Najvyšší súd 6 Cdo 170/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu L. T., bývajúceho v P., proti ţalovanému A. s.r.o., P., IČO : X., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. T. S., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v K., za účasti vedľajšej účastníčky Sociálnej poisťovne, Bratislava, Ul.
- augusta 8-10, vo veci týkajúcej sa pobočky Košice, Festivalové námestie 1, o náhradu škody, ktorá vec je vedená na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 25 C 81/2006, o dovolaní ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo
- februára 2010 sp.zn. 1 Co 58/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice I (súd prvého stupňa) rozsudkom z
- marca 2009 č.k. 25 C 81/2006-125 zamietol ţalobu v časti týkajúcej sa sumy 20 713,01 eur a konanie o nej v časti týkajúcej sa sumy 33,19 eur zastavil. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Vo veci samej tak rozhodol majúc za to, ţe ţalovaný nie je v danej veci pasívne legitimovaný, pretoţe ţalobcom uplatňovaná ďalšia náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia, hoci má svoj pôvod v chorobe z povolania vzniknutej ešte v roku 1995, je škodou novou. Za túto škodu síce zodpovedá ţalovaný, od
- januára 2004 ale úrazové dávky z tejto zodpovednosti poskytuje Sociálna poisťovňa a nie zamestnávateľ. Sociálna poisťovňa ale má v tomto konaní procesné postavenie iba vedľajšej účastníčky. Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) uznesením zo
- februára 2010 sp.zn. 1 Co 58/2009 rozhodol o odvolaní ţalobcu tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa v jeho 2 6 Cdo 170/2010 napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodol tak podľa § 221 ods. 1 písm. h/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (O.s.p.) majúc za to, ţe súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, pretoţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nešlo o novú škodu, ale o „dobodovanie“ pôvodného sťaţenia spoločenského uplatnenia majúceho základ v chorobe z povolania zistenej v roku
- Vychádzajúc z uvedeného, v súlade so stanoviskom vedľajšej účastníčky, dospel k záveru, ţe „z hľadiska hmotného práva nositeľom povinnosti z titulu zodpovednosti za poškodenie zdravia pri práci je zamestnávateľ poškodeného zamestnanca“, resp. ţalovaný ako jeho právny nástupca. Keďţe súd prvého stupňa zamietol ţalobu vychádzajúc z nesprávneho právneho záveru o nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného, sa uţ s vecou z hľadiska opodstatnenosti ţaloby z iných dôvodov nezaoberal. Proti uzneseniu odvolacieho súdu ţalovaný podal dovolanie. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, ţe jeho mimoriadny opravný prostriedok je prípustný podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Podľa ţalovaného odvolací súd ho svojím rozhodnutím vylúčil z realizácie jeho procesných práv. K tejto vade došlo v dôsledku nesprávneho právneho názoru odvolacieho súdu ohľadne podstatnej skutočnosti dôleţitej pre posúdenie veci, a to otázky vecnej pasívnej legitimácie, ktorú odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, nielenţe nevyriešil správne, ale bez toho, ţe by ho na svoj odlišný právny názor upozornil a dal mu moţnosť argumentovať proti nemu. Uviedol, ţe na uplatnenie svojho odlišného stanoviska k otázke vecnej legitimácie nebude mať priestor ani v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa, na ktoré dovolací súd vec vrátil, pretoţe súd prvého stupňa bude v ňom viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. Podľa ţalovaného „odvolací súd nielenţe nezdôvodnil a neargumentoval, nevyvrátil právny názor súdu prvého stupňa, vôbec sa nezaoberal v konaní predloţeným stanoviskom ţalovaného s citovaním viacerých rozhodnutí súdov pri výklade pasívnej legitimácie sociálnej poisťovne v takýchto prípadoch, ale jeho dôvody sú vzájomne rozporuplné, nepresvedčivé, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné“. Ţalovaný v ďalších častiach svojho dovolania potom podrobne uviedol dôvody, z ktorých má za to, ţe právne posúdenie veci odvolacím súdom nie je správne. 3 6 Cdo 170/2010 Ţalobca navrhol dovolanie ţalovaného zamietnuť. Uviedol, ţe ţalovaný neopodstatnene namieta, ţe mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Ţalovaný nevyuţil svoje právo reagovať na právnu argumentáciu v odvolaní, ktorou sa spochybnila správnosť záverov súdu prvého stupňa. Vedľajšia účastníčka tieţ navrhla dovolanie ţalovaného zamietnuť, pretoţe ním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je správne. Poukázala tieţ na to, ţe podľa súdnej praxe vyslovením (hoci aj) nesprávneho právneho záveru sa účastníkovi neodníma moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie ţalovaného, ako subjektu oprávneného podať tento mimoriadny opravný prostriedok, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V danej právnej veci smeruje dovolanie ţalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 239 O.s.p. Prípustnosť dovolania podľa týchto ustanovení ale neprichádza do úvahy, keďţe nejde o uznesenie uvedené v § 239 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p., ale ani o uznesenie, ktoré by patrilo do niektorej z kategórií uznesení vymenovaných v § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie ţalovaného smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutom výroku a vo výroku o trovách konania zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Proti takému uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov neţ uvedených v § 237 O.s.p. (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- decembra 1994 sp.zn. 4 Cdo 71/94 uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1995 pod por.č. 34). Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného, zachovávajúc postup podľa § 242 ods. 1, druhá veta O.s.p., preskúmal prípustnosť dovolania aj podľa ustanovení § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., ktoré pripúšťajú dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak 4 6 Cdo 170/2010 konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných v ňom vymenovaných procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd sa pritom osobitne zameral na skúmanie, či konanie nie je zaťaţené vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. či postupom odvolacieho súdu sa ţalovanému neodňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa pritom rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod. Podľa dovolateľa odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe ho vylúčil z realizácie jeho procesných práv. Uviedol, ţe k tejto vade došlo v dôsledku nesprávneho právneho názoru odvolacieho súdu ohľadne podstatnej skutočnosti dôleţitej pre posúdenie veci, a to otázky vecnej pasívnej legitimácie, ktorú odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, nielenţe nevyriešil správne, ale bez toho, ţe by ho na svoj odlišný právny názor upozornil a dal mu moţnosť argumentovať proti nemu. Pripomenul, ţe na uplatnenie svojich odlišných záverov a argumentácie nebude mať priestor ani v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa, na ktoré dovolací súd vec vrátil, pretoţe súd prvého stupňa bude v ňom viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. Pokiaľ ţalovaný vidí základ vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. v nesprávnom právnom posúdení otázky pasívnej vecnej legitimácie odvolacím súdom, dovolací poznamenáva, ţe v zmysle ustálenej judikatúry nesprávnym právnym posúdením sa účastníkovi konania neodníma moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (R 43/2003). Právne posúdenie je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorým ale moţno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie; samotné nesprávne právne posúdenie veci ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 6 Cdo 170/2010 sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). Podľa dovolacieho súdu ţalovaný nenáleţite vytýka odvolaciemu súdu ani vadu spočívajúcu podľa neho v tom, ţe odvolací súd ho na svoj odlišný právny názor na otázku vecnej pasívnej legitimácie vopred neupozornil, a teda ţe mu nedal moţnosť argumentovať proti nemu. Z obsahu predmetnej časti dovolania podľa dovolacieho súdu vyplýva, ţe ţalovaný tvrdí vadu konania spočívajúcu v tom, ţe odvolací súd, hoci bol toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, ho nevyzval, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadril, teda to, ţe odvolací súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. V predmetnom ustanovení upravený procesný postup odvolacieho súdu ale v danej veci neprichádzal do úvahy. Jeho zaradením do Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z.z. účinným od
- októbra 2008 sa sledovalo, aby účastníci konania neboli vystavení tzv. prekvapivým konečným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V danej veci ale nešlo o procesnú situáciu, v ktorej mal odvolací súd zachovať v predmetnom ustanovení uvedený postup. Odvolací súd vec meritórne totiţ nerozhodol, ale rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Takýmto rozhodnutím odvolací súd neodňal účastníkom ţiadne procesné práva v ďalšom konaní. Naostatok treba poznamenať, ţe otázka pasívnej vecnej legitimácie nebola otázkou nastolenou prvýkrát odvolacím súdom, ale rezonovala počas celého konania; ţalovaný sa k nej vyjadril niekoľkokrát (napr. jeho podanie osobne podané na súde prvého stupňa
- júna 2008 označené, ako procesné podanie ţalovaného, námietka pasívnej legitimácie - č.l. 80 a nasl. spisu, jeho podanie z
- augusta 2008 označené, ako vyjadrenie ţalovaného na podanie vedľajšej účastníčky - č.l. 109, 110 spisu). Pokiaľ ţalovaný tvrdí, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný a vyvodzuje z toho, ţe absenciou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd pripomína, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z
- júla 2003 : "Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných 6 6 Cdo 170/2010 účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces". Dovolací súd povaţuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo
- marca 2005, podľa ktorého : "Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní". Odvolací súd v napadnutom uznesení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery, ktoré ho viedli k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu a vráteniu veci na ďalšie konanie, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho uznesenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Jeho skutkové a právne závery súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného. Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania ţalovaného podľa § 237 O.s.p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 239 O.s.p., mimoriadny opravný prostriedok ţalovaného odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. 7 6 Cdo 170/2010 V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, nakoľko nepodal návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- februára 2011 JUDr.Ladislav G ó r á s z , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová