Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/77/2017 Identifikačné číslo spisu: 8707211914 Dátum vydania rozhodnutia: 13.07.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Emil Franciscy Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 7.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995]. 9. Najvyšší súd už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 (

napríklad sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014) uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 9.1. Do uvedeného dňa bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon výslovne pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). 9.

1. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. 9.
2. Žalobca dovolaním napadol potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudkov, proti ktorým bolo dovolanie prípustné podľa § 238 O.s.p.
3. V danom prípade by preto dovolanie žalobcu vyvolalo ním sledovaný procesný účinok iba vtedy, ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v ustanovení § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. 10.
4. Dovolateľ nenamietal existenciu procesných vád konania uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 10.
5. Žalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za právneho stavu do
6. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv -

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Zo spisu nevyplýva, že by postupom súdov došlo k odňatiu možnosti dovolateľa realizovať niektoré z týchto oprávnení. 10.3. Najvyšší súd už v minulosti opakovane zdôraznil, že pre záver o existencii procesnej vady konania uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. (teda aj vady uvedenej v písmene f/) nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil takej vady; rozhodujúcim bolo výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (

napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 409/2015, 4 Cdo 143/2015, 5 Cdo 238/2015, 6 Cdo 30/2016, 7 Cdo 371/2015, 8 Cdo 34/2016).

1. Podľa názoru žalobcu mu bola odňatá možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia tým, že napadnutý rozsudok neobsahuje vyjadrenie žiadnych záverov odvolacieho súdu vo vzťahu k jeho podaniu z
2. septembra 2013, v ktorom sa vyjadril k veci a podal viacero návrhov na vykonanie dokazovania. Dovolateľ tvrdí, že v tomto zmysle je napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený do tej miery, že je nepreskúmateľný. 11.
3. V súvislosti s touto dovolacou argumentáciou najvyšší súd uvádza, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva sa nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z
4. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Podobný názor zastáva aj ústavný súd, ktorý napríklad v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 11.
5. Ďalej je potrebné uviesť, že predmetné tvrdenie (že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné) patrí medzi najčastejšie používané námietky obsiahnuté v dovolaniach proti potvrdzujúcim rozsudkom. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala ale názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality odôvodnenia) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila (len) tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Vada tejto povahy nebola považovaná za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania. S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). 11.
6. Vzhľadom na odlišnosti prístupu senátov najvyššieho súdu k riešeniu otázky dopadov nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia na prípustnosť dovolania, bolo vyvolané zjednocujúce stanovisko R 2/2016, ktoré zotrvalo na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“ (teda nie zmätočnosť a v dôsledku toho ani nie prípustnosť dovolania). Právna veta tohto stanoviska znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Podľa právneho názoru veľkého senátu (

bod

1. tohto uznesenia) sa zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od
2. júli 2016, nedotkli podstaty a zmyslu tohto stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne aj po uvedenom dni. 11.
3. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu má odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a žalobca neopodstatnene namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom prvoinštančného súdu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ CSP. 11.
4. Za procesnú vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
5. Podľa názoru dovolateľa je rozsudok súdu prvej inštancie založený na skutkových a právnych záveroch vyjadrených už skôr odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení (z
6. apríla 2013 sp. zn. 3 Co 136/2012), v ktorom odvolací súd uviedol, ktoré skutkové zistenia a právne závery považuje za správne a súdu prvej inštancie uložil, aby ich v ďalšom konaní rešpektoval. Dovolateľ zastáva názor, že pokiaľ sa odvolací súd v napadnutom rozsudku odvolal na vecne správne závery súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel po zrušujúcom uznesení, odvolal sa v skutočnosti na svoje skoršie závery a porušil zásadu dvojinštančnosti konania. 12.
7. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 O.s.p. a vec mu vráti na ďalšie konanie, je súd prvej inštancie viazaný záväzným právnym názorom vyjadreným odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení. Pre konanie po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti súdu prvej inštancie právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. 12.
8. Predmetná námietka súvisí s tzv. kasačnou (inštančnou) záväznosť rozhodnutia vyššieho súdu pre súd, ktorému sa vracia na ďalšie konanie. Pokiaľ má fungovať justičný systém, musí byť táto viazanosť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. Len výnimočne sa táto viazanosť právnym názorom neuplatní (napríklad v prípade zmeny v skutkových zisteniach, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj zrušovaného rozhodnutia, alebo v prípad zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu; nie je tiež vylúčené, že súd prvej inštancie rozhodne inak aj z dôvodu zásadného judikatórneho posunu reflektujúc niektoré rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, alebo Európskeho súdu pre ľudské práva alebo ústavného súdu alebo dovolacieho súdu v otázke, ktorá v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená. „Viazanosť právnym názorom vyjadreným v kasačnom rozhodnutí inštančne vyššieho súdu ... vyplýva zo zmyslu kasácie v právnom poriadku“ (k tomu

publikáciu Bobek, Kühn a kol.: Judikatura a právní argumentace, Vydavatelství Auditorium, Praha, 2013, str. 104). Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou. 12.

1. Pokiaľ súd prvej inštancie rešpektuje záväzné závery vyplývajúce zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu (riadi sa jeho kasačnou záväznosťou) a odvolací súd na podklade jeho skutkových a právnych záverov dospeje k záveru o dôvodoch pre potvrdenie odvolaním napadnutého rozhodnutia, nemôže dôjsť k zásahu do princípu dvojinštančnosti konania. 12.
2. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že zo žiadneho ustanovenia O.s.p. v znení do
3. júna 2016 nevyplývalo, že by odvolací súd nemohol svoj skorší právny názor zmeniť v neskoršom odvolacom konaní napríklad z dôvodu zmeny rozhodujúcich skutkových okolností alebo zmeny náhľadu na určitú právnu otázku (k tomu

R 68/1971 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/1997, 2 Cdo 78/2005, 3 Cdo 114/2011, 3 Cdo 58/2012, 5 Cdo 117/2014, 7 Cdo 90/2013). To znamená, že po vrátení veci na ďalšie konanie mohlo dôjsť k skutkovému posunu vedúcemu k novým skutkovým zisteniam, z ktorých mohol vychádzať súd prvej inštancie pri ďalšom prejednávaní a rozhodovaní veci, na čo by nadväzovalo posúdenie nových skutkových a právnych záverov odvolacím súdom (teda súdom vyššej inštancie). 12.

1. Vzhľadom na uvedené považuje dovolací súd za neopodstatnenú námietku žalobcu, že došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.
2. Dovolateľ namieta, že odvolací súd porušil ustanovenie § 213 ods. 3 O.s.p. 13.
3. Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. bol odvolací súd viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 O.s.p. V zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. vtedy, keď mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám. 13.
4. Pri posudzovaní opodstatnenosti tejto dovolacej námietky treba mať na zreteli, že (iba vtedy) ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, musí dokazovanie sám zopakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Pokiaľ ale odvolací súd nevidí dôvod pre odklon od skutkových zistení súdu prvej inštancie, ale na báze zadováženej už dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie chce zdôrazniť ešte niektorú skutkovú okolnosť, nemusí vykonať dokazovanie. Navyše, ak niektorý odvolací súd (prípadne) porušil do
5. júna 2016 ustanovenie § 213 ods. 3 O.s.p., nezakladalo toto porušenie procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu považovala takúto nesprávnosť (len) za tzv. inú procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá ale prípustnosť dovolania nezakladala (

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 190/2008, 3 Cdo 258/2012 a 3 Cdo 288/2014). 13.

1. V danom prípade bolo z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. významné, že odvolací súd sa neodchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. Pokiaľ za základ pre svoje rozhodnutie (navyše) vzal aj ďalšie skutkové zistenia, nemohlo to mať za následok procesnú vadu konania zmätočnosti uvedenú v tomto ustanovení.
2. K námietke žalobcu, podľa ktorej odvolací súd porušil § 120 O.s.p., keď odbornú otázku (dostatočnosť dodávaného príkonu elektrickej energie) posúdil sám (laicky) je potrebné uviesť, že žalobcom vytýkaná nesprávnosť mohla založiť (nanajvýš) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá sa mohla premietnuť do vecne nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietaná nesprávnosť ale nezakladala vadu zmätočnosti (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ani prípustnosť dovolania.
3. Treba zdôrazniť, že nedostatočné (neúplné a nesprávne) zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, prípadné nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladalo do
4. júna 2016 prípustnosť dovolania. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/
6. Naostatok je potrebné uviesť, že prípustnosť dovolania do
7. júna 2016 nezakladala ani okolnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch. 16.
8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci bolo do
9. júna 2016 považované za relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ktorý ale mohol byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. 16.
10. Samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladalo. (

najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nešlo totiž o vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by podľa § 238 O.s.p. zakladal prípustnosť dovolania. 16.3. Aj podľa názoru ústavného súdu nesprávne právne posúdenie veci nezakladalo vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (

IV. ÚS 196/2014). 16.

1. Na tom, že nesprávne právne posúdenie nezakladá vadu zmätočnosti, zotrval aj aktuálny judikát R 24/
3. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že žalobcom podané dovolanie nevyvolalo do
4. júna 2016 účinok, ktorý by umožnil uskutočniť meritórny prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
5. Najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie žalobcu podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.
6. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
7. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
8. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.