Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sžak/11/2017 Identifikačné číslo spisu: 1017200013 Dátum vydania rozhodnutia: 09.08.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 13cods.

2 písm.

1. d)a podľa § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol tak, že žalobcovi nepredlžuje poskytnutie doplnkovej ochrany. 2. Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v intenciách podanej správnej žaloby za použitia § 190 SSP dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. 3. K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namietal postup žalovaného pri posudzovaní žiadosti žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany v rozpore s § 3 Správneho poriadku uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Žalovaný v súvislosti s opätovným vyhodnotením žiadosti žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany vyžiadal v zmysle ustanovenia § 19a ods. 9 zákona o azyle vyjadrenia od Slovenskej informačnej služby, ktoré mu boli doručené. Dňa 04.11.2016 bolo žalovanému pod č. p. 65/152-T-109-4/2016 doručené doplňujúce vyjadrenie Slovenskej informačnej služby. Na základe posúdenia žiadosti žalobcu bola napadnutým rozhodnutím zo dňa 24.11.2016 zrušená doplnková ochrana podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm.
2. d)zákona o azyle. Žalovaný získal dostatok informácií, potrebných k posúdeniu žalobcovej žiadosti o azyl. 4. K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namietal, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, krajský súd uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Žalovaný vyžiadal relevantné informácie, obsahovo sa viažuce na dôvody žiadosti o predĺženie poskytnutia doplnkovej ochrany, na ktoré žalobca poukazoval. Krajský súd poukázal na to, že zákon o azyle je vo vzťahu k správnemu poriadku lex specialis, ktorý sa použije len subsidiárne. V danej veci zákon o azyle v § 52 ustanovuje, že v odôvodnení rozhodnutia o zrušení doplnkovej ochrany sa uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Krajský súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je vydané v súlade so zákonom. 5. K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namietal, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Žalovaný si vyžiadal informácie od Slovenskej informačnej služby a vyhodnotil žiadosť žalobcu. Zákon o azyle ustanovuje, že v odôvodnení rozhodnutia žalovaného o zrušení doplnkovej ochrany v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 a v zmysle ustanovenia § 13c ods. 2 písm.
3. d)sa uvedie len skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. 6. K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namieta, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. V danej veci zákon vylučuje vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od Slovenskej informačnej služby. Z uvedeného je preto vylúčená aj možnosť vyjadrenia sa k nim. Žalovaný podľa názoru krajského súdu splnil úlohy, ktoré žalovanému vyplývajú z legislatívy Slovenskej republiky, ktorá upravuje nakladanie s utajovanými skutočnosťami. Podľa ustanovenia § 13c ods. 2 písm.
4. d)zákona o azyle ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom o azyle. 7. V rámci konania sa krajský súd s predmetnou správou v režime utajenia so stupňom „tajné“ oboznámil. Informácia podaná Slovenskou informačnou službou má charakter informácie, ktorá bola nutná na posúdenie. Podľa základných zmlúv Európskej únie ochrana národnej bezpečnosti je vo výlučnej zodpovednosti členských štátov a členský štát je oprávnený neposkytnúť informácie, ktorých sprístupnenie odporuje podľa jeho názoru základným záujmom jeho bezpečnosti. Krajský súd mal za to, že v danom prípade postačí, ak žalovaný (správny orgán) uvedie v dôvodoch rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, v takomto postupe nevzhliadol žiadne pochybenie. 8. K návrhu právnej zástupkyne žalobcu na prerušenie konania do skončenia konania na Ústavnom súde vo veci preskúmania nesúladu niektorých ustanovení § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje nesúlad týchto ustanovení s Ústavou SR a Dohovorom o základných ľudských práv, teda ide o ustanovenie, ktoré upravuje vzťah k správnemu poriadku a možnosť v taxatívne vymedzených rozhodnutiach, v odôvodnení uviesť iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, krajský súd uviedol, že vzhľadom na vykonané dokazovanie, nevzhliadol dôvod na prerušenie konania vo veci nepredĺženia doplnkovej ochrany. 9. Pretože krajský súd nevyhodnotil ani jednu zo vznesených námietok ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol. II. Kasačná sťažnosť žalobcu A) 10. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 11. Sťažovateľ v súlade s § 445 ods. 1 písm.
5. c)Správny súdny poriadok uviedol sťažnostné body, v ktorých zdôvodnil, prečo považuje rozhodnutie krajského súdu za porušujúce jeho práva, a to z dôvodov, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, pričom dôvody kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f),
6. g)a
7. h)zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej tiež ako „Správny súdny poriadok“) sú s opisom rozhodujúcich skutočností popísané v tejto kasačnej sťažnosti. 12. Sťažovateľ zdôraznil, že žije na Slovensku už od roku 2009. Doplnková ochrana mu bola opakovane predlžovaná Ministerstvom vnútra, Migračným úradom. Dňa 29.06.2015 bol sťažovateľovi udelený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že sťažovateľ žije na Slovensku dlhodobo, pracuje tu a nie je si vedomý žiadnych svojich protiprávnych konaní, na základe ktorých by Migračný úrad mohol dospieť k záveru, že je nebezpečný pre Slovenskú republiku. Sťažovateľ žije na území Slovenskej republiky usporiadaným životom v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky. 13. SIS dospela však k opačným záverom, pričom ako krajský súd uviedol v odôvodnení rozsudku, tieto informácie sú utajené a nie sú z tohto dôvodu prístupné ani sťažovateľovi. Sťažovateľ poukazuje preto na Listinu základných práv a slobôd, Ústavu Slovenskej republiky a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré zakotvujú právo na spravodlivý proces ako jednu zo základných zásad súdneho konania. 14. V zmysle § 5 Správneho súdneho poriadku: „V konaní pred správnym súdom majú účastníci konania rovné postavenie. Účastníci konania sú povinní preukázať svoje tvrdenia a vykonať úkony v lehote určenej správnym súdom.“ 15. Na základe uvedeného sťažovateľ trvá na tom, že v tomto konaní bol porušený základný princíp konania, a síce rovnosť účastníkov konania. Sťažovateľ nemal možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľ namietal v správnej žalobe postup správneho orgánu, ktorý považuje za nesprávny, nakoľko pri ňom dochádza k porušeniu ústavných práv, a to predovšetkým práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky. 16. Sťažovateľ v žalobe poukazoval na rozsudok Al-Nashif proti Bulharsku, zo dňa 20.06.2002, sťažnosť č. 50963/99, v ktorom ESĽP konštatoval, že „aj tam, kde je národná bezpečnosť v ohrození, koncept zákonnosti a vlády zákona v demokratickej spoločnosti vyžaduje, aby opatrenia ovplyvňujúce základné práva podliehali istej forme kontradiktórneho konania pred nezávislým orgánom oprávneným posúdiť dôvody rozhodnutia a príslušné dôkazy v prípade potreby s primeranými obmedzeniami na použitie utajovaných informácií. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť tvrdenie exekutívy, že národná bezpečnosť je v ohrození. Zatiaľ čo posúdenie exekutívy, čo predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, bude prirodzene podstatne dôležité. Nezávislý orgán musí byť schopný reagovať v prípadoch, keď uplatnenie tohto konceptu nemá žiadny primeraný základ vo faktoch, alebo keď odhalí výklad „národnej bezpečnosti“, ktorý je nezákonný alebo v rozpore so zdravým rozumom a arbitrárny“ (bod 123 -124). 17. S poukazom na citované rozhodnutie namietal, že v tomto konaní bolo porušené právo na spravodlivý proces, a to rovno viackrát. Prvýkrát pochybil žalovaný pri rozhodovaní o predĺžení doplnkovej ochrany a druhýkrát pochybil súd, ktorý vydal predmetný rozsudok, nakoľko s nijakým spôsobom nezaoberal nami uvádzanou judikatúrou. 18. Sťažovateľ poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S 42/2008,zo dňa 15.04.2009, ktorý uvádza: „súd je toho názoru, že hoci táto informácia použitá v konaní ako dôkaz podlieha utajeniu podľa príslušných právnych predpisov a preto nebolo možné celý jej obsah premietnuť do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nie je možné výlučne na základe tejto jedinej informácie vydať negatívne rozhodnutie o žalobcovej žiadosti, bez toho, aby sa žalobca dozvedel aspoň to, akých skutočností sa týka predmetné podozrenie. Pokiaľ teda správne orgány vo svojich rozhodnutiach žiadne ani rámcové dôvody, pre ktoré je u žalobcu dôvodné podozrenie z ohrozenia bezpečnosti štátu a žalobca ako posudzovaná osoba vôbec nemusí vedieť, na čom je toto podozrenie založené, je treba takéto rozhodnutia považovať za priečiace sa princípom právneho štátu, porušujúce procesné práva účastníka správneho konania a nerešpektujúce zákonné náležitosti odôvodnenia správneho rozhodnutia". 19. Citovaný rozsudok je rešpektovaný aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, PL. ÚS 15/03 -39, zo dňa 11.02.2011. Ústavný súd Slovenskej republiky niekoľkokrát konštatoval, že súčasťou základného práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. 20. Sťažovateľ považuje argumentáciu krajského súdu k odôvodneniu neprerušenia konania za nedostatočnú, nakoľko v danom prípade sa analogicky jedná o totožnú právnu vec ako upravuje zákon o azyle v ustanovení § 52, v ktorom sa presne upravuje možnosť Ministerstva vnútra SR uviesť v taxatívne vymedzených prípadoch, že sa jedná o bezpečnostný záujem. Na základe toho má sťažovateľ za to, že bol daný dôvod na prerušenie konania. 21. Sťažovateľ navrhol kasačnému súdu, aby vydal uznesenie, ktorým prizná kasačnej sťažnosti odkladný účinok, nakoľko v danom prípade by žalobcovi hrozila závažná ujma. 22. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok krajského a to tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. B) 23. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa nestotožnil s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti. Kasačnému súdu navrhol, aby kasačnú sťažnosť zamietol. Sťažovateľ v priebehu konania o predĺženie doplnkovej ochrany, ani právny zástupca v správnej žalobe a kasačnej sťažnosti, nepreukázali také skutočnosti, ktoré by opodstatňovali zmenu napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, že v jeho prípade išlo o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, bolo vydané vyššie uvedené rozhodnutie migračného úradu. Krajský súd, ktorý preskúmal rozhodnutie migračného úradu, konštatoval, že žaloba nie je dôvodná a žalobu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. Podľa názoru žalovaného nedošlo k porušeniu ústavných práv žalobcu. 24. Žalovaný nesúhlasí ani s priznaním odkladného účinku pre kasačnú sťažnosť, nakoľko právoplatnosťou rozsudku krajského súdu a tým aj vykonateľnosti rozhodnutia o nepredĺžení doplnkovej ochrany nemá spôsobilosť privodiť žalobcovi závažnú ujmu, keďže rozhodovanie o administratívnom vyhostení žalobcu do krajiny pôvodu nespadá do vecnej príslušnosti migračného úradu, ako prvostupňového správneho orgánu, rozhodujúceho len vo veci azylu a doplnkovej ochrany, ale je v kompetencii cudzineckej polície podľa zákona o pobyte cudzincov. IV. Východiská a dôvody pre rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o prerušení konania 25. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 Správny súdny poriadok) počas konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľa (žalobcu) proti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, ktoré u neho vyvolávajú pochybnosti o ústavnosti, ale aj rozpore ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré boli v prejednávanej veci aplikované správnym orgánom s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Chartou základných práv EÚ. 26. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov môžu byť v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1, s čl.13 v spojení s čl. 8 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. 27. Dňa 1. januára 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 643/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon vo svojom bode 49 doplnil ustanovenie § 52 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) o nový druhý odsek 2. V zmysle nového ustanovenia § 52 ods. 2:„V odôvodnení rozhodnutia ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5 písm. a), neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d), odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a), zrušení doplnkovej ochrany podľa § í5b ods. 1 písm.
8. b)z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d), nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods.

§ 13cods.

2 písm.

1. d)a zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa ý' 33 písm.
2. c)sa uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. 28. Predkladateľ v dôvodovej správe k návrhu zákona k tomuto ustanoveniu rovnako iba stručne uviedol: ,,Podľa tohto ustanovenia sa umožní ministerstvu odôvodňovať rozhodnutia vydané v konaní o azyle iba skutočnosťou, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky v prípadoch, ak účastník konania je nebezpečný pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Prístup k utajovaným skutočnostiam bude mať len súd.“ Z dôvodových správ je možné vyvodiť, že zákonodarca prijal uvedenú právnu úpravu z dôvodu zabezpečenia ochrany utajovaných skutočností, bez podrobnejšieho odôvodnenia. K rozporu ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, s čl. 47 ods. 3, s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. 29. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Súčasťou právneho štátu je rešpektovanie viacerých hodnôt, medzi ktoré okrem iných patrí právna istota, zákaz diskriminácie, princíp proporcionality, predvídateľnosť konania orgánov verejnej moci a ďalšie. 30. Základné práva sú podľa čl. 12 ods. 1 ústavy neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. 31. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy sa základné práva a slobody zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. 32. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, v zmysle ods. 2, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. 33. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní podľa odseku 2 rovní (v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy). 34. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. 35. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí publikované pod č. 209/1992 Zb.) „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti“. 36. Podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností. 37. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných (ods. 2). 38. Podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie každý, koho práva a slobody garantované právom Únie sú porušené, má právo na efektívny opravný prostriedok pred súdom v súlade s podmienkami ustanovenými v tomto článku. Každý má právo na spravodlivé a verejné pojednávanie v primeranom čase pred nezávislým a nestranným súdom, ktorý bol predtým ustanovený zákonom. Každý má možnosť získať poradenstvo, obhajobu a zastúpenie. Právna pomoc bude poskytnutá osobám, ktoré nemajú dostatok zdrojov, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti. 39. Ústavný súd SR konštatoval: „V čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú zakotvené ústavné princípy a demokratické hodnoty, ktoré vytvárajú vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho právneho štátu.“ (PL ÚS 17/08) 40. Ústavný súd SR tiež konštatoval na adresu všetkých štátnych orgánov: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu, čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých Štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané" (PL ÚS 10/98 ) a osobitne na adresu zákonodarcu, že tento „..pri každom obmedzení základných práv a slobôd musí ....brať na zreteľ ústavné príkazy a limity vyplývajúce z iných ústavných noriem a tiež (a najmä) z ústavných princípov vrátane princípu právnej istoty a princípu proporcionality“ (PL ÚS 67/07). 41. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy je všeobecným pravidlom o rovnosti, ktoré predstavuje všeobecnú konkretizáciu prvej vety čl. 12 ods. 1 ústavy, pretože prostredníctvom, neho sa prirodzeno-právne poňatie rovnosti posúva do roviny právnej. Toto ustanovenie ústavy zabezpečuje generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých ľudí pred zákonom. Článok 12 ods. 1 prvú vetu ústavy nemožno interpretovať a uplatniť izolovane, t. j. minimálne bez spojenia s čl. 12 ods. 2 ústavy, ktoré je jeho všeobecným pozitívno-právnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci konkrétny právne relevantný zákaz (zákaz diskriminácie - čl. 12 ods. 2 druhá veta ústavy (PL ÚS 16/08). 42. V súlade s ústavným textom a stanoviskami Ústavného súdu SR konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospel k presvedčeniu, že v právnom štáte je nevyhnutné, aby zákonodarca osobitne pri tvorbe právnych noriem, ktoré vykonávajú ustanovenia ústavy (čl. 51 ods. 1 ústavy) nielen dôsledne dbali na ich súlad s ústavným textom a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ale aby aj vytváral podmienky preto, aby sa tieto právne normy uplatňovali rovnako na každého a tiež aj preto, aby sa uplatňovali a interpretovali v súlade s príkazmi a limitmi, ako ich obsahuje Ústava Slovenskej republiky. 43. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ( II. ÚS 85/06). 44. Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 45. Cudzincom sa na území Slovenskej republiky zaručujú všetky práva uvedené v čl. 46 až 50. Ústavy Slovenskej republiky, pretože oprávnený subjekt sa v týchto článkoch označuje slovom „každý“ (čl. 52 ods. 2 ústavy). 46. Senát Najvyššieho súdu počas konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľa (žalobcu) proti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, ktoré u neho vyvolávajú pochybnosti o ústavnosti a rozpornosti ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré boli v prejednávanej veci aplikované správnym orgánom a to s Dohovorom a s Chartou základných práv EÚ. 47. Napadnuté ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podľa názoru senátu najvyššieho súdu popierajú princíp rovnosti účastníkov súdneho konania, ktorý je nevyhnutnou súčasťou každého právneho štátu (ako sa k nemu hlási aj ústava vo svojom čl. 1 ods. 1) a ktorý je podporovaný aj zákazom diskriminácie obsiahnutom v čl. 12 ústavy (a ktorého súčasťou je aj princíp rovnosti pred zákonom), v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy. 48. Napadnuté ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odopierajú tiež procesné práva garantované v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 spojení s čl. 8 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. 49. Ústavne garantovaná rovnosť pred zákonom a rovnosť účastníkov súdneho konania pritom zabezpečuje rovnaké postavenie všetkých procesných strán (účastníkov súdneho konania) tak pri aplikácii hmotných, ako aj procesných predpisov. K bezvýhradnému zabezpečovaniu rovného postavenia účastníkov súdneho konania zaväzuje okrem ústavy (napr. PL ÚS 49/01, PL ÚS 15/03, PL ÚS 9/96), aj čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozhodovacia činnosť ESĽP citovaná nižšie), ktorý uvedené spája s požiadavkou po „rovnosti zbraní“ v súdnom konaní. Obsahom rovného postavenia účastníkov konania je ich právo dostať pred súdom možnosť obhajovať svoju záležitosť za podmienok, ktoré ich podstatne nezvýhodňujú voči druhej zúčastnenej strane. 50. Princíp rovností rozširuje Ústava Slovenskej republiky aj na konania pred inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Táto rovnosť je ústavne zabezpečená od začiatku konania po ich právoplatné skončenie. 51. Podstatu ústavnoprávneho princípu rovnosti účastníkov v konaní pred orgánom súdnej alebo inej právnej ochrany Ústavný súd SR definoval ako situáciu, pri ktorej: „všetci účastníci občianskeho súdneho konania vrátane konania pred správnym súdnictvom majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný“ (PL ÚS 15/03). 52. Princíp rovnosti účastníkov pred súdom (ako princíp ústavný) sa teda musí vzťahovať aj na správne súdnictvo, t. j. na konania, ktoré sú upravené v zákone č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok). 53. Senát najvyššieho súdu považuje za dôležité konštatovať, že na konanie podľa zákona o azyle sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 54. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku; „Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu“ a podľa § 33 ods. 2 toho istého zákona; „Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie“. 55. Napadnuté ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle je preto podľa názoru senátu najvyššieho súdu nielen v rozpore s vyššie uvedenou ústavnou požiadavkou rovnosti účastníkov, (čl. 47 ods. 3 ústavy) ale tiež aj s ich právom na spravodlivé konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, s čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru, nakoľko v odôvodnení rozhodnutia ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5 písm. a), neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d), odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a), zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm.
3. b)z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d), nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods.

§ 13cods.

2 písm.

1. d)a zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa § 33 písm.
2. c)sa uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. 56. Zásada rovnosti účastníkov konaní, ktoré predchádzalo uvedenému rozsudku, je podľa senátu najvyššieho súdu narušená tým, že správny orgán má k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť. Tieto dôkazy nie sú súčasťou spisu a ani správny orgán utajovanú skutočnosť cudzincovi v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme nesprístupňujú. 57. Rovnaké možno konštatovať aj v konaní, v ktorom súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, vydaného podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle. Súd totiž účastníkovi konania nesprístupňuje v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme dôvody rozhodnutia (utajovanú skutočnosť). 58. Nesprístupnenie dôvodov na základe ktorých orgán verejnej správy rozhodol podľa názoru senátu najvyššieho súdu odníma účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom. V prípade administratívneho konania a rovnako aj preskúmavajúceho konania pred súdom uvedené vytvára pre tohto účastníka podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania (orgán verejnej správy). 59. Podľa senátu najvyššieho súdu tu ide nielen o porušenie práva vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale ide aj o porušenie princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. 60. Na tomto mieste považuje senát najvyššieho súdu za dôležité zdôrazniť, že už v konaní pred správnym orgánom má byť účastníkovi konania (cudzincovi) daná možnosť účinne sa brániť (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku), ak napr. má dôkazy, ktoré môžu vyvrátiť skutočností, ktoré tvoria podklad rozhodnutia alebo ak z iného dôvodu nesúhlasí s podkladom rozhodnutia (utajovanou skutočnosťou). 61. K aplikácii čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd SR uviedol: „Podstatou základného práva na inú právnu ochranu (napr. orgánom štátnej správy) je umožniť každému reálny prístup k takému orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy (I. ÚS 84/97) a tiež, konštatoval, že „ ...právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom nemôže byť obmedzené ani zákonom. Znenie ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy to neumožňuje. Z uvedeného vyplýva, že uvedené ustanovenie ústavy neposkytuje zákonodarcovi priestor k obmedzeniu v ňom obsiahnutých práv a ani čl. 51 ústavy nevyníma čl.. 48 z priamej pôsobnosti, t.j. realizovateľnosti priamo ex constitutione“ (PL ÚS 14/98). 62. Napadnuté ustanovenie zákona o azyle podľa názoru senátu najvyššieho súdu odnímajú dotknutému cudzincovi možnosť uplatniť svoje základné právo na prístup ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako ich garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy. 63. V súvislosti s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Ústavný súd SR tiež opakovane konštatoval, že: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07). Podľa názoru Ústavného súdu SR obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z či. 46 ods. 1 ústavy. (III. ÚS 305/08) 64. Nakoľko napadnuté ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle zaväzujú dotknuté orgány verejnej správy vydávať rozhodnutia, ktorých odôvodnenia obsahujú iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, tieto ustanovenia nemôžu vyhovovať ani štandardu spravodlivého konania, ktorý v sebe obsahuje ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 65. V súvislosti s obsahom článku 1 ods. 1 ústavy v spojení s jej článkom 46 ods. 1 (princíp proporcionality) Ústavný súd SR konštatoval, že: „Zákonodarca musí aj pri zmene chráneného právneho postavenia - aby zásah bol ústavnoprávne prípustný - vychádzať z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu. Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami.“ (PL ÚS 3/00) a v súvislosti s utajovanými skutočnosťami tiež, že: „Zákonodarca preto musí hľadať takú právnu úpravu, ktorá dosiahne správnu proporciu medzi ústavnými hodnotami, a to základnými právami a slobodami fyzických osôb a efektívnym dosahovaním účelu špecifického zákona, akým je nesporne zákon o ochrane utajovaných skutočností, ktorý „reprezentuje verejný záujem“ (PL ÚS 15/03). 66. Správne uplatnenie princípu proporcionality teda vyžaduje hľadanie a nachádzanie spravodlivej rovnováhy medzi závažnosťou obmedzenia základného práva a hodnotou cieľa, ktorý štát sleduje obmedzením tohto práva. „Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody“ (PL ÚS 7/96). 67. Judikatúra ESĽP v otázkach súvisiacich s ochranou národnej bezpečnosti spojených s odňatím možnosti pre fyzickú osobu získať určité informácie od štátu (orgánu výkonnej moci) za účelom jej obrany proti vzneseným obvineniam, pritom tiež poukazuje na porušenie práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napr. Chahal proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 15. novembra 1996, sťažnosť č. 22414/93, Al-Nashif proti Bulharsku zo dňa 20. júna 2002, sťažnosť č, 50963/99, Lupsa proti Rumunsku zo dňa 8. júna 2006, sťažnosť č. 10337/04 alebo Nolan a K. proti Rusku zo dňa 12. februára 2009, sťažnosť č. 2512/04). 68. V prípade Al-Nashif proti Bulharsku ESĽP priamo konštatoval: „Aj tam, kde je národná bezpečnosť v ohrození, koncept zákonnosti a vlády zákona v demokratickej spoločnosti vyžaduje, aby opatrenia ovplyvňujúce základné práva podliehali istej forme kontradiktórneho konania pred nezávislým orgánom oprávneným posúdiť dôvody rozhodnutia a príslušné dôkazy, v prípade potreby s primeranými procesnými obmedzeniami na použitie utajovaných informácií. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť tvrdenie exekutívy, že národná bezpečnosť je v ohrození. Zatiaľ čo posúdenie exekutívy, čo predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, bude prirodzene podstatne dôležité, nezávislý orgán musí byť schopný reagovať v prípadoch , keď uplatnenie tohto konceptu nemá žiadny primeraný základ vo faktoch alebo keď odhalí výklad „národnej bezpečnosti“, ktorý je nezákonný alebo v rozpore so zdravým rozumom a arbitrárny“. 69. V prípade Nolan a K. proti Rusku ESĽP tiež konštatoval: „Súd ďalej opakuje, že aj keď sa jedná o národnú bezpečnosť, princípy zákonnosti a právneho štátu v demokratickej spoločnosti vyžadujú, aby opatrenia, ktoré majú dopad na základné ľudské práva podliehali určitej forme konania pred nezávislým orgánom príslušným na preskúmanie dôvodov rozhodnutia a relevantných dôkazov v prípade potreby s príslušnými procesnými obmedzeniami a použitie utajovanej informácie. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť tvrdenie výkonnej moci, že národná bezpečnosť je „v stávke“ (je ohrozená).“ 70. V prípade napadnutého ustanovenia zákona o azyle podľa názoru senátu najvyššieho súdu zákonodarca nerešpektoval ani právne názory, ktoré vyslovil Ústavný súd SR v minulosti, v súvislosti so záujmom na ochrane utajovaných skutočností a právami preverovanej osoby získať základné informácie o tom, prečo sa previerka v jej prípade skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností. 71. V tejto súvislosti totiž Ústavný súd SR konštatoval, že: „Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa preverovaná osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo sa previerka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností alebo bola ukončená platnosť vyjadrenia pred uplynutím doby platnosti podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona a tiež, že: „...s ohľadom na to, že preverovaná osoba sa nedozvie aspoň základné informácie o tom, prečo sa previerka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona, takýto súdny prieskum nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť dostatočnou zárukou proti svojvôli ani nemôže reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu. Napadnuté ustanovenia z týchto dôvodov obmedzujú prístup preverovanej osoby k súdnej ochrane takým spôsobom a v takej miere, že sa pri tom zasahuje do samej podstaty jej práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy“ (PL Ú S 15/03). 72. Judikatúra ESĽP sa pritom tiež zmieňuje aj o spôsoboch, prostredníctvom ktorých možno zabezpečiť právo na spravodlivé správne/súdne konanie aj v tých konaniach, ktoré sa týkajú národnej bezpečnosti štátu a s tým spojenou potrebou ochrany utajovaných skutočností, t.j. aby sa účastník konania do určitej miery dozvedel aspoň rámcové dôvody, pre ktoré je považovaný za hrozbu pre národnú bezpečnosť. 73. Prostriedkom k tomu je napr. inštitút špecializovaného advokáta s bezpečnostnou previerkou (napr. rozsudok ESĽP vo veci A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 19. februára 2009, sťažnosť č. 3455/05 a tiež aj Chahal proti Spojenému kráľovstvu zo dna 15. novembra 1996, sťažnosť č. 22414/93). Ďalšie riešenie ponúka napr. aj Česká republika v § 38 ods. 6 zákona č. 500/2005 Sb. 74. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákonodarca v napadnutom zákonnom ustanovení nevyužil žiadne zo spomínaných riešení a nijakým spôsobom nevyvážil záujem štátu na ochrane utajovaných skutočností/bezpečnosti a záujem na ochrane základných práv štátnych príslušníkov tretích krajín. 75. Stret týchto záujmov (základného práva na spravodlivé správne a súdne konanie a záujem štátu na ochrane utajovaných skutočností/bezpečnosti) podľa senátu najvyššieho súdu riešia napadnuté ustanovenia bezvýhradným uprednostnením záujmu štátu na ochrane utajovaných skutočností a popretím základných práv účastníka konania. 76. V prípade napadnutého ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o azyle preto podľa názoru senátu najvyššieho súdu prostriedok, ktorý použil zákonodarca na dosiahnutie sledovaného účelu, ktorým je zrejme ochrana utajovaných skutočností/bezpečnosti Slovenskej republiky, preto rozhodne nemožno označiť za „vhodný, potrebný alebo nevyhnutný“, nakoľko tento popiera základné právo na spravodlivé konanie (obsiahnuté v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo svojej samotnej podstate. 77. Na tomto mieste považuje senát najvyššieho súdu za potrebné zdôrazniť, že základnými zásadami spravodlivého konania sú podľa ESĽP zásada kontradiktórnosti konania, právo dotknutej osoby poznať dôvody rozhodnutia (poznať presné a skutočné dôvody) proti nej a právo na prístup ku všetkým dôkazom, ktoré boli proti nej použité tak, aby s plnou znalosťou veci mohla posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa so svojim návrhom na súd. Podľa judikatúry ESĽP každá osoba musí mať prístup k účinnému opravnému prostriedku, možnosť obhajoby nesmie byť len formálna. 78. V súvislosti s konaniami, ktoré štát vedie s cudzincami sa ESĽP zaoberal právom na spravodlivý súdny proces a účinným opravným prostriedkom najmä v prípadoch súvisiacich s vyhostením, resp. s odopretím vstupu cudzincom. 79. Vo veci Liu proti Rusku, rozsudok z 26. júla 2011, sťažnosť č. 29157/09 ESĽP skúmal nielen procesne záruky poskytované čl. 6 a čl. 13 Dohovoru a čl. 1 protokolu č. 7, ale aj prepojenie so zárukami poskytovanými čl. 8 Dohovoru pravo na ochranu rodinného a súkromného života a so zárukami poskytovanými čl. 5 Dohovoru (pravo na slobodu a bezpečnosť (A a i. proti Spojenemu kraľovstvu, rozsudok z 19. februara 2009, sťažnosť č. 3455/05). 80. V rozsudku Al Nashif proti Bulharsku, C. G. a ostatní proti Bulharsku rozsudok z 24.7.2008, sťažnosť č. 1365/07 ESĽP uznal, že v niektorých prípadoch môžu existovať dôvody národnej bezpečnosti, ktoré môžu viesť k určitým procesným obmedzeniam vo vzťahu k nesprístupneniu dôkazov, ale tieto obmedzenia nemôžu zasiahnuť do práva dotknutej osoby na účinný opravný prostriedok, ktoré nesmie byť len formálne. K rozporu ustanovenia § 52 ods.2 zákona o azyle s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru 81. Hoci jazykový výklad čl. 13 Dohovoru vedie k záveru, že právo na účinný prostriedok nápravy má mať iba ten, koho práva boli porušené, ESĽP taký výklad odmietol, pretože až v konaní o takomto prostriedku sa môže zistiť, či k porušeniu skutočnej došlo alebo nie. Právo na účinný prostriedok nápravy teda musí mať aj osoba, ktorá sa ešte len iba domnieva, že jej práva zaručené Dohovorom boli porušené (Klass a další proti Nemecku, rozsudok pléna, 6. 9.1978, sťažnosť č. 5029/71 ). V danom prípade navrhovateľ namietal nedostatok účinného opravného prostriedku v spojení s namietaným porušením jeho práva na rodinný život podľa čl. 8 Dohovoru. 82. ESĽP stanovil určitú obmedzujúcu podmienku aplikovateľnosti čl. 13 Dohovoru a to konkrétne v tom smere, že tvrdenia sťažovateľa o porušení práv a slobôd zaručených Dohovorom musia byť aspoň hájiteľné ( Silver a ďalší § 113]. Absencia hájiteľnej námietky vedie k tomu, že je sťažnosť na porušenie vyhlásená za neprijateľnú pre nezlučiteľnosť ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru (napr. Boychev proti Bulharsku, rozsudok z 27.01.2011, sťažnosť č. 77185/01) alebo pre zjavnú neopodstatnenosť (napr. Welke a Bialek proti Poľsku, rozsudok z 01.03.2011, sťažnosť č. 15924/04). 83. V niektorých prípadoch môže byť v rozpore s Dohovorom už samotný zákon či iný právny predpis a nie až jeho aplikácia súdnymi alebo správnymi orgánmi (Cambell a Fell proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 28.6.1984, sťažnosť č. 7819/77 a 7878/77). 84. Minimálnym štandardom, ktorý zaručuje právo na účinný opravný prostriedok podľa ESĽP je prístup nezávislého orgánu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku, k utajovaným materiálom. Tento organ musí mať zároveň pravo odmietnuť tvrdenie o tom, že hľadisko národnej bezpečnosti vyžaduje nesprístupnenie dôkazov, resp. že vôbec existuje v konkrétnom prípade ohrozenie národnej bezpečnosti. Zároveň musí byť zaručené dodržanie minimálnej úrovne zásady kontradiktórnosti konania, ktorá zaručuje, že na strane dotknutej osoby musí existovať účinný nástroj, prostredníctvom ktorého môže dotknutá osoba prezentovať svoj prípad (Nolan a K. proti Rusku, rozsudok z 12. 2. 2009, sťažnosť č. 2512/04). ESĽP uvádza: „Aj keď sa jedná o národnú bezpečnosť, princípy zákonnosti a právneho štátu v demokratickej spoločnosti vyžadujú, aby opatrenia, ktoré majú dopad na základné ľudské práva podliehali určitej forme konania pred nezávislým orgánom príslušným na preskúmanie dôvodov rozhodnutia a relevantných dôkazov v prípade potreby s príslušnými procesnými obmedzeniami na použitie utajovanej informácie. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť tvrdenie výkonnej moci, že národná bezpečnosť je „v stávke“. Zatiaľ čo posúdenie výkonnou mocou toho, čo predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť bude prirodzene mať dostatočnú váhu, musí nezávislý orgán byť schopný konať v prípadoch, kedy takéto rozhodnutie nemá odôvodnený základ vo faktoch alebo odhaľuje výklad pojmu „národná bezpečnosť“, ktorý je nezákonný alebo v rozpore so zdravým rozumom (common sense) a svojvoľný. 85. Vo veci C.G a ostatní proti Bulharsku, alebo Kaushal a i. proti Bulharsku za „obzvlášť prekvapivé“ považoval ESĽP prípady, kde rozhodnutie o vyhostení neobsahovalo žiadne skutkové dôvody, na základe ktorých bolo vydané, ale obmedzilo sa len na citáciu právnych noriem a stanovisko, že dotknutá osoba predstavuje „vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu“, pričom tento záver bol založený na nešpecifikovaných informáciách, ktoré boli obsiahnuté v utajenom vnútroštátnom dokumente. Právo na účinný opravný prostriedok a zásada kontradiktórnosti môže byť podľa ESĽP dodržaná napríklad prostredníctvom zástupcu na strane dotknutej osoby, ktorý bude mať oprávnenie oboznámiť sa s utajovanými materiálmi. 86. Vo vzťahu k zásahu do rodinného života z dôvodov národnej bezpečnosti musia členské štáty zabezpečiť, aby tento zásah bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu, a aby existovala naliehavá spoločenská potreba („pressing social need“) národnej bezpečnosti odôvodňujúca zásah do rodinného života (C.G a ostatní proti Bulharsku, bod 46 rozsudku, alebo Kaushal a i. proti Bulharsku). 87. Vo vzťahu k tomu, ktoré činy, resp. konanie alebo správanie sťažovateľov môže predstavovať ohrozenie národnej bezpečnosti, ESĽP skonštatoval, že určenie toho, čo ohrozuje národnú bezpečnosť prináleží v prvom rade orgánom štátu. To zároveň neznamená, že vymedzenie ohrozenia národnej bezpečnosti môže ísť nad rámec jeho prirodzeného významu („beyond its natural meaning“), inými slovami, štát nemôže pod ohrozenie národnej bezpečnosti podradiť akékoľvek konanie alebo správanie osoby, ktoré sa mu nepozdáva (C.G a ostatní proti Bulharsku). 88. V už spomenutom rozsudku Chahal proti Spojenému kráľovstvu ESĽP rozhodoval o použití utajovaných skutočností aj v súvislosti so zárukami, ktoré poskytuje čl. 5