Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Sžf/56/2016 Identifikačné číslo spisu: 2014200323 Dátum vydania rozhodnutia: 03.07.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Zemková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 49ods.

2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b)

§ 49ods.

2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c)

§ 49ods.

2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d)

§ 49ods.

2 písm. d/ má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. 4.28 Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trnave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, a dospel k záveru, že nezistil dôvod na zmenu napadnutého rozsudku krajského súdu. 4.29 Odvolací súd považoval za nevyhnutné v prvom rade ustáliť, ktorý procesný predpis sa vzťahuje na predmetnú daňovú kontrolu a daňové konanie, a to vzhľadom na skutočnosť, že daňová kontrola bola začatá ešte za účinnosti predchádzajúceho zákona č. 511/1992 Zb. Z citovaných prechodných ustanovení daňového poriadku vyplýva, že podľa predchádzajúceho procesného predpisu, teda podľa zákona č. 511/1992 Zb. sa dokončia daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou daňového poriadku, daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou daňového poriadku i vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou daňového poriadku. 4.30 Zákon č. 511/1992 Zb. bol účinný až do 31.12.

1. Daňový poriadok nadobudol účinnosť dňa 01.01.
2. Daňová kontrola bola u žalobcu začatá dňa 22.11.2010 a ukončená bola prerokovaním Protokolu dňa 31.07.
3. Daňové konanie sa začalo dňa 23.09.2010 doručením daňového priznania Daňovému úradu Hlohovec a napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1100307/1/91396/2014/4884 zo dňa 19.02.2014 nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.
4. Vzhľadom k tomu, že predmetná daňová kontrola i samotné daňové konanie boli začaté za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., v súlade s citovanými prechodnými ustanoveniami sa v prejednávanej veci postupuje podľa ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. Zákonom č. 440/2012 Z. z. sa ustanovili prechodné ustanovenia účinné od 30.12.2012, t.j. po účinnosti daňového poriadku tak, aby sa daňové konanie, ktoré začalo podľa zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dokončilo podľa daňového poriadku, t.j., aby sa postupovalo podľa zákona platného a účinného v čase, keď aktuálne prebieha daňové konanie. 4.31 Odvolací súd taktiež skúmal, či daňové orgány nepresiahli zákonom stanovené lehoty na výkon daňovej kontroly. Daňová kontrola bola u žalobcu začatá dňa 22.11.2010, následne bola prerušená od 04.02.2011 do 24.10.2011 t. j. na 262 dní. Žalovaný, na základe žiadosti správcu dane, predĺžil lehotu na výkon daňovej kontroly o šesť mesiacov. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu dňa 31.07.
5. Z citovaného ustanovenia § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že maximálna lehota na výkon daňovej kontroly je jeden rok. Táto jednoročná lehota nesmie byť presiahnutá. Daňová kontrola u žalobcu trvala celkom 356 dní, čo je v súlade s § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. 4.32 Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 4.33 Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. 4.34 Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 4.35 V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený." 4.36 Z citovaných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb., daňového poriadku, ako aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či Ústavného súdu Slovenskej republiky má najvyšší súd za to, že dôkazné bremeno v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt. 4.37 V priebehu daňovej kontroly bolo vykonaných niekoľko ústnych pojednávaní, v rámci ktorých vypovedali viacerí svedkovia, predovšetkým splnomocnený zástupca žalobcu, bývalý konateľ spoločnosti New Animpex, s.r.o. S.L., ako aj ďalší svedkovia H. A., Q. P., E.L., I. R.. Odvolací súd preskúmal jednotlivé svedecké výpovede a dospel k rovnakému záveru ako krajský súd či daňové orgány, a teda, že jednotlivé svedecké výpovede si vzájomne odporujú, sú nejednoznačné, nejednotné a predovšetkým nepreukazujú, že k obchodom, ktoré sú predmetom faktúr za zdaňovacie obdobie august 2010, skutočne došlo. Predmetné svedecké výpovede sú dostatočne podrobne zhrnuté ako v rozhodnutiach daňových orgánov, tak aj v rozsudku krajského súdu. Odvolací súd teda považoval za nadbytočné a nehospodárne opätovne uvádzať do rozsudku obsah týchto výpovedí. 4.38 V prípade obchodov so spoločnosťou New Animpex, s.r.o., správca dane vychádzal aj z čestných vyhlásení priložených žalobcom k faktúram a dohôd o započítaní pohľadávok uzatvorených medzi žalobcom a spoločnosťou New Animpex, s.r.o.,. Žiadne z predložených listín však nepreukazovali reálnosť uskutočnenia obchodov medzi žalobcom a spoločnosťou New Animpex, s.r.o.,. Na základe medzinárodnej výmeny informácii z Českej republiky taktiež neboli zistené žiadne skutočnosti v prospech žalobcu, pretože spoločnosť New Animpex, s.r.o. bola nekontaktná, správca dane navyše zistil, že predmetná spoločnosť nepriznala nadobudnutie tovaru deklarovaného spornými faktúrami. 4.39 V prípade medzinárodnej výmeny informácii adresovanej Finančnému riaditeľstvu Rumunskej republiky bolo zistené, že spoločnosť HAM HUS SALRO S.L.R. v čase dodania tovaru nebola osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, pretože identifikačné číslo pre DPH pridelené uvedenej spoločnosti bolo platné pre intrakomunitárne transakcie len do 01.08.
6. Ani uvedená skutočnosť nesvedčí o tom, že by obchody medzi žalobcom a českou či rumunskou spoločnosťou prebehli reálne tak, ako sú uvedené na sporných faktúrach. 4.40 Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá pre správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V zmysle zásady súčinnosti správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. 4.41 Odvolací súd konštatuje, že bolo nesporne povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku na odpočet DPH. Existencia faktúry nepostačuje. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. 4.42 Žalobca počas daňovej kontroly neposkytol požadované informácie a vysvetlenia, ktoré by preukázali vecnú stránku reálnej existencie dokladov, čím nesplnil povinnosť úzko spolupracovať so správcom dane a nepreukázal skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Za stavu, že žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na faktúrach a doklady, ktoré predložil nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné použiť ako jednoznačný dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov, nepreukázal splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil tak dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení. 4.43 Správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej rozhodnutiu o uplatnenom nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), pričom vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných zákonných ustanovení. 4.44 Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 4.45 Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených ustanovení zákona, po vyhodnotení odvolacích námietok žalobcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/31/2014-206 zo dňa 14.03.2016 potvrdil ako vecne správny.
7. 5.1 O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto konania, čo však v prejednávanej veci nenastalo, a teda súd právo na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi nepriznal.
8. 6.1 Podľa § 492 ods. 2 zákona Národnej rady SR č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, odvolacie konania podľa piatej časti O.s.p. začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V tejto veci začalo odvolacie konanie pred
9. júlom 2016, Najvyšší súd SR preto procesne postupoval podľa ustanovení O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.