39 500,76 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1ObdoV/15/2016 Identifikačné číslo spisu: 2011200325 Dátum vydania rozhodnutia: 28.06.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Izakovičová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:2011200325.4 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: BENZ Holíč, s. r. o., v likvidácii, so sídlom Staničná 785, 908 51 Holíč, IČO: 36 235 601, zastúpeného JUDr. Václavom Sosnom, advokátom, so sídlom Námestie slobody 2, 909 01 Skalica, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, o zaplatenie 39 500,76 Eur s príslušenstvom, vedenom na Krajskom súde v Trnave, pod sp. zn. 19Cb/1/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. marca 2016, č. k. 5Obo/34/2015-513, takto rozhodol: I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a . II. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Krajský súd Trnava rozsudkom zo dňa 14. októbra 2011, č. k. 19Cb/1/2011-435, návrh žalobcu na zaplatenie 39 500,76 Eur zamietol s tým, že uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému na trovách konania 4 452,38 Eur, a to do troch dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 39 500,76 Eur (1 190 000,-- Sk) s príslušenstvom ako pohľadávky vzniknutej z bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka. Žalobca uvedenú pohľadávku nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 27. 05. 2005 (č. l. 222 spisu) od pôvodnej žalobkyne Mgr. Z. O., trvale bytom K., narodenej XX. XX. XXXX, ktorá nadobudla predmetnú pohľadávku od spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ, s. r. o., v likvidácii (pôvodne ASTRA-KARPATSKÁ, s. r. o.), so sídlom SNP 36, 908 51 Holíč, IČO: 31 446 671 (ďalej len „spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ“) Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 02. 09. 1997 (č. l. 3 spisu). Argumentácia žalobcu spočívala v tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ plnením bez právneho dôvodu, a to v období odo dňa 25. 05. 1995 do 30. 11. 1995, kedy z jej bežného účtu č. XXXXXXX-XXX/XXXX postupne vykonal inkaso celkovo vo výške 1 190 000,-- Sk, tzn. 39 500,76 Eur. Žalobca v žalobe uviedol, že inkaso bolo vykonané v rozpore so Zmluvou o bežnom účte bez písomného súhlasu klienta (spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ), ktorého pracovníci ekonomického úseku sa domnievali, že spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ prevzala záväzky spoločnosti ASTRA spoločnosť s ručením obmedzeným Tatranská Štrba, so sídlom SNP 79/12, 059 41 Tatranská Štrba, IČO: 31 652 697 (ďalej len „spoločnosť ASTRA“), a preto neoprávnenosť postupu žalovaného bola zistená až na základe revízie vykonanej v roku 1997. 2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a s prihliadnutím na právne názory nadriadených súdov posúdil uplatnený nárok žalobcu ako nárok na náhradu škody, nakoľko existencia písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu spoločnosti ASTRA - KARPATSKÁ, ako je to predpokladané v bode 3. Zmluvy o bežnom účte č. XXXXXXX-XXX/XXXX, podľa ktorého príkazy na disponovanie prostriedkami na účte dáva klient písomnou formou pobočke, ktorá mu vedie účet, nebola preukázaná a v konečnom dôsledku žalovaným ani tvrdená. Na druhej strane súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že Peter Lupták ako konateľ spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ súhlas k odpísaniu peňažných prostriedkov z bežného účtu tejto spoločnosti žalovanému, hoci iba v ústnej forme, dal. Existencia záväzkov spoločnosti ASTRA voči žalovanému vyplývajúcich z úverových zmlúv, ako aj existencia obchodno-záväzkových vzťahov medzi žalovaným a spoločnosťami ASTRA a ASTRA-KARPATSKÁ založených zmluvami o bežnom účte v konaní nevyšla najavo ako sporná. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právny názor dovolacieho súdu, súd prvej inštancie skúmal, či sú v danom prípade splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu podľa ust. § 373 Obchodného zákonníka - porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. 3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že jediné porušenie povinnosti žalovaného spočívalo v tom, že nevyžadoval v zmysle Zmluvy o bežnom účte písomnú formu pokynu na odpísanie finančných prostriedkov z účtu spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ. Vznik škody, ktorá majiteľovi účtu (spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ) takýmto spôsobom vznikla, je potom následkom dohody majiteľa účtu so žalovaným bez existencie priamej príčinnej súvislosti (bezprostredný vzťah príčiny a následku) medzi porušením povinnosti a vznikom škody, ktorá ako nutná náležitosť vzniku zodpovednosti za škodu nemôže byť nahradená iba iným prístupom k nakladaniu s finančnými prostriedkami spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ po zmene v jej vedení. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie skonštatoval, že v dôsledku absencie jedného zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu bolo potrebné žalobu v jej zostávajúcej časti - o zaplatenie 39 500,76 Eur ako nedôvodnú zamietnuť (o príslušenstve bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. marca 2006, č. k. 19Cb/163/1998-304, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 4. októbra 2007, č. k. 6Obo/223/2006-343, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. februára 2010, č. k. 1ObdoV/5/2008-375). 4. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, na odvolanie žalobcu, napadnutým rozsudkom zo dňa 24. marca 2016, č. k. 5Obo/34/2015-513, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 14. októbra 2011, č. k. 19Cb/1/2011-435 potvrdil s tým, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočne, pričom jeho právny záver, ktorý z neho vyvodil, považoval odvolací súd po vecnej a právnej stránke za správny. Zároveň mal odvolací súd za preukázané, že k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného nedošlo a poznamenal, že postup žalovaného nebol spôsobilý spôsobiť žalobcovi škodu. Odvolacie dôvody uvádzané žalobcom podľa názoru odvolacieho súdu preukázané neboli a nejednalo sa ani o nové dôvody, ktoré by neboli uvádzané už v priebehu konania. S poukazom na argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní odvolací súd uviedol, že sa s ňou súd prvej inštancie vecne správne vysporiadal už vo svojom rozhodnutí, a preto dané rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. 5. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil ust. § 238 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 02. 2010, č. k. 1ObdoV/5/2008-375, v ktorom je uvedené, že pokiaľ banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu alebo bez splnenia podmienok určených v zmluve, porušuje tak povinnosti stanovené v ust. § 709 ods. 1 Obchodného zákonníka s dôsledkom vzniku povinnosti vzniknutú škodu majiteľovi účtu nahradiť podľa ust. § 373 Obchodného zákonníka. Odvolací súd naopak v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalovaný síce nemal na vykonanie inkasa písomný príkaz, a napriek tomu dospel k názoru, že postup žalovaného nebol spôsobilý spôsobiť žalobcovi škodu a poukázal na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie s prihliadnutím na ust. § 331 Obchodného zákonníka. 6. Vzhľadom na uvedené dovolateľ konštatoval, že podľa jeho názoru sú v danom prípade splnené zákonné podmienky vyžadované ust. § 238 ods. 2 O. s. p. pre prípustnosť dovolania. Ako dôvody dovolania žalobca uviedol, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolateľ namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatočné odôvodnenie, ako aj jeho arbitrárnosť. V dovolaní žalobca zdôraznil nesprávne zistený skutkový stav veci, ktorého dôsledkom je napadnuté rozhodnutie nesprávne. 7. List Petra Luptáka zo dňa 21. 02. 1995 (č. l. 89 spisu) adresovaný žalovanému považuje dovolateľ za neformálny a neurčitý (ďalej len „list“). Z obsahu tohto listu podľa žalobcu nie je možné vyvodzovať, že by týmto listom bol urobený akýkoľvek určitý právny úkon a mal by byť dokladom oprávňujúcim žalovaného k inkasu určitej sumy z bežného účtu právneho predchodcu žalobcu (spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ). S názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého list naplňuje znaky ust. § 331 Obchodného zákonníka (Ak dlžník plní svoj záväzok pomocou inej osoby, zodpovedá tak, akoby záväzok plnil sám, ak tento zákon neustanovuje inak.) dovolateľ nesúhlasí, nakoľko z jeho znenia nevyplýva, že by zo strany niektorej spoločnosti malo prísť k plneniu za iného. Dovolateľ považuje za nesprávne vyhodnotenú odvolacím súdom aj svedeckú výpoveď Petra Luptáka, ktorý podľa jeho názoru v zásade uviedol len, že sa už na nič nepamätá. 8. K vyjadreniu Ing. Kavického o tom, že do začiatku roka 2007 nepochyboval o správnosti postupu žalovaného, dovolateľ dáva do pozornosti, že tento v čase vykonania predmetných inkás (t. j. v čase od mája do novembra 1995) vôbec nebol v pracovnom pomere v spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ, ktorú skutočnosť odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil. 9. Podľa názoru dovolateľa sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí významne odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v danej veci v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 02. 2010, č. k. 1ObdoV/5/2008-375, pričom odvolací súd ani nevysvetlil, prečo nepostupoval v zmysle právneho názoru dovolacieho súdu, keď v konaní neboli medzičasom vykonané žiadne nové dôkazy. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by prípadne mohli vylučovať zodpovednosť žalovanej banky. 10. Žalobca najmä poukázal na nesprávnosť názoru odvolacieho súdu, ktorého opodstatnenosť absentuje, že žalovaný nespôsobil žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi - spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ) škodu napriek tomu, že sa dopustil porušenia zmluvnej povinnosti. Dovolateľ považuje vznik škody, porušenie povinnosti, ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti za nesporné. Vzhľadom na uvedené sa dovolateľ domnieva, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 11. Domnienku odvolacieho súdu, že spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ vedome plnila za iného, teda za spoločnosť ASTRA hodnotí ako neopodstatnenú, nakoľko spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ nedala aktívne a preukázateľne príkaz na vykonanie úhrady z jej účtu v prospech tretej osoby. Z uvedeného dôvodu žalobca trvá na tom, že žalovaný zneužil svoje postavenie a uskutočnil svojvoľné a neoprávnené inkaso, ktoré bolo v priamom rozpore s výslovným zákazom inkasa uvedenom v Zmluve o zriadení bežného účtu, nakoľko absentoval výslovný písomný príkaz spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ. Odvolací súd na uvedené skutočnosti podľa žalobcu neprihliadal. Dovolateľ sa snažil upriamiť pozornosť na to, že v prospech tretej osoby nikdy neplnila spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ, ale žalovaný. V závere žalobca ešte poznamenal, že ak peňažný ústav bez príkazu majiteľa účtu vykoná inkaso z tohto účtu a takto získané prostriedky peňažný ústav použije na uspokojenie svojej pohľadávky voči tretej osobe, nemôže sa na strane majiteľa účtu jednať o plnenie za iného v zmysle ust. § 454 OZ. Dôraz žalobca kládol aj na nepravdivosť tvrdení žalovaného, že spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ mala u neho úver, a teda finančné záväzky. 12. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý dovolanie považuje za neprípustné a nesúhlasí s dôvodmi v ňom uvedenými. Žalovaný trvá na svojich doterajších vyjadreniach v priebehu konania a v plnom rozsahu sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ako aj s napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu. Existenciu súhlasu majiteľa účtu (spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ) s vykonanými inkasami, žalovaný preukazuje svedeckou výpoveďou svojej zamestnankyne T. B., vyjadrením pána Ing. B. C., ako aj skutočnosťou, že vykonávanie predmetných inkás v priebehu 7 mesiacov zo strany spoločnosti ASTRA - KARPATSKÁ namietané nebolo. Okrem iného žalovaný poukázal na to, že v rozhodnom čase neexistoval právny predpis, z ktorého by vyplývala povinnosť vydania príkazu na uskutočňovanie inkasa v písomnej forme. Žalovaný zdôraznil, že medzi ním a spoločnosťou ASTRA bola uzavretá v ústnej forme zmluva o inkase, ktorou spoločnosťou ASTRA dala žalovanému príkaz, aby zabezpečil prijatie určitej sumy peňažných prostriedkov od spoločnosti ASTRA - KARPATSKÁ a pripísal ich v prospech úveru č. 95120-0, pričom spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ dala žalovanému súhlas s inkasom. Ďalej žalovaný doplnil, že sa bezdôvodne neobohatil, nakoľko u neho nedošlo k rozmnoženiu aktív alebo k zníženiu pasív. V úverovej zmluve zo dňa 13. 09. 1993 (ďalej len „úverová zmluva“), ktorou bol žalovaným poskytnutý úver č. 95120-0 (č. l. 57 spisu), síce bola v záhlaví uvedená spoločnosť ASTRA v postavení dlžníka, avšak pri podpise dlžníka sa nachádzal podpis konateľa Petra Luptáka a zároveň pečiatka spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ, pričom z listu vyplýva, že rovnaký konateľ v oboch spoločnostiach Peter Lupták žiadal, aby bola vo všetkých zmluvách uvedená spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ. Žalovaný zastáva názor, že z uvedeného, ako aj z písomnej žiadosti spoločnosti ASTRA - KARPATSKÁ o predĺženie splatnosti úveru č. 95120-0, vyplýva jednoznačná snaha konateľa o dosiahnutie stavu, kedy spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ je dlžníkom z úverovej zmluvy. Vzhľadom na uvedené žalovaný považuje predmetný list ako písomný a jasný prejav vôle spoločnosti ASTRA-KARPATSKÁ vstúpiť do záväzkov spoločnosti ASTRA. 13. V prípade, ak by práve táto spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ vystupovala ako úverový dlžník z predmetnej úverovej zmluvy, ďalším dôvodom svedčiacim o oprávnenosti na odpisovanie peňažných prostriedkov z účtu č. XXXXXXX-XXX/XXXX bolo znenie bodu 5 Zmluvy o bežnom účte č. XXXXXXX-XXX/XXXX, v zmysle ktorého je „sporiteľňa oprávnená aj bez príkazu (resp. súhlasu) klienta účtovať si svoje pohľadávky (vyrovnanie splatných úverov)". 14. Žalovaný zdôraznil, že okrem toho, že sa odpísanie jednotlivých finančných čiastok uskutočnilo so súhlasom a v súlade s pokynom majiteľa účtu, žalovaný v zmysle Zmluvy obežnom účte č. XXXXXXX-XXX/XXXX zasielal priebežne výpisy z účtu s informáciou a potvrdením o vykonaných platbách. Na základe uvedeného sa podľa žalovaného možno dôvodne domnievať, že spoločnosť ASTRA-KARPATSKÁ o vykonaní inkás vedela prostredníctvom svojho konateľa, ako aj svojich zamestnancov, ktorí uskutočňovali vedenie účtovníctva. Na doplnenie žalovaný uviedol, že zo žiadneho žalobcom predloženého dôkazu nevyplýva, že by odpisovanie peňažných prostriedkov žalovaným z účtu spoločnosti ASTRA -KARPATSKÁ bolo realizované bez súhlasu majiteľa účtu a porušením povinností zo zmluvy uzatvorenej medzi majiteľom účtu a žalovaným. 15. Podľa názoru žalovaného vyjadrenie pána Kavického má pre dané konanie význam, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v čase vykonávania inkás nebol v spoločnosti ASTRA - KARPATSKÁ v pracovnom pomere, nakoľko z neho vyplýva, že všetci predstavitelia spoločnosti pôsobiaci v spoločnosti ASTRA - KARPATSKÁ v čase vykonávania platieb mali možnosť a právomoc takéto platby schváliť, pričom boli uzrozumení s tým, že inkasovanie platieb na úver spoločnosti ASTRA bolo oprávnené. Oprávnenosť týchto platieb nikdy nebola z ich strany namietaná, naopak s odvolaním sa na výpoveď zamestnankyne pani Jakešovej k odpisovaniu platieb dochádzalo vedome, vždy po súhlase konateľa spoločnosti Petra Luptáka. 16. V závere žalovaný zdôraznil, že porušil povinnosť iba v tom, že súhlas na inkaso nebol daný v písomnej forme, tzn., že banka neporušila svoju povinnosť v tom smere, že by súhlas obstaraný nebol - naopak súhlas na inkaso zo strany majiteľa účtu udelený bol, avšak nie v písomnej forme. Pričom samotný nedostatok formy súhlasu s inkasom nebol spôsobilý privodiť a spôsobiť majiteľovi účtu škodu (v zmysle ust. § 10 vyhlášky Národnej banky Slovenska č. 275/1994 Z. z. o zásadách platobného styku medzi bankami dokonca súhlas nie je obligatórne písomný). Z uvedeného je potom podľa žalovaného zrejmé, že neexistuje príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti mať súhlas s inkasom v písomnej forme a škodou, ktorá majiteľovi účtu vznikla odpisom. 17. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj ako „dovolací súd“) [(ust. § 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie podal včas žalobca zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (ust. § 447 písm. c/ C. s. p.). 18. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ust. § 470 ods. 2 C. s. p. (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované) a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ust. § 236, § 237 ods. 1 a ust. § 238 O. s. p. 19. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.). 20. Podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak:

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
3. c)účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
6. f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
7. g)rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. 21. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237 ods. 1 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné. 22. Dovolací súd ďalej skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p. Žalovaný procesné vady konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal, pričom existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 23. So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), pričom treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo. 24. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. 25. Právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor) a čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II ÚS 383/06). 26. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 27. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija c. Španielsko zo dňa 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko zo dňa 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko zo dňa 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko zo dňa 19. februára 1998). 28. Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu. 29. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). 30. Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 31. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (ust. § 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 32. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné. 33. Dovolací súd preskúmal dodržanie ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil a v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O. s. p. v podrobnostiach poukázal na jeho odôvodnenie, čím sa skutkové zistenia a právne závery súdu prvej inštancie obsiahnuté v jeho odôvodnení, stali imanentnou súčasťou rozhodnutia odvolacieho súdu. 34. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí prijal záver, podľa ktorého list konateľa spoločností ASTRA, s. r. o., Tatranská Štrba a ASTRA-KARPATSKÁ, s. r. o., Skalica, z 21. februára 1995 naplňuje znaky ustanovenia § 331 Obchodného zákonníka a dohoda medzi dlžníkom a inej osoby, pomocou ktorej dlžník plní svoj záväzok nemusí mať písomnú formu, a tento zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. 35. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (ust. § 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného. 36. Dovolací súd preto dospel k záveru, že v konaní nedošlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom v zmysle ust. § 237 ods. písm. f/ O. s. p. 37. Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. 38. Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa ust. § 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z ust. § 238 ods. 1 O. s. p. ani z ust. § 238 ods. 3 O. s. p. 39. Žalobca odôvodnil prípustnosť dovolania tým, že sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ust. § 238 ods. 2 O. s. p.), a to konkrétne v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 24. 02. 2010, č. k. 1ObdoV/5/2008-375 uviedol, že „Ak banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu alebo splnení podmienok určených v zmluve, porušuje povinnosti stanovené v ust. § 709 ods. 1 Obchodného zákonníka. ... Ak postupom banky, ktorý je porušením jej povinností, vznikla majiteľovi majetková ujma, spočívajúca v zmenšení stavu peňažných prostriedkov na jeho účte (škoda), je banka povinná mu podľa § 373 Obch. zákonníka škodu nahradiť.“ 40. So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že sa odvolací súd bez opodstatnenia odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ust. § 238 ods. 2 O. s. p.). 41. Zo spisu je zrejmé, že dovolací súd „v tejto veci“ už rozhodoval, avšak v rozhodnutí č. k. 1ObdoV/5/2008-375, na ktoré dovolateľ poukazuje, sa dovolací súd primárne zaoberal premlčaním žalobcovho nároku a uviedol, že „k prvému (najstaršiemu) prípadu inkasa došlo podľa žaloby 25. mája 1995. Štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie práva uplynula 25. mája 1999. Žaloba bola podaná 20. mája 1998, teda pred uplynutím uvedenej lehoty, preto nemohlo dôjsť k premlčaniu práva“. Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd vyslovil, v rozhodnutí (sp. zn. 1 ObdoV/5/2008) záväzný právny názor týkajúci sa otázky premlčania uplatneného práva, ktoré právo bolo aj predmetom predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 4. októbra 2007, č. k. 6Obo/223/2006, v ktorom rozhodnutí sa odvolací súd nestotožnil s názorom prvostupňového súdu v otázke počiatku plynutia premlčacej doby a z tohto dôvodu rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol (v časti uplatnenej istiny). V ďalšom konaní súdy tento vyslovený právny názor dovolacieho súdu rešpektovali. Taktiež v súvislosti s posúdením plynutia premlčacej doby dovolací súd vyslovil, že: „Podľa názoru dovolacieho súdu právo majiteľa účtu na zaplatenie neoprávnene inkasovaných peňažných prostriedkov, nie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia. V rámci zodpovednosti za neoprávnený prospech nemožno riešiť prípad, keď povinnosť plniť je daná na základe osobitného ustanovenia zákona alebo inej právnej povinnosti.“ V ďalšom skonštatoval, za akých okolností môže dôjsť k porušeniu povinnosti zo strany banky a v prípade, ak vznikne škoda, je banka povinná túto nahradiť. Inými slovami, dovolací súd vyslovil návod na ďalší postup súdov, ktoré v konaní budú musieť skúmať, či došlo k porušeniu povinnosti zo zákona alebo zmluvy a následne skúmať, či došlo k vzniku škody s príčinnou súvislosťou k porušeniu povinnosti. Tomuto zodpovedá aj formulácia odôvodnenia dovolacieho súdu „ak banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu ...., ak postupom banky, ktorý je porušením jej povinností, vznikla majiteľovi majetková ujma, spočívajúca v zmenšení stavu .....“ Úmyslom odôvodnenia uvedenej časti rozhodnutia bolo, aby súd prvej inštancie, resp. odvolací súd preskúmal všetky atribúty zodpovednosti za škodu. Súdy nižších stupňov v ďalšom konaní, na ktoré im bola vec vrátená, závery dovolacieho súdu rešpektovali (posudzovali nepremlčané právo na náhradu škody a skúmali podmienky vzniku nároku na náhradu škody inkasovaných peňažných prostriedkov z účtu jeho majiteľa), odstránili dovolacím súdom vyčítané nedostatky a v neskoršom rozhodnutí sa nedopustili opakovane vady, ktorá sa im v zrušujúcich rozhodnutiach vytýkala (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), (Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 18/2005 z 8. júna 2005, Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 186/2008 z 4. novembra 2010, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/104/2001). Neobstojí teda námietka, že sa súdy nižších stupňov dopustili nerešpektovania právneho názoru dovolacieho súdu, vyslovený v jeho rozsudku z 24. februára 2010, č. k. 1ObdoV/5/2008-375. 42. Vzhľadom na uvedené dovolanie podľa ust. § 238 ods. 2 O. s. p. nie je prípustné. 43. Námietky žalovaného, ktorými vytýka súdu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., však sami osebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, že by v konaní došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zo strany odvolacieho súdu, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa ust. § 236 a nasl. O. s. p. 44. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa ust. § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde. 45. So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať dôvodnosťou dovolania. 46. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (ust. § 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (ust. § 262 ods. 2 C. s. p.). 47. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 5:0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.