← Slovensko

náhradu škody 437 068,18 eur

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obo/9/2016 Identifikačné číslo spisu: 1004116824 Dátum vydania rozhodnutia: 04.07.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1004116824.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a členov senátu JUDr. Anny Markovej a JUDr. Dariny Ličkovej v právnej veci žalobcu v právnej veci žalobcu: J. F., Z., zast.: JUDr. Petrom Kubíkom, advokátom, Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda, IČO: 37 988 620, proti žalovaným: 1/ J&T ASSET MANAGEMENT, a. s., Lamačská cesta 3, 841 04 Bratislava, IČO: 31 399 941, 2/ Ing. B. X., X., zast. Advokátskou kanceláriou RELEVANS, s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, 3/ Československá obchodná banka, a. s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140 (pôvodne Československá obchodní banka, a. s., pobočka zahraničnej banky v SR, IČO: 30 805 066), zast. JUDr. Allanom Böhmom, advokátom, Advokátska kancelária Böhm & Partners, Jesenského 2, 811 02 Bratislava, o zaplatenie 437 068,18 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. novembra 2007, č. k. 3Cbm/61/04-382, takto rozhodol: I. Odvolacie konanie sa voči žalovanému 1/ z a s t a v u j e . II. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cbm/61/04-382 z
  2. novembra 2007 v znení opravného uznesenia č. k. 3Cbm/61/04-403 z
  3. februára 2008 p o t v r d z u j e . III. Žalovaní 2/ a žalovaný 3/ m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. Odôvodnenie
  4. Krajský súd v Bratislave ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným zaplatenie istiny 13 167 116,-- Sk s príslušenstvom (v prepočte 437 068,18 eura s príslušenstvom).
  5. Súd prvej inštancie rozhodol tak s odôvodnením, že žalovaný 1/ ako správca reštitučného otvoreného podielového fondu (ďalej ROPF) prostredníctvom žalovaného 2/ ako člena štatutárneho orgánu správcovskej spoločnosti
  6. februára 2003 priamym predajom vopred určenému záujemcovi cez Burzu cenných papierov, a. s., Bratislava, odplatne previedol z majetku podielového fondu odporcu 1/ do majetku Poštovej banky, a. s., Bratislava a podielových fondov Prvej penzijnej, a. s., Bratislava, 179 889 ks akcií emitenta Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava (ďalej SLSP, a. s.) v nominálnej hodnote 1 000,-- Sk/akcia, ISIN SK 1110001445, za jedinú záujemcami ponúknutú cenu 1 700,-- Sk za akciu, teda celkom za cenu 305 811 300,-- Sk. Žalovaný 3/ vykonával v danom čase na základe zmluvy so žalovaným 1/ funkciu depozitára a
  7. februára 2003 dal súhlas žalovanému 1/ na predaj akcií.
  8. Žalobca ako vlastník podielov ROPF mal za to, že uvedeným predajom akcií došlo k porušeniu zákona č. 385/1999 Zb. o kolektívnom investovaní. Porušenie videl najmä v tom, že Erste Bank der Österreichischen Sparkassen AG, Wien (ďalej len Erste Bank) nadobudla podiel 87,18% na základnom imaní spoločnosti SLSP, a. s., v menovitej hodnote 5 556 896 000,-- Sk za kúpnu cenu 17 899 344 800,-- Sk. Z uvedeného vyplýva, že Erste Bank v r. 2001 za jednu akciu SLSP, a. s., v menovitej hodnote 1 000,-- Sk reálne vyplatila čiastku 3 221,-- Sk. Dňa
  9. septembra 2003 bol na Burze cenných papierov Bratislava, a. s., uzatvorený priamy obchod s akciami SLSP, a. s., v počte 179 889 ks za cenu 3 250,-- Sk za akciu. Podľa žalobcu sa jednalo o identické akcie, ktoré ROPF previedol na spoločnosť Poštová banka, a. s., za cenu 1 700,-- Sk za akciu. Celkový rozdiel medzi kúpnou cenou, za ktorú Erste Bank kúpila 179 889 ks akcií emitenta SLSP, a. s., a za ktorú tieto akcie predal žalobca 1/ z majetku ROPF, je suma 278 827 950,-- Sk. Dňa
  10. apríla 2004 nadobudla Erste Bank podpisom zmluvy s Ministerstvom financií SR o kúpe akcií ďalších 10% základného imania SLSP, a. s., za cenu cca 2,9 mld. Sk, čo je cca 4 550,-- Sk za akciu. Z toho vyplýva, že majoritný akcionár SLSP, a. s., spoločnosť Erste Bank nikdy nenakupovala akcie SLSP, a. s., za cenu, ktorá by bola nižšia ako 3 221,-- Sk za akciu. Podľa obsahu podaní žalobcu žalovaní 1/ a 2/ boli povinní postupovať v súlade s ustanoveniami zákona o kolektívnom investovaní v znení neskorších noviel. Keďže takto nepostupovali, porušili svoje povinnosti vyplývajúce z uvedeného zákona, a to tým, že nevykonali riadnu analýzu ekonomickej výhodnosti predaja uvedených akcií, nevykonali riadne zistenia reálneho dopytu a najvýhodnejšej ceny akcií, akcie boli predané priamo už vopred určenému záujemcovi a nesplnili si predtým povinnosť anonymnej ponuky týchto cenných papierov na verejnom trhu cenných papierov, nesplnili povinnosť predať cenný papier za najvýhodnejšiu cenu, neponúkli tieto cenné papiere na odpredaj majoritným vlastníkom SLSP, a. s. Pre tieto porušenia povinností vyplývajúce z cit. zákona Úrad pre finančný trh rozhodnutím č. GRUFT 113/2004/SANE z
  11. februára 2004 uložil žalovanému 1/ pokutu vo výške 2 000 000,-- Sk.
  12. Krajský súd ďalej z obsahu spisu zistil, že ku dňu vzniku škodovej udalosti portfólio ROPF tvorilo 713 852 347 ks podielových listov celkovej hodnote 1 160 723 917,-- Sk. Čiže hodnota za 1 ks podielového listu bola 1 626,-- Sk. Ku dňu vzniku škodovej udalosti žalobca vlastnil 13 532 000 ks podielových listov ROPF, čiže jeho podiel na portfóliu ROPF v danom čase bol 1,89%. Žalobca mal za to, že hrubým porušením príslušných ustanovení cit. zákona v prípade priameho predaja 179 899 ks akcií SLSP, a. s., za cenu 1 700,-- Sk za akciu, dňa
  13. februára 2003 mu bola ako podielnikovi ROPF spôsobená škoda vo výške 5 214 082,-- Sk. Táto škoda vznikla tým, že v prípade priameho predaja akcií SLSP, a. s., z majetku ROPF do majetku Erste Bank za cenu 3 250,-- Sk za akciu, by bol výnos vyšší o sumu 278 827 950,- Sk. Vzhľadom na to, že v portfóliu ROPF v kritickom čase bol podiel žalobcu 1,89%, je 1,89% z čiastky 278 827 950,-- Sk v sume 5 269 849,-- Sk, o ktorú čiastku by sa zvýšila hodnota podielových listov žalobcu v ROPF. Toto je aj suma, ktorú žalobca uplatňuje ako náhradu škody.
  14. S odvolaním sa na ust. § 373 Obchodného zákonníka, § 420 Občianskeho zákonníka a § 13 ods. 4 zákona o kolektívnom investovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal zodpovednosť za škodu voči žalovanému 1/. Táto zodpovednosť žalovaného 1/ voči žalobcovi ako podielnikovi bude daná, ak budú naplnené a žalobcom preukázané objektívne predpoklady zodpovednosti za škodu, t. j. existencia porušenia právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Žalovaný 1/ sa nedopustil žiadneho porušenia povinnosti, z ktorého by mohla žalobcovi vzniknúť nejaká škoda. Predmetné akcie boli predané za najvýhodnejšiu cenu akú bolo možné dosiahnuť v danom čase a za daných okolností, čo v spore bolo preukázané. Tvrdenie, že akcie boli predané po viac ako siedmich mesiacoch za cenu 3 250,-- Sk za kus, nie je samo osebe tvrdením, ktoré by poukazovalo na to, že žalobcovi vznikla nejaká škoda. Škoda by mohla žalobcovi vzniknúť vtedy, ak by v čase realizácie predaja akcií bolo možné tieto predať za vyššiu cenu. Nie je naplnený ani predpoklad zodpovednosti za škodu, t. j. existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody, nakoľko nedošlo k žiadnemu porušeniu povinnosti a tým, že nebola porušená povinnosť, nemohla škoda vzniknúť.
  15. Žalobca sa proti žalovanému 2/ domáhal náhrady škody za porušenie povinností pri výkone funkcie člena predstavenstva žalovaného 1/, ktorý zodpovedá podielnikom za vzniknutú škodu (§ 57 prvá veta ZKI). Žalobca mal za to, že žalovaný 2/ tým, že dňa
  16. februára 2003 zadal pokyn na predaj cenných papierov za cenu 1 700,-- Sk za kus, nekonal s náležitou starostlivosťou, lebo sa nezaoberal pri rozhodovaní a nezohľadnil všetky dostupné informácie, týkajúce sa predaja akcií. Najmä mal vedieť, že analýza ekonomickej výhodnosti predaja akcií SLSP za cenu 1 700,-- Sk je nesprávna a nepodložená. Krajský súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, v čom spočíva porušenie povinnosti člena predstavenstva pri výkone jeho funkcie.
  17. Krajský súd nezistil zodpovednosť za škodu ani u žalovaného 3/. Tento nemohol spôsobiť bezprostredne škodu podielnikom ROPF. Udelenie súhlasu žalovaným 3/ ako depozitára smerovalo k odsúhlaseniu limitnej ceny, ktorá zodpovedala hodnote predmetných cenných papierov majetku ROPF. Udelenie súhlasu neznamenalo povinnosť žalovaného 1/ v postavení správcu ROPF akcie predať v limitnej cene a nemalo vplyv na zákonné povinnosti iných subjektov podieľajúcich sa na predaji. Škoda podielnikom ROPF nemohla vzniknúť, nakoľko aj pred predajom akcií SLSP, a. s., bola hodnota týchto akcií stanovená na 1 700,-- Sk a aj po ich predaji sa hodnota podielových listov nezmenila. Ak by nejaká škoda aj vznikla, môže spočívať len v ušlom zisku pre nedosiahnutie najvýhodnejšej ceny, ktorú bolo možné dosiahnuť v prospech otvoreného podielového fondu. Za dosiahnutie najvýhodnejšej ceny pri predaji akcií, ktorú bolo možné dosiahnuť v prospech ROPF, však nezodpovedá žalovaný 3/, nakoľko to nie je jeho zmluvná, ani zákonná povinnosť. Medzi podielnikmi ROPF a depozitárom neexistoval žiadny záväzkovo-právny vzťah, ktorý bol upravený v Obchodnom zákonníku, a preto ani náhrada škody voči žalovanému 3/ nemôže byť upravená Obchodným zákonníkom. Súd neuznal zodpovednosť žalovaného 3/ ani podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, lebo miera zavinenia žalovaného 3/ tu nie je.
  18. O náhrade trov konania Krajský súd v Bratislave rozhodol podľa výsledku sporu v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovaným l/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili. Žalovanému 3/ priznal náhradu trov za právne zastupovanie advokátom vo výške 361 698,60 Sk.
  19. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie s poukazom na ustanovenia § 205 odsek 2 písm. a/, c/, d/ a f/ O. s. p. Namietal, že predložil v prvostupňovom konaní dôkazy, z ktorých vyplýva, že v čase realizácie predmetného obchodu bolo možné predať akcie SLSP za cenu 3 221,-- Sk za jeden kus majoritnému akcionárovi SLSP - Erste Bank, ktorá mala o akcie záujem. Pokiaľ by žalovaní svoje zákonné a zmluvné povinnosti splnili riadne, došlo by k predaju akcií SLSP, a. s., z majetku ROPF za cenu 3 221,-- Sk/kus, čo je o 1 521,-- Sk/kus viac oproti kúpnej cene akcií v predmetnom obchode. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že prvostupňový súd nevykonal navrhnuté dôkazy, čím mu odňal možnosť konať pred súdom, a to pripojenie trestných spisov vedených na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava I, pripojenie spisov Úradu pre finančných trh o výkone dohľadu nad činnosťou žalovaného 1/ a žalovaného 3/, uložiť žalovaným 1/ a 3/ predložiť súdu zmluvu o výkone činnosti depozitára, ktorá by preukázala existenciu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 3/, výsluch svedkyne JUDr. L. O., odborníčky na oblasť kolektívneho investovania. Nakoľko súd nevykonal navrhnuté dôkazy, neúplne zistil skutkový stav veci, a preto skutkové závery súdu prvej inštancie uvedené v predmetnom rozsudku neobstoja.
  20. Žalobca poukázal na právoplatné rozhodnutie Úradu pre finančných trh (ďalej len ÚFT) ako orgánu dohľadu, číslo GRUFT-113/2004/SANE z
  21. februára 2004 a jeho odôvodnenie s tým, že po veľmi dôkladnom šetrení bola žalovanému 1/ uložená pokuta v celkovej výške 2 000 000,-- Sk za porušenie § 35 ods. 1 a § 36 odsek 2 zákona o kolektívnom investovaní. Poukázal tiež na právoplatné rozhodnutie ÚFT číslo GRUFT-126/2004/SANE z
  22. novembra 2004, v ktorom vyslovil
  23. Žalobca ďalej v odvolaní uvádza, že na žalovaného 2/ zákon o kolektívnom investovaní kladie vysoké nároky odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti, ako aj povinnosť konať s náležitou starostlivosťou, ktorá v sebe zahŕňa aj povinnosť konať s odbornou starostlivosťou. Žalovaný 2/ nekonal s náležitou starostlivosťou, nezaobstaral si a pri rozhodovaní nezohľadnil všetky dostupné informácie, týkajúce sa predmetu rozhodnutia. Pri jeho odbornej spôsobilosti a náležitej starostlivosti mal vedieť, že analýza ekonomickej výhodnosti predaja akcií SLSP za cenu 1 700,-- Sk je nesprávna a nepodložená. Žalovaný 2/ nekonal s odbornou, ani náležitou starostlivosťou, keď za žalovaného 1/ dňa
  24. februára 2003 zadal pokyn na predaj cenných papierov 179 889 kusov akcií SLSP, a. s., za cenový limit 1 700,-- Sk. Úplne zrejmé pochybenie žalovaného 2/ spočíva v tom, že akcie SLSP, a. s., neboli ponúknuté na predaj majoritnému akcionárovi Erste Bank napriek tomu, že žalovaný 2/ verejne vyhlasoval, a teda vedel, že majoritný akcionár je najpravdepodobnejší záujemca o kúpu týchto akcií. Akcie SLSP, a. s., neboli verejne ponúknuté dokonca vôbec nikomu. Aj z tohto dôvodu bola žalovanému 1/ a žalovanému 3/ uložená pokuta rozhodnutím ÚFT.
  25. Žalobca ďalej v odvolaní namietal, že žalovaný 3/ porušil právne povinnosti podľa § 20 odsek 1 druhá veta a § 23 odsek 1 písm. a/ zákona o kolektívnom investovaní tým, že sa uspokojil s informáciou od žalovaného 1/, konajúceho žalovaným 2/, že ponuky od iných spoločností boli na nižšej cenovej úrovni bez toho, aby túto informáciu akokoľvek preveril. Tým, že nepreveril výhodnosť predajnej ceny z hľadiska toho, či žalovaný 1/, konajúci žalovaným 2/, vykonal všetky potrebné kroky na stanovenie najvýhodnejšej ceny akcií SLSP, a. s., aspoň výslovným dopytom na žalovaného 1/, aby tento preukázal, že aktívne oslovil potenciálnych investorov, u ktorých bolo možné predpokladať, že by mohli mať o kúpu akcií záujem. Žalovaný 3/ sa však pasívne uspokojil s informáciou od žalovaného 1/ o výhodnosti navrhovanej kúpnej ceny bez toho, aby táto informácia bola žalovaným 3/ aktívne preverená samostatným konaním s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami podielnikov tak, ako to stanovuje cit. zákon. Nepovažoval za správny ani právny názor prvostupňového súdu, že medzi podielnikom ROPF a depozitárom neexistoval žiadny záväzkovo-právny vzťah, ktorý bol upravený v Obchodnom zákonníku, a preto ani náhrada škody voči žalovanému 3/ nemôže byť v upravená Obchodným zákonníkom. Poukázal na zmluvu o výkone činnosti depozitára, uzavretú medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ s tým, že ju možno považovať za zmluvu v prospech tretej osoby, nakoľko jej predmetnom je odplatná správa cudzieho majetku, a to cenných papierov, patriacich podielnikom ROPF.
  26. Žalobca v odvolaní odkazuje ďalej na svoje písomné podania zo
  27. februára 2007,
  28. júla 2007 a
  29. októbra
  31. Súčasne žalobca vytkol neurčitosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti výroku o náhrade trov konania žalovanému 3/ vo výške 361 698,60 Sk, a to ohľadne špecifikácie priznanej náhrady za osem úkonov právnej služby.
  32. Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa § 221 O. s. p. a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel, vrátane náhrady trov konania.
  33. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadali napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správne. Uviedli, že bol v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav z dôkazov predložených počas konania. Ak žalobca namietal, že ním navrhované dôkazy neboli súdom vykonané, tak mal súčasne preukázať, že ich nevykonaním nemohli byť zistené rozhodujúce skutočnosti potrebné v posudzovanom prípade pre vydanie meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa, a že teda tým pádom bolo neúplné. Podľa názoru žalovaných však žalobca nič také v doterajšom priebehu konania a ani v odvolaní samotnom nepreukázal a dokonca ani netvrdil. Žalobca neuviedol jediný právne relevantný argument, s ktorým by sa tak žalovaní, ako aj súd prvej inštancie, neboli už v priebehu konania vysporiadali. Zdôraznil, že rozhodnutím ÚFT č. GRUFT-113/2004/SANE z
  34. februára 2004 bola žalovanému 1/ uložená pokuta výlučne za porušenie odbornej starostlivosti nevykonaním krokov, ktoré by viedli k dosiahnutiu najvýhodnejšej ceny akcií. Rozhodnutie vôbec nekonštatuje, že by po vykonaní týchto krokov bola dosiahnutá vyššia cena ako práve tá, ktorá bola dosiahnutá. ÚFT, teda konštatoval pochybenia v procese predaja, nie v cene predaja, pričom sa však ďalej v rozhodnutí vôbec nekonštatuje, že by predaj akcií dňa
  35. februára 2003 nezabezpečil dosiahnutie najvýhodnejšej ceny, akú bolo možné v danom čase dosiahnuť. Bolo preukázané, že cena, ktorá bola dosiahnutá, bola cenou trhovou (teda takou, ktorú bolo možné dosiahnuť v danom čase a na danom mieste). Zároveň bolo dokázané, že Erste Bank rokovala s právnym predchodcom žalovaného 1/ REŠTITUČNÝ INVESTIČNÝ FOND, a. s. (ďalej len „RIF"), ale na jeho ponuku na predaj nereagovala a ani svoj vlastný protinávrh nedala. Dôvodom bolo, že v danom čase mala Erste Bank iné strategické záujmy. Kúpa akcií od žalovaného 1/ v danom čase bola v rozpore s týmito strategickými záujmami. Neskôr došlo ku kúpe identického balíka akcií od tretej osoby (o cca 7 mesiacov neskôr), avšak ako vyplýva zo znaleckého posudku, v tom čase bola trhová situácia už iná, čo by viedlo aj k inej znalcom určenej cene (uvedené priamo v znaleckom posudku). To znamená, že vyššia cena bola dosiahnutá vtedy, kedy bola skutočne už vyššia všeobecná hodnota týchto akcií. Za takýchto okolností žalobca neuniesol dôkazné bremeno o základných predpokladoch vzniku nároku na náhradu škody.
  36. Žalovaní 1/ a 2/ ďalej uviedli, že žalobca len špekuloval a nepreukázal, že by dňa
  37. februára 2003 Erste Bank zaplatila za akcie cenu vo výške 3 221,-- Sk/ akcia, teda cenu podstatne vyššiu, ako bola ich hodnota, ak tak mohla učiniť už na jeseň v roku 2002 za cenu o cca 400,-- Sk na akciu nižšiu. Erste Bank reagovala na ponúkané ceny, nenavrhovala svoju vlastnú cenovú požiadavku v rámci cenovej taktiky, nakoľko v tom čase musela kúpiť 2 väčšie balíky akcií. Z hľadiska dôležitosti jednotlivých balíkov akcií najskôr chcela Erste Bank nadobudnúť späť 19,99% akcií SLSP, a. s., od Európskej banky pre obnovu a rozvoj a 10%-ný balík akcií SLSP, a. s., od Ministerstva financií SR a nakoniec zostávajúci balík akcií SLSP, a. s., v objeme 2,82% v tom čase v majetku RIF, a to v tomto poradí. Zaoberali sa otázkou pojmov hodnoty a ceny akcie. Podľa odborného stanoviska Ing. Dušana Uhera zo dňa
  38. novembra 2007 všeobecná hodnota akcie podľa vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny akcie ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase, ktorá by sa mala dať dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou. Nemožno preto prisvedčiť záverom žalobcu, že všeobecná hodnota akcie, ktorá je hodnotou, aká by sa mala dať dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, je značne, resp. diametrálne odlišná od trhovej ceny, ktorej zohľadnenia sa domáha žalobca. Podľa názoru žalovaných, medzi trhovou hodnotou a trhovou cenou totiž nie je buď žiadny rozdiel, alebo ak, tak len celkom minimálny (v prípade výskytu určitej špecifickej okolnosti). Zo znaleckého posudku spoločnosti ZNALEKON, s. r. o., z
  39. augusta 2007 vyplýva, že trhová hodnota akcií sa k
  40. februáru 2003 pohybovala v rozmedzí od 1 600,-- Sk/akcia (hodnota určená porovnávacou metódou) do 2 006,-- Sk/akcia (hodnota určená podielom na vlastnom imaní SLSP, a. s., k
  41. decembru 2002, tzv. vnútorná hodnota). Ak by chcel žalobca uspieť, musel by preukázať, že v prípade, ak by žalovaný 1/ neporušil povinnosť, za ktorej porušenie mu bola uložená pokuta, dosiahol by pri predaji cenu ešte vyššiu, ako bola v danom čase všeobecná hodnota akcií, teda že by dosiahol cenu vyššiu, ako cenu trhovú. Nič také však žalobca nepreukázal. Naopak zo znaleckého posudku vyplýva, že sa nedalo očakávať dosiahnutie vyššej ceny. V znaleckom posudku spoločnosti ZNALEKON, s. r. o., zo dňa
  42. augusta 2007 sa okrem iného uvádza aj to, že stanovenie trhovej hodnoty akcií metódou určenia ich tzv. vnútornej hodnoty (t. j. určenia podielu na vlastnom imaní) sa bežne nepoužíva a že uvedená metóda má len podporný charakter. Z toho teda vyplýva, že rozhodujúcou je porovnávacia metóda, v súlade s ktorou bola trhová hodnota akcií určená sumou 1 600,-- Sk/akcia. Žalovaní sú presvedčení, že práve cena vo výške 1 700,-- Sk/akcia zohľadnila okolnosti, na ktoré žalobca poukazuje (nárast vnútornej hodnoty na jednu akciu, postavenie SLSP, a. s., na trhu) ako aj okolnosti, ktoré k
  43. februáru 2003 boli objektívne dané (problémy s likviditou akcií, nevhodná akcionárska štruktúra SLSP, a. s.). Nemožno teda nič namietať voči tomu, ak trhová cena (1 700,-- Sk/akcia) bola o 100,-- Sk na akciu vyššia ako trhová hodnota akcie určená porovnávacou metódou (1 600,-- Sk/akcia). Žalovaní zastávajú názor, že pokiaľ mali dosiahnuť pri predaji akcií najlepšiu možnú trhovú cenu, nie je možné očakávať, že by táto trhová cena akcií bola podstatne vyššia ako ich trhová hodnota, a to predovšetkým v dôsledku okolností, na ktoré už žalovaní v priebehu konania poukázali.
  44. Žalovaní sú toho názoru, že v posudzovanom prípade nejde o vzťahy medzi podnikateľmi, ani o vzťahy spadajúce pod tzv. absolútne obchody podľa § 261 ods. 1, resp. § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka. Právny vzťah podielnika (žalobcu) a správcovskej spoločnosti (žalovaného 1/), resp. člena jeho štatutárneho orgánu (žalovaného 2/), ktorého obsahom je zodpovednosť správcovskej spoločnosti za škodu spôsobenú porušením povinností pri správe podielového fondu a zodpovednosť člena štatutárneho orgánu za škodu spôsobenú porušením povinností člena štatutárneho orgánu pri výkone jeho funkcie, sú vzťahmi občianskoprávnymi, ktoré okrem iného vyžadujú na vznik takejto zodpovednosti aj preukázanie zavinenia na strane žalovaných. Žalobca v konaní nepreukázal vznik škody (v nebolo v konaní preukázané, že by dňa
  45. februára 2003 bolo možné pri akomkoľvek postupe žalovaných dosiahnuť cenu vyššiu, ako bola cena, ktorá bola dosiahnutá - 1 700,-- Sk/akcia), potom nie je daná ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti a ani zavinenie.
  46. Ďalej žalovaný 2/ k odvolaniu žalobcu namietal, že žalovaný 2/ sa pri predaji akcií žiadneho porušenia povinnosti v súvislosti s výkonom funkcie predsedu predstavenstva správcovskej spoločnosti nedopustil. Rozhodne teda nemôže platiť tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie UFT má byť dôkazom porušenia povinnosti žalovaného 2/ pri výkone jeho funkcie, nakoľko rozhodnutie sa povinnosťami predsedu predstavenstva správcovskej spoločnosti pri výkone jeho funkcie vôbec nezaoberá a smeruje iba voči inému subjektu, ktorým je žalovaný 1/. Ak žalobca uvádza, že na člena predstavenstva (žalovaného 2/) sú kladené najvyššie požiadavky, nakoľko člen predstavenstva musí konať s náležitou starostlivosťou, ktorá je širším pojmom ako odborná starostlivosť, má nepochybne pravdu, avšak len potiaľ, pokiaľ sa takéto konanie bude posudzovať vo vzťahu k výkonu funkcie člena predstavenstva. Nemožno totiž prisvedčiť záveru, že pojem náležitej starostlivosti by mal znamenať to, že člen predstavenstva je povinný suplovať činnosť všetkého odborného aparátu žalovaného 1/, nakoľko takáto konštrukcia by ani nemohla byť prakticky realizovateľná. Je síce pravdou, že žalovaný 2/ ako člen predstavenstva má rozhodovaciu právomoc, či obchod bude alebo nebude vykonaný, avšak z tejto jeho rozhodovacej právomoci nemožno ešte vyvodzovať zodpovednosť za správnosť predmetnej analýzy. Prijatie opačného záveru by muselo nevyhnutne znamenať, že žiadna spoločnosť by nepotrebovala odborný aparát, pretože aj tak by duplicitne všetky úlohy riešil sám člen predstavenstva, a to s plnou zodpovednosťou za dosiahnutý výsledok. Žalovaní preukázali dôkazmi, že akcie boli Erste Bank ponúknuté na predaj, avšak táto o ne za cenu asi o 400,-- Sk na akciu nižšiu ako bol v tom čase jej platný interný cenový limit (3 221,- Sk/akcia) neprejavila záujem. Navyše to, že akcie neboli nikomu verejne ponúknuté, bolo dôsledkom stavu na trhu pred
  47. februárom 2003, ako aj dňa
  48. februára 2003, kedy sa na trhu nenachádzal subjekt, ktorý by bol reálne ochotný zaplatiť za akcie cenu vyššiu ako 1 700,- Sk/akcia. Napokon žalovaný 2/ namietal premlčanie nároku žalobcu nad žalobou uplatnenú sumu 5 269 849,-- Sk, ktorú na sumu 13 167 116,-- Sk rozšíril osobitným podaním zo
  49. februára 2006, keďže žalobca súdu prvej inštancie nepredložil žiadny dôkaz na preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie.
  50. Žalovaní 1/ a 2/ navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
  51. Žalovaný 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne a priznať náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci. Namietal, že žalobca uplatňuje náhradu škody voči žalovanému 3/ z titulu porušenia jeho povinností podľa zákona o kolektívnom investovaní (č. 594/2003). Na podanie takejto žaloby nie je aktívne legitimovaný, lebo podľa cit. zákona v znení platnom do
  52. januára 2005 depozitár za škody spôsobené porušením povinností podľa zákona a zmluvy na výkon činnosti depozitára podielnikom ROPF nezodpovedá. Priamu zodpovednosť zakotvil až zák. č. 594/2003 Z. z. o kolektívnom investovaní vo svojom ustanovení § 87 ods. 2, ktorý nadobudol účinnosť až
  53. januára
  54. Až od účinnosti tohto zákona mohli podielnici priamo vymáhať náhradu škody od depozitára na základe § 87 ods. 4 tohto zákona. Zdôraznil ďalej, že žalovaný 3/ nikdy nevyslovil súhlas s predmetným obchodom. Schvaľoval anonymný obchod prijímaním návrhov určených vopred neurčenému okruhu osôb na limitnú cenu. Súhlasil s predajom akcií emitenta Slovenská sporiteľňa, a. s., v počte 179 889 kusov za cenový limit 1 700,-- Sk za akciu z ROPF a nie konkrétny obchod žalovaného 1/. Za neodôvodnené pokladal žalobcom vytýkané pochybenie súdu o nevykonaní ďalších navrhovaných dôkazov, lebo išlo o dôkazy nesporné (rozhodnutia ÚFT, existencia zmluvy o výkone činnosti depozitára medzi žalovaným 1/ a žalovaným v 3/). Dôkazy, ktoré ešte žalobca navrhoval pôvodne vykonať, avšak následne na ich vykonaní netrval, nemohli preukázať nové skutkové okolnosti vzťahu k účasti žalovaného 3/ na skutkovom stave. Otázka posúdenia zodpovednosti, posúdenia porušenia právnej povinnosti, je právnym posúdením veci. Zo žiadneho dôkazu predloženého žalobcom nevyplýva, že by dňa
  55. februára 2003, kedy došlo k predaju akcií SLSP, a. s., z majetku ROPF, existoval subjekt, ktorý bol schopný a bez akýchkoľvek podmienok ochotný zaplatiť za predávané akcie cenu vyššiu ako 1 700,-- Sk za akciu a akcie nemohol kúpiť z dôvodu porušenia povinnosti žalovaného 3/ (§ 20 ods. 1 ZKI). Z výpovede právneho zástupcu Erste Bank a SLSP, a. s. (Mgr. Samuel Vlčan), na ktorú sa žalobca odvoláva, nevyplývajú skutočnosti, ktoré z nich žalobca vyvodzuje. Z tohto dôkazu nevyplýva, že Erste Bank bola dňa
  56. februára 2003 jednoznačne a bezpodmienečne rozhodnutá a pripravená za 2,82% akcií SLSP, a. s., zaplatiť sumu 13,8 mil. eur (3 219,69 Sk/akcia pri kurze NBS platného
  57. februára 2003, 1 euro = 41,970,- Sk). Vyplýva z nej, že prioritou Erste Bank boli dva väčšie balíky akcií vlastnené Slovenskou republikou a Európskou bankou pre obnovu a rozvoj. Rovnako z nej vyplýva, že rokovania o kúpe akcií s RIF, a. s., ukončila v lete 2002 Erste Bank a v septembri 2003 kúpila predmetný balík 2,82% akcií SLSP, a. s., aj z dôvodu, že v tomto čase už boli známe podmienky na nadobudnutie 10% akcií vo vlastníctve Slovenskej republiky. Tiež z nej nevyplýva tvrdenie žalobcu, že z rozhodnutia predstavenstva a dozornej rady Erste Bank vyplýval záväzný pokyn, podľa ktorého zástupca Erste Bank bol zaviazaný ponúknuť za predmetný balík akcií SLSP, a. s., až cenu v prepočte 3 220,-- Sk za akciu. Z výpovede vyplýva pravý opak, keď je v nej uvedené: „Erste Bank reagovala na ponúkané ceny, nenavrhovala svoju vlastnú cenovú požiadavku v rámci cenovej taktiky, nakoľko v tom čase musela kúpiť 2 väčšie balíky akcií."
  58. O odvolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudkom č. k. 6Obo/84/2008-428 zo dňa
  60. 2009 v spojení s opravným uznesením č. k. 6Obo/84/2008-450 zo dňa
  61. apríla 2009, ktorým napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cbm/61/04-382 z
  62. novembra 2007 v znení opravného uznesenia č. k. 3Cbm/61/04-403 z
  63. februára 2008 potvrdil a žalovaným priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu poukazuje na zistený skutkový stav súdom prvej inštancie. Osvojil si dôvody napadnutého rozhodnutia, ako aj právne posúdenie. K námietkam uvedeným v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie na prejednanie veci samej nariadil viackrát pojednávanie, na ktorých umožnil stranám sporu, teda aj žalobcovi, splniť zákonnú povinnosť uloženú v § 120 ods. 1 O. s. p., označiť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd však nie je viazaný dôkaznými návrhmi účastníkov. Je oprávnený posúdiť a rozhodnúť o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Žalobca v odvolaní vytkol krajskému súdu, že nevykonal navrhované dôkazy, ktorými by preukázal svoj uplatnený nárok. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom navrhované dôkazy (vyžiadanie trestného spisu, spisu z Úradu pre finančný trh, predloženie zmluvy o výkone depozitára od žalovaných) by mali preukázať skutočnosti, ktoré jednak neboli v konaní sporné a jednak nimi nemohli byť preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody. Nevykonanie navrhovaných dôkazov teda neznamená procesné pochybenie súdu s právnym následkom odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 2 písm. f/ O. s. p., na ktoré ustanovenie žalobca v odvolaní poukázal. Súd prvej inštancie sa oboznámil s rozhodnutím Úradu pre finančný trh, Bratislava z
  64. februára 2004, č. GRUFT-113/2004/SANE, z ktorého zistil, že žalovaný 1/ pri nakladaní s 179 889 kusmi akcií emitenta Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava, dňa
  65. februára 2003 ich predajom za 1 700,-- Sk/kus porušil povinnosť spravovať majetok podielového fondu s odbornou starostlivosťou v zmysle zákona o kolektívnom investovaní. Z toho dôvodu mu bola uložená pokuta. Súd prvej inštancie sa tiež oboznámil s písomným odborným stanoviskom znalca z odboru ekonómia a manažment, odvetvie financie, Ing. Dušana Uhera z
  66. októbra 2007 predloženého žalobcom (č. l. 311 spisu), s výpoveďami svedkov a s písomnými stanoviskami strán sporu k prejednávanej veci. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca jednoznačne nepreukázal, že škoda, ktorú žalobca vyčíslil sumou 13 167 116,-- Sk, mu vznikla v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti konať v zmysle zákona o kolektívnom investovaní žalovaným 1/. Nebolo žalobcom preukázané a nevyplýva to ani z rozhodnutia Úradu pre finančný trh, že by v danom čase žalovaný 1/ pri dodržaní všetkých podmienok a spôsobov podľa cit. zákona dosiahol predajom akcií vyššiu trhovú cenu, než za ktorú akcie v skutočnosti predal. Tiež nebolo jednoznačne žalobcom preukázané, že predmetné akcie by žalovaní za cenu 3 221,-- Sk/akcia mohli predať majoritnému akcionárovi Erste Bank. Vzhľadom na to, že na cenu akcií pôsobia rôzne okolností na kapitálovom trhu, cena závisí od osobných pomerov predávajúceho alebo kupujúceho (viď znalecký posudok Ing. D. Uhera), odvolací súd prisvedčil žalovaným 1/ a 2/, že žalobcom určená cena akcie 3 221,-- Sk za 1 kus v čase predaja akcií
  67. februára 2003 sa bez ďalšieho javí ako špekulácia. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu škody, ani príčinnú súvislosť medzi porušením záväzku žalovanými a vznikom škody. Pretože nezistil základné zákonné predpoklady pre priznanie uplatneného práva na náhradu škody v zmysle § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka voči všetkým žalovaným, vecne správne žalobu zamietol. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie vo veci samej podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Odvolací súd preskúmal aj výšku priznanej náhrady trov konania žalovanému 3/. Zistil, že tieto boli priznané na základe jeho vyúčtovania z
  68. novembra 2007 (č. l. 369). Odvolací súd vyúčtované trovy pokladal za účelne vynaložené.
  69. Proti tomuto rozsudku najvyššieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací uznesením č. k. 1ObdoV/20/2012-571 zo dňa
  71. 2013 odmietol. V odôvodnení uviedol, že žalobca nebol postupom súdu prvej inštancie, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie procesných práv daných Občianskym súdnym poriadkom. Za týchto okolností tvrdenie dovolateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie je opodstatnené. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia žalobcom tvrdených procesných vád v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p., a že najavo nevyšla ani žiadna iná vada uvedená v ust. § 237 O. s. p., dovolací súd v ďalšom vychádzal z toho, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ust. § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti (právne posúdenie veci).
  72. Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom III. ÚS 627/2015-36 zo dňa
  73. februára 2016 obe vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu na ďalšie konanie. V rozhodnutí vytkol arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nenáležité odôvodnenie spočívajúce v nesprávnom vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej interpretácii a aplikácií relevantnej právnej úpravy. Uviedol, že spôsob, akým sa s neobstaraním a následným nevykonaním navrhnutých dôkazov, ktoré, ako je na prvý pohľad zrejmé, smerujú k zisteniu subjektu, resp. subjektov zodpovedných za škodu - vychádza z chybného vyhodnotenia predložených rozhodnutí úradu v rozpore s § 135 ods. 1 O. s. p., resp. z ich ignorovania všeobecnými súdmi v konaní, a preto nie je akceptovateľné. Právny záver najvyššieho súdu, že vyžiadanie trestného spisu, spisu úradu a predloženie zmluvy o výkone depozitára od žalovaných by smerovalo k preukázaniu skutočností, ktoré neboli v konaní sporné a nemohli nimi byť preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody, ako aj to, že je v súlade so zákonom, že krajský súd celkom opomenul existenciu rozhodnutí, ktoré preň záväzným spôsobom riešia predbežnú otázku zodpovednosti za protiprávne konanie, nemôže obstáť. Naopak, uviedol, že najvyšší súd ponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam a obe napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu preto nespĺňajú požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti.
  74. Vec po vrátení ústavným súdom na ďalšie konanie o odvolaní žalobcu je vedená najvyšším súdom ako súdom odvolacím pod sp. zn. 5Obo/9/
  76. V priebehu odvolacieho konania po vrátení veci ústavným súdom na ďalšie konanie, najvyšší súd doručil žalobcovi vyjadrenie žalovaného 3/ k odvolaniu žalobcu (č. l. 405 - 415) , a taktiež doručil žalovaným reakciu žalobcu na vyjadrenie žalovaných 1/ a 2/ k odvolaniu žalobcu (č. l. 424 - 426).
  77. Žalobca v reakcii zo dňa
  79. 2016 na vyjadrenie žalovaného 3/ uviedol, že z nálezu ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací i dovolací pochybil, keď si neosvojil závery vyjadrené v rozhodnutiach Úradu pre finančný trh č. GRUFT-113/2004/SANE z
  81. 2004 a č. GRUFT-126/2004/SANE z
  84. Uvedené pochybenie je možné identifikovať aj v prípade rozhodnutia Krajského súdu Bratislava, ktorý taktiež opomína existenciu uvedených právoplatných rozhodnutí úradu, ktoré záväzným spôsobom riešia predbežnú otázku zodpovednosti za protiprávne konanie. V čítaní žalobcu uznesenie ústavného súdu znamená, že niet pochýb o tom, že zo strany žalovaných došlo k porušeniu ich zákonných povinností. Podľa žalobcu už ostáva len presne určiť, ktorý z nich, resp. v akej miere zodpovedá za porušenie týchto zákonných povinností, a zistenie ďalších skutočností potrebných na priznanie práva na náhradu škody. Podľa ústavného súdu bolo povinnosťou všeobecných súdov, v súlade s návrhmi žalobcu doplniť dokazovanie smerujúce práve k zisteniu subjektov zodpovedných za škodu a k výške škody. Všeobecné súdy však uvedené zanedbali, a nielen, že nevykonali žalobcom navrhnuté dôkazy, ktoré sú (boli) relevantné z hľadiska určenia vyššie uvedených predpokladov zodpovednosti za škodu (ústavný súd spomína osobitne trestné spisy, spisy Úradu pre finančný trh, zmluvu o výkone depozitára uzatvorenú medzí žalovaným 1/ a žalovaným 2/), ale s týmito dôkazmi, resp. ich nevykonaním sa ani nevysporiadali v odôvodneniach svojich rozhodnutí. Podľa žalobcu ústavný súd naznačil, že v dôsledku protiprávneho konania žalovaných nepochybne vznikla žalobcovi škoda, majetková ujma. Úlohou všeobecných súdov teda bude doplniť dokazovanie o dôkazné prostriedky navrhnuté žalobcom v rozsahu potrebnom na zistenie spôsobenej škody. Vo svetle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky teda argumenty žalovaného 3/ uvedené vo vyjadrení ohľadne nevykonaných dôkazov, nesprávnych skutkových zistení nesprávneho právneho posúdenia vecí, neobstoja. Žalobca vyslovil presvedčenie, že okolnosti prípadu umožňujú výšku škody jednoznačne určiť. Ak by to však nebolo možné, poukázal na spôsob určenia výšky škody uvedený v rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 1430/13 zo dňa
  87. Zdôraznil okolnosti toho prípadu, a to : že v rozhodnutiach Úradu pre finančný trh sa uvádza, že reštitučný fond mohol predať akcie Slovenskej sporiteľne, a. s., jej majoritnému akcionárovi Erste Bank, pričom tento bol vo februári 2003 ochotný zaplatiť za akcie Slovenskej sporiteľne cenu 3221 Sk/akcia, čím by získal reštitučný fond pri predaji vyššiu sumu o 278 827 950 Sk; v lete 2002 sa uskutočnilo rokovanie medzi zástupcami Erste Bank a Reštitučného investičného fondu, a. s. (pred jeho premenou na otvorený podielový fond), ale fondom ponúkaná cena za akcie Slovenskej sporiteľne vysoko presahovala privatizačnú cenu 3 221,-- Sk/akcia; v dôsledku uvedeného „letného rokovania“ následne došlo no jeseň 2002 k rozhodnutiu vrcholných orgánov Erste Bank o akceptovateľnej cene 3 221,-- Sk/akcia za akcie Slovenskej sporiteľne (ktorá presne odpovedala verejne známej privatizačnej cene, ktorú zaplatila Erste Bank už skôr), pokiaľ budú fondom akcie Slovenskej sporiteľne ponúknuté na predaj - keby teda správca fondu oslovil Erste Bank pred predajom akcií Slovenskej poisťovne, mohol získať takú istú cenu, akú za akcie Slovenskej sporiteľne získal štát; žalovaný 2/ pred predajom akcií Slovenskej sporiteľne z majetku reštitučného fondu však vôbec neoslovil hlavného záujemcu Erste Bank, aj keď si bol vedomý, že majoritný akcionári sú prirodzenými záujemcami o kúpu minoritných podielov. Namiesto toho zavádzal podielnikov, aj verejnosť, že k takým rokovaniam dochádza. Depozitár ČSOB mohol byť tiež zavádzaný, ale v každom prípade pri výkone svojej dozornej povinnosti sám zlyhal. K námietke žalovaného 3/ o nedostatku pasívnej legitimácie s poukazom na ust. § 24 ods. 1 zák. č. 594/2003 Z. z. o kolektívnom investovaní, podľa ktorého priama zodpovednosť depozitára voči podielnikom vznikla až od
  89. 2005, pričom dovtedy bola zodpovednosť len depozitára voči správcovskej spoločnosti, žalobca uviedol, že osobitný predpis, akým zákon o kolektívnom investovaní je, vylučuje použitie všeobecného predpisu (v tomto prípade obchodného o občianskeho zákonníka), ak nastane hypotéza osobitnej právnej normy. Ak táto hypotéza nastane, daný prípad spadá pod aplikáciu osobitnej, špeciálnej právnej normy. Nie je však vylúčené subsidiárne použitie všeobecnej právnej normy na hypotézy odlišné od špeciálnej normy zo predpokladu, že sú splnené hypotézy všeobecnej právnej normy. Ak sa stretnú právne predpisy rovnakej právnej sily v postavení lex generalis a lex specialis, lex specialis neruší lex generalis, len vylučuje jeho aplikáciu na prípady uvedené v lex specialis. Subsidiárne však stále je možná aplikácia lex generalis. Vzhľadom na uvedené žalobca je toho názoru, že je daná pasívna legitimácia žalovaného 3/ minimálne s prihliadnutím na všeobecnú právnu úpravu zodpovednosti zo škodu podľa § 420 Obč. zákonníka. Navrhol preto zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.
  90. Žalovaný 3/ podal dňa
  92. 2017 písomné vyjadrenie k podaniam žalobcu zo dňa
  94. 2009 a
  97. V ňom uviedol, že nedal dňa
  99. 2003 súhlas s predmetným obchodom (čo má byť obchod uskutočnený
  101. 2003 - predaj 179 889 ks akcií Slovenskej sporiteľne, a. s., z majetku žalovaného 1/ na Poštovú banku, a. s. a podielových fondov Prvej penzijnej, a. s., za cenu 1700,-- Sk/akcia), ako to nesprávne tvrdí žalobca v odvolaní, ale žalovaný 3/ súhlasil s predajom akcií emitenta Slovenská sporiteľňa, a. s. („SLSP“) v počte 179 889 ks za cenový limit 1700,-- Sk/akcia. Teda žalovaný 3/ schvaľoval anonymný obchod a nie konkrétny obchod. Podľa žalovaného 3/ žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že ak by žalovaní splnili svoje zákonné a zmluvné povinnosti riadne, došlo by k predaju akcií SLSP z majetku ROPF za cenu 3 221,-- Sk/kus. Na danú vec nie je možné aplikovať rozhodnutie Ústavného súdu ČR II. ÚS 1430/13 zo dňa
  103. 2014, pretože rieši určenie škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalovaný 3/ nespochybňuje rozhodnutie Úradu pre finančný trh č. GRUFT-126/2004/SANE zo dňa
  105. 2004 a sám vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd pochybil, keď nesprávne právne posúdil neexistenciu porušenia právnej povinnosti žalovaného 3/ podľa § 20 ods. 1 zák. č. 385/1999 Z. z. Toto pochybenie však nemá vplyv na správnosť zamietnutia žaloby voči žalovanému 3/ z dôvodu absencie pasívnej legitimácie žalovaného 3/, nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby voči žalovanému 3/ a neexistencie všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu. K námietke o nevykonaní dôkazov, žalovaný 3/ uviedol, že sám žalobca na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa
  107. 2007 vyhlásil, že netrvá na vykonaní iných dôkazov, ako boli súdom vykonané. Vyslovil nesúhlas s tvrdením žalobcu, že by ústavný súd skonštatoval existenciu škody vo svojom rozhodnutí. Do kompetencie ústavného súdu to ani nepatrí. Ústavný súd rozhodol o porušení základného práva žalobcu na ochranu vlastníctva ako dôsledku porušenia základného práva na súdnu ochranu v spore, ktorého predmetom je majetkové právo. Predmetom konania na ústavnom súde nebolo rozhodovanie o porušení povinností žalovaných, ani o vzniku škody. Žalobcom zhrnuté okolnosti prípadu v podaní zo dňa
  109. 2016 nemajú podľa žalovaného 3/ oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd je v tomto konaní viazaný len výrokovou časťou rozhodnutí Úradu pre finančný trh, t. j. tým, že bol spáchaný správny delikt, a kto ho spáchal. Poukázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu zo dňa
  111. 2008, v ktorom v časti C opísal jednotlivé dôkazy vykonané v konaní, ktoré vyvracajú žalobcom tvrdený skutkový stav. Žalovaný 3/ zotrval na námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby voči žalovanému 3/ a na nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 3/. Poukázal na ust. § 24 ods. 1 zákona o kolektívnom investovaní, z ktorého vyplýva, že depozitár zodpovedá správcovskej spoločnosti za škody spôsobenej porušením povinností vyplývajúcich z tohto zákona a zo zmluvy o výkone činnosti depozitára pri výkone svojej činnosti, a to aj po jej skončení. Žalobca opiera svoj nárok na náhradu škody práve pre porušenie povinnosti žalovaného 3/ uvedenej v § 20 ods. 1 zákona o kolektívnom investovaní (za ktorej porušenie mu aj Úrad pre finančný trh uložil sankciu rozhodnutím GRUFT-126/2004/SANE). Nastala teda hypotéza osobitnej právnej normy, a preto nie je možné použiť všeobecnú normu. Depozitár za porušenie povinnosti podľa zákona o kolektívnom investovaní zodpovedá výlučne správcovskej spoločnosti a nie podielnikom. Správcovská spoločnosť mala vymáhať škodu od depozitára, ktorá vznikla porušením povinnosti depozitára. V danom prípade absentuje zodpovednostný vzťah medzi žalobcom a žalovaným 3/. V podrobnostiach ďalej odkázal na svoje predchádzajúce písomné vyjadrenia. Naviac poukázal na to, že vzniesol námietku premlčania sa časti uplatnenej sumy, a to 265 526,95 eura, nakoľko žalobca v premlčacej dobe uplatnil len pohľadávku nadobudnutú od spoločnosti KORFIN, s. r. o., podľa zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
  113. 2006, ktorá však smerovala len voči žalovanému 1/, a preto z tejto pohľadávky nie je voči žalovanému 3/ aktívne legitimovaný. Žalobca nepreukázal, že by osoby, ktoré postúpili priamo alebo prostredníctvom spoločnosti KORFIN, s. r. o., na neho pohľadávky, boli podielnikmi ROPF. V prípade, že by súd uznal zodpovednosť žalovaného 3/ za škodu, poukázal na potrebu aplikácie § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka (delená zodpovednosť). Inak navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu vo vzťahu k žalovanému 3/.
  114. Uvedené vyjadrenie žalovaného 3/ bolo zaslané ostatným stranám sporu na vedomie.
  115. V písomnom podaní zo dňa
  117. 2017 žalobca podal stanovisko k predchádzajúcemu vyjadreniu žalovaného 3/. Uviedol, že všeobecný súd je viazaný rozhodnutím Úradu pre finančný trh a poukázal na str. 15 nálezu Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 627/2015-36 zo dňa
  119. 2016, kde ústavný súd podľa žalobcu jednoznačne ustálil priamu súvislosť medzi rozhodnutím Úradu pre finančný trh o uložení sankcie zo spáchanie správneho deliktu a subjektom zodpovedným za škodu, ktorá žalobcovi vznikla. Z vyjadrenia žalovaného 3/ nie je zrejmé, prečo by porušenie povinnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu nemohlo mať za následok zodpovednosť za škodu podľa všeobecného predpisu. Porušenie povinnosti vyplývajúcej z jedného právneho predpisu môže mať svoj „dopad“ v podobe škody vzniknutej podľa iného, všeobecného predpisu. Poškodený sa môže dovolávať porušenia zmluvnej povinnosti aj v prípade, že nie je škodcovým spolukontrahentom. Ustanovenie § 420 o všeobecnej zodpovednosti za škodu sa použije vždy, ak konkrétny prípad spôsobenia škody nespadá pod niektoré iné ustanovenie Občianskeho zákonníka o náhrade škody, ktoré ustanovuje osobitné podmienky (predpoklady) zodpovednosti zo škodu (§ 421 a nasl. Občianskeho zákonníka), alebo ak zodpovednosť za škodu nie je osobitne upravená v inom zákone. Žalobca preto trvá na svojej aktívnej legitimácii, aj na pasívnej legitimácii žalovaného 3/. Všeobecné súdy v zmysle nálezu ústavného súdu by opätovne mali posúdiť existenciu všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu, avšak už vychádzajúc z právoplatných rozhodnutí Úradu pre finančný trh, konštatujúcich nielen porušenie povinnosti žalovaného v prvom a treťom rade, ale v podstate aj vznik škody na strane podielnikov žalovaného 1/. Ak by ústavný súd mal za to, že porušením povinností žalovaných (t. j. predajom akcií Slovenskej sporiteľne, a. s., pod cenu) škoda nevznikla, nemohol konštatovať ani porušenie práva žalobcu na vlastníctvo. Ústavný súd predaným akciám pripisuje určitú majetkovú hodnotu, ktorá je ako vlastníctvo chránená ústavou. Predaj týchto akcií bezdôvodne pod cenu znamená zásah do právo žalobcu vlastniť majetok. Dva predpoklady - porušenie povinností žalovaných o existencia škody - už podľa názoru ústavného súdu sú ustálené, úlohou súdov bude zistiť existenciu ďalších vykonaním doplneného dokazovania. K námietke premlčania žalobca uviedol, že o žalovaného 3/ žalobu rozšíril podaním zo dňa
  121. 2005 a na sumu 13 167 116,-- Sk žalobu rozšíril dňa
  124. Nadobudnutie pohľadávky na náhradu škody bolo oznámené aj žalovanému 3/ dňa
  126. 2007 v súlade s § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo s prihliadnutím na ustálenú judikatúru postačuje na aktívnu legitimáciu žalobcu na vymáhanie takéhoto nároku a pasívnu legitimáciu žalovaného v treťom rade, bez potreby ďalšieho preukazovania nadobudnutia pohľadávky (samotná existencia pohľadávky tvorí predmet konania vo veci samej). V prípade potreby žalobca je však pripravený preukázať súdu nadobudnutie pohľadávky voči žalovanému 3/ predložením oznámení o postúpení pohľadávok doručených žalovanému 3/. V doterajšom priebehu konania k tomu nedošlo z dôvodu, že konanie bolo ukončené súdom prvej inštancie ešte pred tým, než sa mohlo dostať do fázy preukazovania nadobudnutia pohľadávok žalobcom.
  127. Vyjadrenie žalobcu zo dňa
  129. 2017 bolo zaslané ostatným stranám v spore na vedomie.
  130. Podaním zo dňa
  132. 2017 sa žalovaný 2/ vyjadril k stanoviskám žalobcu, ako aj reagoval na nález Ústavného súdu zo dňa
  135. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že konanie voči žalovanému 1/ zastaví a rozsudok krajského súdu vo výroku týkajúcom sa žalovaného 2/ a 3/ potvrdí ako vecne správny. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že žalovaný 1/ zanikol bez právneho nástupcu výmazom z obchodného registra dňa
  137. 2012, čím stratil procesnú subjektivitu. Tento nedostatok podmienky konania nie je možné odstrániť, a preto je potrebné odvolacie konanie voči žalovanému 1/ zastaviť. Ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného 2/ za škodu. Žalobca svoj nárok opiera o ust. § 57 zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní (ďalej len ZKI) a o § 194 ods. 9 Obchodného zákonníka. V rozhodnutiach Úradu pre finančný trh GRUFT-113/2004/SANE a GRUFT-126/2004/SANE riešia porušenie povinností žalovaného 1/ a žalovaného 3/. O porušení povinnosti žalovaného 2/ sa v týchto rozhodnutia nehovorí. V pôsobnosti Úradu pre finančný trh bol aj dohľad nad činnosťou člena predstavenstva správcovskej spoločnosti (§ 60 ZKI) a ak by zistil porušenie mohol členovi predstavenstva podľa § 61 ods. 1 ZKI uložiť sankciu. Čo sa nestalo. Všeobecné súdy podľa ústavného súdu riadne nevyhodnotili tieto rozhodnutia Úradu pre finančný trh, inak by museli konštatovať porušenie povinností podľa ZKI u žalovaného 1/ a žalovaného 3/. Záver o porušení povinnosti žalovaného 2/ však z týchto rozhodnutí nemožno vyvodiť. Žalovaný 2/ preukázal , že konal pri výkone funkcie člena predstavenstva s náležitou starostlivosťou. Pomocou odborného aparátu žalovaného 1/ si obstaral analýzu ekonomickej výhodnosti obchodov a o jej správnosti nemal dôvod pochybovať. Žalovaný 2/ nebol z titulu svojej funkcie povinný vykonať všetky kroky , ktoré boli spojené s predajom akcií Slovenskej sporiteľne, a. s., osobne. Pri posudzovaní, či žalovaný 2/ postupoval pri výkone svojej činnosti s náležitou starostlivosťou, sa nemôže skúmať výsledok činnosti žalovaného 2/, ale samotná činnosť. To znamená, či si žalovaný 2/ obstaral všetky relevantné a dostupné informácie pre uskutočnenie rozhodnutia o predaji Akcií SLSP. Tieto informácie si žalovaný 2/ nemusel obstarávať sám - mohol tieto úlohy vykonávať aj zamestnanec spoločnosti alebo tieto úlohy mohol delegovať na inú osobu, pokiaľ mala taká osoba potrebnú odbornú spôsobilosť. Nedostatky pri predaji akcií Slovenskej sporiteľne, a. s. (SLSP) vytýkané v rozhodnutí Úradu pre finančný trh (ÚFT) ÚFT-113/2004, by bolo možné pričítať priamo žalovanému 2/ vtedy, ak : a) žalovaný 2/ postupoval pri predaji Akcií SLSP bez toho, aby si buď sám alebo prostredníctvom odborne spôsobilého aparátu obstaral všetky podstatné a dostupné informácie o tom, ako postupovať pri predaji Akcií SLSP (prípadne že obstaraním takýchto informácií poveril nekvalifikované osoby), alebo b) žalovaný 2/ svojvoľne nezohľadnil získané informácie, alebo c) žalovaný 2/ nedostatočne kontroloval činnosť poverených osôb. Analýzou boli poverení zamestnanci spoločnosti - vedúci odboru portfólio manažmentu a zamestnanci odboru. Ako vedúci zamestnanec (a súčasne aj člen predstavenstva) musel mať p. Ing. Boris Čarakčiev potrebnú odbornú spôsobilosť na výkon svojej funkcie, čo vyplýva aj z personálnych požiadaviek na činnosť správcovskej spoločnosti (pozri § 7 ods. 5 ZKI). Túto odbornú spôsobilosť aj mal. Túto skutočnosť preukázal žalovaný 2/ písomným prehlásením Ing. Borisa Čarakčieva zo dňa
  140. Žalovaný 2/ postupoval na základe takto vyhotovenej analýzy ekonomickej výhodnosti obchodov a zadal pokyn na predaj akcií SLSP za cenu 1 700,-- Sk/akcia. Kontrola činnosti vedúceho odboru portfólio manažmentu bola vykonaná. O tom svedčí aj skutočnosť, že pred tým, než žalovaný 2/ zadal pokyn na predaj akcií SLSP, mal k dispozícii aj súhlas depozitára, pričom depozitár sa vyjadroval práve k predaju akcií SLSP postupom podľa analýzy zamestnancov odboru portfólio manažmentu. Žalovaný 2/ preto nemohol mať rozumné pochybností o tom, či zamestnanci odboru si riadne plnili svoje pracovné úlohy a získali všetky dostupné informácie potrebné pre rozhodnutie o tom, či by bolo možné dosiahnuť predaj akcií SLSP za cenu vyššiu ako 1 700,-- Sk /akcia, a pri vypracovaní analýzy ekonomickej výhodnosti obchodov nedošlo k akýmkoľvek pochybeniam alebo opomenutiam. S ohľadom na rozhodnutie ÚFT 113/2004 žalovaný 2/ by mohol rozpoznať pochybenia alebo opomenutia pri plnení úloh odboru portfólio manažmentu len vtedy, ak by zistil, že v danom čase bolo možné predať akcie SLSP za cenu vyššiu ako 1 700,-- Sk/akcia, pretože bol iný záujemca o akcie SLSP, ktorý bol ochotný zaplatiť za ne v danom čase vyššiu cenu, alebo nebolo vôbec nevyhnutné v danom čase predať akcie SLSP a neskorším predajom by bolo možné dosiahnuť predaj akcií SLSP za cenu vyššiu ako 1 700,-- Sk/akcia. Vznik škody na majetku v podielovom fonde a už vôbec nie výšku škody nie je možné vyvodiť z rozhodnutia ÚFT 113/2004, ani z rozhodnutia ÚFT 126/
  141. V zmysle Nálezu ÚS SR a § 135 O. s. p. (dnes § 193 C. s. p.) sú tieto rozhodnutia pre konajúci súd záväznými v otázke, že bol spáchaný správny delikt a kto ho spáchal. Správnym deliktom, o ktorom rozhodol ÚFT v rozhodnutí ÚFT 113/2004 a rozhodnutí ÚFT 126/2004, však bol samotný postup, ktorý predchádzal predaju akcií SLSP dňa
  144. Predmetom posudzovania v konaní pred Úradom pre finančný trh nebol výsledok činnosti správcovskej spoločnosti a depozitára - ÚFT neskúmal, či vznikla škoda a v akej výške. Vychádzajúc z rozhodnutia ÚFT 113/2004 a rozhodnutia ÚFT 126/2004 to znamená, že v tomto konaní by musel žalobca preukázať, že ak by žalovaný 1/ a žalovaný 3/ neporušili svoje povinnosti spôsobom uvedeným vo výrokoch predmetných rozhodnutí ÚFT, mohol by žalovaný 1/ predať akcie SLSP Erste Bank za cenu vyššiu ako 1 700,-- Sk za akciu. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že Erste Bank nebola ochotná v rozhodnom čase (okolo
  146. 2003) kúpiť Akcie SLSP, pretože to nebolo v súlade s jej taktikou. Erste Bank chcela najskôr odkúpiť väčšie balíky akcií Slovenskej sporiteľne, a. s. (ďalej aj „SLSP“) od Európskej banky pre obnovu a rozvoj (19,99%) a od Ministerstva financií SR (10%), ktoré v danom čase ešte nemala odkúpené. (Dôkaz: výpoveď Mgr. V.). Hodnota akcií SLSP sa v rozhodnom čase (okolo
  148. 2003) pohybovala v rozmedzí od 1 600,-- Sk do 2 006,-- Sk za akciu, a teda cena, ktorá bola dosiahnutá predajom Akcií SLSP dňa
  150. 2003, bola práve v tomto rozmedzí. (Dôkaz: Znalecký posudok č. 22/2007 vyhotovený znaleckou organizáciou ZNALEKON, s. r. o.). Ak by v rozhodnom čase (okolo
  152. 2003) žalovaný 1/ zohľadnil finančné ukazovatele z neauditovanej účtovnej závierky SLSP k
  154. 2002, prehľad nárastu vnútornej hodnoty na jednu akciu, postavenie SLSP na trhu a predpokladaný budúci vývoj vnútornej hodnoty akcií SLSP (pozri písm. b) druhá odrazka výrokovej častí rozhodnutia ÚFT 113/2004), nebolo by možné rozumne predpokladať, že bude dosiahnutý predaj akcií SLSP za cenu 3 250,-- Sk za akciu dosiahnutú v septembri
  155. Nárast vnútornej hodnoty akcií SLSP k
  157. 2002 totiž nie je určujúcim pre stanovenie hodnoty akcií SLSP. Cena 1 700,-- Sk za akciu zodpovedala trhovej hodnote Akcií SLSP, keďže bola v rozmedzí stanovenom znaleckou organizáciou ZNALEKON, s. r. o. Preto nebolo možné rozumne očakávať, že by ktokoľvek iný zaplatil za Akcie SLSP inú, vyššiu cenu. Porušenie vlastníckeho práva žalobcu vyslovil ústavný súd v dôsledku porušenia práva na spravodlivé súdne konanie. Ak by totiž nebolo porušené právo sťažovateľa (žalobcu) na spravodlivé súdne konanie, a ak by v konaní vo veci bol žalobca úspešný, mohol sa jeho majetok zväčšiť o súdom priznaný nárok. Porušenie vlastníckeho práva žalobcu videl ústavný súd teda v tom, že v súdnom konaní si žalobca uplatňoval pohľadávku na náhradu škody, ktorá spadá do kategórie majetku. Vecné posudzovanie prípadu samozrejme nebolo predmetom konania pred ústavným súdom. Nesprávny je ďalej aj názor žalobcu vo vyjadrení zo dňa
  159. 2016, že v tomto prípade je možné aplikovať závery, ktoré prijal Ústavný súd ČR v náleze, sp. zn. II. ÚS 1430/13, zo dňa
  162. Závery Ústavného súdu ČR sú zjavne aplikovateľné len v prípadoch nárokov uplatňovaných podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nakoľko argumentácia Ústavného súdu ČR vychádza najmä z ústavnoprávneho výkladu základného práva podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (právo na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu, štátneho orgánu a iného orgánu verejnej správy alebo nesprávneho úradného postupu). Ústavný súd ČR argumentuje ďalej judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach nárokov na náhradu majetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, a ďalej § 136 O. s. p. a § 2955 nového českého občianskeho zákonníka. K svojej zodpovednosti podľa § 194 ods. 9 Obch. zák. žalovaný 2/ uviedol, že z jazykového znenia § 194 ods. 9 Obch. zák. je zrejmé, že veriteľ spoločnosti je oprávnený uplatniť priamo proti členom predstavenstva nároky spoločnosti na náhradu škody. Je tým daná osobitná aktívna vecná legitimácia veriteľov spoločnosti uplatňovať nároky, ktoré patria spoločnosti. Oprávnenie veriteľa spoločnosti uplatňovať nárok spoločnosti na náhradu škody voči členovi predstavenstva nemení nič na tom, že veriteľom z pohľadávky na náhradu škody voči členovi predstavenstva je výhradne spoločnosť. Oprávnenie veriteľa uplatňovať nárok spoločnosti na náhradu škody voči členovi predstavenstva je závislé od existencie nároku spoločnosti voči členovi predstavenstva na náhradu škody a existencie nároku veriteľa voči spoločnosti. Pokiaľ pohľadávka spoločnosti voči členovi predstavenstva zanikne, zanikne tým aj právo veriteľa spoločnosti voči členovi predstavenstva podľa § 194 ods. 9 Obch. zák. A to aj v prípade, že k zániku pohľadávky spoločnosti voči členovi predstavenstva dôjde inak, ako jej splnením. V tomto prípade nárok spoločnosti - žalovaného 1/ na náhradu škody spôsobenej porušením povinností pri výkone funkcie člena predstavenstva voči žalovanému 2/ zanikol. Dôvodom je zánik žalovaného 1/, v ktorom vykonával žalovaný 2/ funkciu člena predstavenstva. Zanikla dokonca aj pohľadávka žalobcu na náhradu škody voči žalovanému 1/ (ak boli splnené podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného 1/). Zánik tejto pohľadávky je tiež dôsledkom zániku žalovaného 1/ bez právneho nástupcu. Preto - ak aj vznikla zodpovednosť žalovaného 2/ za škodu podľa § 194 Obch. zák., oprávnenie žalobcu uplatniť si nárok na náhradu škody voči žalovanému 2/ podľa §194 ods. 9 Obch. zák. zaniklo dňom
  165. Žalovaný 2/ ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že nárok podielnika voči členovi predstavenstva podľa § 57 ZKI vznikne vtedy, ak hodnota majetku v podielovom fonde, ktorý spravuje správcovská spoločnosť, klesla v dôsledku porušenia povinností člena predstavenstva. Rozdiel medzi § 57 ZKI a § 194 ods. 9 Obch. zák. sa prejavuje v tom, že nároky voči členom predstavenstva môžu uplatňovať popri sebe správcovská spoločnosť aj podielnici, pričom podielnici nemusia preukazovať, že nemôžu svoj nárok na náhradu škody uspokojiť z majetku správcovskej spoločnosti. Žalovaný 2/ tvrdí, že ustanovenie § 57 ZKI je potrebné vykladať tak, že nároky podielnikov voči členom predstavenstva správcovskej spoločnosti sú závislé od existencie vzťahu podielnikov k majetku v podielovom fonde, na ktorom mala vzniknúť škoda. Inými slovami, nároky podielniko

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.