Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods.
1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.) a či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení splnenia procesných podmienok súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) Najvyšší súd zdôrazňuje, že podstatou odvolania proti rozsudku krajského súdu, ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka, či finančné orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, či postupovali správne pri vyhodnotení dôkazného bremena a či skutkové zistenia po právnej stránke správne posúdili. Najvyšší súd po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty preskúmavanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní. Podľa § 49 ods. 2 písm.
2 zákona o DPH) je žalobca zaťažený dôkaznou povinnosťou preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a sám ich deklaruje v daňovom priznaní, teda že - služby na vstupe zakladajúce právo na odpočítanie DPH musia byť poskytnuté iným platiteľom dane (materiálna podmienka), - uvedené služby musia byť použité žalobcom ako platiteľom dane pre potreby jeho vlastných výstupných zdaniteľných obchodov (materiálna podmienka) ako aj - má k dispozícii faktúru vystavenú jeho dodávateľom v súlade so zákonom o DPH (§ 51 ods. 1 písm. a/). Je pravdou, že žalobca v priebehu daňovej kontroly predložil daňové a účtovné doklady, vrátane zmluvy s dodávateľom, protokolu o prevzatí dojednaného plnenia, ako aj faktúr, s dokladom o ich zaplatení, pričom všetky doklady boli podpísané konateľmi spoločností zapísanými v obchodnom registri. Správca dane však vykonanými dôkazmi spochybnil vierohodnosť a pravdivosť predložených dokladov, keď zistil, že konatelia spoločností žalobcu a jeho dodávateľa sa nikdy nestretli, jediný konateľ dodávateľskej spoločnosti SILANN, s.r.o. pán Z. K. nezabezpečil poskytnutie žiadnych poradenských alebo konzultačných služieb pre žalobcu a nesplnomocnil k tomu ani žiadnu inú osobu, v zmysle predloženej zmluvy nerealizoval žiadnu činnosť. Potvrdil len to, že na žiadosť osoby, ktorú nechcel menovať, podpísal všetky žalobcom predložené doklady, o podnikaní spoločnosti SILANN, s.r.o. však nič nevedel. Žalobca vôbec neobjasnil, ako sa dostal do kontaktu s dodávateľskou spoločnosťou. Naopak správca dane zistil, že štatutárny orgán žalobcu sa na predmete zmluvy nedohodol s konateľom dodávateľa, jednal s osobami, ktoré vystupovali za dodávateľskú spoločnosť, avšak bez toho, aby si overil ich totožnosť a oprávnenie konať za dodávateľa. Štatutárne orgány zmluvných strán sa nestretli ani pri protokolárnom preberaní analýzy, ktorá mala byť dokladom o splnení predmetu zmluvy a za ktorú žalobca údajne zaplatil dodávateľovi 400.000,- €. Takéto počínanie žalobcu Najvyšší súd musí označiť za neštandardné a v bežnej obchodnej praxi za neobvyklé. Podnikateľ, ktorý je obchodnou spoločnosťou založenou podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, koná prostredníctvom štatutárneho orgánu (v prípade žalobcu ako spoločnosti s ručením obmedzeným ide o konateľa alebo viacerých konateľov) alebo ním splnomocneného zástupcu, prípadne iným spôsobom, ktorý vyplýva z vnútorných organizačných predpisov právnickej osoby, či jej organizačného členenia. Pokiaľ má obchodná spoločnosť jediného predstaviteľa štatutárneho orgánu, t.j. konateľa, a tento nesplnomocnil zastupovaním spoločnosti inú osobu alebo inej osobe, nevyplýva takéto oprávnenie zo zákona, nemôže za spoločnosť vykonávať úkony a zaväzovať ju nikto iný, ako tento jediný konateľ s obchodnou zodpovednosťou vymedzenou podľa ustanovenia § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka. Na tomto mieste musí Najvyšší súd upozorniť, že základnou náležitosťou konania konateľa je zaobstaranie si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné, vrátane právnych a daňových informácií týkajúcich sa zdaniteľného obchodu. Takýto konateľ nesmie pri výkone svojej pôsobnosti uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti. V prípade spoločnosti s ručením obmedzeným teda nejde oddeliť konanie spoločnosti od konania jej konateľa, ako to naznačoval žalobca. Jediným konateľom bol podľa výpisu z obchodného registra o zápise spoločnosti SILANN, s.r.o. v čase uskutočnenia posudzovaného obchodného prípadu výlučne pán Z. K., u ktorého je preukázané, že bez znalosti veci len podpísal doklady predložené mu nezistenou osobou. Okrem takto uznanej činnosti potom uvedená spoločnosť SILANN, s.r.o. reálne vlastnou podnikateľskou činnosťou žiadnu službu v prospech žalobcu neposkytla a ani nemohla, keďže nemala žiadne ekonomické zázemie a žiadnych zamestnancov. Nebolo preukázané, že by tak urobila prostredníctvom subdodávateľa či iným podobným spôsobom. Predmetom DPH je zdaniteľný obchod v rôznych formách (viď § 2 ods. 1 zákona o DPH), čím je okrem iného aj poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku vykonané prostredníctvom ekonomickej činnosti platiteľom dane. S prihliadnutím na takto vymedzený zdaniteľný obchod jeho splnenie zakladá dodávateľovi vznik daňovej povinnosti a žalobcovi ako odberateľovi vznik práva na odpočítanie DPH, ktorého uplatnenie sa najmä viaže u žalobcu na dispozíciu s faktúrou s hodnovernými údajmi vystavenou dodávateľom. Avšak s ohľadom na uvedené zistenia správcu dane, ktoré hodnoverne spochybnili vierohodnosť a pravdivosť deklarovaných zdaniteľných obchodov, bolo na žalobcovi, aby inými dôkaznými prostriedkami preukázal pravdivosť svojich tvrdení a deklarovaných skutočností a vyvrátil tak pochybnosti zistené správcom dane. Žalobca však svoje dôkazné bremeno v daňovom konaní neuniesol a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že deklarované zdaniteľné plnenia reálne prijal od spoločnosti SILANN, s.r.o. Najmä nepredložil daňovým orgánom žiadne dôkazy o tom, ako sa skontaktoval s dodávateľskou spoločnosťou a aké informácie získal o spoločnosti SILANN, s.r.o. ako vhodnom dodávateľovi, s kým na strane dodávateľa sa na predmete, rozsahu, či charaktere konzultačných a poradenských služieb dohodol, aké podklady mu k plneniu predmetu zmluvy poskytol, či došlo v priebehu plnenia zmluvy ku konzultáciám alebo inej komunikácii medzi zmluvnými stranami, akým spôsobom bolo vyhodnotené splnenie predmetu zmluvy, prípadne použité na podnikanie žalobcu. Ide pritom o skutočnosti, ktoré by za obvyklých okolností v obchodného styku sa od žalobcu legitímne očakávali, že ich bude vedieť preukázať. Žalobca teda žiadnymi dôkazmi nedoložil akýkoľvek súvis predloženej analýzy, ktorou deklaroval splnenie zmluvy, s podnikateľskou činnosťou dodávateľskej spoločnosti SILANN, s.r.o. či konkrétnych osôb konajúcich v jej mene, s výnimkou podpisu konateľa pána Z. K. na daňových a účtovných dokladoch. Za daných okolností vyvodili daňové orgány z výsledkov daňovej kontroly správny právny záver, že dodanie deklarovaných služieb spoločnosťou SILANN, s.r.o. žalobcovi nebolo preukázané a preto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočítanie dane. Nemožno súhlasiť s námietkou odvolateľa, že daňové orgány preniesli dôkazné bremeno výlučne na žalobcu a neuznanie odpočítania dane z dodania služieb od spoločnosti SILANN, s.r.o. opreli len o skutočnosti viažuce sa k tejto dodávateľskej spoločnosti, na ktoré žalobca nemal dosah. K záveru o tom, že k dodaniu služieb nedošlo tak, ako je to deklarované na preverovaných faktúrach, totiž dospeli orgány finančnej správy aj na základe dôkazov vykonaných správcom dane, najmä výsluchov štatutárnych zástupcov zainteresovaných spoločností a svedka A. G.. Skutočnosti, ktoré daňové orgány dôvodne považujú za nepreukázané, sa teda netýkajú len dodávateľskej spoločnosti, ale celého zmluvného vzťahu žalobcu so spoločnosťou SILANN, s.r.o., od jeho vzniku až po vystavenie faktúr. Tomuto zmluvnému vzťahu okrem formálnych dokladov a podpisov štatutárnych zástupcov zmluvných strán chýba akákoľvek reálnosť a dôkazy o materiálnom plnení zmluvných povinností, s výnimkou textu analýzy, ktorú vypracovali nezistené osoby bez preukázania akéhokoľvek vzťahu s podnikaním dodávateľskej spoločnosti SILANN, s.r.o.. Na rozdiel od prípadu, ktorého sa týkal rozsudok Najvyššieho súdu vo veci sp.zn. 3Sžf/1/2010, na ktorý poukazuje a z ktorého cituje žalobca, kedy dodávateľ kontrolovaného daňového subjektu a subdodávatelia v reťazci potvrdzujú dodanie tovarov a služieb, ktoré správca dane spochybnil z dôvodu nemožnosti overenia dokladov u dodávateľa a subdodávateľov, v prípade dodania služieb spoločnosťou SILANN, s.r.o. poprel uskutočnenie týchto služieb pre žalobcu samotný konateľ dodávateľskej spoločnosti pán Z. K.. V posudzovanom prípade rozhodne nemožno hovoriť o tom, že by žalobca vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keďže pochybnosti vyplývajúce z dôkazov vykonaných správcom dane o skutočnom naplnení zmluvného vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou SILANN, s.r.o. mohol rozptýliť i žalobca predložením ďalších dôkazov o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov, ktoré by pri normálnom chode vecí musel mať k dispozícii. Vzhľadom na to, že v daňovom konaní nebolo preukázané skutočné prijatie deklarovaných služieb od dodávateľa uvedeného na faktúrach, neprichádzalo do úvahy vedenie dokazovania na preukázanie, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom, ako to v odvolaní namietal žalobca s poukazom na vyššie označené rozsudky Súdneho dvora. Táto judikatúra sa týka prípadov, keď sa reálne uskutočnené preverované transakcie daňového subjektu dostanú do súvisu s podvodným konaním, z ktorého vznikla daňová strata. V takých prípadoch nesie správca dane dôkazné bremeno na preukázanie, že kontrolovaný daňový subjekt o spojení jeho obchodných transakcií s podvodným konaním vedel alebo mohol vedieť, prípadne či v rámci primeranej obozretnosti prijal opatrenia, aby sa nezúčastnil podvodného konania. O takúto situáciu však v preskúmavanej veci nejde, a preto je poukazovanie žalobcu na spomenutú judikatúru neopodstatnené. Odvolací súd považoval za nedôvodnú i námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu veci v daňovom konaní v súvislosti s nevykonaním žalobcom navrhnutej konfrontácie svedka pána A. G. so štatutárnym zástupcom spoločnosti SILANN, s.r.o. pánom Z. K.. Žalobca v odvolaní neuvádza, v čom považuje posúdenie tejto otázky krajským súdom za nesprávne a z akých dôvodov. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa a skutkový stav pred správcom dane považuje za dostatočne zistený pre náležité právne posúdenie veci. Odvolaciemu súdu tiež nie je zrejmé, aké skutočnosti mali byť využitím tohto inštitútu trestného procesného práva zistené alebo objasnené. Poukazuje na to, že zástupca žalobcu bol upovedomený o výsluchoch oboch uvedených osôb, ktorých sa zúčastnil a mal možnosť im klásť otázky, pričom je treba zdôrazniť, že ich výpovede si neprotirečia a nie sú v rozpore ani so závermi správcu dane. Neexistuje preto žiaden dôvod, pre ktorý by malo byť neumožnenie dotknutých osôb klásť si navzájom otázky porušením procesných práv žalobcu, prípadne z akých dôvodov to malo viesť k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi o tom, že žalobca nesplnil zákonné podmienky pre priznanie odpočítania dane. Preto postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p., po oznámení termínu vyhlásenia rozsudku v súlade s §156 ods. 1 a 3 O.s.p., rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Najvyšší súd v preskúmavanej veci v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem, pričom na základe informácií dostupných z pripojeného administratívneho spisu dospel k záveru, že nebolo potrebné v súlade s § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.