3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) zrušil hore uvedené rozhodnutie Daňového riaditeľstva z 15.12.2010 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný vytýkal Daňovému riaditeľstvu, že nesprávne aplikovalo nález Ústavného súdu bez posúdenia skutočností, ktoré spôsobili prekročenie zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly v nadväznosti na súčinnosť žalobcu pri jej výkone a jej ukončení. Daňové riaditeľstvo postupovalo
názoru žalovaného nesprávne aj v tom, že sa s ohľadom na uvedený záver odmietlo zaoberať ostatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Tým, že vec nebola po zrušení dodatočného platobného výmeru vrátená správcovi dane na ďalšie konanie, teda do vyrubovacieho konania, došlo
názoru žalovaného k porušeniu § 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zákon č. 511/1992 Zb.“). II. Konanie pred krajským súdom A) Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote na krajskom súde žalobu s návrhom na jeho zrušenie a zastavenie konania. Zaujal názor, že napadnuté rozhodnutie je nulitným rozhodnutím, pretože bolo vydané orgánom vecne nepríslušným. Poukázal na § 77 ods. 1 a § 4 ods. 2 písm. c) bod 1 a 2 Daňového poriadku a tvrdil, že druhostupňovým orgánom v predmetnej veci nemôže byť žalovaný, pretože vo veci ako prvostupňový orgán rozhodoval správca dane. Žalobca ďalej namietal procesnú zmätočnosť, ktorá nastala vydaním napadnutého rozhodnutia o zrušení zrušujúceho rozhodnutia Daňového riaditeľstva, nakoľko po jeho vydaní daňové orgány v konaní ďalej pokračovali, ako keby išlo o úplne nové konanie. V ňom bol vydaný dodatočný platobný výmer č. 9312401/5/437184/2012 zo dňa 18.05.2012, ktorý bol však následne na odvolanie žalobcu rozhodnutím Finančného riaditeľstva č. 1020506/1/1187789/2012/5290-r zo dňa 28.09.2012 zrušený. Uvedená zmätočnosť postupu daňových orgánov, vrátane žalovaného, je
žalobcu závažnou procesnou vadou, ktorá robí celé konanie nezákonným.
názoru žalobcu jediným dôvodom zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva bola skutočnosť, že v jeho výroku chýbala časť o vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za úplne zbytočné a mal za to, že doplnenie výroku mohlo uskutočniť Finančné riaditeľstvo opravným rozhodnutím bez toho, aby muselo byť celé rozhodnutie zrušené, nakoľko protokol z daňovej kontroly vzhľadom na nedodržanie zákonnej lehoty nemohol byť použitý ako zákonný dôkaz.
žalobcu v danej veci už nie je možné rozhodnúť a konanie malo byť zastavené. B) Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť, pričom poukázal na to, že všeobecná vecná príslušnosť žalovaného preskúmavať právoplatné rozhodnutia Finančného riaditeľstva vyplýva z § 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 333/2011 Z.z. Ustanovenie § 77 ods. 1 Daňového poriadku upravuje preskúmanie právoplatných rozhodnutí finančných orgánov nižších stupňov orgánmi najbližšieho vyššieho stupňa. Žalovaný ďalej uviedol, že zrušením rozhodnutia Daňového riaditeľstva zo dňa 15.12.2010 došlo k náprave nezákonného stavu, keď Daňové riaditeľstvo v rozpore s nálezom Ústavného súdu neposúdilo okolnosti ukončenia daňovej kontroly po lehote stanovenej zákonom v nadväznosti na to, či bola pri výkone daňovej kontroly zo strany žalobcu poskytnutá súčinnosť.
názoru žalovaného, ak sa v ďalšom konaní preukáže nesúčinnosť zo strany žalobcu, bude možné použiť protokol z daňovej kontroly ako dôkazný prostriedok a nález Ústavného súdu nebude možné aplikovať. Žalovaný poukázal tiež na to, že v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie Finančné riaditeľstvo v ďalšom konaní rozhodnutím č. 1100306/1/46647/2013/5290-r zo dňa 04.02.2013 zrušilo dodatočný platobný výmer správcu dane č. 670/230/41283/09/Kav zo dňa 01.10.2009 a vec vrátilo správcovi dane na ďalšie konanie, pričom vyslovilo názor, že zo strany žalobcu nebola pri ukončení daňovej kontroly poskytnutá požadovaná súčinnosť, a preto je v konaní správca dane oprávnený použiť protokol z daňovej kontroly ako dôkazný prostriedok. K namietanej procesnej zmätočnosti žalovaný uviedol, že vzhľadom na zrušenie dodatočného platobného výmeru zo dňa 01.10.2009 začal správca dane novú daňovú kontrolu s tým istým predmetom, na základe ktorej vydal nový dodatočný platobný výmer zo dňa 18.05.
žalobcu rozhoduje v mimoriadnych prípadoch a len vtedy, ak to ustanovuje osobitný predpis. V danom prípade je osobitným predpisom Daňový poriadok, ktorý v § 77 ods. 1 ustanovuje, že právoplatné rozhodnutie môže z vlastného alebo iného podnetu preskúmať druhostupňový orgán. Nehovorí teda o nadriadenom orgáne, ale o druhostupňovom orgáne. V prejednávanej veci bol prvostupňovým orgánom Daňový úrad Považská Bystrica a druhostupňovým Daňové riaditeľstvo. Žalovaný preto
názoru žalobcu nemal kompetenciu vydať napadnuté rozhodnutie, ktoré je z tohto dôvodu nulitné. Žalobca poukázal na vzťah špeciality § 77 ods. 1 k ustanoveniu § 4 ods. 2 Daňového poriadku a tvrdil, že § 77 ods. 1 upravuje konkrétne konanie o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Ak by sa vyvodzovala kompetencia žalovaného z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b) Daňového poriadku, potom by žalovaný mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie Finančného riaditeľstva a stal by sa vlastne tretím stupňov v sústave orgánov, čo by bolo porušením zásady dvojinštančnosti konania pri správe daní. Žalobca zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v žalobe v súvislosti s námietkou zmätočnosti postupu daňových orgánov. Namietal tiež nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a tvrdil, že žalovaný neuviedol, v čom je rozhodnutie Daňového riaditeľstva v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Polemizuje len o tom, či zástupca žalobcu v daňovom konaní svojim konaním neprispel k nedodržaniu daňovej lehoty na výkon daňovej kontroly, nezisťoval však skutkový stav, pretože
žalobcu to bol práve správca dane, ktorý zapríčinil prieťahy pri daňovej kontrole, postupoval svojvoľne a nekompetentne a v rozpore so základnými zásadami daňového konania. Za prirodzené označil to, že v letných mesiacoch bol jeho zástupca na dovolenke, čo nemôže byť posudzované ako prieťah vo veci, nakoľko správca dane mal dostatočný časový priestor a plnú súčinnosť žalobcu pri celom výkone daňovej kontroly. V. Právne názory odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
1 O. s. p. a § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spojení s § 250ja ods. 1 O. s. p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O. s. p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (viď § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolaniu nemožno vyhovieť a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny
3 O. s. p. potvrdil. Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je v medziach uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe a o jej zamietnutí, preto odvolací súd primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a v takto vymedzenom rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.
1 zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení platnom a účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia Ministerstvo ako ústredný orgán štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva plní tieto úlohy: f) rozhoduje o odvolaniach proti rozhodnutiam finančného riaditeľstva a preskúmava jeho rozhodnutia v mimoodvolacom konaní
osobitných predpisov.
3písm.
1 Daňového poriadku rozhodnutie, ktoré je právoplatné, okrem daňovej exekučnej výzvy a rozhodnutia o odvolaní proti daňovej exekučnej výzve, môže z vlastného alebo iného podnetu preskúmať druhostupňový orgán; ak ide o rozhodnutie ministerstva, minister na základe návrhu ním určenej osobitnej komisie. Rozhodnutie ministra nemožno preskúmavať. Podnet na preskúmanie rozhodnutia nie je oprávnený podať druhostupňový orgán, ktorému ministerstvo právoplatné rozhodnutie už preskúmalo. Rovnako podnet na preskúmanie rozhodnutia nie je oprávnený podať správca dane, ktorý rozhodnutie vydal a o ktorom rozhodol druhostupňový orgán, ktorému ministerstvo právoplatné rozhodnutie už preskúmalo.
ods. 3 rozhodnutie vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia zmení alebo zruší. Orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Vecnú a funkčnú rozhodovaciu pôsobnosť orgánov finančnej správy vymedzuje zákon č. 333/2011 Z.z., z ktorého citovaných ustanovení vyplýva, že Finančné riaditeľstvo (pred zmenou názvu Daňové riaditeľstvo) rozhoduje o odvolaniach proti rozhodnutiam daňových úradov a preskúmava ich právoplatné rozhodnutia v mimoodvolacom konaní v prípadoch, ak rozhodoval daňový úrad v prvom stupni správneho konania. Ak v prvostupňovom konaní rozhodovalo Finančné riaditeľstvo, odvolacím orgánom je Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré tiež preskúmava právoplatné rozhodnutia Finančného riaditeľstva v mimoodvolacom konaní, a to bez ohľadu na skutočnosť, či Finančné riaditeľstvo právoplatne rozhodlo ako správny orgán prvého stupňa, alebo ako odvolací orgán. Žalovaný je teda oprávnený preskúmať v mimoodvolacom konaní každé právoplatné rozhodnutie Finančného riaditeľstva a rozhodnúť o jeho zmene alebo zrušení a vrátení veci, ak dospeje k záveru, že ide o rozhodnutie nezákonné. Z hľadiska svojej povahy je preskúmanie rozhodnutia v mimoodvolacom konaní mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý v daňovom konaní slúži na nápravu nezákonnosti právoplatných rozhodnutí, bez zreteľa na to, či ide právoplatné rozhodnutie prvostupňového alebo odvolacieho orgánu. Nejde teda o riadny opravný prostriedok v treťom stupni konania, ktorý by narúšal zásadu dvojinštančnosti rozhodovania o daňovom konaní. Konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov finančnej správy mimo odvolacieho konania upravuje Daňový poriadok v § 77, pričom kompetenciu preskúmať právoplatné rozhodnutie zveruje druhostupňovému orgánu. Pojem „druhostupňový orgán“ je v nadväznosti na ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 333/2011 Z.z. nutné systematicky vykladať ako najbližšie nadriadený orgán v hierarchii orgánov finančnej správy. To inými slovami znamená, že orgánom, ktorý je oprávnený preskúmať právoplatné rozhodnutie Finančného riaditeľstva, je ten orgán, ktorý by bol inak oprávnený rozhodovať o odvolaní proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva. Týmto orgánom je žalovaný. Skutočnosť, že v prejednávanej veci rozhodoval v prvom stupni daňového konania správca dane a vtedajšie Daňové riaditeľstvo jeho rozhodnutie v odvolacom konaní zrušilo, neznamená, že žalovaný nemá kompetenciu zverenú mu § 3 ods. 1 zákona č. 333/2011 Z.z. preskúmať rozhodnutie Daňového riaditeľstva v mimoodvolacom konaní. Výklad relevantných právnych predpisov, ktorý účelovo predostiera žalobca, by znamenal, že žiadne rozhodnutie Finančného riaditeľstva vydané v odvolacom konaní by nemohol žalovaný preskúmať v konaní mimoodvolacom, čo by bolo v priamom rozpore s § 3 ods. 1 zákona č. 333/2011 Z.z. a najmä so zmyslom a účelom inštitútu mimoodvolacieho konania. Z uvedených dôvodov považoval Najvyšší súd odvolaciu námietku žalobcu za neopodstatnenú. Pokiaľ ide o v odvolaní namietanú zmätočnosť postupu daňových orgánov v predmetnej veci, je pravdou, že tento postup nasvedčuje istej nekonzistentnosti v nazeraní na použiteľnosť protokolu z daňovej kontroly začatej u žalobcu dňa 20.08.2008, ako zákonného dôkazného prostriedku. Po zrušení pôvodného dodatočného platobného výmeru zo dňa 01.10.2009 sporným rozhodnutím vtedajšieho Daňového riaditeľstva zo dňa 15.12.2010 sa totiž začala nová daňová kontrola, na ktorej konci bol ďalší dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 18.05.2012, ktorý bol Finančným riaditeľstvom dňa 28.09.2012 zrušený, s ohľadom na neukončené daňové konanie vo vzťahu k predchádzajúcej daňovej kontrole začatej dňa 20.08.
názoru Najvyššieho súdu celkom oprávnene vyhodnotený daňovými orgánmi ako nedostatok súčinnosti pri ukončení daňovej kontroly v nadväznosti na nález Ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol po právnej stránke správne a v súlade so zákonom, keď sa na podklade riadne zisteného skutkového stavu stotožnil so závermi žalovaného a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku nie sú dôvodom na zrušenie alebo zmenu rozsudku krajského súdu, rozhodol odvolací súd
1 a 2 v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd
1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Os.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobca v tomto konaní úspešný nebol a žalovanému v systéme správneho súdnictva právo na náhradu trov konania zásadne neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.