1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, vedenej na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. BB-4T/26/2016, na verejnom zasadnutí konanom
P. sa z a m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-4T/26/2016, bol obžalovaný J. P. uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že ako konateľ obchodnej spoločnosti C. s.r.o. ( ďalej len „C.“), ktorý mal
513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov Obchodného zákonníka povinnosť vykonávať pôsobnosť konateľa s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, takto nekonal, keď po tom, čo
4, § 38 ods. 2, § 36 písm. j/, § 37 písm. e/ Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 (jedenásť) rokov.
2 písm. b/, ods. 4 Trestného zákona súd obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
1 Trestného zákona obžalovanému uložil ochranný dohľad.
1 Trestného zákona ochranný dohľad uložil na 16 (šestnásť) mesiacov.
1 Trestného poriadku súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej strane spoločnosti J., s.r.o. so sídlom D. XX, P. XXX XX, IČO : XX XXX XXX, spôsobenú škodu vo výške 7 818 906,57 eur. Proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. BB-4T/26/2016, zahlásil do zápisnice o hlavnom pojednávaní 24. apríla 2017, odvolanie obžalovaný, a to proti výroku o vine ako aj proti výroku o treste a náhrade škody. Podané odvolanie obžalovaný následne na výzvu súdu doplnil podaním doručeným súdu 29. mája 2017.
názoru obžalovaného napadnutý rozsudok bol vydaný výlučne na základe princípu formálnej pravdy, ktorý je typický pre rozhodovanie civilných súdov. Prvostupňový súd sa dôsledne neriadil zásadami trestného konania (§ 2 ods. 12, ods. 7 Trestného poriadku) a vydal napadnutý rozsudok, ktorý z týchto dôvodov obsahuje nesprávne výroky o vine obžalovaného, o treste a o povinnosti nahradiť škodu poškodenej spoločnosti. Prvostupňový súd zásadným spôsobom porušil práva na obhajobu obžalovaného tým, že o návrhoch na doplnenie dokazovania nerozhodol, s niektorými obhajobnými tvrdeniami sa vôbec nezaoberal a svoje rozhodnutie oprel o absolútne nepoužiteľné dôkazy. Súd napr. v neprospech obžalovaného vyhodnotil jeho tvrdenie, že : „ďalšie rokovania už viedol R. s U. sám na letisku vo Viedni“ (str. 27, štvrtý odsek rozsudku). Z argumentácie súdu nie je možné zistiť, na základe čoho má byť toto tvrdenie vyhodnotené v neprospech obžalovaného. Z obsahu výsluchu E. U. a T. P. je zrejmé, že O. R. mal o pripravovanej transakcii v celom rozsahu vedomosť a že s ňou súhlasil. Obžalovaný žiadal oboznámiť na hlavnom pojednávaní listinný dôkaz - výpis z jeho účtu v K. a.s., pobočka S., č. účtu XXXXXXXXXX za mesiac december 2009, ktorý dôkaz mal preukázať, že peniaze vo výške 700 000 eur ako zmluvnú pokutu od firmy J. neprevzal od Ing. B. I. v decembri 2009, ale koncom mesiaca september
názoru obžalovaného existujú pochybnosti o tom, či do vyšetrovacieho spisu neboli po jeho preštudovaní doplňované ďalšie materiály. Obžalovanému bol predložený vyšetrovací spis o počte listov 2963, ktorý údaj je prepisovaný. Je zrejmé, že 36 duplicitne očíslovaných listov buď vo zväzku č. 5 alebo vo zväzku č. 6 muselo byť do vyšetrovacieho spisu doplnených po jeho preštudovaní obžalovaným. Takéto konanie je v rozpore s § 6 ods. 4 (prvá veta) Vyhlášky MS SR č. 618/2005 Z. z. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi. Konanie je zároveň potrebné vyhodnotiť ako závažné porušenie práva na obhajobu, ktoré samo o sebe bolo dôvodom na postup prvostupňového súdu
ust. § 244 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku. Návrh obhajcu JUDr. Jozefa Madeja z 31. januára 2013, ktorý sa aj
vyjadrenia vyšetrovateľa ešte dňa
1 Trestného poriadku, teda na základe trestného oznámenia dňa
1 Trestného poriadku a zistil, že odvolanie obžalovaného je prípustné (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku), bolo podané oprávnenou osobou (§ 307 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku), na súde, proti ktorého rozsudku odvolanie smeruje a včas (§ 309 ods. 1 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Pokiaľ ide o námietky obžalovaného uvedené v odvolaní, tieto vo svojej podstate spočívajú v posudzovaní tých istých dôkazov hodnotených prvostupňovým súdom. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia špecializovaného trestného súdu konštatuje, že toto rozhodnutie uvedené požiadavky spĺňa. V tomto konaní bol zadovážený dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti uvedené v § 119 Trestného poriadku. Skutkové zistenia sú v súlade s vykonanými dôkazmi, ktorými bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku opísaného vo výroku o vine odvolaním napadnutého rozsudku. V tomto smere odvolací súd nezistil žiaden z dôvodov odôvodňujúcich podanie dovolania
Zároveň nebolo zistené porušenie práv obžalovaného. Prvostupňový súd pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval
tretej časti, tretej hlavy Trestného poriadku ako aj ďalších jeho ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa nedopustil takých pochybení, ktoré by bolo možné považovať za podstatné chyby konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. Na základe výsledkov takéhoto úplného a zákonne vykonaného dokazovania, po vyhodnotení dôkazov v súlade s kritériami uvedenými v § 2 ods. 12 Trestného poriadku dospel prvostupňový súd k správnym skutkovým záverom. V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku uviedol právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení jednotlivých dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny. Pri tomto sa dostatočne zaoberal hodnotením výpovede obžalovaného J. P., svedkov Ing. B. I., E. O., Ing. O. A., C. T., E. U., T. P., znalkyne prof. Ing. Heleny Majdúchovej, CSc., O. R., znaleckých posudkov a listinných dôkazov. Napriek tomu odvolací súd k námietkam obžalovaného, ktoré uviedol v odvolaní uvádza: Obžalovaný J. P. svoju vinu nepriznal. Prvostupňový súd sa podrobne zaoberal jeho obhajobnými tvrdeniami na st. 27- 30 rozsudku. S týmito hodnoteniami sa aj najvyšší súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Je nepochybné, že obžalovaný počas celého dokazovania nepreukázal, aké náklady spoločnosti C., s.r.o. financoval z vlastných peňazí, aké nehnuteľnosti musel založiť alebo odpredať za zlomkovú cenu, nepredložil žiadne listinné dôkazy o údajnom založení súkromných nehnuteľností, nedoložil žiadne zmluvy o pôžičkách resp. úveroch. Obhajobné tvrdenia obžalovaného, že konal na základe pokynu spoločníka obchodnej spoločnosti, sú z hľadiska naplnenia zákonných znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu neakceptovateľné. Ak by aj spoločník obchodnej spoločnosti, ktorý nie je konateľom obchodnej spoločnosti dal súhlas konateľovi na konanie, ktoré je v rozpore so záujmami spoločnosti a malo by to za následok vznik škody, konateľ obchodnej spoločnosti je zodpovedný v konečnom dôsledku za konanie v mene obchodnej spoločnosti v súlade s § 135a Obchodného zákonníka ako všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý ustanovuje povinnosť vykonávať pôsobnosť konateľa s odbornou náležitou starostlivosťou v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Len na ozrejmenie najvyšší súd pripomína, že spoločník je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa na riadení spoločnosti podieľa vkladmi. V prípade, ak má spoločnosť viacerých spoločníkov, o otázkach spoločnosti rozhodujú na Valnom zhromaždení. Do pôsobnosti Valného zhromaždenia okrem iného patrí aj schvaľovanie riadnej individuálnej účtovnej závierky a mimoriadnej účtovnej závierky a rozhodnutie o rozdelení zisku alebo úhrade strát. Konateľ s.r.o. je štatutárny orgán spoločnosti - je tou osobou, ktorá je oprávnená v mene spoločnosti konať navonok vo všetkých veciach, ktoré sa spoločnosti týkajú (napr. podpisuje v mene spoločnosti zmluvy, uzatvára dohody). Riadi každodenný a bežný chod spoločnosti. Zo zákona k základným povinnostiam konateľa patrí najmä riadne vedenie účtovníctva, predkladanie spoločníkmi na schválenie riadnu individuálnu účtovnú závierku a mimoriadnu individuálnu účtovnú závierku a návrh na rozdelenie zisku alebo úhradu strát v súlade so spoločenskou zmluvou a stanovami a informovanie spoločníkov o záležitostiach spoločnosti. Konateľ pri výkone svojej funkcie zodpovedá za škodu, ktorú spoločnosti spôsobil tým, že porušil svoje povinnosti. Obžalovaný v odvolaní uviedol, že súd v jeho neprospech vyhodnotil tvrdenie, že ďalšie rokovania už viedol R. s U. sám na letisku vo Viedni. Z výpovede svedka R. a U. možno zistiť, že títo sa stretli na letisku vo Viedni, ale to bolo až po uplynutí dohodnutej doby dvoch rokov (U. totiž navrhol, že sa uzavrie pôžička od banky a dá sa termín na dva roky, aby sa pozemok predal, alebo aby sa úver splatil). Nič z toho sa neuskutočnilo. K spornej sume 700 000 eur. Svedok Ing. B. I. potvrdil, že na základe výzvy zo 6. decembra 2009 sám v hotovosti obžalovanému uhradil sumu 700 tisíc eur 16. decembra 2009, čo potvrdzujú aj účtovné doklady (príjmový a výdavkový pokladničný doklad). Ani znalecké dokazovanie (ktoré obžalovaný spochybňoval) nepreukázalo jeho tvrdenie, že by z tejto sumy boli uhradené nejaké faktúry vo výške 350 tisíc eur a 480 tisíc eur s DPH. Zo znaleckého dokazovania je zrejmé, že C., s.r.o. finančné prostriedky v sume 1 088 256 eur mala k dispozícii z úveru, a tiež mala k dispozícii 700 tisíc eur od svedka I., z ktorých bolo možné uhradiť mimoriadnu splátku úveru. Naopak bolo vyvrátené tvrdenie obžalovaného, že nedisponoval finančnými prostriedkami na úhradu mimoriadnej splátky úveru, lebo zvyšná suma z poskytnutého úveru vo výške presahujúcej sumu 1 088 000 eur bola použitá na úhradu za projektovú dokumentáciu k infraštruktúre projektu E.. Na základe pokynu obžalovaného boli prevedené uvedené finančné prostriedky v sume 900 tisíc eur a 120 tisíc eur z účtu C., s.r.o. na účet O. a.s., v ktorých obidvoch spoločnostiach bol obžalovaný štatutárnym orgánom. Od 28. augusta 2009 do 3. septembra 2009 postupne vybral aj finančné sumy 30 tisíc eur, 20 tisíc eur a 15 tisíc eur. Účel týchto výberov nijako neodôvodnil ani nezdokladoval. Znalkyňa prof. Ing. Helena Majdúchová, CSc. zotrvala na hlavnom pojednávaní konanom 17. marca 2017 na záveroch znaleckého posudku a jeho doplnku. Znalecký kolektív konštatoval neúčelné vynakladanie nákladov. Znalkyňa na otázku prokurátora, či rozsah a kvalita poskytnutých dokladov umožnila dospieť k uvedeným záverom, uviedla - áno, umožňovala. Tým je daná aj odpoveď na námietku obžalovaného o nekompletnom účtovníctve. Čo sa týka námietky obžalovaného týkajúcej sa znaleckého posudku Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 3/2014, že znalci postupovali v rozpore s ustanovením § 145 ods. 1 Trestného poriadku, keď riešili právne otázky, a to vyslovením záveru o tom, že keď obžalovaný nezaplatil prvú mimoriadnu splátku úveru, nekonal „v súlade s dodržaním podmienky odbornej starostlivosti“. Takúto právnu otázku
názoru obžalovaného znalec nie je oprávnený riešiť. K tomu najvyšší súd uvádza. Znalecký posudok nemožno bez ďalšieho odmietnuť iba preto, že znalec nad rámec svojho oprávnenia a v rozpore s ustanovením § 145 Trestného poriadku hodnotí vo svojom posudku niektoré dôkazy alebo rieši právne otázky. Skutočnosť, že znalec zaujme vo svojom posudku stanovisko aj k otázke, ktorej zodpovedanie prislúcha výhradne súdu, nerobí tento posudok celkom nepoužiteľným, pokiaľ obsahuje odborné poznatky a zistenia, z ktorých znalec také závery urobil a ktoré súčasne umožňujú súdu, aby si totožný alebo iný záver o takej otázke urobil sám (R 82/2001). Svedkyňa C. T., ekonómka firmy C. na hlavnom pojednávaní jednoznačne uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by O. a.s. uhradila nejaké platby za projektovú dokumentáciu dodávateľským spoločnostiam. Taktiež uviedla, že účtovné doklady jej predkladal obžalovaný v čase, keď bol konateľom. Príkazy na úhradu platieb tiež dával obžalovaný. Svedok O. R. potvrdil, že C. s.r.o. mala záujem kúpiť 105 ha pozemkov v celku, nie po etapách a kúpna cena mala byť 12 miliónov eur. Zdrojom mali byť úverové prostriedky ním osobne ručené a spoločnosť Q.. poskytla tieto finančné prostriedky na celých 105 ha. On sa nemohol plne venovať podnikaniu, preto vložil plnú dôveru obžalovanému. Ak boli nejaké pracovné stretnutia, zúčastňoval sa ich obžalovaný. Svedok niekoľkokrát zdôraznil, že neexistuje žiadne rozhodnutie alebo pokyn Valného zhromaždenia C. týkajúci sa ukončenia úverového vzťahu. O platbách poskytnutých obžalovaným O., a.s. nemal vedomosť. Obžalovaný mu nevysvetlil, prečo nezaplatil mimoriadnu splátku úveru. Na takýto úkon mu žiaden súhlas neudelil on ani druhý spoločník.
názoru svedka, pri podpise jednotlivých zmlúv s M. a E., malo byť zvolané Valné zhromaždenie C., pretože išlo o rozsiahlu dohodu a sumu, ktorá presahovala plnú moc riaditeľa (konateľa). Svedok E. O. vypovedal na hlavnom pojednávaní, že on bol konateľom spoločnosti C., s.r.o. dovtedy, pokiaľ mal podpísať úver s H. (nechcel niesť zodpovednosť). Zmluvy s H. podpísal obžalovaný P.. Svedok Ing. O. A. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol skutočnosti zoznámenia sa s obžalovaným (jednalo sa o predaj pozemkov v E.), so spôsobom jeho jednania s ním, ale aj skutočnosti, týkajúce sa jeho vydierania. Cenu dohodoval s obžalovaným. Obžalovaný chcel navýšiť cenu o určitý objem. Predávajúci nemali námietky. Potom sa podpísala sprostredkovateľská zmluva s firmou U. a A. spojená s vyplatením provízie. Obžalovaný uviedol, že podpísaním sprostredkovateľskej zmluvy bol podmienený obchod s C., s.r.o. Svedok T. P. (finančný riaditeľ O.) na hlavnom pojednávaní okrem iného uviedol, že na jednaniach so zástupcami spoločnosti C. ohľadom vysporiadania úveru sa zúčastňoval s obžalovaným P., s R. nie. Zúčastňoval sa jednaní ohľadne Zmluvy o kúpe akcií s právom opcie, uzatvorenej v roku 2010 medzi C. (kupujúcim) a E. (predávajúcim). Spoločnosť O. mala s E. podpísanú zmluvu o poradenstve. Podstatou bolo, že C. mohla kúpiť akcie M., ktorá predtým kúpila pozemky od C.. E. mala podpísanú zmluvu s majiteľom akcií M., aby splnila svoj záväzok, ak by C. využila právo opcie na kúpu akcií. K námietkam obžalovaného k zamietnutiu a nepoužiteľnosti niektorých dôkazov. Je potrebné zdôrazniť, že väčšina pripomienok sa týkala prípravného konania, ktorými pripomienkami sa dôkladne zaoberal prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku. Najvyšší súd predovšetkým zdôrazňuje, že prijatím zák. č. 301/2005 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2006 sa priniesla nová úprava - odstránenie vyšetrovacej zásady zo súdneho konania, s čím je spojené dôkladné uplatnenie zásady zodpovednosti prokurátora za dokázanie viny obžalovaného, teda zásady „dôkazného bremena“. Najvyšší súd konštatuje, že dôkaz je prípustný, len ak bol dodržaný princíp zákonnosti pri voľbe a použití dôkazného prostriedku orgánom príslušným na rozhodnutie. Zákonnosť získaného dôkazu ovplyvňuje jeho ďalšiu prípustnosť v konaní. Skutkové zistenia sa nemôžu opierať o dôkazy získané a vykonané nezákonným spôsobom, teda v rozpore s trestnoprávnymi normami upravujúcimi dokazovanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustálenú judikatúru,
ktorej za zákonný spôsob získania dôkazu je potrebné považovať nielen splnenie formálnych čiže procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom na vykonanie konkrétneho dôkazu, ale aj splnenie materiálnych (obsahových) podmienok, aby tak použitý dôkazný prostriedok bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktorý zameraný a použitý môže a má byť. Obžalovaný namietal niektoré dôkazy vykonané po začatí trestného stíhania po vznesenie obvinenia. K tomu najvyšší súd uvádza. Dokazovanie od začatia trestného stíhania po vznesenie obvinenia neprebieha spôsobom typickým pre prípravné konanie a dokazované prostriedky sa obmedzujú len na výsluch oznamovateľa, poškodeného, podozrivého a na vyžiadanie písomných podkladov. V prvom rade je potrebné uviesť (ako to napokon najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach už niekoľkokrát zdôraznil), že hranica procesnej použiteľnosti dôkazov je v zásade daná začatím trestného stíhania „vo veci“. Výnimkou sú (vo vzťahu k rozhodnutiu o vine) prípady, ak ide o vo významnej miere rozhodujúci alebo jediný usvedčujúci dôkaz (dôkaz kľúčového charakteru pre posúdenie viny, ktorý musí byť vykonaný kontradiktórne, teda umožnením účasti obvineného alebo obhajcu (stačí aspoň raz v priebehu konania), čo samozrejme pred vznesením obvinenia neprichádza do úvahy. Požiadavka kontradiktórnosti je splnená, ak mala obhajoba možnosť (bola o tom riadne a včas upovedomená) zúčastniť sa výsluchu svedka. Je samozrejme len na nej, či toto svoje právo využije. Vo vzťahu k postupu štátneho orgánu (v trestnom konaní policajta, prokurátora a súdu) primárne platí prezumpcia súladu takého postupu so zákonom (rovnako platí prezumpcia neviny u podozrivého a obvineného). Predpoklad zákonnej komformnosti musí byť teda následne vyvrátený. Keďže po začatí trestného stíhania je policajt oprávnený vykonávať všetky úkony
Trestného poriadku (ako to výslovne ustanovuje § 199 ods. 5 tohto zákona), je oprávnený aj vypočúvať svedkov. Účelom a zmyslom procesného inštitútu začatia trestného stíhania „vo veci“
1 Trestného poriadku je, aby orgány prípravného konania (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku) mohli vykonávať procesne použiteľné úkony
Trestného poriadku smerujúce k zisteniu páchateľa trestného činu a vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe hneď, ako to odôvodňuje dôkazná situácia.
stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu zo 7. decembra 2009, sp. zn. Tpj 63/2009, obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia (§ 206 ods. 1 Trestného poriadku), ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania „vo veci“
1 Trestného poriadku. K námietke obhajoby o kladení sugestívnych a kapcióznych otázok vyšetrovateľom najvyšší súd konštatuje, že Trestný poriadok vo všeobecnosti zakazuje kladenie sugestívnych a kapcióznych otázok (§ 122 ods. 3, § 132 ods. 2 Trestného poriadku) avšak ich konkrétnejšie nevymedzuje a ani nerieši problém kontrolných, spresňujúcich a doplňujúcich otázok, ktoré bežne obsahujú určitú sugesciu a bez ich použitia by bola väčšina výsluchov len povrchná. K námietke obžalovaného, že niektoré návrhy na vykonanie dôkazov neboli súdom akceptované, súd tieto dôkazy buď nevykonal (nezaoberal sa s nimi, resp. ich vykonanie odmietol.). Z hľadiska uplatnených odvolacích námietok považuje najvyšší súd za potrebné upozorniť na tú skutočnosť, že súd smie v zmysle § 278 ods. 2 Trestného poriadku pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Na hlavnom pojednávaní platí zásada bezprostrednosti, priamosti a ústnosti (s určitými zákonnými výnimkami). Pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Čo sa týka použiteľnosti svedeckých výpovedí z prípravného konania v súdnom konaní resp. teda celkovo ich významu z pohľadu rozhodovania súdu, je potrebné poznamenať, že zápisnice o takých výsluchoch môžu byť pri splnení zákonných podmienok v priebehu súdneho konania čítané ako náhrada výpovede svedka na pojednávaní, pričom pokiaľ sa súd i obe strany - prokurátor a obžalovaný - zhodnú, že osobný výsluch svedka na pojednávaní nie je potrebný, môže byť takto čítaná opäť aj nekontradiktórne vykonaná kľúčová svedecká výpoveď, podstatná pre rozhodnutie o vine (v ostatných prípadoch musí byť podmienka kontradiktórnosti splnená, ak by malo byť rozhodnutie výlučne alebo v rozhodujúcej miere založené na dotknutej výpovedi). Druhou alternatívou je možnosť také výpovede predložiť na odstránenie rozporov oproti skoršej vo veci vykonanej svedeckej výpovedi (napr. výsluch svedka R.). Z obsahu spisu je zrejmá tá skutočnosť, že obžalovaný P. za účasti svojho obhajcu odmietol konfrontáciu so svedkom R. (č. l. 421 - 422). Svedok R. sa na určené hlavné pojednávanie 16. - 17. februára 2017 nedostavil z dôvodu, že bol nedosiahnuteľný (nachádzal sa na rôznych miestach v cudzine). Z tohto dôvodu boli v súlade s § 263 ods. 3 písm. a/ Trestného poriadku na hlavnom pojednávaní prečítané zápisnice o výsluchu svedka R. z prípravného konania. Prečítanie zápisnice o výpovedi svedka z prípravného konania v priebehu konania pred súdom samo osebe nemôže byť považované za nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a/ Dohovoru, použitie takejto výpovede ako dôkazu však musí byť zlučiteľné s právami obhajoby, ktorých ochrana je predmetom a účelom čl. 6 Dohovoru. Je tomu tak predovšetkým v prípade, ak osoba obvinená z trestného činu, ktorej
čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru svedčí právo vypočúvať alebo nechať vypočuť svedkov proti sebe, nemala príležitosť v žiadnom z predchádzajúcich štádií konania klásť otázky osobe, ktorej výpoveď je na súdnom konaní čítaná. V danej veci o takýto prípad nejde. V konaní pred súdom vyplýva pre súd povinnosť rozhodnúť o každom návrhu na doplnenie dokazovania, pričom tak môže urobiť v ktorejkoľvek fáze konania, najneskôr však pred meritórnym rozhodnutím veci. Ak súd nemieni akceptovať návrh strany na doplnenie dokazovania vykonaním dôkazu týkajúceho sa okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie, alebo okolnosti, ktorú možno zistiť už skôr navrhnutými, resp. zabezpečenými dôkazmi, môže zamietnuť takýto návrh uznesením po začatí hlavného pojednávania, pričom prihliadne na to, či sa jedná o zrejmú neaktuálnosť navrhnutého dôkazu a či nebude vývojom dokazovania potrebné toto rozhodnutie korigovať. Inak tak urobí až po vykonaní celého dokazovania, resp. jeho relevantnej časti. Z uvedeného logicky vyplýva, že navrhovanie dôkazov, ale aj opak, teda vzatie návrhu späť, je z časového hľadiska závislé od vývoja procesu dokazovania z časového hľadiska je hraničnou fázou aplikovanie ustanovenia § 274 ods. 1 Trestného poriadku súdom, teda moment rozhodnutia súdu, ktorým sa uzatvára dokazovanie vyhlásením dokazovania za skončené, čím sa jednak končí najdôležitejšia fáza kontradiktórneho hlavného pojednávania a jednak sa ohraničuje rozsah vykonaného dokazovania, ktoré súd bude hodnotiť ako podklad pre svoje rozhodnutie. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v tejto záverečnej fáze konania pred rozhodnutím vo veci samej, kedy naposledy možno uplatniť návrhy na doplnenie dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania, jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. V konkrétnej prejednávanej veci je takýmto prejavom aj vyhlásenie obhajkyne obžalovaného J. P., prokurátora a zástupcu poškodeného na hlavnom pojednávaní, konanom 24. apríla 2017, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania (č. l. 3506), ktorým sa s následným postupom súdu
1 Trestného poriadku - vyhlásenie dokazovania za skončené, uzavrelo dokazovanie. Na verejnom zasadnutí konanom na Najvyššom súde Slovenskej republiky
názoru najvyššieho súdu sa predmetný skutok stal tak, ako to správne zistil a ustálil prvostupňový súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania. Obžalovaný J. P. ako konateľ obchodnej spoločnosti C., s.r.o.; bez obmedzenia valným zhromaždením disponoval s oprávneniami konateľa v neobmedzenom rozsahu. Voľne disponoval vloženými finančnými prostriedkami. Bolo mu poskytnutých 12 miliónov eur na nákup pozemkov o celkovej výmere 105 ha, ktoré pozemky však v dohodnutej výmere neodkúpil, finančné prostriedky minul, náležitým spôsobom nezdokladoval. Aby bolo možné realizovať projektový zámer v E., bolo nevyhnutné zakúpiť aj zvyšok pozemkov vo výmere 25,7 ha, na čo použil finančné prostriedky z úveru od H., ktorý úver navýšil o sumu 1 088 000 eur, ktorú sumu použil pre vlastnú potrebu. Podmienkou poskytnutia úveru, bolo uhradenie mimoriadnej splátky úveru vo výške 700 tisíc eur do 31. decembra 2009. Napriek tomu, že
záverov znaleckého posudku k uvedenému dátumu disponoval sumou minimálne v rozsahu 931 tisíc eur, mimoriadnu splátku úveru neuhradil, čím spôsobil okamžitú splatnosť úveru. Následne uzavrel pre spoločnosť C., s.r.o. ekonomicky nevýhodné zmluvy (so spoločnosťou M. a.s., E.), čím spoločnosti C. spôsobil škodu vo výške 7 818 906,57 eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že napadnutý rozsudok netrpí žiadnou právnou chybou, v ktorej obžalovaný videl nesprávne právne posúdenie skutku, lebo vykazuje všetky zákonné znaky obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, z ktorého bol uznaný za vinného. Správnemu právnemu posúdeniu skutku zodpovedá vo výroku rozsudku o vine i tzv. právna veta. Právne námietky obžalovaného, ktoré ním boli relevantne uplatnené, nie je možné akceptovať. Obžalovaný dal po pozornosti súdu české judikáty Najvyššieho súdu Českej republiky (11 Tdo 108/2004, TR NS 13/2005-T 772), ktoré však na daný prípad nie je možné aplikovať. Objektom trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
Trestného zákona sú majetkové práva v najširšom zmysle a nepriamo je chránený i zvláštny vzťah dôvery medzi osobou, ktorej patrí určitý majetok, a tým, kto je povinný ho opatrovať alebo spravovať. Predmetom útoku je cudzí majetok, a to nielen veci, ale aj ďalšie majetkové hodnoty. Majetkom sa rozumie súhrn všetkých majetkových hodnôt, t.j. vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt. Vecami sú všetky hmotné predmety, ktoré sú ovládateľné a slúžia potrebám ľudí, vrátane pozemkov, bytov a nebytových priestorov, podnikov, peňazí v hotovosti, cenných papierov, ovládateľných prírodných síl. Súčasťou majetku sú i iné majetkové hodnoty, ktorými sa rozumejú majetkové práva alebo iné peniazmi oceniteľné hodnoty, ktoré nie sú vecami a nevzťahujú sa na ne ani ustanovenia o veciach (pohľadávky, obchodné podiely v obchodných spoločnostiach, členské vklady v družstvách atď.). Spravidla je majetok tvorený súhrnom všetkých aktív určitého právneho subjektu, pričom nezáleží na tom, či sú tieto majetkové hodnoty vedené v účtovníctve alebo v inej evidencii. Cudzím majetkom je majetok, ktorý nepatrí celkom alebo sčasti páchateľovi. (Cudzím majetkom je preto napr. i majetok spoločnosti s ručením obmedzeným, pretože táto je samostatnou právnickou osobou s vlastným majetkom. Podstatou trestného činu
Trestného zákona je konanie, ktorým vzniká škoda na cudzom majetku, a nevyžaduje sa, aby sa tým páchateľ alebo niekto iný obohatil alebo získal inú výhodu. Škodou na cudzom majetku, ktorá je objektívnou stránkou trestného činu porušenia povinnosti pri správe cudzieho majetku sa teda rozumie nielen zmenšenie dotknutého majetku, ale aj nedostatok prírastkov na ňom. Konatelia majú povinnosť postarať sa o to, aby spoločnosti nevznikli škody. Konateľ nebude zodpovedať za škodu iba za predpokladu, že konal nielen s odbornou starostlivosťou, ale súčasne aj v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Ak sú obe podmienky (konanie s odbornou starostlivosťou a konanie v dobrej viere) splnené súčasne (dôkazné bremeno je na konateľovi), zodpovednosť konateľa za škodu nevznikne.). Konateľ sa zbaví zodpovednosti za škodu, ak preukáže, že konal v súlade s uznesením valného zhromaždenia. Odborná starostlivosť zahŕňa nielen povinnosť konať v súlade s právnymi predpismi, ale aj povinnosť skúmať vhodnosť pokynov z hľadiska záujmov spoločnosti. Povinnosť opatrovať a spravovať cudzí majetok majú osoby, ktoré sú povinné spravovať záležitosti iných osôb, pokiaľ v tom je zahrnutá i povinnosť starostlivosti o ich majetok alebo nakladanie s ním. Takáto povinnosť môže byť uložená niektorým ustanovením zákona alebo určitou zmluvou. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný ako konateľ nielenže náležitým spôsobom v dostatočnom rozsahu nezdokladoval a nepreukázal, ako konkrétne a na aký účel vynaložil všetky poskytnuté finančné prostriedky spoločnosti, ale napriek vedomosti o tom, že neuhradí mimoriadnu splátku úveru, spoločnosť príde o založené pozemky, túto mimoriadnu splátku úveru neuhradil a následne ako konateľ realizoval niektoré úkony postrádajúce ekonomickú zmysluplnosť, v dôsledku čoho spoločnosti spôsobil škodu veľkého rozsahu. Konal tak spôsobom, ktorý je v rozpore s ustanovením § 135a Obchodného zákonníka a ktorý nemožno označiť ako výkon pôsobnosti konateľa obchodnej spoločnosti s odbornou starostlivosťou v súlade so záujmami spoločnosti, pretože záujmom spoločnosti a samotným účelom podnikania je dosiahnutie zisku. Porušenie povinnosti pri správe cudzieho majetku spočíva v tom, že páchateľ jedná v rozpore so všeobecným alebo konkrétnym vymedzením obsahu takejto povinnosti. Páchateľom predmetného trestného činu môže byť len fyzická osoba, ktorá je nositeľom zákonom uloženej alebo zmluvne prevzatej povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok (špeciálny subjekt). Z hľadiska subjektívnej stránky sa pre trestnú zodpovednosť za tento trestný čin vyžaduje úmyselné zavinenie, pričom postačí aj úmysel nepriamy. Okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, je
4 Trestného zákona spôsobenie škody veľkého rozsahu na cudzom majetku. Škodou veľkého rozsahu sa
1 Trestného zákona rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej sumy (133 000 eur). Pokiaľ ide o napadnutý výrok o treste, prvostupňový súd správne ukladal trest v zákonom ustanovenej trestnej sadzbe, ktorá je v tomto prípade v rozsahu od 10 rokov do 15 rokov odňatia slobody. Pri ukladaní trestu prvostupňový súd prihliadol na existenciu poľahčujúcej okolnosti
j/ Trestného zákona, a priťažujúcej okolnosti
e/ Trestného zákona a uložil obžalovanému trest odňatia slobody v celkovej výmere 11 rokov. Správne je aj zaradenie obžalovaného do výkonu trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia z dôvodu, že toto zaradenie lepšie zaručí nápravu obžalovaného ako stupeň s maximálnym stupňom stráženia. V súlade s ustanovením § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona prvostupňový súd uložil obžalovanému ochranné opatrenie - ochranný dohľad na dobu 16 mesiacov. Výrok o náhrade škody je tiež uložený v súlade s § 287 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. obžalovanému bola uložená povinnosť nahradiť poškodenej strane spoločnosti J., s.r.o. so sídlom v P. škodu v sume 7 818 906, 57 eur. Na základe uvedených dôvodov, odvolací súd nezistiac žiadne právne relevantné a významné dôvody na zmenu napadnutého rozsudku, ktoré by boli obžalovanému na prospech, jeho odvolanie zamietol, pretože zistil, že nie je dôvodné. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.