Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sžo/9/2016 Identifikačné číslo spisu: 1014200361 Dátum vydania rozhodnutia: 31.05.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 246cods.

1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody). Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 125/2014-430 zo dňa 17.01.2014, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Trnave sp. zn. OPÚ-B2013/00165 zo dňa 17.09.2013, ktorým bolo v mimo odvolacom konaní zrušené rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Trnave, odboru prvostupňového rozhodnutia č. j. K2013/00952 zo dňa 07.05.2013, ktorým bolo rozhodnuté o navrátení vlastnícke právo k pozemkom. Dňa 24.06.2004 si žiadatelia (pribratí účastníci) ako oprávnené osoby uplatnili na Obvodnom pozemkovom úrade v Trnave (ďalej len „pozemkový úrad“) nárok na navrátenie vlastníctva v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. po pôvodnom vlastníkovi - Z. E. a G. E. k pozemkom v katastrálnom území I., pôvodne vedené v PK. vl. č. 777, 780, 1354 a

1. Rozhodnutiami č. j. K2004/01142 zo dňa 08.07.2004, K2004/01142a zo dňa 01.10.2004, K2004/01142b zo dňa 01.10.2004 pozemkový úrad rozhodol o uplatnenom nároku na podiely pôvodných vlastníkov. Na podklade žiadosti žiadateľov zo dňa 18.04.2013 (doručenej správnemu orgánu dňa 22.04.2013) o vydanie rozhodnutia podľa zákona 503/2003 Z. z. o časti podielu pôvodnej vlastníčky Z. E., ktorý nebol v predchádzajúcom konaní vybavený, s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 123/2010 zo dňa 30.06.2010, pozemkový úrad rozhodnutím č. j. K2013/00952 zo dňa 07.05.2013 rozhodol o navrátení vlastníckeho práva k pozemkom v katastrálnom území I. na LV č. XXXX, parc. č. 10138/34, 10138/44, 10138/211, 10138/217 a 10138/219 oprávneným osobám - E. a X. E., každému z nich v podiele 64757/857816 ku každému z uvedených pozemkov. Zároveň im priznal právo na náhradu za pozemky, ku ktorým pre zákonné prekážky nebolo možné navrátiť vlastníctvo - pozemky v katastrálnom území I., Pk. vl. 777 v podiele 7/64, Pk. vl. 780 v podiele 64757/857816, Pk. vl. 1354 v podiele 437/8600 a Pk. vl. 4089 v podiele 1/
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na spomínaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa oprávneným osobám, ktoré si uplatnili nárok podľa zákona navráti vlastníctvo k celému podielu pôvodného vlastníka, nie iba časť prislúchajúca podľa právnej nástupnosti. Na podnet X. O. (pôvodný žalobca) preskúmať rozhodnutie pozemkového úradu č. j. K2013/00952 zo dňa 07.05.2013 v mimo odvolacom konaní z dôvodu, že správny orgán už rozhodol o nárokoch oprávnených osôb a žiadosť oprávnených osôb zo dňa 22.04.2013 je tak novým samostatným návrhom na začatie konania, bolo vydané rozhodnutie pozemkového úradu č. OPÚ-B2013/00165 zo dňa 17.09.2013 zrušujúce preskúmavané rozhodnutie s odôvodnením, že správny orgán vydaním rozhodnutia na základe žiadosti oprávnených osôb podanej po lehote stanovenej zákonom porušil ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. Na podklade opravného prostriedku oprávnených osôb žalovaný správny orgán správne rozhodnutie vydané v mimo odvolacom konaní zrušil. Svoje rozhodnutie odôvodnil argumentáciou, že oprávnené osoby uplatnili reštitučný nárok na vrátenie vlastníctva k pozemkom po svojich právnych predchodcoch, pričom sami nešpecifikovali veľkosť podielov k nehnuteľnostiam, ku ktorým by im malo byť navrátené vlastníctvo alebo rozhodnuté o priznaní nároku na náhradu, preto mal za to, že o predmete reštitučného nároku, súčasťou ktorého je aj stanovenie zákonu zodpovedajúcemu podielu na tomto predmete, musí riadne a nepochybne rozhodnúť správny orgán. Doplnil, že vo svetle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS SR 123/2010 zo dňa 30.06.2010, nemožno oprávneným osobám uprieť snahu, že sa listom zo dňa 18.04.2013 aktívne domáhali rozhodnutia o celej ich žiadosti zo dňa 24.06.
3. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdili. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní. Súd mal ďalej za to, že napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom a námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, preto žalobu žalobkyne zamietol. Vzhľadom na uvedené ustálil odvolací súd, že pre účely odvolacieho konania je kľúčovou otázka posúdenia charakteru žiadosti oprávnených osôb zo dňa 18.04.2013 o vydanie rozhodnutia podľa zákona 503/2003 Z. z., ktorú žalobkyňa považuje za novú žiadosť o navrátenie vlastníctva podanú po lehote, zatiaľ čo žiadatelia ju považujú len za korešpondenciu, ktorou sa snažili dosiahnuť vydanie meritórneho rozhodnutia o celom obsahu ich pôvodnej žiadosti zo dňa 24.06.
4. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že žalobca (právny predchodca žalobkyne) nielen v rámci správneho konania, ale aj v žalobe proti rozhodnutiu a postupu žalovaného namietal, že podanie oprávnených osôb zo dňa 22.04.2013 nemožno považovať za návrh na obnovu reštitučného konania, ale bez pochýb za nový samostatný návrh na začatie konania vo veci navrátenia vlastníctva k pozemkom, ktorý bol podaný po lehote ustanovenej v § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003, preto vyhodnotil napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné, keď zrušil rozhodnutie vydané v mimo odvolacom konaní rušiace prvostupňové rozhodnutie, ktorým sa priznalo právo na náhradu za spoluvlastnícke podiely pôvodných vlastníkov, nakoľko sa pozemkový úrad s celým predmetom konania vysporiadal v predchádzajúcich reštitučných rozhodnutiach, ktorými celkom vyčerpal predmet konania. Správny orgán sa v rozhodnutí pri riešení tejto otázky odvoláva na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 123/2010 zo dňa 30.06.2010, ktorý však podľa žalobcu nemožno v tomto konaní aplikovať. Z obsahu návrhu pribratých účastníkov (oprávnených osôb) zo dňa 24.06.2004 odvolací súd vyvodil, že si ako dediči uplatnili nárok na vrátenie vlastníctva k pozemkom presne v návrhu uvedeným, avšak bez toho, aby konkrétne špecifikovali výšku ich podielu. V žiadosti o vydanie rozhodnutia zo dňa 18.04.2013 na základe nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 123/2010 zo dňa 30.06.2010 žiadali o vydanie rozhodnutia o zatiaľ neriešenej časti podielu Z. E. k predmetným nehnuteľnostiam, ktorá nebola v predchádzajúcom konaní vybavená. Podľa § 5 ods. 1 Podľa § 5 ods. 2 Podľa § 5 ods. 3 Odvolací súd konštatuje, že je nesporné, že sa žiadatelia (oprávnené osoby) v návrhu zo dňa 24.06.2004 domáhali navrátenia vlastníctva k pozemkom v katastrálnom území I., Pkn. vl. č. 777, 780, 1354 a 4089 po pôvodných vlastníkoch Z. a G. E.. Svojim návrhom tak prejavili vôľu nadobudnúť vlastnícke právo k pozemkom špecifikovaným v návrhu po pôvodných vlastníkoch. Žiadosťou zo dňa 18.04.2013 sa domáhali rozhodnutia o zvyšku predmetu konania, o ktorom nebolo doposiaľ rozhodnuté. V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na rozdiel medzi dispozičnou zásadou, ktorou je ovládané sporové konanie pred súdmi a vyhľadávacou zásadou, ktorou je ovládané administratívne konanie. V danom prípade pozemkový úrad správne aplikoval vyhľadávaciu zásadu a ústavne konformný výklad, ktorý aj riadne a podrobne zdôvodnil s ohľadom na osobitný charakter reštitučných vecí. Pri reštituciách sa uplatňoval princíp administratívne benefícium cohaesionis (dobrodenie súvislosti v prospech reštituenta) s cieľom dosiahnuť navrátenie vlastníctva v celkoch, bez vytvárania zostatkových režimov spoluvlastníctva so štátom. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 123/2010-48 zo dňa 30.06.2010, bod 14., ktorý uviedol aj žalovaný, tento princíp potvrdil ako „navrátenie do širšej rodiny“. V súlade s uvedeným prvostupňový správny orgán, po zistení existencie nároku oprávnených osôb, tento im priznal viacerými rozhodnutiami, avšak nie v celom rozsahu. V dôsledku aktivity oprávnených osôb vydal rozhodnutie, ktorým navrátil vlastnícke právo k pozemkom, o ktorých v celistvosti nerozhodol predchádzajúcimi rozhodnutiami. Z uvedeného pre odvolací súd vyplýva, že ide o okolnosti skutkovo obdobné okolnostiam dotknutým vyššie uvedeným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, nakoľko sa pribratí účastníci konania aktívne domáhali reštitučného nároku po Z. a G. E.. Najvyšší súd Slovenskej republiky, rovnako ako správny orgán, vyhodnotil žiadosť pribratých účastníkov (oprávnených osôb) zo dňa 18.04.2013, s prihliadnutím na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 123/2010-48 zo dňa 30.06.2010, za prejav aktivity oprávnenej osoby domáhajúcej sa „celého“ reštitučného nároku, tak ako bol uplatnený pôvodnou žiadosťou zo dňa 24.06.
5. Neobstojí tak námietka žalobkyne, že uvedené podanie je novým podaním, ktoré malo byť podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. s ohľadom na plynutie prekluzívnej lehoty zamietnuté. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že uplatnenie uvedených výkladových pravidiel správnym orgánom v preskúmavanom rozhodnutí bolo zákonné. Takýto spôsob výkladu, kedy návrh na vydanie rozhodnutia o nerozhodnutej časti podielu pôvodného vlastníka posúdi ako tzv. „doplnenie“ pôvodnej žiadosti je v reštitučných veciach prípustný a žiadaný, pretože ide o odstránenie krívd zo strany štátu, ktorý pri odstránení krívd postupuje v prospech žiadateľa. Vo svetle uvedeného dospel odvolací súd k totožným právnym záverom ako krajský súd, a to k záveru o správnom právnom posúdení veci žalovaným. Námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné a predovšetkým nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, najmä vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie neobsahuje žiadne nové právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Vo svetle uvedeného najvyšší súd konštatuje, že krajský súd dospel k správnemu záveru, keď žalobu proti rozhodnutiu žalovaného zamietol. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými relevantnými námietkami žalobkyne a dospel k správnemu záveru o správnom právnom posúdení veci žalovaným, čím došlo k vydaniu rozhodnutia v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 246cO.s.p.

a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobkyni vzhľadom na jej neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovanému a pribratému účastníkovi zákon priznanie trov konania neumožňuje. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.