2 Tr. zák. k § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. v znení zákona č. 177/1993 Z. z. na verejnom zasadnutí konanom
1 písm. d/, e/ ods. 2 Tr. por. v znení účinnom do 31. decembra 2005 z r u š u j e s a napadnutý rozsudok u obžalovaných K. H., I. F. a Q. N. vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
3 Tr. por. v znení účinnom do 31. decembra 2005 obžalovaný K. H., rodený H., narodený XX. K. XXXX v R., trvale bytom L. C. č. XX, XXX XX R. s a o d s u d z u j e
5 s poukazom na § 40 ods. 1 v spojení s § 40 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. v znení zákona č. 177/1993 Z. z. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov;
1 písm. a/ a § 59 ods. 1 Tr. zák. v znení zákona č. 177/1993 Z. z. sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a súčasne sa mu u r č u j e skúšobná doba v trvaní 3 (troch) rokov;
1 Tr. zák. v spojení s § 54 ods. 1 Tr. zák. v znení zákona č. 177/1993 Z. z. sa mu u k l a d á peňažný trest vo výmere 10 000 € (slovom: desaťtisíc eur);
3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, sa mu u s t a n o v u j e náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka; obžalovaný I. F., rodený F., narodený X. X. XXXX v E., trvale bytom S. X, XXX XX E. s a o d s u d z u j e
5 s poukazom na § 40 ods. 1 v spojení s § 40 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. v znení zákona č. 177/1993 Z. z. na samostatný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov;
1 písm. a/ a § 59 ods. 1 Tr. zák. v znení zákona č. 177/1993 Z. z. sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a súčasne sa mu u r č u j e skúšobná doba v trvaní 3 (troch) rokov; obžalovaný Q. N., rodený N., narodený XX. Z. XXXX v C., trvale bytom C. XXX, XXX XX Ž. s a o d s u d z u j e
5 s poukazom na § 40 ods. 1 v spojení s § 40 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. v znení zákona č. 177/1993 Z. z. na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka;
1 písm. a/ a § 59 ods. 1 Tr. zák. v znení zákona č. 177/1993 Z. z. sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a súčasne sa mu u r č u j e skúšobná doba v trvaní 2 (dvoch) rokov. II.
por. v znení účinnom do
1, ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona č. 177/1993 Z. z. (ďalej len „Tr. zák.“) z toho v bode 2/ u obžalovaných I. Á., K. H.Ö. a I. F. formou spolupáchateľstva
2 Tr. zák. a v bode 3/ u obžalovaného Q. N. formou pomoci
1 písm. c/ Tr. zák. na skutkovom základe, že 1/ obžalovaný I. Á. vystupujúc ako splnomocnený zástupca spoločnosti PROXIMA, spol. s r. o., Praha 4, Česká republika, uzatvoril
1, ods. 5 Tr. zák. s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. každého samostatne odsúdil na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov.
1 písm. a/ Tr. zák. a § 59 ods. 1 Tr. zák. im súd výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov. Obžalovaného I. F. súd na podklade § 148 ods. 5 Tr. zák. s poukazom na § 35 ods. 2 Tr. zák. a § 40 ods. 1 Tr. zák. odsúdil na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov, ktorý mu
1 písm. a/ Tr. zák. a § 59 ods. 1 Tr. zák. odložil na skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyroch) rokov. Súčasne mu zrušil výrok o treste, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Trnava z 31. mája 2010, sp. zn. 2 T 83/2010, ako aj všetky ďalšie výroky na zrušený výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Krajský súd tiež s poukazom na § 83 ods. 1 písm. e/, ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov rozhodol o zhabaní vecí (špecifikovaných vo výrokovej časti) a ich prepadnutí v prospech štátu. Zároveň krajský súd
c/ zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Tr. por.“) oslobodil obžalovaného I. I. spod obžaloby prokurátora za skutok uvedený v bode 2/ rozsudku v časti prvého odberu liehu z
obchodného riaditeľa Ing. K. Š. bolo ich povinnosťou. K výške trestu uviedol, že za 18 rokov odkedy došlo ku skutku, resp. za 13 rokov odkedy je trestne stíhaný, nespáchal žiaden trestný čin, viedol usporiadaný život, pri ktorom sa venoval práci a rodine. Uložený trest by mu narušil jeho podnikanie [poukázal pri tom na § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 455/1991 Zb.“)], ako aj bezproblémové začlenenie sa do spoločnosti. Upozorňoval na porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 2 ods. 7 Tr. por., ako aj na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti doplnil, že dĺžka trestného konania nebola daná zložitosťou prípadu, ani ním spôsobenými prieťahmi. S prihliadnutím na to, že ku skutkom došlo ešte v roku 1997, nepovažoval ďalšie výsluchy svedkov za opodstatnené. Na podklade týchto skutočností obžalovaný K. H. navrhol, aby najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a uznal ho za nevinného, eventuálne, za predpokladu, že ho najvyšší súd uzná vinným, požiadal, aby mu bol uložený (len) peňažný trest vo výmere 3.000 €. Dňa
1 písm. b/ Tr. por., napadnutý rozsudok zrušil a spod obžaloby ho oslobodil. Dňa 24. augusta 2016 bolo krajskému súdu doručené odôvodnenie odvolania obžalovaného Q. N. podané prostredníctvom jeho obhajcu JUDr. Jána Janušku, advokáta so sídlom Trhová 4, 917 01 Trnava. Napadnutý rozsudok označil za nezákonný, keďže nemal oporu vo vykonanom dokazovaní. Uviedol, že obžalovaný pracoval ako vodič kamiónu pre N. V. a Š. V. a dopredu nemal žiadne informácie o tom, čo, pre koho a kde bude prepravovať. Jeho úlohou bolo vykonávať pokyny od jemu neznámych osôb, ktoré si zapožičali kamión. To aj urobil, keď sa najprv dostavil na miesto, ktoré mu bolo určené, potom jazdil po trase, ktorú mu uviedli, aby napokon kamión vyložil, kde mu to prikázali. Z hľadiska naplnenia objektívnej stránky trestného činu dodal, že nebolo nijako preukázané, že by uvedenie vymysleného mena akokoľvek prispelo k spáchaniu skutku. Poukázal aj na to, že druhý vodič - svedok C. S. v dokladoch taktiež uvádzal cudzie meno, tiež vedel, že tovar je určený do zahraničia a rozvážal ho po Slovensku. I napriek tomu (na rozdiel od obžalovaného) obvinený nebol. Záverom dodal, že v danom prípade absentuje aj úmysel páchateľa. Na podklade týchto skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
1 písm. b/, d/ Tr. por. zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, príp. aby
3 Tr. por. vo veci sám rozhodol a obžalovaného spod obžaloby prokurátora
c/ Tr. por. oslobodil. K odvolaniu obžalovaného K. H.Ö. prokurátor
1 písm. b/ Tr. por. napadnutý rozsudok u obžalovaného I. I. zrušil, a zároveň aby
1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol, ii)
1 písm. e/ Tr. por. napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovaným K. H., I. Á. a I. F. vo výrokoch o treste zrušil a
3 Tr. por. uložil samostatné tresty s primeraným peňažným trestom diferencovaným mierou ich účasti na žalovaných činoch. Spisový materiál bol spolu s odvolaniami prokurátora a obžalovaných I. Á., K. H., I. F. a Q. N. najvyššiemu súdu riadne predložený na rozhodnutie 9. januára 2017. Najvyšší súd ako súd odvolací, vychádzajúc z druhej vety § 564 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, postupom
dovtedajších procesných predpisov, tzn.
Tr. por. (141/1961 Zb.), po zistení, že neprichádza do úvahy rozhodnutie
por., preskúmal
1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistil, že odvolania prokurátora a obžalovaného Q. N. sú čiastočne dôvodné. Pokiaľ ide o otázku viny obžalovaných, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu. Z vykonaného dokazovania (najmä z výpovedí obžalovaného Q. N., Z. V.Í., Ing. K. Š. a Ing. R. Ž., ako aj z množstva listinných dôkazov) bolo spoľahlivo preukázané, že to bol práve obžalovaný I. Á., ktorý nakupoval (či už priamo alebo sprostredkovane) lieh určený na vývoz do zahraničia (v dôsledku čoho nebol zaťažený príslušnými daňovými sadzbami), hoci dopredu vedel, že do zahraničia nikdy vyvezený nebude. Súd nemal pochybnosti ani o vine obžalovaných K. H. a I. F., keďže aj v ich prípade bolo viacerými dôkazmi (výpoveďami spoluobžalovaného Q. N., svedkov N. S., Š. V., ale čiastočne aj C. S. u K. H., resp. Q. N., K. H., G. N., Ing. K. X. a K. X. u obžalovaného I. F.) preukázané, že to boli oni, kto organizoval rozvoz alkoholu po tuzemsku, hoci taktiež vedeli, že je určený na vývoz do zahraničia. K námietkam obžalovaného F., ktorý v tomto smere poukazoval na rozpory vo výpovediach Q. N., najvyšší súd konštatuje, že tieto buď nezistil alebo ich s odstupom času nepovažoval za významné. Pokiaľ ide o tú časť N. výpovede z
2 Tr. por. a prečítal jeho výpovede z prípravného konania (č.l. 1691, 1703). Vzhľadom na všetky tieto, ako aj ostatné zadovážené dôkazy, nepovažoval najvyšší súd odvolanie obžalovaného za dôvodné. Ani o vine obžalovaného Q. N. nemal súd pochybnosť (keďže vychádzal z jeho vlastných výpovedí z prípravného konania, resp. z výpovedí K. H., Š. V., ako aj listinných dôkazov). Súd sa nestotožnil s jeho výhradami ohľadne nenaplnenia objektívnej stránky. Pomoc k spáchaniu trestného činu (§ 10 ods. 1 písm. c/ Tr. zák.) nespočívala v uvedení nepravdivého mena a priezviska na dokladoch od tovaru (v tomto smere išlo skôr o snahu sťažiť orgánom činným v trestnom konaní vyšetrovanie), ale v rozvoze liehu (určeného na vývoz) po Slovensku. Odvolací súd nesúhlasil ani s tou časťou odvolania, kde sa obžalovaný N. (bez bližšieho odôvodnenia) snažil spochybniť závery súdu prvého stupňa o existencii jeho úmyslu. Aj keď obžalovaný v prípravnom konaní vysvetľoval, že až od zamestnankyne firmy zistil, že lieh bol určený na vývoz (a následne bol ihneď zadržaný), v tomto smere najvyšší súd jeho výpovedi neuveril. Javí sa byť veľmi nepravdepodobné, že by vodič kamiónu, ktorý opakovane navštevuje vnútroštátnu colnú stanicu, netušil, že tovar, ktorý má na korbe a ktorý je zaplombovaný, je určený na vývoz do zahraničia. Dokonca, bol to sám N., ktorý v jednom prípade zaplombovaný kamión (na pokyn K. H.) otvoril a v druhom prípade o jeho otvorení minimálne vedel. Bol to obžalovaný N., ktorý na dokladoch od tovaru opakovane uvádzal falošné meno a priezvisko, resp. udal už neaktuálne číslo svojho občianskeho preukazu. Už z týchto skutočností je zjavné, že obžalovaný musel konať minimálne v nepriamom úmysle (§ 4 písm. b/ Tr. zák.). Napokon, súd správne postupoval aj v oslobodzujúcej časti u obžalovaného I. I.. A hoci z vykonaného dokazovania vyplynuli určité indície, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že obžalovaný I. sa na uvedenej trestnej činnosti mohol podieľať (napr. bol to on, kto nakúpil nádoby na lieh a kto ich následne zapožičal spoluobžalovaným, jeho opoznal obžalovaný N. ako osobu, ktorá bola s F. prítomná pri odbere obalov na lieh a potom s H. a F. vo firme v Leopoldove; napokon, bol to obžalovaný I. I., ktorý sa spolu s I. F.
svedkov K. X.Y. a K. N. objavuje okolo domu vo Vinosadoch), tieto vyhodnotil súd ako nepostačujúce pre záver o spáchaní trestného činu bez dôvodných pochybností. S výnimkou výpovede obžalovaného Q. N. nebol totiž vyprodukovaný žiaden priamy dôkaz, ktorý by obžalovaného I. I. z trestnej činnosti usvedčoval, resp. vyvracal jeho obhajobné tvrdenia, že nádoby spoluobžalovaným len zapožičal a vo Vinosadoch bol preto, lebo jeho firma majiteľke domu rekonštruovala studňu. S ohľadom na to, že vzniknutú dôkaznú núdzu je už s odstupom takmer 20 rokov ďalším dokazovaním už skoro nemožné odstrániť, rozhodol najvyšší súd tak, že v tomto smere odvolaniu prokurátora nevyhovel. Pokiaľ ide o výroky o vine, najvyšší súd kvôli úplnosti ešte dodáva, že súd prvého stupňa nesprávne odkázal na Tr. zák. v znení zákona č. 177/1993 Z. z., keďže v čase spáchania skutkov (august 1997) bol účinný Tr. zák. v znení zákona č. 100/1996 Z. z. S ohľadom na to, že toto pochybenie bolo na prospech obžalovaných (ustanovenia § 148 Tr. zák., § 40 Tr. zák., § 58 Tr. zák. sa síce medzičasom nezmenili, avšak zákonom č. 248/1994 Z. z. došlo k navýšeniu dolnej aj hornej hranice peňažného trestu
1 Tr. zák. - viď nižšie), ako aj s prihliadnutím na doposiaľ uplynuvší čas, nepovažoval najvyšší súd za vhodné zrušovať rozsudok v celom rozsahu (s následným postupom
1 Tr. por. v spojení s § 259 ods. 4 písm. b/ Tr. por.). K identickému záveru dospel odvolací súd aj v prípade porušenia § 567b zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, z ktorého plynie, že výška skrátenej dane v bodoch 1/ až 3/ rozsudku mala byť vyjadrená aj v eurách. Obdobne najvyšší súd upozorňuje aj na to, že konanie obžalovaných mohlo vykazovať znaky organizovanej skupiny tak, ako ju vtedy platná judikatúra definovala (viď R 53/1976, R 45/1986), a teda v neprospech obžalovaných mohla byť pričítaná okolnosť
g/ Tr. zák. Keďže uvedeným aspektom sa hlbšie nezaoberal ani súd prvého stupňa a ani dozorujúci prokurátor, prihliadajúc tiež na fakt, že predmetná okolnosť by na výmeru uložených trestov pravdepodobne nemala významnejší vplyv, ani v tomto smere najvyšší súd rozsudok súdu prvého stupňa nemenil. Vo vzťahu k výrokom o treste, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pochybil pri ukladaní súhrnného trestu u obžalovaného F. a nedostatočne tiež prihliadal na to, akou mierou konanie každého zo spoluobžalovaných, resp. pomocníka N. prispelo k spáchaniu trestného činu (§ 31 ods. 2 písm. a/, b/ Tr. zák.). Z týchto dôvodov odvolací súd
1 písm. d/, e/ ods. 2 Tr. por. rozsudok v tejto časti zrušil, aby následne, po doplnení dokazovania na verejnom zasadnutí postupom
3 Tr. por. sám rozhodol. Pokiaľ ide o uloženie súhrnného trestu u obžalovaného F., krajský súd opomenul, že v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 2 T 83/2010 sa obžalovaný zákonnou fikciou
3, ods. 4 Tr. zák. dňa 28. júna 2015 osvedčil. Z tohto dôvodu bolo potrebné obžalovanému F. ukladať trest samostatný, a to len za skutok, ktorý je predmetom tohto konania (vymedzený pod bodom 2/ rozsudku). Pri výmere jednotlivých trestov najvyšší súd v súlade s § 23 Tr. zák. zobral do úvahy stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4 Tr. zák.), ktorý vyhodnotil ako relatívne vysoký (s ohľadom na rozsah trestnej činnosti, ktorý ďaleko prevyšoval zákonnú hranicu
5 Tr. zák., ako aj na tú dobu pomerne sofistikovaný spôsob jeho spáchania), možnosť nápravy, ktorú u obžalovaných Á., H. a N. považoval za veľmi priaznivú (obžalovaný Á. dosiaľ trestaný nebol, obžalovaní H. a N. boli v minulosti jedenkrát odsúdení a toto je už toho času zahladené, obžalovaný F. bol päťkrát trestaný, z toho raz Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 2 T 83/2010 za obdobnú trestnú činnosť - aj on má všetky odsúdenia zahladené), priaznivé pomery páchateľov (obžalovaní v zásade žijú v usporiadaných rodinách, podnikajú alebo pracujú), ako aj na mieru, akou sa na spáchaní činu podieľali [obžalovaný Á. bol uznaný vinným v bodoch 1/ a 2/ rozsudku, keď v mene spoločností (PROXIMA, spol. s r. o., resp. O.O.O. VASBOKO Krivi Rog) najprv sám kúpil a neskôr sprostredkoval kúpu liehu, o ktorom nepravdivo deklaroval, že bude určený na vývoz, zaplatil aj kúpnu cenu, doručil sfalšované JCD o vývoze liehu do zahraničia; obžalovaní H. a F. v bode 2/ rozsudku zabezpečovali dopravu, resp. organizáciu nakládok a vykládok liehu; obžalovaný N. vo vzťahu k časti skutku v bode 2/ (popísanej v bode 3/ rozsudku) kamiónom vozil lieh po Slovensku na základe pokynov H. a F., a tak pomohol k spáchaniu trestného činu], z ktorej je zjavné, že najväčší diel zodpovednosti na spáchaných skutkoch je u Á. s H. a F. a naopak, obžalovaný N. bol len „vykonávateľom“, ktorý plnil pokyny nadriadených a bez ich aktivity by z jeho strany k spáchaniu skutku určite nedošlo. U všetkých obžalovaných tiež súd (použijúc mimoriadne zmierňovacie ustanovenie § 40 ods. 1 v spojení s § 40 ods. 3 písm. c/ Tr. zák.) zohľadnil aj neprimeranú dĺžku trestného konania. I keď je pravdou, že na jej dĺžke sa nemalou mierou podieľali aj samotní obžalovaní, bolo predovšetkým úlohou orgánov činných v trestnom konaní (a z nich hlavne súdu prvého stupňa), aby trestné konanie viedli spôsobom, aby toto v rozumnom čase naplnilo jeho účel, t. j. náležité zistenie páchateľov a ich spravodlivé potrestanie. Keďže v posudzovanom prípade sa obžalovaní snažili získať / získali neoprávnený prospech, pripadalo do úvahy uloženie peňažných trestov (§ 53 ods. 1 Tr. zák.). Odvolací súd v tomto smere doplnil dokazovanie o osobné a majetkové pomery obžalovaných a zistil pri tom, že obžalovaný Á. nevlastní žiadne nehnuteľnosti, avšak vlastní jedno osobné motorové vozidlo zn. AUDI, ktoré je blokované exekúciami. Je jedným z dvoch spoločníkov v obchodných spoločnostiach A. Q. J., s. r. o., IČO: XX XXX XXX a N. J., s.r.o., IČO: XX XXX XXX (s celkovou výškou splateného vkladu 69 916,35 €), ktoré za zdaňovacie obdobia rokov 2014 a 2015 dosahovali len mierny zisk. Na jeho bankových účtoch, resp. na účtoch jeho spoločností nie sú takmer žiadne finančné prostriedky. Momentálne je proti nemu vedených 11 exekúcií v celkovej výške 33 560,93 € (bez príslušenstva). Obžalovaný F. nevlastní žiadne nehnuteľnosti, vlastní však dve osobné motorové vozidlá zn. CHEVROLET AVEO (nie je v premávke) a ŠKODA FABIA. Na jeho bankových účtoch nie sú skoro žiadne finančné prostriedky. Momentálne je proti nemu vedených 6 exekučných konaní v celkovej výške 2 093,47 €. V roku 2015 daňové priznanie nepodal a v roku 2014 bol jeho čiastkový základ dane vo výške 2 923,98 €. Obžalovaný H. je výlučný vlastník rekreačnej chaty v katastrálnom území K. (okres Gelnica), bufetu, dvoch skladov a dvoch hospodárskych budov v katastrálnom území R. R. (okres Košice - okolie), nebytových priestorov (s príslušnými spoluvlastníckymi podielmi k pozemkom) v bytovom dome v katastrálnom území R. - C. N.. Vlastní dve osobné motorové vozidlá zn. VOLVO 940 a RENAULT KANGOO, nákladný príves zn. NORTHTRAIL, ako aj 10 ks voľne prevoditeľných kmeňových akcií na meno. V bankách je disponentom alebo majiteľom niekoľkých účtov, ku ktorým boli vydané platobné a kreditné karty, spravidla s mierne záporným zostatkom. Medzi inými je disponentom k účtu jeho (21-ročného) syna X., na ktorom je toho času 41 527,33 € (ešte v septembri 2016 bolo na účte 110 334,27 €), ako aj účtov maďarskej spoločnosti HUSK TRADE Kft., z ktorého za obdobie október 2016 až január 2017 postupne vybral cca 65 000 €. V L. Banke má niekoľko úverov (dva bezúčelové, jeden hypotekárny a jeden kontokorentný) s doteraz nesplatenou časťou cca 135 000 €. Obžalovaný H. je tiež jediným spoločníkom spoločnosti H., s.r.o., IČO: XX XXX XXX (so splateným základným imaním vo výške 663 879 €), ktorá za roky 2014 a 2015 hospodárila so stratou vo výške 11 328,36 €, resp. 20 755,63 €. Spoločnosť vlastní v podiele 1/3 administratívnu budovu v obci Bidovce (okres Košice - okolie), na leasing spláca vozidlo zn. BMW. Je tiež jediným spoločníkom spoločnosti H., s.r.o., IČO: XX XXX XXX (so splateným základným imaním vo výške 66 388 €), ktorá za roky 2014 a 2015 hospodárila so stratou vo výške 21 560,23 €, resp. 17 133,98 €. Spoločnosť vlastní pozemky v Košiciach - Starom Meste v podiele 19308/60000 o rozlohe 173 m2, je voči nej vedené jedno exekučné konanie vo výške 5 111,26 €. Rovnako je jediným spoločníkom spoločnosti C. s.r.o., IČO: XX XXX XXX (so splateným základným imaním vo výške 5 000 €), ktorá v rokoch 2014 a 2015 hospodárila s minimálnou stratou. Spoločnosť si prenajíma osobné motorové vozidlo zn. MERCEDES. Na jej bankových účtoch nie sú takmer žiadne finančné prostriedky. Z takto vykonaného dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že uloženie peňažného trestu je
1 Tr. zák. možné len v prípade obžalovaného H. (osobné a majetkové pomery Á. a F. to nedovoľujú, u obžalovaného N. súd nemohol rozhodnúť v jeho neprospech). Predovšetkým s ohľadom na vyššie uvedený výpočet nehnuteľností, luxusných motorových vozidiel (ktoré sú v jeho vlastníctve, resp. ktoré si prenajíma / spláca), finančnú hotovosť, ktorou obžalovaný disponuje, ako aj s ohľadom na jeho vlastné vyjadrenie o svojej solventnosti, považoval najvyšší súd peňažný trest vo výmere 10 000 € s hrozbou jeho premeny na trest odňatia slobody za postačujúci, zákonný a spravodlivý. Pokiaľ ide o jeho výhrady, že v zmysle § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 455/1991 Zb. sa mu (po dlhej dobe od spáchania skutku) v dôsledku právoplatného odsúdenia za hospodársky trestný čin znemožní výkon podnikateľskej činnosti, odvolací súd je toho názoru, že rozsah ním skrátenej dane takýto postup plne odôvodňuje. Okrem toho, z vykonaného dokazovania ani nevyplýva, že by obžalovaný H. mal z podnikania nejaké príjmy. Pokiaľ ide o obžalovaného Á., tomuto najvyšší súd uložený trest ponechal, keďže, ako bolo povedané, jeho majetkové pomery uloženie peňažného trestu neumožňovali a ani prokurátor sa sprísnenia trestov odňatia slobody nedožadoval. Z tohto dôvodu súd identicky postupoval aj u obžalovaného F., ktorému uložil samostatný trest, pričom jeho výmeru - teraz už len za posudzovaný trestný čin (a nie aj za skutok, ktorý bol predmetom konania na Okresnom súd Trnava sp. zn. 2 T 83/2010) určil v rovnakej výške ako u obžalovaného Á. a H.. Pokiaľ ide o obžalovaného N., najvyšší súd mu v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa výšku trestu zmiernil, keďže popri jeho účasti na trestnom čine, prihliadol aj na to, že hoci sa k spáchaniu skutku nikdy nedoznal, od začiatku s políciou spolupracoval, veľmi podrobne popísal úlohu každého zo spoluobžalovaných a na týchto svojich výpovediach (s istými nepresnosťami, ktoré sú s ohľadom na uplynuvší čas úplne normálne) zotrval po celý čas. Vychádzajúc z týchto úvah, pokiaľ sa obžalovaný pred cca 20 rokmi ako vodič kamióna „zaplietol“ do trestnej činnosti (viac menej) iných obžalovaných, považoval súd za vhodné uložený trest mu zmierniť. Na záver najvyšší súd konštatuje, že v rámci výchovného pôsobenia sa u obžalovaných Á., H. a F. zaoberal aj otázkou možného uloženia primeranej povinnosti
2 Tr. zák., t. j.
svojich síl v skúšobnej dobe zaplatiť skrátenú spotrebnú daň a daň z pridanej hodnoty. Napokon túto povinnosť najvyšší súd kvôli nedostatku pasívnej legitimácie obžalovaných neuložil. K páchaniu trestnej činnosti totiž (formálne) dochádzalo prostredníctvom právnických osôb PROXIMA, spol. s r. o. a O.O.O. VASBOKO Krivi Rog, a teda tieto, nie obžalovaní ako fyzické osoby by boli daňovom konaní povinní skrátenú daň zaplatiť (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu zo
1 písm. e/ Tr. zák. v znení zákona č. 316/2016 Z. z. ostáva nedotknutý. Len kvôli úplnosti najvyšší súd dopĺňa, že hoci sa krajský súd v poslednom odsudzujúcom výroku vyjadruje o prepadnutí (nie o zhabaní) vecí v prospech štátu, celkom zjavne má na mysli druh ochranného opatrenia, nie trestu. Na základe vyššie formulovaných úvah rozhodol najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.