Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/6/2017 Identifikačné číslo spisu: 1108230220 Dátum vydania rozhodnutia: 31.07.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Petríková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 100ods.

1 Občianskeho zákonníka. Krajský súd poukázal na to, že žalovanému 2/ nevyplývala zo zákona č. 514/2003 Z.z. (§ 15 a § 16) povinnosť uspokojiť nárok žalobcu (poškodeného) uplatnený ním v rámci predbežného prerokovania nároku; počas ktorého navyše ani premlčacia doba neplynie; mal právo nárok žalobcu aj neuspokojiť, keď práve takýto postup bolo možné očakávať vo vzťahu k uplatňovanej náhrade nemajetkovej ujmy, ktorej výška vždy závisí od zváženia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré sú väčšinou až predmetom dokazovania v súdnom konaní vo veci samej a ktoré žalovanému 2/ pri posudzovaní nároku v rámci predbežného prejednania ani nemusia byť známe. Odopretie nároku žalobcu na zaplatenie ním požadovanej výšky nemajetkovej ujmy preto treba v týchto súvislostiach považovať za postup legitímny a nie šikanózny. Konštatoval, že len tá skutočnosť, že žalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania až v odvolacom konaní nezakladá sama osebe, bez ďalšieho, jej uplatnenie v rozpore s dobrými mravmi; opačný záver by totiž znamenal, že každé vznesenie námietky premlčania v odvolacom konaní zakladá dôvod na jej odopretie pre rozpor s dobrými mravmi. Konštatoval, že žalobca nevyvodil rozpor v odvolacom konaní žalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi zo žiadnych konkrétnych skutkových okolností týkajúcich sa jej uplatnenia, ktoré by vzhľadom na svoju intenzitu zakladali dôvod na výnimočné odopretie právnych účinkov vznesenej námietky premlčania na úkor princípu právnej istoty. Odvolací súd zdôraznil, že žalovaný 2/ nakladá s verejnými prostriedkami, pri použití ktorých mu zákon ukladá zachovávať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť, je povinný v záujme dodržania tohto zákonného príkazu brániť sa kedykoľvek v konaní účinnými právnymi prostriedkami proti nemu uplatňovanému nároku. So zreteľom na uvedené uzavrel, že vznesenie námietky premlčania žalovaným 2/ v odvolacom konaní nepredstavuje v okolnostiach danej veci zneužitie práva žalovaného 2/ na úkor žalobcu, keď tento sám podanie návrhu proti žalovanému 2/ po uplynutí premlčacej doby zavinil. O náhrade trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

1. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že návrh na náhradu nemajetkovej ujmy podal včas s poukazom na skutočnosť, že žalovaný 2/ mal možnosť vzniesť námietku premlčania aj počas konania na okresnom súde, čo neurobil. Konanie odporcu 2/ považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže uplatnil námietku premlčania po tom, ako odmietol vyplatiť akúkoľvek včas požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy. Argumentoval, že už pri podaní návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol všetky okolnosti preukazujúce vznik a oprávnenosť jej náhrady. Podľa názoru dovolateľa výška nemajetkovej ujmy môže byť priznaná aj samotným žalovaným 2/, tento však úmyselne toto právo nevyužíva a ponecháva vec na rozhodnutie súdu, čím zbytočne zaťažuje nielen súdy, ale aj samotných poškodených. Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 201/
2. Dovolateľ argumentoval, že žalovaný 2/ nemal záujem odpočiatku prejednať daný prípad ako postup v rozpore so zákonom a až potom, čo okresný súd uznal, že došlo k poškodeniu jeho osobnostných práv využil cielene námietku premlčania, aby nemusel vo veci plniť. Podľa jeho názoru odvolací súd nesprávne posúdil intenzitu konania žalovaného 2/ a nesprávne posúdil požiadavku na výnimočné odopretie právnych účinkov vznesenej námietky premlčania na úkor princípu právnej istoty. Následne vyjadril nesúhlas s tvrdením súdu, že jeho tvrdenia zostali len vo všeobecnej rovine subjektívnych úvah, z postupu žalovaného 2/ možno vyvodiť znaky konania vykazujúceho priamy úmysel žalovaného 2/ poškodiť ho ako žalobcu. Záverom uviedol, že po doručení zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu nemal vedomosť, ani mu neboli doručované žiadne vyjadrenia žalovaného 2/, ku ktorým by mohol zaujať právne relevantné stanovisko. V súvislosti s povinnosťou žalovaného 2/ zachovávať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť s verejnými prostriedkami uviedol, že jeho postup nemôže byť neprimerane tvrdý, najmä k prípadnému pochybeniu pri označení žalovaného došlo aj zavinením žalovaného 2/ a nekonaním súdu.
3. Žalovaní 1/ a 2/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrili.
4. Dovolanie žalobcu bolo podané
5. januára 2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. účinného do
6. júna 2016 (ďalej aj „O.s.p.“). Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť
7. júla 2016, platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu (žalobca), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné, a preto rozhodnutie odvolacieho súdu v zmysle § 449 ods. 1 CSP zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
9. Vzhľadom na to, že dovolanie bolo podané pred
10. júlom 2016 (t. j.
11. januára 2016) za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení do
12. júna 2016 (ďalej len „O.s.p.“), najvyšší súd postupoval podľa vyššie citovaných ustanovení CSP a procesnú prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods.

§ 238O.s.p.

1. Dovolanie podľa O.s.p. bolo prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. a proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O.s.p. ods. 1 (kedy bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej), ods. 2 (kedy došlo k odchýleniu sa od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v danej veci) a ods. 3 (potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento súd vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4).
2. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. l O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania žalobcu smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. l O.s.p. Vzhľadom na to, že konanie je postihnuté vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., dovolací súd zrušil rozsudky súdov nižších inštancií. Dovolací súd vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) z
3. januára 2017 sp. zn. II. ÚS 675/2016-33, v ktorom je uvedené, že podľa § 79 ods. 1 O.s.p. ak je účastníkom konania štát, návrh musí obsahovať označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. V súlade s § 43 ods. 1 O.s.p. sudca alebo poverený zamestnanec uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Ak ide o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania, odošle súd uznesenie do 60 dní od doručenia takéhoto podania. Poznamenal, že všeobecný súd musí vykladať a používať § 43 ods.

2 O.s.p. v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu a súčasne musí vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Konštatoval, že v ďalších častiach Občianskeho súdneho poriadku je zakotvená osobitná poučovacia povinnosť súdu (napr. § 43 ods. 1, § 49 ods. 5 a § 52 ods. 1), ktorou je súdu vyslovene uložené, aby v konkrétnych procesných situáciách osobitne poučil účastníka, a to v záujme ochrany jeho záujmov. Poučovacia povinnosť uvedená v § 43 ods. 1 O.s.p. smeruje k tomu, aby boli vady žaloby odstránené, a preto je súd povinný účastníka konania (žalobcu) poučiť, ako treba opravu alebo doplnenie žaloby vykonať; po splnení tejto povinnosti všeobecným súdom záleží už len na účastníkovi konania, či tieto vady odstráni alebo či bude jeho podanie odmietnuté (pozri I. ÚS 540/2015). Už zo samotnej žaloby v danej veci vyplýva, že sa ňou žalobca domáhal zaplatenia finančnej sumy z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci v súlade so zákonom o zodpovednosti za škodu, pričom svoj nárok vyvodzoval z tohto zákona, a z ktorého je v súlade s §

§ 3ods.

1 písm. a/ zrejmá zodpovednosť štátu, aj keď v žalobe žalobca označil za pasívne legitimovaný subjekt Ministerstvo spravodlivosti SR, orgán, ktorý je oprávnený v mene štátu konať. Ústavný súd v takomto prípade konštatoval, že ak bol žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán oprávnený v mene štátu konať, pričom z iných častí žaloby zjavne vyplývalo, že smeruje proti štátu, bolo podľa jeho názoru namieste, aby vo veci sťažovateľa konajúci súd pristúpil k aplikácii § 43 ods. 1 O.s.p. pre vadu žaloby spočívajúcu v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti. V zmysle označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou okresného súdu sťažovateľa na odstránenie tejto vady vyzvať. Ústavný súd pripomenul aj judikatúru najvyššieho súdu, v ktorej dospel k právnemu názoru, že riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu, bez ktorého nemožno v konaní pokračovať (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 193/64/2011 z

1. októbra 2011, 6 Cdo 149/2011 z
2. septembra 2012 a 4 Cdo 193/2009 z
3. septembra 2009). Ústavný súd uzavrel, že neuplatnenie osobitnej poučovacej povinnosti vo veci žalobcu konajúcich všeobecných súdov predstavovala taký závadný procesný postup, ktorým sa žalobcovi ako účastníkovi konania znemožnila realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva na účely ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
4. Dovolací súd s odkazom na uvedený nález ústavného súdu dospel k záveru, že výklad, ktorý odvolací súd použil pri rozhodovaní je prehnane formalistický, ktorý vo svojich dôsledkoch zasiahol do podstaty základného práva žalobcu na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie s účinkami denegationis iustitiae.
5. So zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania dospel najvyšší súd k záveru, že v danej procesnej situácii, prichádza do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z existencie procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na uvedenú vadu najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
6. novembra 2015 sp. zn. 8 Co 603/2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z
7. februára 2011 č. k. 24 C 158/2008-113 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 449 ods. 2 CSP, § 450 CSP, § 455 CSP).
8. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 453 ods. 3 CSP.
9. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
10. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.