutí za skutkovo a právne správny, z ktorých dôvodov v danom prípade boli
názoru odvolacieho súdu splnené zákonné podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa
2 O.s.p. Nemožno však vyčítať krajskému súdu, že odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože bol v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 4 O.s.p. viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok odvolateľov a stanoviska odporcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v uvedených rozhodnutiach (sp. zn. 6Sžo/148/2007 zo dňa 22.10.2008, sp. zn. 6Sžo/205/2008 zo dňa 23.09.2009, sp. zn. 3Sžo/100/2015
názoru odvolacieho súdu, pokiaľ krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a vec mu vrátil na ďalšie konanie, rozhodol vo veci síce v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, no nesprávne a v rozpore so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
zmenil tak, že rozhodnutie odporcu potvrdil. O trovách konania rozhodol odvolací súd
1 a ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľom vzhľadom na ich neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal. Odporcovi zákon priznanie trov konania neumožňuje. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní
predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.