1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu žalobcu zamietol a nepriznal mu právo na náhradu trov konania. Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z
1 písm. b/ zákona č. 382/2004 Z.z., za čo mu bola
3 písm. d/ zákona č. 382/2004 Z.z. uložená sankcia - vyčiarknutie zo zoznamu. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona. Mal za preukázané porušenie zákonnej povinnosti zo strany žalobcu tým, že ani na výzvu prvostupňového správneho orgánu nepredložil správnemu orgánu za obdobie od
1 OSP žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol krajský súd
1 OSP tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. II. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutia správnych orgánov zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Za odvolacie dôvody označil dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a/ OSP (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/ › účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a písm. h/ › súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav), v § 205 ods. 2 písm. b/ OSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), v § 205 ods. 2 písm. d/ OSP (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a v § 205 ods. 2 písm. f/ OSP (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). V podanom odvolaní žalobca predovšetkým namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami a taktiež judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (2Sžo/200/2009 a 2Sžo/201/2010), na ktorú poukazoval už v podanej žalobe. Dodal, že v zmysle záverov v týchto rozsudkoch prijatých vyplýva, že aj predmetné konanie má charakter konania o trestnom obvinení, správny orgán musí rešpektovať procesné práva obvineného z priestupku, základné zásady správneho konania a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručujúci právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie. Predovšetkým mali správne orgány v predmetnej veci nariadiť ústne pojednávanie. Ďalej uviedol, že pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti správny orgán posudzuje, či dôkazy boli získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu alebo či z tohto hľadiska je i možné vyčítať určité chyby, t.j. či ide o dôkazy zabezpečené v súlade so zákonom alebo ide o dôkazy nezákonné. K dôkazom, ktoré boli získané alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi nemožno prihliadnuť a iný postup správneho orgánu by mal za následok, že porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu by sa premietlo do skutkového stavu veci, ktorý zistil správny orgán a v konečnom dôsledku aj do rozhodnutia vo veci samej. Ak by správny orgán prihliadol k nezákonným dôkazom a na základe takýchto dôkazov by postavil skutkové zistenia, tak by potom správny orgán správne konanie v predmetnej veci zaťažil chybou, ktorá by mala za následok vecné nesprávne a v konečnom dôsledku aj nezákonné rozhodnutie. Dodal, že pokiaľ krajský súd rozhodol odlišným spôsobom, ako už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedených rozsudkoch, porušil princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a tým aj princíp právnej istoty. Rovnako namietal postup tak správnych orgánov ako aj krajského súdu, keď tieto opomenuli akceptovať čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Ďalej namietal, že správny orgán neakceptoval žiadosť o doručenie listu z Okresného riaditeľstva Policajného zboru, na základe ktorého bolo voči žalobcovi zahájené správne konanie. V súvislosti s nepredložením znaleckých denníkov žalobca poukázal na to, že sa riadil informáciou prednesenou na školení znalcov,
ktorej Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky postačujú výpisy zo znaleckého denníka, ktoré aj počnúc rokom 2009 pravidelne 2 krát ročne posielal. Mal za to, že táto skutočnosť spôsobuje nižší stupeň protiprávneho konania, čo sa malo v konečnom dôsledku prejaviť v ukladaných sankciách a ich výškach. V ďalšej časti odvolania žalobca uviedol, že požiadavka správneho orgánu nemá oporu v zákone, nakoľko premlčanie v civilnom práve (kam znalecká činnosť patrí) je trojročné. Taktiež s poukazom na § 20 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch predloženie znaleckých denníkov za roky 2006 až 2013 považuje za nezákonnú požiadavku, keďže priestupok nemožno prejednať, ak od jeho spáchania uplynuli dva roky. Dodal, že v snahe zmierniť situáciu, doručil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky kópie znaleckých denníkov za roky 2011, 2012, 2013 a dňa
1 Vyhlášky (kontrola denníkov spravidla raz ročne), tak nemuselo vzniknúť 10 ročné vákuum. III. K podanému odvolaniu žalobcu sa v stanovenej lehote vyjadril žalovaný, s odôvodnením, že žalobca v odvolaní uviedol obsahovo totožné námietky v porovnaní s tými, ktoré uvádzal už v podanej žalobe a s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí správne vysporiadal. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom
3 OSP ako zákonný a správny potvrdil. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. - Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s § 212 ods. 1 OSP a § 492 ods. 2 SSP) postupom
2 veta prvá OSP v spojení s § 492 ods. 2 SSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP a § 492 ods. 2 SSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno vyhovieť.
2 SSP odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov.
1 OSP
ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým tento postupom
1 OSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 5. novembra 2014, Č: 34 120/2014/15/RK.
5 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v rozhodnom znení, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zabezpečuje výkon znaleckej činnosti, prekladateľskej činnosti a tlmočníckej činnosti a vydávanie Zbierky zákonov Slovenskej republiky a Obchodného vestníka.
382/2004 Z.z. tento zákon upravuje podmienky výkonu znaleckej činnosti, tlmočníckej činnosti a prekladateľskej činnosti, práva a povinnosti znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, ako aj podmienky činnosti znaleckých ústavov, a pôsobnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) pri výkone ich činnosti.
1 zákona č. 382/2004 Z.z. znalec, tlmočník alebo prekladateľ zapísaný v zozname je povinný o svojich úkonoch viesť denník.
1, 3, 4, 7, 8 a 10 zákona č. 382/2004 Z.z. znalec, tlmočník, prekladateľ sa dopustí správneho deliktu, ak a/ spôsobí bez vážnych dôvodov uznaných súdom alebo iným orgánom verejnej moci prieťahy v súdnom alebo inom konaní, v ktorom bol ustanovený; za spôsobenie prieťahov sa považuje prekročenie lehoty určenej na vykonanie úkonu súdom alebo iným orgánom verejnej moci o viac ako 30 dní, b/ poruší iné povinnosti ustanovené týmto zákonom, c/ sa neoprávnene vydáva za znalca, tlmočníka alebo prekladateľa v odbore alebo v odvetví, v ktorom nie je zapísaný v zozname.
odseku 1 možno uložiť tieto sankcie: a/ písomné napomenutie, b/ peňažnú pokutu do 1 650,- eur fyzickej osobe a do 33 190,- eur právnickej osobe, c/ zákaz výkonu znaleckej činnosti, tlmočníckej činnosti alebo prekladateľskej činnosti na obdobie najviac jedného roka, d/ vyčiarknutie zo zoznamu.
odseku 3 možno uložiť jednotlivo alebo popri sebe; sankciu
odseku 3 písm. d/ možno uložiť súbežne len so sankciou
odseku 3 písm. b/.
tohto zákona možno uložiť do jedného roka odo dňa zistenia porušenia povinnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti.
tohto zákona ministerstvo vychádza z povahy, miery zavinenia, závažnosti, spôsobu, dĺžky a dôsledkov protiprávneho konania alebo opomenutia.
tohto zákona prejednáva ministerstvo a ukladá za ne sankcie.
1 a 2 zákona č. 382/2004 Z.z. dohľad nad činnosťou vykonáva ministerstvo a/ sledovaním dodržiavania zákonnosti a správnosti postupov znalcov, tlmočníkov a prekladateľov a preskúmavaním podnetov na postup pri výkone tejto činnosti, b/ kontrolou denníkov, c/ kontrolou plnenia povinnosti uloženej v § 30 ods. 1 písm. a/, d/ kontrolou plnenia povinností znaleckých ústavov a tlmočníckych ústavov uložených týmto zákonom,
382/2004 Z.z., ak nie je ustanovené v tomto zákone inak, vzťahujú sa na konanie
tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 16)
4 veta prvá Správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci.
1 Správneho poriadku, správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky.
1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
7 Vyhlášky znalec, tlmočník alebo prekladateľ je povinný archivovať denník v listinnej podobe.
1 Vyhlášky kontrolu vedenia denníka vykonáva ministerstvo spravidla raz za rok. Ak je denník vedený v elektronickej forme, na kontrolu sa predkladá v listinnej forme. Znalec, tlmočník alebo prekladateľ predloží ministerstvu denník na kontrolu kedykoľvek, keď bude o to požiadaný. Správnosť vedenia denníka a dátum vykonanej kontroly ministerstvo vyznačí v denníku a potvrdí pečiatkou. Najvyšší súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 Z obsahu pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že podaním zo
1 písm. b/ zákona č. 382/2004 Z.z..
3 písm. d/ zákona č. 382/2004 Z.z. bola žalobcovi uložená sankcia - vyčiarknutie zo zoznamu. Na základe podaného rozkladu voči uvedenému rozhodnutiu sa žalovaný správny orgán stotožnil čo do spáchaného skutku ako aj porušenia povinnosti so závermi plynúci z prvostupňového správneho rozhodnutia, a teda v tejto časti rozhodnutie potvrdil a žalobcom podaný rozklad zamietol. V časti výroku o uložení sankcie však pristúpil k zmene prvostupňového správneho rozhodnutia, a to tak, že žalobcovi za porušenie povinnosti plynúcej z § 29 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z.z. v spojení s § 23 ods. 1 Vyhlášky uložil
3 zákona č. 382/2004 Z.z. peňažnú pokutu vo výške 1.000,- eur a zákaz výkonu znaleckej činnosti na obdobie 10 mesiacov. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu a rovnako mal za preukázané, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť predložiť znalecký denník za príslušné obdobia, pričom túto povinnosť si nesplnil ani do rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Týmto svojim (ne)konaním tak celkom zjavne a nad rámec akýchkoľvek pochybností postupoval v rozpore s § 29 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z.z. v spojení s § 23 Vyhlášky, čím sa dopustil iného správneho deliktu
1 písm. b/ zákona č. 382/2004 Z.z. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správne orgány mali vo veci nariadiť ústne pojednávanie, najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že správne konanie sa v predmetnej veci riadilo Správnym poriadkom, na aplikáciu ktorého priamo odkazuje § 32 zákona č. 382/2004 Z.z..
Správneho poriadku môže správne konanie prebiehať v dvoch formách, a to v ústnej forme a forme písomnej.
vyššie citovaného § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Správny poriadok teda rozlišuje obligatórne ústne pojednávanie a fakultatívne ústne pojednávanie. Obligatórne sa ústne pojednávanie nariadi vtedy, ak to ustanovuje osobitný predpis [(napríklad § 74 ods. 1 veta prvá zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, prípadne § 113 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)]. Inak správny orgán nariadi ústne pojednávanie iba v prípade, ak si to vyžaduje povaha veci. V danom prípade však tak prvostupňový správny orgán, ako aj správny orgán odvolací, mali riadne a bezpečne preukázané porušenie príslušných ustanovení zákona č. 382/2004 Z.z. zo strany žalobcu, keď tento ani v dodatočnej lehote nepredložil žiadané znalecké denníky za príslušné obdobia, a preto v danej veci ani nevyvstala potreba objasniť vec na ústnom pojednávaní. Pokiaľ si správne orgány zvolili písomnú formu správneho konania, tieto postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku. Navyše nariadenie ústneho pojednávania bez toho, aby si to vyžadovala povaha veci a nebolo dostatočne opodstatnené, najmä v konaniach, kde je spoľahlivo zistený a preukázaný skutkový stav veci môže byť porušením jednej zo základných zásad správneho konania, a to rýchlosti a hospodárnosti konania, pretože správny orgán je povinný v konaní postupovať bez zbytočného zaťažovania účastníkov (§ 3 ods. 4 Správneho poriadku). Zároveň najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti tú skutočnosť, že v správnom konaní je potrebné rešpektovať predovšetkým zásady správneho konania, ktoré sú jasne a určito formulované v Správnom poriadku a nie snažiť sa bezbreho uplatňovať všeobecné ustanovenia a články Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je možné aplikovať na akúkoľvek prejednávanú vec. Každú vec je potrebné posudzovať s prihliadnutím na jej špecifiká a osobitosti, čo sa v konečnom dôsledku prejavilo aj v danej veci, kedy protiprávne konanie žalobcu bolo jednoznačne preukázané aj bez potreby nariadenia ústneho pojednávania. Žalobca v odvolaní ďalej namietal uplynutie trojročnej premlčacej doby, uplynutím ktorej nemá správny orgán možnosť žiadať od znalca znalecké denníky. V zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z.z. má znalec (žalobca) povinnosť viesť o svojich úkonoch denník, tento archivovať, pričom dohľadom nad činnosťou znalcov zákonodarca poveril Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Znalec je povinný predložiť ministerstvu denník na kontrolu kedykoľvek, keď bude o to požiadaný. Zároveň
2 menovaného zákona, sú znalci pri výkone dohľadu povinní poskytnúť ministerstvu súčinnosť. V danom prípade ministerstvo v pozícii orgánu dozoru, resp. dohľadu na základe žiadosti Okresného riaditeľstva Policajného zboru Lučenec vyzvalo žalobcu na predloženie znaleckých denníkov, pričom žalobca bol povinný bez ďalšieho tejto výzve vyhovieť a tieto predložiť. Pokiaľ tak žalobca neurobil, porušil tým povinnosť plynúcu mu z vyššie uvedeného § 29 ods. 2, čím sa dopustil protiprávneho konania majúceho znaky iného správneho deliktu. Čo sa týka samotnej žalobcovej námietky, že premlčanie v civilnom práve je trojročné, a teda, že ministerstvo nemalo oprávnenie od žalobcu žiadať predloženie znaleckých denníkov za obdobia rokov 2006 - 2011, najvyšší súd konštatuje, že v danej veci podmienky výkonu znaleckej činnosti upravuje výlučne zákon 382/2004 Z.z., ktorý však neustanovuje žiadnu lehotu, v rámci ktorej môže žiadať ministerstvo od znalca súčinnosť - v tejto veci vo forme predloženia znaleckých denníkov. Žalobca v podanom odvolaní v tejto súvislosti ďalej uviedol, že správny orgán bol oprávnený od neho vyžiadať v roku 2014 iba znalecké denníky za roky 2012, 2013, avšak z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca v priebehu správneho konania nepredložil ani tieto denníky. Pokiaľ žalobca namietal zánik zodpovednosti s poukazom na § 20 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, najvyšší súd vyhodnotil aj túto námietku ako nedôvodnú. Protiprávne konanie žalobcu nie je priestupkom, ale
382/2004 Z.z. má povahu iného správneho deliktu, na prejednanie ktorého sa nevzťahuje zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Zákon č. 382/2004 Z.z.
za priestupok považuje výlučne konanie, ktorým sa osoba neoprávnene vydáva za znalca, tlmočníka alebo prekladateľa, poruší povinnosť
3 tohto zákona alebo poruší povinnosť
V danom prípade sa teda jednalo o iný správny delikt, pričom prekluzívne lehoty plynúce z § 27 ods. 7 zákona č. 382/2004 Z.z. správne orgány dodržali. Lehota na predloženie denníkov žalobcovi uplynula dňom
názoru prijatého na školení znalcov, odovzdanie bakalárskej práce, skúšky za letný semester 2014, štátne bakalárske skúšky, požiar strechy na chate, následná jej svojpomocná demontáž jej časti ako aj vybudovanie novej strešnej konštrukcie a obnovenie vnútorných priestorov) nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť záverov, ku ktorým dospeli správne orgány. Žalobca v postavení znalca si musí predovšetkým uvedomiť, že ako osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti
zákona č. 382/2004 Z.z. je povinná si prioritne plniť povinnosti plynúce mu z tohto postavenia. Ako znalec má osobitné práva a rovnako aj povinnosti vo vzťahu k orgánu dohľadu. Pokiaľ tento orgán vyzval žalobcu na splnenie určitej povinnosti (v tomto prípade na predloženie znaleckých denníkov) znalec bol povinný túto povinnosť v stanovenej lehote splniť a znalecké denníky predložiť a nie viesť s orgánom dohľadu dialóg a predkladať mu vlastné právne názory na uvedenú problematiku. Ak žalobcovi nespôsobovalo ťažkosti zaslať orgánu dohľadu výpisy z denníkov, isto by nemal problém zaslať namiesto týchto výpisov z denníkov znalecké denníky v zmysle výzvy realizovanej orgánom dohľadu (ministerstvom). Záverom najvyšší súd dáva do pozornosti tú skutočnosť, že žalobca požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd predmetnej žiadosti nevyhovel, o čom upovedomil žalobcu podaním z 10. mája 2017, doručeným žalobcovi dňa 17. mája 2017. Žalobca následne podaním doručeným najvyššiemu súdu dňa 18. mája 2017 (e-mailom), respektíve 22. mája 2017 (poštou) opätovne požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, o ktorom však najvyšší súd už nerozhodol, nakoľko dňa 28. júna 2017 vyhlásil rozhodnutie vo veci samej. S poukazom na uvedené skutočnosti najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny
3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. l, 2 OSP a § 492 ods. 2 SSP potvrdil, keďže dôvody, ktoré prvostupňový súd v rozsudku uviedol, považuje za správne. O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol
l OSP v spojení s § 246c ods. l veta prvá OSP, § 250k ods. l OSP a § 492 ods. 2 SSP. Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že žalobca v tomto konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.