čl. 4 ods. 2 ústavného zákona č. 254/2006 Z.z. o zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „ústavný zákon č. 254/2006 Z.z.") zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu č. SP-PB-19-48/2015-Ž-16294 zo dňa 05.10.2015, ktorým Národný bezpečnostný úrad rozhodol o tom, že žalobcu nemožno
1 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z.z.") považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože uviedol nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore. Súčasne žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu
1 v spojení s ods. 2 písm. c/ bod 6. zákona č. 215/2004 Z.z., keďže u neho bolo zistené bezpečnostné riziko, nakoľko svojim konaním a vyjadrením preukázal nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností. Napokon žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu
1 v spojení s ods. 2 písm. c/ bod 10. zákona č. 215/2004 Z.z., pretože u neho bolo zistené bezpečnostné riziko, nakoľko prijíma neoprávnené platby a zneužíva svoje postavenie a funkciu na získavanie neoprávnených pôžitkov. Žalobca nespĺňa predpoklad bezpečnostnej spoľahlivosti na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupeň utajenia Dôverné
1 písm. g/ zákona č. 215/2004 Z.z.
ktorého ochorenie a liečba žalobcu týmto liekom priebeh a výsledky testovania pravdovravnosti nemohli ovplyvniť. Žalobca zastáva názor, že takýto postup je nutné vyhodnotiť ako nezákonný a arbitrárny, nakoľko žalovaný svojim rozhodnutím de facto odobril postup prvostupňového orgánu s poukazom na to, že pri vyhodnotení skutočností, na ktorých posúdenie sa vyžadujú odborné znalosti, uprednostnil vlastného ,,špecialistu" pred listinným dôkazom v podobe vyjadrenia odborníka z danej oblasti. Za nezákonný považuje žalobca aj postup žalovaného, ktorý advokátovi žalobcu aj napriek jeho opakovaným žiadostiam neumožnil nahliadnuť do príslušného spisu, keď nerešpektujúc zásadu lex specialis derogat lex generalis namiesto ustanovenia § 23 správneho priadku nesprávne aplikoval § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z., čím mu bola odopretá reálna možnosť riadne si uplatniť právo na podanie opravného prostriedku. Žalovaný tak nesprávne interpretoval ustanovenie § 81 zákona č. 215/2004 Z.z. upravujúce aplikáciu ustanovení správneho poriadku, nakoľko slovo ,,rozhodovanie" extenzívne rozšíril a stotožnil so slovom ,,konanie", ktoré je obsahovo širšie a zahrňujúce aj rozhodovanie. Zdôraznil, že aj v prípade, ak by niektoré informácie zo spisu neboli žalobcovi alebo jeho právnemu zástupcovi z dôvodu ich utajenia sprístupnené, z ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z. nevyplýva pre advokáta žiadne obmedzenie pre oboznámenie sa s obsahom spisu. Ak už aj správny orgán mal za to, že niektoré časti spisu podliehajú utajeniu, nikdy neuviedol, že by bol takým celý obsah spisu, prinajmenšom tie časti spisu, ktoré boli žalobcovi doručené. Za nesprávny žalobca považuje aj záver správnych orgánov o jeho bezpečnostnej nespoľahlivosti, keď výrokovú časť rozhodnutia formulovali tak, že žalobca prijíma neoprávnené platby a zneužíva svoje postavenie a funkciu na získavanie neoprávnených pôžitkov.
názoru žalobcu ustanovenie § 14 ods. 2 písm. c/ bod
K jednotlivým žalobným námietkam uviedol, že žalobca bol vyhodnotený ako osoba bezpečnostne nespoľahlivá na podklade viacerých listinných dôkazov zhromaždených počas bezpečnostnej previerky. Predovšetkým ide o listinné dôkazy č. NBÚ-D-528/2015 zo dňa 13.02.2015, č. NBÚ-D-1537/2015 zo dňa 29.05.2015 a č. NBÚ-V-1469/2015 zo dňa 21.05.2015, ktoré boli vyhodnotené v súlade so všeobecnou zásadou hodnotenia dôkazov t.j. každý samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti, pričom zobral do úvahy aj výsledok psychofyziologického overenia pravdovravnosti, ktorý skutočnosti vyplývajúce z listinných dôkazov potvrdil. Žalovaný sa vysporiadal s námietkami žalobcu týkajúcimi sa užitia lieku N. a jeho vplyvu na testovanie polygrafom. Uviedol, že nespochybňuje odbornú spôsobilosť doc. MUDr. L. F. PhD., no zdôraznil, že na hodnotenie vplyvu lieku vo vzťahu k testovaniu polygrafom je oprávnený len polygrafický špecialista, ktorý má na túto činnosť potrebnú kvalifikáciu, vykonané školenia a certifikát. Polygrafický špecialista v danom prípade zhodnotil aj možné vplyvy užitia tohto lieku na testovanie žalobcu, pričom samotný žalobca pred vykonaním psychofyziologického overenia pravdovravnosti potvrdil, že je v takom psychickom a fyzickom stave, že je schopný bez ťažkostí vyšetrenie absolvovať. Psychofyziologické overenie pravdovravnosti predstavuje procesný inštitút upravený priamo zákonom č. 215/2004 Z.z. a preto jeho výsledky je nevyhnutné považovať za relevantné a brať ich do úvahy pri hodnotení bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu. Pokiaľ sa týka námietky žalobcu o nesprístupnení spisového materiálu uviedol, že bezpečnostný spis a listinné dôkazy majú povahu utajovaných skutočností. Žalobcu ani jeho právneho zástupcu nebolo možné považovať za oprávnenú osobu
f/ zákona č. 215/2004 Z.z. Právneho zástupcu žalobcu bolo možné považovať za oprávnenú osobu v zmysle § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z. len na základe súhlasu vedúceho úradu, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, po splnení ďalších podmienok. Žalobcovi resp. jeho právnemu zástupcovi vedúci ani riaditeľ úradu súhlas na jednorazové oboznámenie sa so spisom neudelil s tým, že svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil a právneho zástupcu žalobcu s ním oboznámil. K namietanému zneniu výroku č. IV rozhodnutia úradu uviedol, že tak prvostupňový ako i odvolací orgán označili listinné dôkazy, z ktorých pri hodnotení bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu vychádzali, no rešpektujúc špecifickosť podkladových materiálov zvolili také postupy, aby im bola poskytnutá zákonom predpokladaná ochrana. Záverom dodal, že bezpečnostná previerka má preventívny charakter, keďže jej cieľom je eliminácia rizík neoprávnenej manipulácie s utajovanými skutočnosťami, pričom na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami nie je právny nárok, práve naopak je to určitá výsada pre občana Slovenskej republiky, s ktorou mu štát dáva dôveru na prácu s utajovanými skutočnosťami. S poukazom na uvedené skutočnosti žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný
a/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.") v spojení s čl. 5 ústavného zákona č. 254/2006 Z.z., preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce konanie, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, súčasťou ktorého bol bezpečnostný spis, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov a po vypočutí zástupcov účastníkov konania na pojednávaní súdu dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 6.
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom.
1 S.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje
ustanovení tretej časti S.s.p. o správnych žalobách. 12.
1 S.s.p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 13. V intenciách § 6 ods. 1 S.s.p. súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ S.s.p. rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. 14.
1 zákona č. 215/2004 Z.z. tento zákon upravuje podmienky na ochranu utajovaných skutočností, práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri tejto ochrane, pôsobnosť Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „úrad") a pôsobnosť ďalších štátnych orgánov vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam a zodpovednosť za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom. 15.
f) zákona č. 215/2004 Z. z. na účely tohto zákona je oprávnenou osobou právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je určená na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorej oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona. 16.
1 písm. a/ až j/ zákona č. 215/2004 Z.z. oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupne utajenia Prísne tajné, Tajné, Dôverné alebo Vyhradené môže vzniknúť, ak tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá
ktorého sa môže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami stupňa Prísne tajné, Tajné alebo Dôverné, i) je na to určená, j) podpíše vyhlásenie o mlčanlivosti. 17.
1 písm. g/ zákona č. 215/2004 Z.z. oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupne utajenia Prísne tajné, Tajné, Dôverné alebo Vyhradené môže vzniknúť, ak tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá je bezpečnostne spoľahlivá. 18.
1 zákona č. 215/2004 Z.z. za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto uviedol nepravdivé údaje v osobnom dotazníku, v bezpečnostnom dotazníku alebo pri bezpečnostnom pohovore, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti
prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti, alebo vedome spolupracoval s týmito štruktúrami, alebo u koho bolo zistené bezpečnostné riziko. 19.
2 písm. c/ bod 6 zákona č. 215/2004 Z.z. za bezpečnostné riziko sa považuje zistenie, že osoba preukázala svojím konaním alebo vyjadrením nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností. 20.
2 písm. c) bod 10 zákona č. 215/2004 Z.z. za bezpečnostné riziko sa považuje zistenie, že osoba prijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo zneužíva postavenie a funkciu na získavanie neoprávnených požitkov. 21.
1 až 4 zákona č. 215/2004 Z.z. bezpečnostný pohovor s navrhovanou osobou sa vykoná, ak sa v priebehu bezpečnostnej previerky zistili skutočnosti, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia. V priebehu bezpečnostného pohovoru má navrhovaná osoba možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam. Z uskutočneného bezpečnostného pohovoru sa vyhotoví písomný záznam, ktorý zúčastnené strany podpíšu. Odopretie podpisu, dôvody tohto odopretia a námietky proti obsahu záznamu sa v ňom zaznamenajú. Bezpečnostný pohovor s navrhovanou osobou
odseku 1 vykoná ten orgán, ktorý vykonal bezpečnostnú previerku, a to tak, aby nedošlo k zásahu do práv tretích osôb a nebol ohrozený zdroj informácií. Súčasťou bezpečnostného pohovoru môže byť aj psychofyziologické overenie pravdovravnosti, ktoré možno uskutočniť, iba ak navrhovaná osoba o to požiada. O takej možnosti musí byť navrhovaná osoba poučená. Psychofyziologické overenie pravdovravnosti sa uskutoční vždy, ak sú vyjadrenia navrhovanej osoby v priebehu bezpečnostného pohovoru v rozpore so zistenými skutočnosťami, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia. 22.
3 zákona č. 215/2004 Z.z. za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, notár, znalec, tlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam. 23.
1 zákona č. 215/2004 Z.z. na rozhodovanie
tohto zákona sa okrem § 55 ods. 6, § 65 ods. 4, § 79 až 80 nevzťahujú všeobecne záväzné právne predpisy o správnom konaní. 24. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým bolo s konečnou platnosťou konštatované, že žalobcu nemožno
1 zákona č. 215/2004 Z.z. považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože uviedol nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore. Súčasne žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu
1 v spojení s ods. 2 písm. c/ bod 6. zákona č. 215/2004 Z.z., keďže u neho bolo zistené bezpečnostné riziko, nakoľko svojim konaním a vyjadrením preukázal nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností. Taktiež žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu
1 v spojení s ods. 2 písm. c/ bod 10. zákona č. 215/2004 Z.z., pretože u neho bolo zistené bezpečnostné riziko, nakoľko prijíma neoprávnené platby a zneužíva svoje postavenie a funkciu na získavanie neoprávnených pôžitkov. Žalobca tak nespĺňa predpoklad bezpečnostnej spoľahlivosti na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupeň utajenia Dôverné
1 písm. g/ zákona č. 215/2004 Z.z.
3 zákona č. 215/2004 Z.z. neudelil. Odôvodnenie tohto nesúhlasu je však viazané len na nesúhlas pôvodcov, do ktorých pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí. Najvyšší súd hodnotí toto zdôvodnenie ako nedostačujúce, pretože neumožnenie jednorazového nahliadnutia advokátovi výrazne zasahuje do možností obrany žalobcu v konaní. Pokiaľ riaditeľ úradu považoval sprístupnenie do bezpečnostného spisu za spôsobilé ohroziť aktivitu a samotnú efektivitu činnosti štátnych orgánov, bolo jeho povinnosťou tieto tvrdenia špecifikovať. 27. Advokát žalobcu patrí do kategórie oprávnených osôb
3, ktoré umožňuje advokátovi na základe súhlasu vedúceho (a splnení ďalších podmienok), do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí jednorazovo oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie. V rámci uvedeného režimu ochrany tak právna úprava nahliadanie do spisového materiálu reguluje tak, že účastníkovi konania neposkytuje automatickú možnosť oboznámenia sa so spisom. Ustanovenie § 35 ods. 3 obmedzuje možnosť účastníka konania oboznámiť sa so spisom obsahujúcim utajované skutočnosti prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Ide síce o inštitút nenárokovateľný, pretože možnosť nahliadnutia je podmienená súhlasom vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajované skutočnosti patria, avšak to neznamená že tento nesúhlas postačí odôvodniť len formálne. V danom prípade právnemu zástupcovi žalobcu jednorazové nazretie do spisu príslušným subjektom umožnené nebolo. Bolo mu umožnené nahliadnuť iba do administratívneho spisu. Pokiaľ žalobca vytýkal správnemu orgánu, že k odpovedi na jeho žiadosť o nahliadnutie do spisu došlo až po uplynutí lehoty na podanie opravného prostriedku, najvyšší súd zastáva názor, že zo zákona č. 215/2004 Z.z. (s výnimkou lehôt na rozhodnutie o bezpečnostnej previerke
poriadkového charakteru, v ktorej by bol povinný o tejto žiadosti rozhodnúť a preto v tejto časti uvedený postup správneho orgánu najvyšší súd nepovažoval za vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
názoru najvyššieho súdu, závery špecialistu na polygraf ohľadom možného vplyvu lieku N. nevyplývajú z administratívneho spisu. V rozhodnutí žalovaného absentuje odkaz na zoznam liekov, ktoré by mohli ovplyvniť výsledky polygrafu, aby bolo možné s istotou liek N. vylúčiť. 31. Účelom bezpečnostnej previerky je zistenie, či navrhovaná osoba spĺňa zákonné predpoklady na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z., a preto v rámci vykonávania bezpečnostnej previerky sa zisťuje jej bezpečnostná spoľahlivosť. Zákonodarca v právnej úprave výslovne ustanovuje, čo je podkladom na vykonanie bezpečnostnej previerky a postup úradu vykonávajúceho túto previerku. Bezpečnostné previerky sú správnym konaním v zmysle § 1 ods. 1 Správneho poriadku, ktoré má svoje osobitné rysy a vykonáva ho úrad ako správny orgán
2 Správneho poriadku. Vyňatie rozhodovania pri bezpečnostných previerkach z aplikácie Správneho poriadku prostredníctvom § 81 ods. 1 zákona a ich špecifiká neznamenajú, že na toto osobitné správne konanie sa Správny poriadok vôbec nevzťahuje. Tento sa na bezpečnostné previerky vzťahuje s výnimkou rozhodovania a ich odchylnej právnej úpravy v niektorých smeroch v porovnaní so Správnym poriadkom. Ak by mal zákonodarca zámer úplne vylúčiť aplikáciu Správneho poriadku na vykonávanie bezpečnostných previerok, bol by to uviedol explicitne (spôsobom obdobným ako v § 101 daňového zákona). Paragraf 81 ods. 1 zákona teda nemá za následok to, že by spôsob konania (jeho rozhodujúce časti) úradu pri vykonávaní bezpečnostných previerok nebol náležite ustanovený zákonom. Spôsob jeho konania ustanovuje všeobecne Správny poriadok (vrátane základných pravidiel konania uvedených v § 3) a osobitne zákon najmä v časti o vykonávaní bezpečnostných previerok (stupne previerok, ich priebeh, podkladové materiály, bezpečnostný pohovor a pod.). Na rozhodovanie, ktoré je iba časťou, resp. určitým úsekom konania, sa vzhľadom na špecifickosť bezpečnostných previerok vzťahuje osobitná úprava zákona (§ 26 a nasl.).Z uvedenej právnej úpravy síce priamo nevyplýva, že by zákonodarca prejavil svoju vôľu vyjadrenú v právnej norme § 81 zákona aplikovať pre konanie o vykonanie bezpečnostnej previerky ustanovenia o správnom konaní, avšak touto právnou skutočnosťou sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp.zn. PL. ÚS 6/04, keď konštatoval: „Paragraf 81 ods. 1 zákona teda nemá za následok to, že by spôsob konania (jeho rozhodujúce časti) úradu pri vykonávaní bezpečnostných previerok nebol náležite ustanovený zákonom. Spôsob jeho konania ustanovuje všeobecne Správny poriadok (vrátane základných pravidiel konania uvedených v § 3) a osobitne zákon najmä v časti o vykonávaní bezpečnostných previerok (stupne previerok, ich priebeh, podkladové materiály, bezpečnostný pohovor a pod.). Na rozhodovanie, ktoré je iba časťou, resp. určitým úsekom konania, sa vzhľadom na špecifickosť bezpečnostných previerok vzťahuje osobitná úprava zákona (§ 26 a nasl.)."
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnutie žalovaného nevychádza z objektívne zisteného skutkového stavu a závery v ňom vyslovené nezodpovedajú požiadavke na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie žalovaného zrušil § 191 ods. 1 písm. d/ a e/ S.s.p a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom je povinný postupovať v zmysle zhora uvedeného právneho názoru najvyššieho súdu (§ 191 ods. 6 S.s.p.) a znova vo veci rozhodnúť tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo zákonu. 35. O trovách konania Najvyšší súd rozhodol
2 Správneho súdneho poriadku. 36. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 5:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.