Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Szak/5/2017 Identifikačné číslo spisu: 7017200243 Dátum vydania rozhodnutia: 08.06.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017

§ 206ods.

3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 230 ods. 1 písm.

1. c)potrebné zmeniť tak, že ruší preskúmavané rozhodnutie a vec žalovanému vracia na ďalšie konanie. 28. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol Príkazom na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov zo dňa 17.05.2017 č. s. PPZ-HCP-PO9-1-063/2017-AV prepustený dňa 17.05.2017 o 10.00 hod. (t.j. pred vyhlásením tohto rozsudku), kasačný súd, aplikujúc ustanovenie § 458 ods. 2 S.s.p. veta za bodkočiarkou rozhodol bez uplatnenia lehoty vymedzenej v tomto ustanovení, bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 8. júna 2017 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 29. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm.
2. g)S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. 30. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata" tvorí rozhodovaciu prekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu prekážku. 31. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu zistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci. Podľa § 88 ods. 1 písm.
3. b)zák. č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Podľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica") zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1. Podľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:
4. a)existuje riziko úteku, alebo
5. b)dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. 32. Vyššie uvádzané kritérium reálneho predpokladu vyhostenia možno aplikovať v dvoch prípadoch. Sú to jednak prípady, kedy štátny príslušník tretej krajiny de facto nevyhostiteľný, napr. nedisponuje platným cestovným dokladom a štát, ktorého je dotyčný občanom, mu odmieta nový cestovný doklad vydať a jednak prípady, kedy vyhosteniu bránia prekážky právnej povahy. 33. Pokiaľ žalovaný poukazoval na sťažovateľov odmietavý postoj k spolupráci s príslušnými inštitúciami za účelom vybavenia náhradného cestovného dokladu, ako na dôvod, prečo stále nedošlo k výkonu administratívneho vyhostenia, kasačný súd dáva do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo veci Mikolenko vs. Estónsko, kedy správne orgány, konajúce vo veci administratívneho zaistenia sťažovateľa odôvodňovali niekoľkoročné zaistenie tím, že zastupiteľský úrad Ruskej federácie mu bol ochotný vydať cestovný doklad na základe vlastnoručne podpísanej žiadosti, čo však sťažovateľ odmietal urobiť. 34. Podľa Estónska to bolo chovanie sťažovateľa, čo podstatnou mierou prispelo k dĺžke zaistenia a preto toto pozbavenie osobnej slobody nebolo možné považovať za nezlučiteľné s čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Avšak ESĽP sa s takým výkladom Dohovoru nestotožnil dôvodiac, že vyhostenie sťažovateľa, vyžadujúce spoluprácu sťažovateľa, ktorú tento odmietal poskytnúť, sa stalo fakticky nemožným. Tým sa stalo vyhostenie sťažovateľa neuskutočniteľným. 35. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia je možné ustáliť, že podľa názoru žalovaného právne ani iné prekážky odsunu neexistujú, v procese vyhostenia sa stále koná a sťažovateľ dostatočne nespolupracuje so správnymi orgánmi v tom smere, že odmieta kompletne vyplniť žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu. Z tejto formy nespolupráce potom plynuli problémy v procese stotožnenia osoby sťažovateľa. Zároveň žalovaný poukázal na informáciu od konzula Vietnamskej socialistickej republiky, ktorý uviedol, že v danom štádiu je predpoklad vystavenia náhradného cestovného dokladu pravdepodobne veľmi nízky, pretože nebola predložená kópia dokladu vystaveného príslušnými orgánmi domovského štátu. Zároveň však uviedol, že vykoná previerku v príslušných evidenciách domovskej krajiny a o výsledku previerky bude informovať ÚPZC Medveďov. 36. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný uzavrel, že sťažovateľ nespolupracuje. Kasačný súd sa však s takýmto záverom nestotožnil, nakoľko sťažovateľ v priebehu administratívneho konania spomínaný dotazník vyplnil a aj napriek tomu, že tak urobil iba čiastočne, pokiaľ na ostatné otázky uvedené v dotazníku neodpovedal z dôvodu, že z objektívnych dôvodov tak urobiť nevie, nie je možné s dostatočnou istotou urobiť záver o jeho nespolupráci. Z obsahu administratívneho spisu pritom kasačný súd zistil, že sťažovateľ počas celého konania uvádzal svoje základné osobné údaje, pričom zo správy od Interpolu Oslo vyplynulo, že sa podarilo stotožniť jeho osobu v národnej databáze AFIS. 37. Sťažovateľovi nie je možné vytknúť ani to, že nevie zabezpečiť kópiu dokladu vydaného príslušnými orgánmi domovského štátu, pokiaľ takýmto dokladom nedisponuje. Navyše podľa názoru kasačného súdu, možnosti sťažovateľa, ktorý bol v danom čase pozbavený na osobnej slobode, zabezpečiť kópiu takého dokladu sú značne obmedzené a v určitej miere závisia od aktivity správneho orgánu. Z obsahu zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-PO9-AV-8-037/2016 zo dňa 27.12.2016 strana 4, ktorá je súčasťou administratívneho spisu žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-AV-8/2016 kasačný súd zistil, že sťažovateľ počas výsluchu uviedol: „Jedinú osobu, ktorú viem uviesť a ktorá by vedela potvrdiť moju indetitu je môj kamarát U. N. M., na ktorého mám telefonický kontakt v mojom mobile. Mobil je v ÚPZC Sečovce." Z takto formulovanej odpovede sťažovateľa vyplýva, že tento poskytol určité indície, ktoré by mohli byť pre proces vystavenia náhradného cestovného dokladu prospešné, avšak žalovaný výsluch týmto smerom ďalej neviedol a zo spisu kasačný súd nezistil, či žalovaný overil sťažovateľom uvedené informácie. 38. Z vyššie načrtnutých zistení kasačný súd zastal názor, že správanie sťažovateľa, s odkazom na jeho neochotu vrátiť sa do domovskej krajiny a objektívnu neschopnosť poskytnúť viac osobných údajov resp. kópiu iného dokladu z domovského štátu, nebolo vhodné posúdiť ako nespoluprácu. Samotné odmietnutie vypísať osobný dotazník s odkazom na jeho vyplnenie v minulosti, resp. odmietnutie odpovedať na konštatovanie správneho orgánu o obštrukčnom správaní účastníka konania nemožno považovať za nespoluprácu. Navyše otázky, ktoré sú kladené takým spôsobom, že správny orgán v podstate konštatuje údajné obštrukčné správanie účastníka konania nemožno považovať za účelné nakoľko odpoveď na ne nemohla v danom prípade napomôcť. 39. Kasačný súd na druhej strane konštatuje, že žalovaný v priebehu zaistenia sťažovateľa priebežne vykonával úkony smerujúce k overeniu totožnosti sťažovateľa, zisťoval trvanie účelnosti zaistenia, pričom v preskúmavanom rozhodnutí podrobne opísal svoju činnosť s konkretizáciou všetkých úkonov, ktoré v konaní vykonal. 40. Avšak pokiaľ ani takáto aktivita žalovaného nebola postačujúca pre naplnenie účelu zaistenia, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal od 27.07.2016 do 17.05.2017, s odkazom na sťažovateľovu objektívnu neschopnosť napomôcť správnym orgánom a informáciu od konzula Vietnamskej socialistickej republiky o veľmi nízkom predpoklade vystavenia náhradného cestovného dokladu, kasačný súd zastal názor, že ďalšie zotrvanie sťažovateľa v zaistení nebolo účelné. 41. K tomuto záveru dospel kasačný súd aj s poukazom na vyššie zmienený rozsudok ESĽP vo veci Mikolenko vs. Estónsko, s tým rozdielom, že v prejednávanej právnej veci vyjadril pochybnosti o konštatovanej nespolupráci sťažovateľa so správnymi orgánmi (viď body 36 až 38 tohto rozsudku) avšak tento logicky (argumentum a minori ad maius) nepredstavoval takú odlišnosť v skutkovom stave, ktorá by odôvodňovala iné závery. 42. Podobný záver vyslovil ESĽP v rozsudku Louled Massoud vs. Malta, kedy rovnako správne orgány dôvodili, že zabezpečenie návratu sťažovateľa je spojené s ťažkosťami z dôvodu absencie cestovného dokladu a neochoty spolupracovať u sťažovateľa. ESĽP v danom prípade vyslovil názor, že za takýchto okolností (t.j. pokiaľ zaistená osoba odmieta spolupracovať a štátne orgány nie sú schopné zabezpečiť náhradný cestovný doklad) muselo byť zjavné, že pokusy o vrátenie sťažovateľa sú odsúdené k neúspechu. 43. Z tejto relevantnej judikatúry ESĽP tak kasačný súd vyvodil, že absencia cestovného dokladu a nemožnosť zabezpečiť náhradný cestovný doklad (bez ohľadu na zavinenie zaistenej osoby) sú skutočnosťami, ktoré majú vplyv pre posúdenie reálnosti predpokladu naplnenia účelu obmedzenia osobnej slobody, ktorým je vyhostenie. Zároveň platí, že zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny je nezlučiteľné s čl. 5 ods. 1 Dohovoru vždy, ak existuje pravdepodobná absencia reálneho predpokladu pre jeho vyhostenie. Zároveň však kasačný súd poukazuje na to, že absencia cestovného dokladu a nedostatok v určení totožnosti osoby sú odstrániteľnými pokiaľ sa nepreukáže opak. 44. Sťažovateľ namietal postup žalovaného, vyplývajúci z administratívneho spisu- na úradný záznam č. PPZ-HCP-PO5-51-002/2017 o predvedení sťažovateľa podľa § 17b ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z., podľa ktorého dňa 14.03.2017 o 13:00 hod. bol predvedený a eskortovaný na OHK PZ Košice- letisko. Predvedenú osobu prevzal vedúci zmeny OHK PZ Košice- letisko v čase o 14:20 hod. Z príkazu na prepustenie sťažovateľa č. PPZ-HCP-PO9-1-029/2017-AV zo dňa 14.03.2017 vyplynulo, že sťažovateľ bol v daný deň prepustený o 13.30 hod. Z uvedeného postupu je podľa sťažovateľa zjavným postup, kedy žalovaný iba formálne prepustil sťažovateľa zo zaistenia, nie však fakticky. 45. K vyššie uvedenému kasačný súd uvádza, že sa nebolo možné stotožniť so záverom krajského súdu, nakoľko, ako bolo vyššie uvedené, sťažovateľ mal byť v zmysle príkazu prepustený v čase jeho eskortovania na OHK PZ Košice- letisko. Teda z takto zaznamenaných úkonov, najmä z rozhodnutia o eskorte č. PPZ-HCP-PO5-9-018/2017 zo dňa 14.03.2017 (, podľa ktorej sa eskorta mala začať o 13.00 hod. a skončiť o 14.20 hod.) vyvstávajú pochybnosti o tom, či sťažovateľ bol fakticky prepustený. Kasačný súd však ďalšie závery z takého postupu nevyvodzoval, nakoľko sťažovateľovo prepustenie zo dňa 14.03.2017 sa týkalo jeho predchádzajúceho zaistenia, nie je predmetom tohto preskúmavacieho konania a nemalo vplyv na preskúmavané rozhodnutie. 46. Kasačný súd sa nestotožnil s ostatnou argumentáciou sťažovateľa v kasačnej sťažnosti. Pokiaľ tento namietal vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia ako nezákonný postup z dôvodu, že zaistenie sťažovateľa zaniklo jeho prepustením dňa 14.03.2017 a teda nie je možné predĺžiť lehotu zaistenia, ktoré už neexistuje, takáto námietka nebola dôvodná. Kasačný súd k tomuto sťažnostnému bodu udáva, že pri prieskume rozhodnutia žalovaného nemožno vychádzať len z gramatického výkladu slova „predĺžiť" tak ako to uvádzal sťažovateľ. Podstatou vydania rozhodnutia podľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. je predĺžiť lehotu zaistenia ak je to účelné. Takéto rozhodnutie síce nadväzuje na predchádzajúce rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, avšak len na účely sčítavania doby zaistenia. V ďalšom sa kasačný súd stotožnil s argumentáciou krajského súdu a preto naň vo vzťahu k tomuto sťažnostnému bodu poukazuje. V. 47. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods.

§ 457ods.

1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

1. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. platí, že ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.
2. Aj napriek zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia, odkazujúc na vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti č. PPZ-HCP-PO9-1-65/2017-AV zo dňa 17.05.2017 (č.l. 67), v ktorom tento oznámil, že sťažovateľ bol dňa 17.05.2017 prepustený zo zaistenia z dôvodu, že zanikol účel zaistenia podľa ustanovenia § 90 ods. 2 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z. a zároveň bolo prerušené konanie vo veci administratívneho vyhostenia sťažovateľa z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z., z dôvodu neúčelnosti kasačný súd nerozhodol o jeho bezodkladnom prepustení zo zaistenia.
3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods.

§ 167ods.

1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, trovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.