Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/887/2015 Identifikačné číslo spisu: 6612210326 Dátum vydania rozhodnutia: 13.07.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Siebenstichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:S

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 11.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

1. Podľa právnej úpravy účinnej do
2. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p.

1. Dovolateľky tvrdia, že im bola odňatá možnosť pred súdom konať. Za právneho stavu do
2. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv -

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

1. Pokiaľ dovolateľky namietali, že súd prvej inštancie neposkytol žalobcom náležité poučenie v zmysle § 5 O.s.p. v čase, keď nebola prítomná ich právna zástupkyňa, najvyšší súd uvádza, že uvedené ustanovenie ukladalo súdu povinnosť poskytnúť účastníkovi konania poučenie (len) o jeho procesných právach a povinnostiach. Podľa tohto ustanovenia nebol súd povinný (ale ani oprávnený) poskytnúť účastníkovi poučenie podľa hmotného práva; neprípustným poučením by preto bolo, keby súd niektorému žalobcovi poskytol poučenie o tom, čoho a proti komu sa má domáhať.
2. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
3. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na tom, že žalobcovia nepreukázali ich naliehavý právny záujem na nimi požadovanom určení. 17.
4. Súdna prax do
5. júna 2016 považovala za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. aj žalobu o určenie (spolu)vlastníckeho práva. Právny záujem, ktorý bol podmienkou procesnej prípustnosti takejto žaloby, musel byť naliehavý. Pri skúmaní existencie tohto záujmu išlo o posúdenie procesnej otázky, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany žalobcovho práva. Najvyšší súd do uvedeného dňa vo svojich rozhodnutiach neraz konštatoval, že nedostatok naliehavého právneho záujmu „predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby“ (

rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 98/2004, 1 Cdo 91/2006, 3 Cdo 240/2006, 1 Cdo 13/2010, 3 Cdo 56/2011). Aj ústavný súd zastával názor, že ak všeobecný súd dospeje k záveru, podľa ktorého naliehavý právny záujem nie je daný, vecnou stránkou podaného určovacieho návrhu sa už ďalej nezaoberá (II. ÚS 137/08). 17.

1. Otázka, či žalobu s určovacím petitom podáva ten, kto je aktívne vecne legitimovaný, a či takáto žaloba smeruje proti tomu, kto je pasívne vecne legitimovaný, je otázka hmotnoprávna, riešenie ktorej do
2. júna 2016 prichádzalo do úvahy až v prípade záveru súdu, že podaná žaloba je v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. procesne prípustná.
3. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že „i keď okresný súd v tomto smere neuviedol ust. § 80 písm. c/ O.s.p., ktorým sa súd v prvom rade riadi pri určovacej žalobe pri posúdení otázky naliehavého právneho záujmu, z odôvodnenia jeho rozhodnutia je však zrejmé, že žalobu zamietol aj s poukazom na citované zákonné ustanovenie teda, že žalobcovia nemôžu mať naliehavý právny záujem na danej žalobe, pretože by sa tým ich postavenie, a to odstránenie spornosti ich práva nezmenilo“ (

tretiu vetu tretieho odseku na strane 5 rozsudku odvolacieho súdu). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemá toto konštatovanie odvolacieho súdu dostatočný podklad v obsahu spisu. 19. V danom prípade súd prvej inštancie vo svojom rozsudku citoval doslovné znenie ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. (

šiesty odsek na strane 6) a vysvetlil, že žalobcovia naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby odôvodňujú tým, že k sporným pozemkom majú nedoriešené vlastníctvo a žalobe vyhovujúce rozhodnutie bude titulom zápisu ich spoluvlastníctva v katastri nehnuteľností (

tretí odsek na strane 7 rozsudku súdu prvej inštancie). Súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní na zreteľ, že H. I. a žalobkyňa 2/ boli právoplatne rozvedení v roku 1975, čím zaniklo aj ich bezpodielové spoluvlastníctvo, takže „sa nemôžu domáhať určenia vlastníckeho práva do ich BSM, ale len v určitých spoluvlastníckych podieloch, ktoré však zo žaloby neboli zrejmé“ (

druhý odsek na strane 9 rozsudku). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu z tejto formulácie nemožno vyvodiť, že by ňou súd prvej inštancie konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení. Predmetná formulácia [o to viac, že súd prvej inštancie pristúpil aj k vecnému posúdeniu opodstatnenosti žaloby (napríklad z hľadiska splnenia predpokladov pre vydržanie a okruhu žalovaných)] nasvedčuje tomu, že súd prvej inštancie tu mal na mysli otázku aktívnu vecnej legitimácie žalobcov (t.j. že určenia bezpodielového spoluvlastníctva sa môžu domáhať len manželia).

1. Odvolanie proti prvoinštančnému rozsudku podali žalobcovia, ktorí sa nestotožnili s meritórnou stránkou posúdenia ich žaloby prvoinštančným súdom. 20.
2. Súd prvej inštancie svojím rozhodnutím vytvoril procesnú situáciu, v ktorej už žalobcovia nemali dôvod predkladať v odvolacom konaní ďalšie vysvetlenie, v čom spočíva ich naliehavý právny záujem na nimi požadovanom určení. S dôverou v správnosť záveru súdu prvej inštancie o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení (t.j. záveru o procesnej prípustnosti podanej žaloby) prispôsobili svoje konanie (obsah a formuláciu odôvodnenia odvolania, vrátane toho, čo v odvolacom konaní žiadali) tejto situácii a spoliehali sa, že ich dôvera nebude sklamaná. 20.
3. Odvolací súd ale dospel k záveru, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Odvolací súd - na rozdiel od súdu prvej inštancie - svoje rozhodnutie založil nie na závere o (vecnej) neopodstatnenosti žaloby, ale na závere o jej procesnej neprípustnosti. Z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie išlo o „nový“ (opačný) záver odvolacieho súdu, ku ktorému sa žalobcovia nemali možnosť v odvolacom konaní vyjadriť. 20.
4. Tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na tomto závere, odňal žalobcom možnosť namietať správnosť tohto „nového“ právneho názoru a vyjadriť sa k nemu.
5. Dovolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené dospel k záveru, že postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade zmätočnosti, ktorou bola žalobcom znemožnená realizácia ich procesných oprávnení účastníkov konania.
6. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa do
7. júna 2016 ustálila na tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti uvedenej v § 237 ods. 1 O.s.p, dovolaním napadnuté rozhodnutie treba zrušiť; najvyšší súd v týchto prípadoch zrušoval napadnuté rozhodnutia bez toho, aby sa zaoberal správnosťou v nich zaujatých právnych záverov (

napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 44/2015, 2 Cdo 111/2014, 3 Cdo 4/2012, 4 Cdo 263/2013, 5 Cdo 241/2013, 6 Cdo 591/2015, 7 Cdo 212/2014, 8 Cdo 137/2015). Vzhľadom na to sa dovolací súd ani v preskúmavanej veci nezaoberal ďalšou dovolacou argumentáciou žalobkýň.

1. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). 23.
2. Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). 23.
3. Najvyšší súd v súlade s citovanými ustanoveniami napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
4. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
5. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
6. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
7. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.