1 písm. c/ Trestného poriadku. Obvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu namieta, že súdy nižších stupňov porušili právo na jeho obhajobu, keď úplne odignorovali dôkazy v jeho prospech. V danom prípade pri existencii dôkaznej núdze (poukazuje pritom najmä na absenciu tela poškodeného R. G.) tak neakceptovanie dôkazu o tom, že v čase údajného spáchania skutku sa nachádzal mimo územia Slovenskej republiky, na čo si síce až s odstupom času spomenul, predsa nemôže zakladať dôvod, aby bol odsúdený za niečo, čo logicky nemohol spáchať. O tom, že bol v čase spáchania skutku v období od
1 písm. g/ Trestného poriadku. Obvinený k tomuto dovolaciemu dôvodu uvádza, že súdy nižších stupňov sa vo svojich rozhodnutiach o preukázaní jeho viny opierajú o jeho svedeckú výpoveď z prípravného konania potom, ako ho príslušníci polície zadržali a z výpovede pred sudcom, ktorý ho bral do väzby, ako aj o svedeckú výpoveď odsúdeného R. z prípravného konania. Tieto výpovede však boli urobené pod hrozbou, že jeho vtedajšiu manželku I. D. tiež obvinia (tieto hrozby boli urobené ešte pred výsluchom na polícii, kde nebol prítomný žiadny obhajca). Na výsluchu navyše nebol prítomný jeho ustanovený obhajca, ale jeho koncipientka, ktorá obvineného nepoučila o jeho procesných právach. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu proti Rumunsku, rozsudok č. 36110/03 z
1 písm. i/ Trestného poriadku. Obvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu zopakoval, že výpovede jeho a odsúdeného R. z prípravného konania nemožno brať do úvahy, pretože boli vykonané pod nátlakom. Ďalšími nepriamymi dôkazmi boli výpovede svedkov G., T. a M., ktoré však relevantným spôsobom nepreukazovali jeho vinu. Boli plné domnienok, pravdepodobností a úvah. Absencia dôkazu ohľadne smrti R. G. je podľa obvineného porušením zásady voľného hodnotenia dôkazov. V rámci trestného konania sa nepodarilo relevantným spôsobom preukázať skutočnosť, že R. G. je po smrti. Súdy nižších stupňov vychádzali z výpovede obvineného D. a odsúdeného R. z prípravného konania a z výpovede svedka M., o ktorého dôveryhodnosti má obvinený pochybnosti. Tento svedok sa mal dozvedieť o smrti G. v roku 1998 od nebohého P., a preto je neprijateľné, že o tejto skutočnosti vypovedal pred orgánmi činnými v trestnom konaní až v roku 2008 a pri svojej výpovedi si na všetko pamätal napriek tomu, že to bolo pred 10 rokmi. Keďže chýba dôkaz, prostredníctvom ktorého by bolo možné preukázať, že R. G. je mŕtvy, neboli podľa neho naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu vraždy. V stave dôkaznej núdze mali súdy nižších stupňov postupovať podľa zásady in dubio pro reo.
1 písm. i/ Trestného poriadku najvyšší súd poznamenáva, že v rámci dovolacieho konania nie je prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku), ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Skutkový stav môže najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené, to znamená, či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, nakoľko toto sú otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôže najvyšší súd spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. V rámci tohto dovolacieho dôvodu je potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením (skutkovými závermi), ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku veta za bodkočiarkou. Dovolací súd nemôže skutok ustálený súdmi prvého a druhého stupňa ani meniť ani dopĺňať (to neplatí len pre posúdenie dôvodnosti dovolania ministra spravodlivosti podané podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku). Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov môžu obvinení v dovolaní uplatňovať len námietky právneho - hmotného charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi nižších stupňov - ich posudzovanie je dominanciou konania odvolacieho súdu. Pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorého skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá i právny záver vyjadrený v posúdení skutku ako trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Použitú právnu kvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté, a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu. Z uvedeného vyplýva, že ani tento dovolací dôvod nebol naplnený. Najvyšší súd zdôrazňuje, že hodnotenie dôkazov súdmi nižších súdov spôsobom, ktorý nekorešponduje s predstavami obvineného, v žiadnom prípade nemôže napĺňať žiadny z dovolacích dôvodov. Súdy nižších stupňov mali za spoľahlivo preukázané, že poškodený R. G. nežije, a to z výpovede obvineného D., odsúdeného R. a svedka M., z neobvyklého správania obvineného D. po skutku (tento tvrdil, že dlžné peniaze odovzdal poškodenému G. a tento s nimi ušiel) a zo správania P., ktorý mal telo mŕtveho spolu s odsúdeným R. prekopať. Súdy nižších stupňov teda mali za preukázané, že R. G. je mŕtvy, pretože páchatelia sa na ňom dopustili násilia nezlučiteľného so životom a do tohto zistenia skutkového stavu dovolací súd nezasahuje, ale odkazuje na odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov. Vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, v rámci ktorého boli vykonané tak priame, ako aj nepriame dôkazy, ktoré vytvárajú logickú na seba nadväzujúcu reťaz a preukazujú vinu obvinených. Pokiaľ ide o dĺžku trestného konania, ktorá bola v tomto prípade skutočne neprimeraná, nakoľko od vznesenia obvinenia do právoplatného skončenia veci ubehlo 11 rokov a od spáchania skutku až 18 rokov, najvyšší súd dôkladne zanalyzoval spisový materiál. Z jeho obsahu je zrejmé, že dĺžka konania nebola spôsobená konaním orgánov činných v trestnom konaní ani súdov. V období od roku 1997 do roku 2004 orgány činné v trestnom konaní nemali vedomosť o spáchanom trestnom čine. Ďalších 6 rokov prebiehalo vyšetrovanie, pričom toto obdobie bolo primerane dlhé vzhľadom na skutočnosť, že skutok sa stal v roku 1997, absentovalo telo poškodeného a po svedkoch bolo potrebné namáhavo pátrať. Konanie na súde prvého stupňa trvalo 4 roky, čo však bolo spôsobené opakovanou nedisciplinovanosťou a marením úkonov zo strany obvinených. Vo veci bolo nariadených celkovo 18 verejných zasadnutí, resp. hlavných pojednávaní, z ktorých 11 bolo odročených z dôvodu neprítomnosti niektorej z osôb, ktorých účasť bola nevyhnutná, vo väčšine prípadov práve niektorého z obvinených. Nemožno tak orgánom činným v trestnom konaní ani súdom vytýkať spôsobenie prieťahov v konaní. Je tiež dôležité uviesť, že sama skutočnosť, že od spáchania skutku ubehol dlhý čas, nie je dôvodom na mimoriadne zníženie trestu. Dĺžka konania bola spôsobená obvinenými samými, ktorí úmyselne utajovali dôkazy, marili úkony nariadené prvostupňovým súdom a ani jeden z nich sa nepričinil podstatnou mierou o objasnenie skutku. Dovolací súd sa preto stotožňuje so sankciami, ktoré boli v predmetnej veci uložené a nevidí dôvod na ich znižovanie. Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Trestného poriadku nie sú naplnené. So zreteľom na vyššie uvedené najvyšší súd nezistil naplnenie namietaných dovolacích dôvodov vo veci dovolania obvineného S. D., a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.