1 zákona č. 99/1963 Zb. (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 5650/2013-2.2 zo dňa 27.05.
krajského súdu zrejmé, že žalobca poukazuje na stavby, o ktorých správny orgán nerozhodoval. Ďalej uviedol, že činnosť o uskutočňovaní ktorej rozhodoval správny orgán 1. stupňa, sa nachádza čiastočne v území Národnej prírodnej rezervácie (ďalej len „NPR“) Mlynická dolina a NPR Furkotská dolina s piatym stupňom územnej ochrany, čiastočne vo vlastnom území TANAP-u s tretím stupňom územnej ochrany a zároveň len v úplne minimálnej výmere (0, 381 ha) zasahuje i do územia SKUEV 0307 Tatry v časti, kde platí piaty stupeň územnej ochrany.
krajského súdu je pravdou, že žiadateľovi bol vydaný súhlas na zásah do biotopov európskeho významu, tieto dotknuté plochy biotopov európskeho významu sa však len z menšej časti (0,377 ha) nachádzajú v území SKUEV 0307 Tatry, a zvyšnou časťou (o výmere 6,603 ha), sa nachádzajú v dotknutom území mimo územia SKUEV 0307 Tatry. Krajský súd poukázal na správu o hodnotení navrhovanej činnosti vypracovanej
zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie ( ďalej len „zákon EIA“), odborné stanovisko Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky (ďalej len „ŠOP SR“), Správy TANAP, ktorými sa nepreukázalo, že navrhovaná činnosť bude mať negatívny vplyv na priaznivý stav predmetných biotopov európskeho významu v území európskeho významu SKUEV 0307 Tatry, resp. na priaznivý stav biotopov európskeho významu dotknutých navrhovanou činnosťou mimo územia SKUEV 0307 Tatry v rámci alpského bioregiónu. Tieto podklady žalobca nespochybnil. Územie SKUEV 0307 Tatry je vymedzené v NPR Mlynická dolina a NPR Furkotská dolina v takom rozsahu, ktorý nezahŕňa tie plochy, ktoré sú už výraznejšie dotknuté antropogénnou činnosťou, najmä lyžiarske zjazdové trate, vplyvom prevádzky týchto tratí, prípadne inými aktivitami. Činnosť, ktorej uskutočňovanie bolo povolené je okrem plochy o výmere 381 m2 situovaná práve do tých plôch, ktoré pre svoje nižšie prírodoochranné hodnoty neboli zahrnuté do územia SKUEV 0307 Tatry. Nezahrnutím týchto plôch do územia SKUEV 0307 Tatry bolo deklarované, že tieto plochy, t. j. plochy lyžiarskych zjazdových tratí, plochy súvisiacej infraštruktúry a ich blízke okolie, nie sú plochou v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z.z.) Krajský súd súhlasil so záverom žalovaného, že uskutočňovanie činností bolo povolené na území TANAP-u, dvoch NPR, avšak na tých častiach uvedeného územia národného parku a NPR, ktoré sú už dotknuté antropogénnou činnosťou a ich súčasné prírodné hodnoty sú takého charakteru, že nenaplnili podmienku zaradenia do územia európskeho významu SKUEV 0307 Tatry. Do územia národného parku sú stále zahrnuté napr. celé intravilány tatranských osád a do vyššie uvedených NPR sú zahrnuté i existujúce lyžiarske zjazdové a bežecké trate a s nimi súvisiace viaceré stavby a technické objekty.
krajského súdu je teda zrejmé, že územie národného parku a dotknutých NPR je z hľadiska jeho prírodoochranných hodnôt značne diferencované. Žalovaný
názoru krajského súdu správne uviedol, že zákon č. 287/1994 Zb. o ochrane prírody a krajiny (zrušený a nahradený zákonom č. 543/2002 Z.z.) zaviedol všeobecné uplatňovanie zákazov výkonu viacerých činností
stupňov ochrany, ktoré následne priradil k jednotlivým kategóriám chráneného územia bez vzťahu k prírodným danostiam toho ktorého územia. Týmto „paušálnym priradením“ stupňov k jednotlivým druhom chránených území a uvedeným vymedzením národného parku sa v praxi vyskytujú situácie, kedy je zakázaná nejaká činnosť aj na časti územia, kde sa uvedená činnosť vyskytovala už pred jeho vyhlásením a permanentne sa v území uskutočňuje. Pre činnosť povolenú prvostupňovým rozhodnutím bolo pod názvom „Zámena horských dopravných zariadení a technické doplnenie lyžiarskeho areálu Štrbské Pleso“ vykonané v roku 2012 posúdenie jej vplyvov na životné prostredie
zákona EIA. Výsledkom posúdenia bolo zistenie, že navrhovaná činnosť v jej odporúčanom posudzovanom variante (variant 1B) nebude mať samostatne ani v kombinácii s iným plánom alebo projektom na územie SKUEV 0307 Tatry významný vplyv z hľadiska cieľov jeho ochrany, t.j. realizáciou navrhovanej činnosti nedôjde k zmene stavu biotopov v rámci SKUEV 0307 Tatry a nedôjde ani k negatívnemu vplyvu na priaznivý stav dotknutých druhov živočíchov, ktoré sú predmetom ochrany SKUEV 0307 Tatry a zároveň sa v dotknutej časti SKUEV 0307 Tatry nachádzajú. V rámci posúdenia vplyvov navrhovanej činnosti bolo zistené, že zásahmi do prirodzených biotopov nachádzajúcich sa v dotknutom území, avšak mimo územia SKUEV 0307 Tatry, nepríde k zmene stavu týchto biotopov na úrovni alpského bioregiónu. Výsledkom procesu posudzovania bolo záverečné stanovisko č. 2486/2012-3.4/ak zo dňa 05.09.
zákona EIA.
vyhodnotenia vplyvov na ostatné chránené druhy vyskytujúce sa v dotknutom území, areál výskytu chránených druhov živočíchov, nie je viazaný len na územie realizácie navrhovanej činnosti, a preto navrhovaná činnosť nebude mať negatívny vplyv na populácie dotknutých živočíšnych druhov. Všetky zaznamenané chránené druhy rastlín sa vyskytujú i v širšom okolí navrhovanej činnosti, a teda jej realizáciou nedôjde k úplnému zániku týchto druhov v území, t. j. nedôjde k ohrozeniu zachovania populácií daného druhu. V súvislosti s výsledkami posudzovania navrhovanej činnosti
zákona EIA nebolo potrebné rozhodovať o povolení výnimiek zo zákazov z druhovej ochrany, resp. nebolo potrebné poučiť žiadateľa o potrebe výnimky zo zákazov ustanovených v § 35 zákona č. 543/2002 Z.z., pretože zákazy
1 písm. a) vo vzťahu ku chráneným rastlinám a zákazy
1 písm.
1 O.s.p. zamietol. II. Zhrnutie odvolacích dôvodov žalobcu Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie z dôvodu, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že krajský súd sa so žalobnými námietkam vysporiadal tak, že ich neuznal za dôvodné. Takýto záver prvostupňového súdu napĺňa odvolacie dôvody, ktorými žalobca odôvodňuje svoje odvolanie. Žalobca namietal, že krajský súd vyvodil z vykonaného dokazovania - obsahu spisu nesprávne skutkové závery. Zo záverečného stanoviska je zrejmé, že bol odporúčaný variant 1B, ktorý pozostáva z objektov, ktoré sú zaradené do skupín: zjazdové trate; odjazdové trate; terénna úprava vrcholového úseku zjazdovej trate Esíčko; zasnežovanie; osobné horské dopravné zariadenie 8SLD Interski; technickoprevádzkové vybavenie; stravovacie a občerstvovacie zariadenia.
žalobcu je nepochybné, že všetky uvedené zložky sú súčasťou navrhovanej činnosti a skutočnosť, že projektová dokumentácia „Lyžiarske trate Štrbské pleso“ obsahuje len projekt lyžiarskych tratí nevypovedá nič o tom, že ďalšie uvedené činnosti sú nevyhnutné alebo plánované ako súčasť vybudovania a úpravy označených lyžiarskych tratí. Žalobca nepovažuje postup správnych orgánov za súladný s povinnosťou zistiť úplne a spoľahlivo skutočný stav veci, ak správne orgány napriek tomu, že majú vedomosti o tom, že vybudovanie lyžiarskych tratí súvisí nevyhnutne s vybudovaním ďalších objektov (vybudovanie vrcholovej stanice 8SLD Interski) je nepochybné nevyhnutné pre prevádzku lanovej dráhy „Lanová dráha SL CD 6C Interski Štrbské pleso“. Zároveň
žalobcu nemožno nebrať do úvahy, že pokiaľ orgán ochrany prírody udelí žiadané výnimky a súhlasy pre žiadateľom v tomto konaní uvedenú činnosť, vytvorí tak stav, keď bez výstavby ďalších zariadení (údolnej stanice) nebude možné žiadateľom zamýšľanú činnosť realizovať, resp. nebude ju možné realizovať v súlade so zámerom žiadateľa (objekt BABYSITING, REŠTAURÁCIA, Apres-skibar). Žalobca poukázal na to, že tak orgánom ochrany prírody, ako aj prvostupňovému súdu boli uvedené skutočnosti známe z obsahu spisu, a to už z uvedeného záverečného stanoviska. Krajský súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalobcu týkajúcu sa toho, že orgány ochrany prírody nezohľadnili a nevyhodnotili, prečo je záujem na vybudovaní lyžiarskych tratí dôležitejší ako záujem na ochrane biotopov európskeho významu vrátane prioritných biotopov. Žalobca poukázal na to, že súčasťou záverečného stanoviska (str. 29) je zhodnotenie stavu biotopov európskeho významu dotknutého územia, ktoré sú predmetom ochrany v území európskeho významu na úrovni alpského biogeografického regiónu a v dotknutom území. Biotop horské smrekové lesy
žalobcu nemožno akceptovať argument súdu prvého stupňa, že v území európskeho významu SKUEV 0307 sa nachádzajú len v menšej časti zábery z uvedených biotopov a vo zvyšnej časti sa nachádzajú mimo tohto územia európskeho významu. Z ustanovenia § 16 ods. 2 v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z.z. vyplýva, že súhlas na zásah do biotopu európskeho významu je potrebný bez ohľadu na to, či sa uvedený biotop nachádza alebo nenachádza v území európskeho významu. Žalobcovi teda chýba zo strany prvostupňového súdu akékoľvek vyhodnotenie vážnosti záujmu na zásah do biotopov európskeho významu nachádzajúcich sa už pred týmto zásahom v negatívnom stave. Osobitne v tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že aj zo záverečného stanoviska vyplýva, že biotop smrekovcovo-limbové lesy je jedným z geograficky najhodnotnejších lesných biotopov európskeho významu na Slovensku, keďže sa vyskytuje len v Tatrách. V tejto súvislosti
žalobcu neobstojí argumentácia prvostupňového súdu, že vzhľadom na to, že územie Štrbského plesa a jeho okolie je územím dotknutým antropogénnymi vplyvmi a že Tatranský národný park plní aj rekreačnú, nielen prírodnoochrannú funkciu. Žalobca ďalej poukázal na to, že navrhovaná činnosť a činnosti s ňou súvisiace opätovne rozšíria rozsah územia národného parku zasiahnutého týmito antropogénnymi vplyvmi na úkor územia chráneného v súlade so záujmami ochrany prírody a krajiny, a s poslaním národného parku
zákona č. 543/2002 Z.z.. Predmetom námietok je posúdenie skutočnosti, či existuje záujem na tom, aby sa územia zasiahnuté antropogénnymi vplyvmi rozširovali. Je totiž zrejmé, že navrhovanou činnosťou nedôjde len k rekonštrukcii či modernizácií už existujúcich tratí, ale k ich rozšíreniu, predĺženiu a teda k záberu územia antropogénnymi vplyvmi doposiaľ nedotknutého. Žalobca vytkol, že predmetom konania nebola ochrana chránených živočíchov a rozhodovanie o výnimkách z ich ochrany, napriek tomu, že v predmetnom území sa nesporne nachádzajú viaceré chránené druhy, vrátane druhov európskeho významu a prioritných druhov. Súd prvého stupňa sa s touto otázkou vysporiadal tak, že poukázal na ustanovenie § 40 ods. 1 druhú vetu zákona č. 543/2002 Z.z. K tomu poznamenal, že ustanovenie § 40 ods. 1 druhá veta vynímalo spod zákazu činností za okolnosti uvedených súdom prvého stupňa len poškodzovanie a ničenie miest rozmnožovania alebo odpočinku chránených živočíchov (znenie do 31.12.2013). Ako však vyplýva zo záverečného stanoviska, na predmetnom území sa vyskytujú viaceré druhy európskeho významu nachádzajúce sa v nepriaznivom stave ochrany (rys ostrovid a hraboš tatranský). Okrem týchto druhov sa na uvedenom území vyskytujú druhy medveď hnedý, vlk dravý a netopier veľký. Ako ďalej vyplýva zo záverečného stanoviska, navrhovanou činnosťou dôjde k rušeniu týchto druhov. Ustanovenie § 35 ods. 1 písm. b) však zakazovalo v znení do 31.12.2013 voči chráneným druhom takéto činnosti. Namietal, že je ťažké posúdiť z čoho prvostupňový súd uzavrel, že obmedzenie uskutočnenia navrhovanej činnosti na čas od 01.
výnosu je 61 735 ha). Ďalej poznamenal, že v procese posudzovania
zákona EIA vystupujú orgány štátnej správy ochrany prírody a krajiny ako dotknuté orgány (§ 3 písm. m) zákona EIA), ktoré sa vyjadrujú k zámeru, k rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti ako aj k správe o hodnotení navrhovanej činnosti. Podstatná časť argumentácie správneho orgánu 1. stupňa spočíva v zdôrazňovaní faktu, že činnosť povoľovaná prvostupňovým rozhodnutím prešla procesom posudzovania a žiadateľ ju realizuje v súlade s odporúčaním záverečného stanoviska, vydaného z procesu posudzovania
zákona EIA. Vydané záverečné stanovisko vychádzalo zo spracovaného odborného posudku odborne spôsobilej osoby. Správny orgán 1. stupňa prvostupňovým rozhodnutím povolil výnimky v časti NPR Mlynická dolina a NPR Furkotská dolina, kde platí piaty stupeň územnej ochrany, v časti vlastného územia TANAP-u, kde platí tretí stupeň územnej ochrany a v časti územia SKUEV 0307 Tatry, ktoré umožňujú rozvoj a zlepšenie podmienok lyžovania v týchto chránených územiach, pretože v konaní mal k dispozícii podklady vyhotovené v súlade so zákonom EIA, preukazujúce, že: - navrhovaná činnosť, vzhľadom k tomu, že sa má realizovať v športovo a rekreačne využívanom prostredí nebude mať významný negatívny vplyv na prírodné hodnoty (predmet ochrany) národného parku a na predmet ochrany oboch NPR. - navrhovaná činnosť, nebude mať samostatne ani v kombinácii s iným plánom alebo projektom významný vplyv na integritu územia európskeho významu SKUEV 0307 Tatry z hľadiska cieľov jeho ochrany. S poukazom na uvedené preto nemožno
žalovaného považovať námietku žalobcu, že správne orgány oboch stupňov ani konajúci súd nijakým spôsobom nezdôvodnili, prečo je navrhovaná činnosť nadradená nad záujmy ochrany prírody a krajiny, za dôvodnú a žalovaný mal za to, že správne orgány oboch stupňov rozhodli v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Poznamenal, že tvrdenie žalobcu, že biotopy európskeho významu nachádzajúce sa v dotknutom území sú už pred týmto zásahom v negatívnom stave, je zavádzajúce a ničím nepodložené. Žalovaný v tomto smere poukazuje najmä na záverečné stanovisko MŽP SR č. 2486/2012-3.4/ak zo dňa 05.09.2012, v ktorom sa MŽP SR podrobne venuje aj biotopom európskeho významu, tak ako je to uvedené na strane 13 až 16 tohto vyjadrenia. Žalovaný vo vzťahu k námietke žalobcu, že konajúci súd nevykonal žiadne vyhodnotenie vážnosti záujmu zásahu do biotopov európskeho významu, žalovaný poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžo/95/2007). Aj
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa požiadaviek riadneho odôvodnenia rozsudku súdu, súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je zákonné a žalobu ako neodôvodnenú zamietol, pričom odpovedal na všetky pre vec dôležité argumenty žalobcu. Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave je plne v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V súvislosti s možným úmyselným rušením chránených živočíchov je
žalovaného potrebné upozorniť na podmienky prvostupňového rozhodnutia, ktoré obmedzuje uskutočňovanie činnosti na časové obdobie od 01.
2 v znení § 13 ods. 2 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z. na budovanie a vyznačenie lyžiarskej trate v piatom stupni územnej ochrany v NPR Furkotská dolina a NPR Mlynická dolina na území TANAP-u pre lyžiarske trate Modrá zjazdovka, Juniori + dospelí, Spojka rozšírenie, Úprava Esíčko, Odjazd Esíčko, Odjazd LD Interski, Detská zjazdovka, •
2 v znení § 13 ods. 2 písm. l/ zákona č. 543/2002 Z.z. a
2 písm. a/ v znení § 13 ods. 2 písm. l/ zákona č. 543/2002 Z.z. na umiestnenie krátkodobého prenosného zariadenia za hranicami zastavaného územia v piatom stupni územnej ochrany v NPR Furkotská dolina a na území TANAP-u, •
2 v znení § 14 ods. 2 písm. d/ zákona č. 543/2002 Z.z. a
2 písm. d/ zákona č. 543/2002 Z.z. na let vrtuľníkom s výškou letu menšou ako 300 m nad zemou pri realizácii stavebných objektov a činností v území s piatym a tretím stupňom územnej ochrany v NPR Furkotská dolina, NPR Mlynická dolina a vo vlastnom území TANAP-u, •
2 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z.z. na umiestnenie tabúľ pre zabezpečenie bezpečnosti pri výstavbe jednotlivých stavebných objektov a činností v území s tretím stupňom ochrany vo vlastnom území TANAP-u, •
2 písm. a/ v znení § 13 ods. 2 písm. d/ zákona č. 543/2002 Z.z. na oplotenie pozemku za hranicami zastaveného územia obce v území s tretím stupňom ochrany vo vlastnom území TANAP-u, •
2 v znení § 6 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z.z. na zasahovanie do prioritného biotopu európskeho významu Kr10 Kosodrevina (kód NATURA:4070*) o výmere 2,353 ha, do biotopu európskeho významu Ls9.4 Smrekovcovo-limbové lesy (kód NATURA: 9420) o výmere 0,764 ha a do biotopu európskeho významu Ls9.1 Smrekové lesy čučoriedkové (kód NATURA: 9410) o výmere 3,863 ha, ktorým sa uvedené biotopy môžu zničiť v piatom stupni územnej ochrany, a určil podrobnejšie podmienky výkonu rozhodnutia
12 zákona č. 543/2002 Z.z. VI. Argumentácia rozhodnutia žalovaného Žalovaný rozhodnutím č. 5650/2013-2.2 zo dňa 27.05.2013 zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20. júna 2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny /platného a účinného v čase rozhodovania správnych orgánov/ (ďalej len zákon o ochrane prírody a krajiny), ochranou prírody a krajiny
tohto zákona sa rozumie obmedzovanie zásahov, ktoré môžu ohroziť, poškodiť alebo zničiť podmienky a formy života, prírodné dedičstvo, vzhľad krajiny, znížiť jej ekologickú stabilitu, ako aj odstraňovanie následkov takých zásahov. Ochranou prírody sa rozumie aj starostlivosť o ekosystémy.
2 zákona o ochrane prírody a krajiny
1 zákona o ochrane prírody a krajiny, každý je povinný chrániť prírodu a krajinu pred ohrozovaním, poškodzovaním a ničením a starať sa
svojich možností o jej zložky a prvky na účel ich zachovania a ochrany, zlepšovania stavu životného prostredia a vytvárania a udržiavania územného systému ekologickej stability.
1 zákona o ochrane prírody a krajiny, každý je pri vykonávaní činnosti, ktorou môže ohroziť, poškodiť alebo zničiť rastliny alebo živočíchy, alebo ich biotopy, povinný postupovať tak, aby nedochádzalo k ich zbytočnému úhynu alebo k poškodzovaniu a ničeniu.
2 zákona o ochrane prírody a krajiny, ak činnosť uvedená v odseku 1 vedie k ohrozeniu existencie druhov rastlín a živočíchov alebo k ich degenerácii, k narušeniu rozmnožovacích schopností alebo k zániku ich populácie, štátny orgán ochrany prírody a krajiny (ďalej len „orgán ochrany prírody") túto činnosť po predchádzajúcom upozornení obmedzí alebo zakáže.
1 zákona o ochrane prírody a krajiny, ochrana biotopu európskeho významu a biotopu národného významu zahŕňa
1 zákona o ochrane prírody a krajiny, územím európskeho významu
tohto zákona sa rozumie územie v Slovenskej republike tvorené jednou alebo viacerými lokalitami,
1 zákona o ochrane prírody a krajiny, chráneného živočícha je zakázané
1 zákona o ochrane prírody a krajiny, zákaz činnosti vo vzťahu k chráneným druhom, vybraným druhom rastlín a vybraným druhom živočíchov (§ 34 až 38 ) neplatí, ak orgán ochrany prírody, ktorý je príslušný na povolenie výnimky, vopred písomne určí, že činnosť je potrebná na zabezpečenie starostlivosti o chránené druhy, vybrané druhy rastlín, vybrané druhy živočíchov alebo ich biotopy; ustanovenia odsekov 2 a 4 sa použijú rovnako. Zákaz činnosti
1 písm.
osobitného predpisu64) nebude mať negatívny vplyv na predmet ochrany dotknutého územia a v prípade územia
ani na priaznivý stav predmetu jeho ochrany.
i) zákona o ochrane prírody a krajiny, krajský úrad životného prostredia môže v odôvodnených prípadoch povoliť výnimku zo zakázaných činností v územiach s druhým, tretím, štvrtým alebo piatym stupňom ochrany, v chránených vtáčích územiach a ak ide o prírodné pamiatky a národné prírodné pamiatky a ich ochranné pásma
, a ak ide o druhy
v súvislosti s povoľovaním výnimky z územnej ochrany, ak tak určí ministerstvo.
1 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov /platného a účinného v čase rozhodovania správnych orgánov/ (ďalej len EIA), pri rozhodovaní o povolení navrhovanej činnosti sa musí prihliadať na obsah záverečného stanoviska k činnosti
.
3 EIA, navrhovanú činnosť, ktorá pravdepodobne môže mať samostatne alebo v kombinácii s inou činnosťou alebo dokumentom významný vplyv na územie sústavy chránených území, môže povoľujúci orgán povoliť, len ak sa na základe výsledku posudzovania vplyvov preukáže, že nebude mať nepriaznivý vplyv na integritu takého územia z hľadiska cieľov jeho ochrany, ak odsek 4 neustanovuje inak.
čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky ods. 1-3, každý má právo na priaznivé životné prostredie. Každý je povinný chráni a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.
čl. 6 ods. 2 smernice Rady č. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane biotopov, voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín (ďalej len smernica o biotopoch), členské štáty podniknú primerané kroky, aby sa v osobitne chránených územiach predišlo postupnému zhoršovaniu stavu biotopov a biotopov druhov, ako aj zásahom do života druhov, pre ktoré boli územia vyhlásené, pokiaľ by sa takéto zásahy nemohli považovať za významné z hľadiska cieľov tejto smernice.
čl. 12 ods. 1 smernice o biotopoch, členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV (
čl. 44 ods. 1 ústavy má každý právo na priaznivé životné prostredie. Avšak na otázku, čo je životné prostredie, je nutné vychádzať v zmysle čl. 44 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky zo zložkovej definície životného prostredia obsiahnutej v ustanovení § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, ktorým rámcom je nepochybne úvodná preambula citovaného zákona. S obdobným záverom judikoval Najvyšší súd vo svojej staršej judikatúre (rozsudok sp. zn. 1 Sž-o-KS 194/2004 z 13. septembra 2005, str. 8).
č. 17/1992 Zb. životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy. U životného prostredia je z právneho hľadiska osobitosťou to, že je chránené nielen právo, ktorého predmetom je životné prostredie (viď čl. 20 ods. 3 posledná veta alebo čl. 44 ods. 2 a 3 ústavy zakazujúce znižovať priaznivú úroveň), tzn. ako komplexný systém pravidiel správania sa jednotlivcov v rôznych situáciách k predmetu práva, ale aj samotný predmet hore uvedeného práva, čo je menej obvyklé v právnej náuke; t.j. štát (vrátane súdnej moci) si sám ukladá pozitívny záväzok chrániť životné prostredie (čl. 44 ods. 4 ústavy). Je nepochybné, že toto právo na priaznivé životné prostredie je úzko prepojené s inými základnými ľudskými právami, medzi ktorými popredné miesto zaujíma základné právo na život. Nakoľko ľudská bytosť svoj život prežíva nielen v životnom prostredí, ale aj v rodinnom zázemí, ktoré je súčasťou jeho súkromia, potom je celkom logické, že medzinárodné súdne orgány kladú dôraz pri ochrane životného prostredia práve na tieto zložky ľudského života (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžp/1/2010 zo dňa 14.05.2013) Primárne právo EÚ nedefinuje pojem životné prostredie alebo pojem „ochrana životného prostredia“ ale zo znenia čl. 4 ods. 2 písm. e), čl. 191 ZFEÚ vyplýva, že okrem pojmu „životné prostredie“ do tohto odvetvia sa zahŕňa aj ochrana ľudského zdravia, prírodné zdroje a ich užívanie, otázky spojené so zmenou klímy a to aj na medzinárodnej úrovni. Slovenská republika na seba prevzala pozitívny záväzok chrániť životné prostredie pred jeho deštrukciou najmä formou vytvorenia čo najúčinnejších právnych a mimoprávnych prostriedkov. Ústavodarca k povinnosti štátu chrániť životné prostredie priradil prostredníctvom čl. 45 ústavy najmä ústavné právo na informácie o životnom prostredí. Najvyšší súd Slovenskej republiky pristupuje k životnému prostrediu ako ku komplexnej a právne nedeliteľnej veci verejne užívateľnej každým jednotlivcom bez možnosti vylúčenia z jeho beneficií, pričom na subjektívne právo jednotlivca na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať inak, ako na snahu ľudstva zachovať priaznivý stav životného prostredia pre nasledujúce pokolenia (obdobne rozsudok sp. zn. 1Sžo-KS 194/2004) V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky: I. Životné prostredie je základnou, neodmysliteľnou a nenahraditeľnou podmienkou bytia človeka (conditio sine qua non) a jeho priaznivý stav je zásadne určujúcim faktorom popri ľudskej existencii aj pri reprodukcii jednotlivca, tzn. napomáha naplniť účel objektívneho práva (m.m. body č. 64 až 67 rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžr/68/2011 zo dňa 27.03.2012), ale aj pri populácií flóry a fauny vrátane stability ekologickej rovnováhy planéty. II. Najvyšší súd v životnom prostredí vidí základnú ľudskú hodnotu tak v zmysle hospodárskom, ako aj sociálnom, a v neposlednom rade aj v zmysle biologickom. III. Ochrana životného prostredia je ústavným imperatívom zakotveným nielen v čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj v jednotlivých zákonoch vykonávajúcich na základe čl. 51 ods. 1 ústavy túto požiadavku v konkrétnych právnych odvetviach pre jednotlivcov a pre štátne orgány. (Rozhodnutie NSSR 1Sžp/1/2010 zo dňa 14.mája 2013) I. Pod pojmom životné prostredie máme na mysli všetko, čo nás na Zemi obklopuje a najmä po stránke biologickej stability ovplyvňuje prirodzené podmienky života človeka spolu s existenciou rozmanitých druhov organizmov. Ak hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia život jednotlivca alebo spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším, ale hovoríme o neopakovateľnom a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca nebol možný takmer alebo vôbec. II. Vzhľadom na bezprostrednú odozvu dopadu negatívnych ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu, ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalé benefícium, resp. trvalý kolektívny záujem, ktorý, najmä vo vzťahu k občanom v zmysle právno-filozofickej teórie spoločenskej zmluvy z konca 18. storočia priamo zaťažuje štát - v prenesenom zmysle obdobne ako právo na život bez vojnového nebezpečenstva alebo životu nebezpečných chorôb, a ktoré musí existovať bez toho, aby jednotlivec chcel, mohol alebo s jeho existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal, lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví, lebo bez jeho existencie nie je možné blahobyt ľudstva dosiahnuť vôbec a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane ústavou garantovaného práva na život je nemysliteľné. (Rozhodnutie NSSR sp. zn. 5Sžp 41 2009) „Právo na priaznivé životné prostredie a s ním spojená jeho ochrana nie je v zmysle čl. 44 ods. 1 ústavy len formálnou abstraktnou formuláciou, ale jeho konkrétnym obsahom je subjektívne hmotnoprávne oprávnenie prislúchajúce, na rozdiel od právnických osôb len fyzickým osobám. Jeho subjektu poskytuje nástroje zabezpečujúce mu takú kvalitu životného prostredia, umožňujúce mu nerušene žiť, a to z hľadiska osobného ako aj spoločenského života, t. j. mal by mať právo na zdravé, priaznivé, vhodné, nerušené, dôstojné životné prostredie, poskytujúce mu možnosti kvalitného bývania, dobrého životného pocitu, zdravých pracovných podmienok a pod.“ (Rozsudok NS SR sp. zn. 7Sž 103/2003 zo dňa 19.02.2004) „I. Účelom základného práva na priaznivé životné prostredie je garancia priaznivého životného prostredia pre každú fyzickú osobu ktorá, keďže ide o jej subjektívne právo verejnoprávnej povahy, má voči štátu nárok sa ho domáhať. Toto základné právo je úzko späté s výsledkami vedecko - technického rozvoja, ich dopadu na životné prostredie, ako aj s požiadavkami človeka na dôstojný život. II. Logickým výkladom, hlavne použitím jednej zo smerníc logického výkladu,
ktorej právne normy sú určené ľuďom, a to treba mať na pamäti (omne ius hominum causa constitutum), možno jednoznačne dospieť k záveru, že subjektom základného práva
čl. 44 ods. 1 Ústavy je každá fyzická osoba a zo zrejmých dôvodov sa ho nemôže domáhať právnická osoba, keďže stav a úroveň životného prostredia jednoznačne determinuje kvalitu ľudského života, teda kvalitu života človeka“ (Uznesenie Ústavného súdu SR z 01.04. 2008, sp. zn. III ÚS 108/2008) „Tak ako právo vlastniť majetok, aj právo na priaznivé životné prostredie zaručuje ústava ako základné právo. Základné práva a slobody sú navzájom rovnocenné. Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie „hierarchie“ základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Základné práva a slobody sa môžu dostať do konfliktu, aj sa do konfliktu dostávajú. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť pomocou zásady spravodlivej rovnováhy. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96). Ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých právnych noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, ak medzi nimi existuje príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97).Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, ak medzi nimi existuje príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97).
čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Účelom úpravy čl. 20 ods. 3 tretej vety ústavy je vymedziť rozsah a obsah právneho postavenia vlastníka, podmieniť výkon vlastníckych práv povinnými ohľadmi, ktoré vlastník musí brať na iné hodnoty verejného záujmu... Výkon vlastníckeho práva
čl. 20 ods. 3 ústavy je v záujme zachovania práv iných osôb limitovaný; ústavou určené medze vlastníckeho práva sa vzťahujú na taxatívne ustanovené hodnoty, ktoré podliehajú ochrane pri výkone vlastníckeho práva. Predmetom ochrany je:
čl. 44 ods. 3 ústavy nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky. Z hľadiska čl. 20 ods. 3 ústavy sa toto ustanovenie môže zdať nadbytočné, avšak ustanovenie čl. 44 ods. 3 má všeobecný význam. Nezakladá povinnosť iba vo vzťahu k výkonu vlastníckeho práva. Ustanovuje povinnosť neohrozovať a nepoškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky nad mieru ustanovenú zákonom pri výkone každého základného práva a slobody. Vo vzťahu k životnému prostrediu ústava formuláciou čl. 44 ods. 3 rozširuje jeho ochranu aj do sféry prevencie tým, že zakazuje nielen poškodzovať životné prostredie, ale zakazuje životné prostredie aj ohrozovať. Uvedené zákazy sú zároveň komplementárnym vyjadrením povinnosti chrániť a zveľaďovať životné prostredie, ktorá je ustanovená v čl. 44 ods. 2 ústavy.“(Nález ústavného súdu PL ÚS 22/06 zo dna 01.10.2008) Najvyšší súd poukazuje na to, že základné kamene európskej legislatívy pre ochranu prírody sú smernica Rady č. 79/409/EHS z 2. apríla 1979 o ochrane voľne žijúcich vtákov (ďalej len „smernica o vtákoch“) a smernica o biotopoch. Tieto smernice predstavujú najambicióznejšiu a najrozsiahlejšiu iniciatívu, aká sa vôbec niekedy uskutočnila s cieľom chrániť naše prírodné dedičstvo v celej Európskej únii. Ústredným bodom obidvoch smerníc o prírode je vytvorenie celoeurópskej ekologickej siete chránených lokalít nazvanej Natura 2000. Každá krajina označila lokality siete Natura 2000, aby pomohla zachovať vzácne biotopy a druhy nachádzajúce sa na ich území. Veľkosť jednotlivých lokalít siete Natura 2000 siaha od plôch s výmerou menej ako 1 ha až po 5 000 km2 v závislosti od druhov alebo biotopov, ktoré hodlajú zachovať; väčšina z nich má výmeru okolo 100 - 1 000 ha. Niektoré sú situované vo vzdialených oblastiach, väčšinou však tvoria ucelenú časť nášho vidieka a obsahujú širokú paletu rôznych biotopov, nárazníkových zón a iných prvkov krajiny. V dôsledku toho sieť Natura 2000 nielen ochraňuje niektoré najvzácnejšie európske druhy a biotopy, ale poskytuje aj bezpečné útočište pre ďalšie nespočetné živočíchy, rastliny a charakteristické črty života zvierat a rastlín vo voľnej prírode, ktoré, aj keď sú všeobecnejšie, predstavujú rovnako dôležitú súčasť nášho prírodného dedičstva. Súčasťou Natura 2000 na území Slovenskej republiky je územie európskeho významu Tatry (SKUEV0307 Tatry). Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia SD EÚ v oblasti ochrany prírody a krajiny v zmysle smernice o biotopoch: „Článok 6 ods. 2 zaväzuje členské štáty, aby predchádzali zhoršovaniu stavu prirodzených biotopov a biotopov druhov. Je zrejmé, že pre prebratie článku 6 ods. 2 smernice o biotopoch a jeho zavedenie do účinnosti môže byť potrebné prijať tak opatrenia určené na predídenie vonkajších zásahov a poškodení spôsobených človekom, ako aj opatrenia určené na zastavenie prirodzeného vývoja spôsobilého zhoršiť stav ochrany druhov a prirodzených biotopov v OCHU.“ (rozsudok z 20. októbra 2005, Komisia/Spojené kráľovstvo, C-6/04, EU:C:2005:626, body 33-34) „Článok 6 ods. 2 smernice o biotopoch v spojení s jej článkom 7 ukladá členským štátom prijať vhodné opatrenia na zabránenie zhoršenia životného prostredia a podstatného rušenia živočíšnych druhov v OCHÚ, pre ktoré sú tieto územia určené. Nemôže však byť vylúčené, že sa taký plán alebo projekt ukáže byť neskôr, a to aj v prípade, keď nedošlo k žiadnemu pochybeniu, za ktoré by zodpovedali príslušné vnútroštátne orgány, spôsobilý spôsobiť takéto poškodzovanie alebo rušenie. Za týchto okolností umožňuje článok 6 ods. 2 smernice o biotopoch vyhovieť zásadnému cieľu udržať a uchrániť kvalitu životného prostredia spolu s ochranou prirodzeného životného prostredia rovnako pre voľne žijúce zvieratá ako pre rastlinstvo v zmysle prvého odôvodnenia tejto smernice.“ (rozsudok zo 7. septembra 2004, Waddenvereniging a Vogelbeschermingsvereniging, C-127/02, EU:C:2004:482, body 32 a 37) „Článok 12 ods. 1 písm.
zákona z hľadiska záujmov ochrany prírody a krajiny. Ich úlohou je pomáhať chrániť prírodu a prírodné procesy v chránených územiach. Avšak udeľovanie výnimiek, ktoré nezohľadňujú možnosť negatívneho dopadu na biotu chránených území a vychádzajú v ústrety ľudským požiadavkám, v konečnom dôsledku stiera rozdiely medzi rôznymi stupňami ochrany prírody na Slovensku, ktoré z tohto dôvodu strácajú zmysel. Záujem na ochrane v tom ktorom území alebo na ochrane jednotlivých zložiek ekosystému je vyjadrený zaradením týchto území a zložiek systému do systému ochrany prírody. Tak právo na životné prostredie ako aj vlastnícke právo k investícii resp. užívacie právo k predmetnému pozemku sú právnym poriadkom SR chránené, žiadne z nich však nie je právo absolútne, a ako uvádza Ústavný súd Slovenskej republiky, pokiaľ sa tieto práva dostávajú do konfliktu, je potrebné riešiť tento pomocou zásady spravodlivej rovnováhy. Musíme sa jasne rozhodnúť, či chceme na tomto území národný park pre prírodu a ľudí alebo „lunapark“, ktorým sa TANAP stáva. Tieto dve veci sa na tom istom mieste vylučujú. Najvyšší súd zdôrazňuje, že vo veciach ochrany životného prostredia ako aj v predmetnej veci je potrebné mať na zreteli vyšší záujem na ochrane nášho prírodného bohatstva a každý, čo i len minimálny zásah do nášho najväčšieho prírodného bohatstva, do nedotknutej prírody musí byť dostatočne odôvodnený, ako aj každá udelená výnimka a povolený súhlas. Najvyšší súd zastáva názor, že je povinnosťou nás všetkých, o to viac orgánov ochrany prírody a krajiny myslieť na budúce generácie a snažiť sa o zachovanie priaznivého stavu životného prostredia pre nasledujúce pokolenia, ktoré v dôsledku stále väčších zásahov do prírody a odkrojovania z prírodného bohatstva, budú mať možnosť vidieť namiesto nedotknutej prírody a jej fauny a flóry, vylesnené, zastavané územia, lyžiarske strediská a hotely, bez spevu vtákov a rozvíjajúceho sa lesného života. Námietka žalobcu, že krajský súd rovnako ako aj orgány ochrany prírody nezohľadnili a neodôvodnili, z hľadiska ochrany prírody a záujmu prevyšujúceho nad záujmom ochrany prírody, udelenie výnimiek zo zákazov a vydanie súhlasov, a v čom je záujem na vybudovaní lyžiarskych tratí dôležitejší ako záujem na ochrane biotop európskeho významu vrátane prioritných biotopo
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.