1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 20618385/2015 zo dňa 04.08.2015, ktorým žalovaný
4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 20212741/2015 zo dňa 12.05.2015, ktorým bol
5 a 6 daňového poriadku žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012 v sume 5 760,27 Eur. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na vykonanú daňovú kontrolu, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol zo dňa 23.03.
názoru správcu dane nebolo relevantnými dôkazmi preukázané, že fakturované stavebné práce vykonané na nehnuteľnosti „Severan Dolný Kubín“ a „Klietka Liptovský Mikuláš“ boli reálne uskutočnené spoločnosťou Eurovalue, s.r.o. a Bairo, s.r.o. Proti predmetnému rozhodnutiu bolo zo strany žalobcu podané odvolanie, ktoré žalovaný zamietol a
4 daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že žalobca namietal len upravenie výdavkov - zníženie výdavkov správcom dane, a to v súvislosti s prácami deklarovanými faktúrami č. 2012/018, 2012/049, 2012/076, 2012/103 od spoločnosti Bairo, s. r. o. a faktúrami č. 2011/153, 2012/099 od spoločnosti Eurovalue s. r. o. Žalovaný poukázal na správne zistený skutkový stav vo veci a na správne právne posúdenie veci prvostupňovým správnym orgánom, pričom vo vzťahu k faktúram od spoločnosti Eurovalue s. r. o. uviedol, že Miroslav Lauko, bývalý konateľ spoločnosti uviedol, že ich vystavil on osobne, pečiatka patrí spoločnosti Eurovalue s. r. o., faktúry boli uhradené v plnej výške a doručil ich osobne do rúk pánovi C., finančnú hotovosť od neho prevzal osobne v Dolnom Kubíne. Ďalej uviedol, že práce na faktúrach mal vykonať Q. W. z D., žiadne zmluvy neboli uzavreté, presnejšiu adresu nevedel uviesť. Vystavené faktúry boli riadne zaúčtované v účtovníctve, ale žiadne iné náklady v súvislosti s výkonom práce neboli účtované v účtovníctve spoločnosti. To, že konateľ spoločnosti potvrdil rozsah a zaplatenie prác deklarovaných faktúrami č. 2011/153 a 2012/099 ešte nepreukazuje reálnosť ich vykonania. Ďalej v rámci konania bol vypočutý aj Jaroslav Kojecký, a to nasledujúci konateľ spoločnosti Eurovalue s. r. o. v období od 28.05.2012 do 28.05.2013, ktorý sa vyjadril, že o činnosti spoločnosti nič nevie, ani nevie o tom, že bol konateľom spoločnosti, nemá žiadne doklady, neprevzal žiadne pečiatky a nikdy ich nemal v držbe. Miroslava Lauka nepozná, v živote ho nevidel a nič o ňom nevie, nič nevystavoval a nepodpisoval a ani nevie, že firma existuje. Uviedol, že dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. Čo sa týka fotodokumentácie a ohliadky na mieste samom podotkol, že správca dane nespochybňuje, že práce deklarované spornými faktúrami boli vykonané, ale spochybňuje, že boli vykonané spoločnosťou Eurovalue, s.r.o. Vo vzťahu k vystaveným faktúram od spoločnosti Bairo, s. r. o. bol vypočutý svedok Ing. P.Q., ktorý síce potvrdil vystavenie účtovných dokladov, zaúčtovanie týchto dokladov, ale nepredložil žiaden dôkaz, že tieto práce boli aj reálne spoločnosťou Bairo, s. r. o. uskutočnené. Konateľ uviedol, že boli vykonané práce živnostníkmi, ktorých mená si však nepamätal. Doklady, ktoré mali preukazovať realizáciu prác odovzdal novému konateľovi Michalovi Mikšíkovi, ktorý nebol kontaktný. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že správca dane nespochybnil vykonanie prác spoločnosťou Bairo, resp. Eurovalue s. r. o. Poukázal na to, že samotná existencia účtovných dokladov, ktoré boli predložené ešte nepreukazujú, že práce uvedené na sporných faktúrach boli týmito dodávateľmi aj vykonané. Poukázal na § 24 ods. 1 Daňového poriadku,
ktorého je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, je vecou daňového subjektu, aké dôkazné prostriedky má k dispozícii a či je schopný tvrdené skutočnosti aj preukázať. Bolo na daňovom subjekte, aby preukázal, že zaúčtovanie sporných dodávateľských faktúr o daňových výdavkoch vychádzalo z reálneho základu. Vo vzťahu k námietkam ohľadom faktúr č. 2011/153 a 2012/099, ktoré boli vystavené spoločnosťou Eurovalue s. r. o. krajský súd uviedol, že čo sa týka faktúry č. 2012/099 túto žalobca nesprávne priradil k stavebným prácam na polyfunkčnom dome v Liptovskom Mikuláši, pretože predmetnou faktúrou boli deklarované stavebné práce spoločnosťou Eurovalue s. r. o. na parkovisku nehnuteľnosti „Severan Dolný Kubín“. Stavebné práce na polyfunkčnom dome „Klietka Liptovský Mikuláš“ boli deklarované len faktúrou č. 2011/153 od dodávateľa Eurovalue s. r. o. a faktúrou č. 2012/018 od dodávateľa Bairo, s. r. o. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že Miroslav Lauko ako bývalý konateľ spoločnosti Eurovalue s. r. o. v zápisnici zo dňa 30.09.2014 potvrdil rozsah a zaplatenie prác deklarovaných faktúrami č. 2011/153 a 2012/099 súd uviedol, že toto tvrdenie Miroslava Lauka ešte nepreukazuje reálnosť vykonania stavebných prác. V rámci konania nebol predložený žiadny dôkaz, že stavebné práce boli aj reálne uskutočnené spoločnosťou Eurovalue s. r. o. V zápisnici z pojednávania bolo uvedené, že práce deklarované spornými faktúrami mali byť vykonané Q. W. z D., jeho ľuďmi, s ktorými neboli uzavreté žiadne zmluvy. Iné písomnosti v súvislosti s výkonom prác neboli vyhotovované. Sám žalobca v zápisnici zo dňa 01.10.2014 nevedel uviesť, ako sa nakontaktoval na spoločnosť Eurovalue s. r. o., nevedel uviesť meno konateľa spoločnosti, tvrdil, že s majiteľom firmy sa dohodol na výkone prác i cene, pri preberaní prác však preberací protokol nebol vyhotovovaný. V súvislosti s faktúrou č. 2011/153 sa vyjadril, že mu bola doručená buď poštou alebo pri vyplatení, nepamätal si, ale tvrdil, že pokladničné doklady boli vyhotovené priamo pri ukončení stavby, pravdepodobne v Mikuláši, kde aj odovzdal peniaze konateľovi za vykonané práce, pričom v zápisnici č. 9511401/5/4435326/2014 zo dňa 30.09.2014 Miroslav Lauko ako svedok uviedol, že za prevedené práce prevzal peniaze v Dolnom Kubíne - Severane. Krajský súd sa nestotožnil ani s poukazom žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2011 a z neho plynúce dôsledky na konkrétnu prejednávanú vec. Súd uviedol, že dôkazné bremeno v predmetnej veci spočíva na žalobcovi ako daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov, ktoré sú predložené daňovým subjektom. Existencia faktúry, príjmových a výdavkových pokladničných dokladov ešte neznamená, že práce deklarované spornými faktúrami boli reálne vykonané spoločnosťou Eurovalue s. r. o. Vo vzťahu k nevykonaniu ohliadky na mieste, ako aj vyhotoveniu fotodokumentácie s tým, že žalobca tvrdil, že fakturované práce boli aj skutočne vykonané súd uviedol, že správca dane ani žalovaný nespochybnil skutočnosť, že stavebné práce boli skutočne vykonané ale spochybnili, že práce deklarované spornými faktúrami č. 2011/153 a č. 2012/099 boli vykonané skutočne spoločnosťou Eurovalue s. r. o., pretože okrem faktúr, príjmových a výdavkových pokladničných dokladov a tvrdenia Miroslava Lauka, ako aj žalobcu, že práce spoločnosť vykonala, neboli predložené žiadne relevantné dôkazy, ani neboli navrhnutí žiadni svedkovia, ktorí by reálne vykonanie prác touto spoločnosťou aj potvrdili. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalobcu, že na posúdenie splnenia povinnosti daňového subjektu nemôže mať vplyv ani skutočnosť, či skutočne došlo k prevodu obchodného podielu spoločnosti Eurovalue s. r. o. na U. O. krajský súd skonštatoval, že v napadnutých rozhodnutiach správne orgány iba poukázali na vyjadrenie konateľa spoločnosti Miroslava Lauku, uvedené v zápisnici zo dňa 30.09.2014 a to, že účtovná evidencia ohľadom spoločnosti Eurovalue s. r. o. bola odovzdaná U. O., na ktorého nemal žiadny kontakt. Taktiež bolo poukázané na skutočnosť, že U. O. bol v súvislosti s iným daňovým konaním vypočutý ako svedok na Finančnom úřade v Zlíne dňa 14.01.2014, kde na otázky týkajúce sa spoločnosti Eurvalue s. r. o. vypovedal, že o jej činnosti nič nevie, nevie ani o tom, že bol konateľom spoločnosti, nemá žiadne doklady o tejto spoločnosti, neprevzal ani pečiatky tejto spoločnosti, nič nevystavoval ani nepodpisoval, ani nevie, že firma existuje. Nebola spochybnená ani skutočnosť, že v Zbierke listín Okresného súdu Žilina sú uložené listiny o 100 % prevedení obchodného podielu spoločnosti Eurovalue s. r. o. na U. O.. V napadnutých rozhodnutiach bola spochybnená skutočnosť, že stavebné práce deklarované spornými faktúrami spoločnosť Eurovalue s. r. o. reálne vykonala, vzhľadom na okolnosť, že neboli predložené relevantné dôkazy, ktoré by túto skutočnosť potvrdzovali. Ďalej krajský súd uviedol, že samotné vystavenie faktúr, príjmových a výdavkových dokladov a ich zúčtovanie v účtovníctve ešte nepreukazuje skutočnosť, že fakturovaný tovar alebo služby boli aj realizované dodávateľskou spoločnosťou na faktúre uvedenou. Pokiaľ žalobca uplatňuje daňové výdavky na základe dodávateľských faktúr, musí byť schopný sám preukázať, že fakturované plnenia boli reálne dodané a že boli dodané osobou uvedenou na faktúre. K ďalšej námietke žalobcu, že konateľ spoločnosti Bairo, s. r. o. Ing. Miloslav Švec v zápisnici zo dňa 02.09.2014 potvrdil rozsah a zaplatenie prác deklarovaných spornými faktúrami súd uviedol, že tvrdenie Ing. Miloslava Šveca ešte nepreukazuje reálnosť ich vykonania. Konateľ spoločnosti nepredložil žiaden dôkaz, že stavebné práce boli aj reálne uskutočnené spoločnosťou Bairo, s. r. o. Vykonanie prác spoločnosťou Bairo, s. r. o. nebolo správcom dane ako i žalovaným spochybnené, ale na základe toho, že spoločnosť Bairo, s. r. o. nepredložila žiadne doklady od svojich subdodávateľov, alebo že P. P. opakovane nepreberal predvolania na ústne pojednávanie, spochybnili vykonanie prác deklarovaných spornými faktúrami predmetnou spoločnosťou i z toho titulu, že i sám žalobca nepredložil okrem faktúr a príjmových a výdavkových dokladov žiadne dôkazy, ktoré by skutočne preukazovali reálne uskutočnenie stavebných prác deklarovaných predmetnými faktúrami. K ďalšej žalobnej námietke žalobcu, že jeho konfrontácia so svedkom Ing. Miloslavom Švecom ako bývalým konateľom spoločnosti Bairo, s.r.o. bola zmarená zo strany Ing. Miloslava Šveca je neopodstatnená, pretože svedok sa nedostavil na vykonanie konfrontácie so žalobcom k správcovi dane, pričom z administratívneho spisu je preukázané, že k správcovi dane sa bez ospravedlnenia nedostavil ani sám žalobca. K námietke žalobcu, že správca dane porušil § 25 ods. 4 Daňového poriadku tým, že nebol vyrozumený o upovedomení zo dňa 04.08.2014 o vypočutí svedka Ing. Miloslava Šveca súd uviedol, že táto námietka je nedôvodná. Žalobca bol upovedomený o vypočutí svedka Ing. Miloslava Šveca s tým, že toto upovedomenie žalobca prevzal do vlastných rúk dňa 07.08.2014, avšak na deň 02.09.2014 sa na ústne pojednávanie nedostavil, čím sa vzdal svojho práva byť prítomný pri vypočutí svedka a klásť svedkovi otázky. Žalobca k svojmu tvrdeniu, že podpis na doručenke nie je jeho, nepredložil žiadny dôkaz. Krajský súd skonštatoval, že správne orgány oboch stupňov postupovali v predmetnej daňovej veci v súlade so základnými zásadami správy daní, ktoré sú stanovené v § 3 Daňového poriadku. Správca dane preveroval reálne uskutočnenie stavebných prác deklarovaných spornými faktúrami dodávateľskými spoločnosťami Bairo, s. r. o. a Eurovalue s. r. o., vypočutím konateľov predmetných spoločností a to buď sám alebo prostredníctvom iných dožiadaných správcov dane. Predmetní konatelia, Ing. Miloslav Švec a Miroslav Lauko síce potvrdili vykonanie prác a vystavenie dokladov, svoje tvrdenie však nevedeli žiadnymi relevantnými dôkazmi preukázať. Súd poukázal v súvislosti so spoločnosťou Eurovalue s. r. o. na skutočnosť, že táto podala posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2010. Posledné zásielky zasielané na adresu Veľká Okružná 43, Žilina sa vrátili s označením adresát neznámy. Spoločnosť Eurovalue, s. r. o. bola dňa 29.05.2013 vymazaná z Obchodného registra. Žalobca v predmetnej veci neuniesol dôkazné bremeno, v priebehu daňovej kontroly ako i vyrubovacieho konania žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal, že uplatnené výdavky vo výške 65.827,10 € súvisiace so spornými faktúrami možno považovať za daňové výdavky. Žalovaný a správca dane postupovali v súlade so zákonom, keď považovali tieto výdavky uplatnené v rozpore s § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov z dôvodu, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že stavebné práce deklarované spornými faktúrami na polyfunkčnom dome „Klietka Liptovský Mikuláš“ a „Severan Dolný Kubín“ boli reálne vykonané dodávateľmi uvedenými na faktúrach. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd žalobu zamietol postupom
1 O. s. p. O náhrade trov konania rozhodol
1 O. s. p. II. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že v prípade faktúr č. 2011/153 a 2012/099 vykonanie prác uvedených v týchto faktúrach, ako aj ich rozsah a zaplatenie ceny za ne potvrdil bývalý konateľ spoločnosti Eurovalue, s. r. o. Miroslav Lauko.
jeho názoru, nemôže byť na ťarchu daňového subjektu, že tretí subjekt (dodávateľ) je nekontaktný, že nepredložil svoje účtovníctvo, a že nevie sprostredkovať kontakt na osoby, ktoré fakturované práce skutočne vykonávali. Daňový subjekt, ktorý si splnil všetky povinnosti vyplývajúce z daňových a účtovných predpisov, nemá zákonné možnosti dohliadnuť na to, aby jeho zmluvní partneri alebo ich (ďalší) zmluvní partneri splnili všetky povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov. Ten istý názor zastáva aj prípade faktúr č. 2012/018, 2012/049, 2012/076 a 2012/103, kedy spoločnosť Bairo s. r. o. nepredložila žiadne doklady od svojich subdodávateľov a konateľ spoločnosti Michal Mišík opakovane nepreberal predvolanie na výsluch. Krajský súd
žalobcu nedostatočne zohľadnil, do akej miery možno od daňového subjektu spravodlivo požadovať, aby zabezpečoval dôkazy v rámci svojej dôkaznej povinnosti. Žalobca nemôže ovplyvniť, či dokumenty tretích osôb budú z hľadiska daňových zákonov v poriadku, či budú v čase daňovej kontroly ešte existovať a pod. V tejto súvislosti opätovne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011,
ktorého daňový subjekt nemá dôkaznú povinnosť, pokiaľ bolo zdaniteľné plnenie poskytované subdodávateľsky. Krajský súd nezdôvodnil, v čom bol uvedený prípad skutkovo odlišný a prečo odmietol aplikovať uvedený právny názor. Súd prvého stupňa,
názoru žalobcu, nesprávne vyhodnotil, aké sú povinnosti daňového subjektu pri dokazovaní v daňovom konaní a aké dôsledky má nepreukázanie skutočností dôležitých pre rozhodnutie vydané v daňovom konaní. Taktiež nesprávne vyhodnotil, či daňový úrad postupoval pri dokazovaní v daňovom konaní v súlade so zákonom a či mal vykonať dôkazy, ktoré navrhol vykonať žalobca. III. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že Krajský súd v Žiline rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi a dospel k správnemu rozhodnutiu vo veci. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok potvrdil, a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 1.7.2016,
ktorého sa odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia
doterajších predpisov, t.j.
zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p.), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O. s. p.). Súdy prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O. s. p.). Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Žilina, ktorým správca dane žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012 v sume 5 760,27 Eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v danom prípade boli medzi účastníkmi sporné daňové výdavky žalobcu, súvisiace s faktúrami č. 2011/153, 2012/099, 2012/018, 2012/049, 2012/076, 2012/103, ktoré mali deklarovať vykonanie stavebných prác na Polyfunkčnom dome „Klietka Liptovský Mikuláš“ a nehnuteľnosti „Severan Dolný Kubín“, dodávateľmi Eurovalue, s. r. o. a Bairro, s. r. o. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
ust. § 250i ods. 3 O. s. p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
a) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na účely tohto zákona sa rozumie správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti
tohto zákona alebo osobitných predpisov.
1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje
všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať
osobitných predpisov,
2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
5 daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
6 daňového poriadku, správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt
osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok
osobitných predpisov.
i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka
11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.
k) zákona o dani z príjmov, na účely tohto zákona sa rozumie daňovou stratou rozdiel, o ktorý daňové výdavky prevyšujú zdaniteľné príjmy pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období.
1 písm. b) zákona o dani z príjmov, príjmami z podnikania sú príjmy zo živnosti.
1 zákona o dani z príjmov, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento zákon v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon výškou dosiahnutého príjmu alebo výškou príjmu z prijatej úhrady, uplatní sa výdavok (náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý príjem alebo prijatá úhrada. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu, posúdiac argumentáciu odvolacích dôvodov žalobcu, konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.): Predmetom odvolacieho konania je rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/135/2015-58 zo dňa
osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom využíva prostriedky (len exemplifikatívne uvedené v ust. § 24 ods. 4 veta druhá Daňového poriadku), ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie daňovej povinnosti), pre správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Odvolací súd uvádza, že zo strany žalobcu bolo potrebné, aby sám preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie diela bude spochybnené. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k plneniu skutočne došlo a taktiež musí vedieť preukázať, kto uvedenú službu skutočne aj reálne poskytol. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je preto povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany (napr. uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 104/2012-89 z 1. marca 2012, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 z 13. septembra 2011). Žalobca ako daňovník, ktorého príjmy podliehajú dani, mal povinnosť
príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov sám si daňovú povinnosť vypočítať a v zákonom stanovenej lehote priznať. Bolo legitímnym a pochopiteľným záujmom žalobcu pre účely určenia základu dane, využiť všetky zákonné prostriedky na jeho úpravu a v medziach zákona tento optimalizovať využitím i jeho daňových výdavkov vynaložených na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Na overenie správnosti a najmä súladnosti základu dane so zákonom, procesný predpis na úseku správy daní stanovuje správcovi dane možnosť, ale i povinnosť v rámci správy daní, a to i s využitím inštitútu daňovej kontroly overiť, resp. preveriť podklady potrebné na správne a úplné zistenie dane (§ 1a písm. c), § 15 ods. 1 zákona o správe daní). Povinnosti daňovníka, správne si vypočítať, priznať a zaplatiť daň, zodpovedá i zákonom mu uložené dôkazné bremeno, zaťažujúce ho vo vzťahu k jeho tvrdeniam, záznamom a evidenciám, ktoré je v súvislosti s daňovými povinnosťami povinný viesť. V rámci jeho dôkaznej povinnosti mu zákon ukladá preukazovať, okrem iného, aj ich vierohodnosť (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Odvolací súd na tomto mieste poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, konkrétne na rozsudok sp. zn. 8 Afs 40/2011 z
fakturácie (fa č. 2011/153) mali byť práce vykonané dňa 2.12.2011, avšak bývalý konateľ dodávateľa, spoločnosti Eurovalue s.r.o., p. Lauko uviedol, že práce boli vykonané v
i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ani vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná, pretože žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne ustanovenia svoje rozhodnutie odôvodnil vyhodnotením dokazovania vykonaného správcom dane. Najvyšší súd v konaní daňových orgánov nezistil vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí správcu dane a žalovaného. Z obsahu spisu súd zistil, že žalobca mal možnosť zúčastniť sa vypočúvania svedkov, pretože bol vopred správcom dane o uvedenom úkone riadne písomne informovaný, a preto jeho námietka o porušení procesných práv daňovníka správcom dane nie je dôvodná. Vzhľadom na vyššie uvedené a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov, Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správnych orgánov dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní neprinášajú žiadne nové skutočnosti, sú totožné so žalobnými námietkami, ktoré správne vyhodnotil súd prvého stupňa ako nedôvodné. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny
3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 2 O. s. p. O náhrade trov konania rozhodol súd
1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 a v spojení s § 246c veta prvá O. s. p. tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, žalovanému zo zákona takýto nárok neprislúcha. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.