Najvyšší súd 2 Cdo 143/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L. Č., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. T. S., advokátom, so sídlom v K.,

§ 142ods.

1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, podal dovolanie žalovaný 1/. Žiadal ho (ako aj rozsudok súdu prvého stupňa) v napadnutej časti zrušiť a konanie zastaviť. Prípustnosť dovolania vyvodil z § 237 písm. b/ O. s. p., pretože nie je pasívne legitimovaný, nie je nositeľom povinností zodpovedajúcim uplatnenému právu a nespôsobil žiadny neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Trval na tom, že ani v čase podania odvolania (ani v súčasnej dobe) nespravuje archívny materiál bývalej Štátnej bezpečnosti po rozdelení ČSFR a tieto materiály majú možnosť využívať aj iné subjekty. Vychádzajúc zo samotného znenia medzinárodnej dohody, 2 Cdo 143/2009 4 ktorá bola podpísaná

2. 2002 medzi Ministerstvom obrany Slovenskej a Českej republiky a predovšetkým jej čl. 1 ods. 1 (upravujú sa podmienky a spôsob využívania archívnych fondov bývalej vojenskej kontrarozviedky za účelom vykonávania šetrení v rámci bezpečnostných previerok), je nesporné, že nemôže podľa vlastnej potreby využívať predmetné archívy a nemôže z nich okrem jediného dôvodu (vykonávanie bezpečnostných previerok) ani získavať údaje. Nejedná sa teda o také využívanie alebo získavanie údajov aké predpokladá stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Co 34/95 (nemožno ho na danú vec aplikovať). Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu týkajúce sa porušenia práva žalobcu považoval za účelové a bol toho názoru, že žalobca ani nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O. s. p.). Žalobca navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Keďže v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, podmienky prípustnosti dovolania upravuje ustanovenie § 238 O. s. p. Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.). V prejednávanej veci dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, pričom sa nejedná o prípad, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu skôr vysloveného v tejto veci. Prípustnosť dovolania teda nemožno vyvodzovať z ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. Rovnako 2 Cdo 143/2009 5 odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku či uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vstupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania nie je založená už tým, že dovolateľ určitú vadu konania tvrdí, ale až zistením, že konanie je takou vadou skutočne postihnuté. Dovolací súd preto skúmal, či konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadami uvedenými v citovanom ustanovení, pre ktoré by bolo možné podať proti jeho rozhodnutiu dovolanie, pričom osobitnú pozornosť zameral na vadu dovolateľom v dovolaní priamo namietanú. Žalovaný 1/ odôvodnil prípustnosť dovolania ustanovením § 237 písm. b/ O. s. p. (ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) z dôvodu, že nebol v konaní pasívne legitimovaným (nebol nositeľom povinností zodpovedajúcim uplatnenému právu žalobcom). Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný 1/ nerozlišuje medzi vecnou legitimáciou a spôsobilosťou byť účastníkom konania. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva, má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva a povinnosti. Či je účastník konania tiež vecne legitimovaným (aktívne či pasívne), ukáže sa až v konečnom rozhodnutí o veci. Jej nedostatok zmätočnosť konania podľa § 237 písm. b/ O. s. p. nespôsobuje, vedie k zamietnutiu návrhu (žaloby) na začatie konania meritórnym rozhodnutím. Na rozdiel od toho, spôsobilosť byť účastníkom konania (civilnoprocesnú subjektivitu) má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 O. s. p.). Odpoveď na otázku kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti dáva 2 Cdo 143/2009 6 Občiansky zákonník, podľa ktorého spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 tohto zákonníka). V posudzovanej veci je Ministerstvo obrany Slovenskej republiky ústredným orgánom štátnej správy. Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy sú ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy právnické osoby. Na strane žalovaného 1/ vystupovala teda v konaní právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou (subjekt, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti), z ktorého dôvodu je spôsobilá byť účastníkom občianskeho súdneho konania (§ 19 O. s. p.). Žalovaným 1/ tvrdená existencia vady uvedenej v § 237 písm. b/ O. s. p. nie je preto daná. Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšej vady konania uvedenej v ustanovení § 237 O. s. p. pod písmenami a/ a c/ až g/. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovaného 1/ smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, proti ktorému nie je dovolanie prípustné podľa § 238 O. s. p. a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného 1/ ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c / O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky úspešnému žalobcovi proti žalovanému 1/, ktorý úspech nemal, náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože nepodal návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. januára 2010 JUDr. Martin V l a d i k, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová