Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Sžso/72/2015 Identifikačné číslo spisu: 5014200365 Dátum vydania rozhodnutia: 16.05.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Zdenka Reisenauerová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:S
§ 492ods.
2 SSP preto konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza: Zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného v danej veci je zrejmé, že prvostupňovým rozhodnutím č. 45536-1/2013-CA zo dňa 24.09.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, rozhodla tak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o., od 01.06.2012 podľa slovenskej legislatívy. Na základe odvolania proti tomuto rozhodnutiu žalobou napadnutým rozhodnutím 17193-2/2014-BA zo dňa 20.01.2014 žalovaný prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca, potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Účastník konania REPRUF, s.r.o. odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu nepodal. Z odôvodnenia rozhodnutí sociálnej poisťovne v oboch stupňoch vyplýva, že sociálna poisťovňa v danom prípade postupovala a vydala rozhodnutia podľa právnej úpravy ustanovenej v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a Nariadenia č. 987/2009 zo dňa
- septembra 2009 týkajúceho sa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/
- Vychádzajúc zo skutkových zistení je tiež zrejmé, že sociálna poisťovňa začala konať v danom prípade na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, keď vo viacerých prípadoch poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia - Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych žiadala sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokov na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch s tým, že v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa platenia odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Na základe podnetu Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, Sociálna poisťovňa - pobočka Čadca, vykonala u zamestnávateľa žalobcu v registrovanom sídle zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., Palárikova 76, Čadca, kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov, a teda aj žalobcu, na území Slovenskej republiky. Z výsledkov tejto kontroly nevyplynuli skutkové zistenia preukazujúce skutočný, reálny výkon práce žalobcu ako zamestnanca uvedenej spoločnosti na území Slovenskej republiky, keď predložené formálne doklady - pracovná zmluva, registračný list FO, štvrťročná správa o vykonaní prác opatrené vizitkami firiem, záznam Inšpektorátu práce Žilina o inšpekcii práce zo dňa 15.03.2013, potvrdenie o zamestnaní (zápočtový list), nepreukazovali čas a miesto vykonania prác, ako ani ich rozsah, žalobca a ani jeho zamestnávateľ - účastník konania, nepredložil žiaden taký dôkaz, ktorý objektívne preukázal skutočné reálne vykonávanie činnosti žalobcu ako zamestnanca na území SR. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací súd tiež za nedôvodnú považoval odvolaciu námietku žalobcu, že postupu a vydaniu rozhodnutí sociálnou poisťovňou nepredchádzalo spoločné konanie so Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, pretože skutkové zistenia práve potvrdzujú, že sociálna poisťovňa v danom prípade postupovala v úzkej súčinnosti s inštitúciou sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike a na základe vzájomnej spolupráce, pre ktorú nariadenia EÚ nestanovia žiadnu formu, začala kontrolou preverovať existenciu zamestnávateľa a skutočný výkon práce jeho zamestnancov - aj žalobcu, za účelom uplatnenia správnej aplikácie právnych predpisov vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu v zmysle základného nariadenia, teda sociálna poisťovňa v konaní postupovala v súlade s článkom 6 a s článkom 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, ktorou namietal porušenie článku 13 ods. 3 základného nariadenia. K uvedenej námietke konštatuje, že pre aplikáciu tohto článku musia byť splnené zákonné hmotnoprávne podmienky v tejto právnej úprave základného nariadenia stanové, a to predovšetkým preukázanie výkonu činnosti zamestnanca na území členského štátu, v danom prípade žalobcu na území Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom krajského súdu formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom ešte nezakladá žalobcovi právo na aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, pretože uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ za zamestnanca je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne konkrétne činnosti, teda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj z článku 13 ods. 3 základného nariadenia vyplýva, že výkon práce musí byť reálny. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že sociálna poisťovňa napadnutými rozhodnutiami ako aj súd prvého stupňa v procese preskúmania zákonnosti rozhodnutia nepostupovali v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v základnom nariadení o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacieho nariadenia. Nemožno vytknúť žalovanému správnemu orgánu, že vo veci nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, nezistil dostatočne skutkový stav veci, pretože formálne doklady predložené zamestnávateľom žalobcu len formálne deklarovali vznik pracovného pomeru medzi žalobcom a účastníkom konania, bez akejkoľvek výpovednej hodnoty o tom, že žalobca ako zamestnanec na území Slovenskej republiky skutočne uskutočňoval činnosti podľa pracovnej zmluvy. Taktiež nie je možné vytknúť žalovanému, že na žalobcu, resp. jeho zamestnávateľa preniesol nad rozsah zákona dôkaznú povinnosť, pretože vykonávacie nariadenie v článku 16 ods. 1, 6 stanoví osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná právna úprava vykonávacieho nariadenia ustanovuje dôkaznú povinnosť osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch, výkon svojej činnosti preukázať. Pre správnu aplikáciu hmotnoprávnej úpravy článku 13 ods. 3 základného nariadenia v danom prípade bolo vyriešenie základnej otázky, či žalobca na území Slovenskej republiky požíval status zamestnanca, vzhľadom k uvedenému preto bolo aj jeho povinnosťou v preskúmavacom konaní predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na území Slovenska skutočne aj vykonával prácu dojednanú v predloženej pracovnej zmluve. Nepredloženie takýchto dôkazov malo za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení o výkone zamestnania na Slovensku. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - článok 13
(3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako to predpokladá článok 13
(3)základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (článok 13
(3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II článok 16 vykonávacieho nariadenia). S poukazom na uvedené vyššie odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalobcu, ktorou namietal porušenie článku 14 ods. 5b/ vykonávacieho nariadenia. Sociálna poisťovňa ustálila svoj právny záver, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, na základe skutkových zistení, že žalobca nepreukázal výkon činností zamestnanca na území Slovenska a nie z dôvodu, že výkon práce žalobcu na území Slovenska bol zanedbateľný. Vychádzajúc z uvedeného vyššie neobstoja ani námietky žalobcu, ktorými namietal nesprávne použitie článku 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v súvislosti s článkom 4 ods. 3 Zmluvy o európskej únii, keď napadnuté rozhodnutia boli vydané na základe vnútroštátnych predpisov namiesto uplatnenia predpisov nariadení Európskej únie, ktorých obsah nemal byť v predmetom rozsahu rozširovaný, upravovaný ani doplňovaný, čím boli porušené základné princípy Zmluvy o založení európskeho spoločenstva. K uvedenému odvolací súd konštatuje: Tak z administratívneho spisu ako aj z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej i z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia a v neposlednom rade aj z rozsudku krajského súdu vyplýva, že sociálna poisťovňa v oboch stupňoch a tiež krajský súd postupovali a vydali rozhodnutia podľa platného znenia Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacieho Nariadenia č. 987/
- Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru Európskeho súdneho dvora vo vzťahu k pojmu zamestnanec, odvolací súd zastáva názor, že označené rozhodnutia Európskeho súdneho dvora nie je možné aplikovať na daný prípad, pretože tieto vychádzajúcu z iného skutkového základu a týkajú sa vzťahu pracovníka a charakteru pracovného vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, pričom sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o pracovnoprávnom vzťahu medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom, keď predmetom napadnutých rozhodnutí sociálnej poisťovne v danom prípade bolo rozhodovanie, či žalobcovi (ne)vzniklo povinné poistenie podľa slovenskej legislatívy v súlade s nariadeniami Európskeho spoločenstva č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a č. 987/
- Odvolací súd za nedôvodnú považoval aj námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa svojím postupom sa dopustila hrubej diskriminácie občanov Poľska zamestnaných na území Slovenskej republiky. Vychádzajúc zo skutkových zistení treba považovať za preukázané, že pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD A1 alebo o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti. Postup v súlade s nariadeniami Európskeho spoločenstva a v súlade so zákonom nie je možné považovať za diskriminačné. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že skutkové zistenia potvrdzujú správnosť záveru žalovanej, že v danom prípade žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., v období od 01.06.2012, a to aj napriek tomu, že bola za žalobcu podaná prostredníctvom zamestnávateľa prihláška do systému sociálneho zabezpečenia, keď samotné prihlásenie žalobcu do sociálnej poisťovne nezakladá právo na vznik uvedeného poistenia na území Slovenskej republike. Z ustanovení článku 38 - 43 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v konsolidovanom znení, ako aj článku 48 - 59 Lisabonskej zmluvy odvolací súd nezistil, že by postup správnych orgánov a prvostupňového súdu odporoval týmto ustanoveniam, ani nevzhliadol potrebu aplikovať východiská upravené v týchto dokumentoch na prejednávanú vec. Odvolací súd nezistil ani porušenie článku 48 - 51 Lisabonskej zmluvy (článok 39 a 42 konsolidovaného znenia), keď vyhodnotil ako nedôvodné tvrdenie, že vnútroštátny súd by mal predovšetkým určiť, či osoba žiadajúca o určenie príslušnej legislatívy podlieha sociálnemu poisteniu v každom z uvedených členských štátov. V danom prípade nebol preukázaný súbeh činností žalobcu ako zamestnanca zamestnávateľa na území Slovenskej republiky a jeho činnosti žalobcu ako SZČO na území iného členského štátu - Poľskej republiky a v danom prípade nemohlo byť ani sporné určenie príslušnej legislatívy, nakoľko k súbehu činností žalobcu na území Slovenskej republiky ako zamestnanca a žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky, nedošlo. Tieto skutočnosti neboli v konaní preukázané, preto ani nemohol byť aplikovaný článok 11 základného nariadenia, ktorý určuje príslušnosť právnych predpisov. K tejto príslušnosti môže dôjsť a mohlo dôjsť iba v prípade, že by súbeh činností žalobcu bol reálne preukázaný, a nie fiktívny. Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie účastník konania REPRUF, s.r.o., ktorý v odvolaní poukázal, že je potrebné predložiť prejudiciálne otázky príslušným inštitúciám spoločenstva, nakoľko sú rozdiely v judikatúre, ktoré znemožňujú účastníkom konania správny výkon práva v tejto oblasti. Najvyšší súd nezistil podmienky pre položenie prejudiciálnej otázky. Konštatuje, že právna úprava únie, aplikovateľná na prejednávanú vec, poskytuje správnym súdom dostatočné právne východiská pre posúdenie právnej stránky veci. Tak ako Najvyšší súd Slovenskej republiky už v tomto rozhodnutí konštatoval, opätovne zdôrazňuje, že východiskom pre rozhodnutie bolo zistenie či došlo (nedošlo) k reálnemu, faktickému (nefiktívnemu) súbehu výkonu prác žalobcu ako zamestnanca u zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky a jeho činnosti ako SZČO na území Poľskej republiky. Iba zistenia, že došlo by k reálnemu súbehu činnosti žalobcu ako zamestnanca u zamestnávateľa na území Slovenskej republiky a činnosti SZČO na území Poľskej republiky, mohli byť dôvodom aplikácie citovaných ustanovení únijného práva. Potom je bez právneho významu zisťovanie skutočností, ich konkrétna právna úprava a výklad, v ktorých odvolateľ videl potrebu položenia prejudiciálnej otázky. Preto je aj v preskúmavanej veci bez významu zisťovať skutočnosti, ktoré určí sociálna poisťovňa ako skutočnosti nevykonávania činnosti ako zamestnanec a pokyny na zhromaždenie týchto dôkazov, ako aj zisťovať charakter zanedbateľnej činnosti a realizáciu nevyhnutných výpočtov v tomto smere, ako aj určenie inštitúcie príslušnej, z dôvodu miesta vykonávania činnosti alebo miesta bývania, zodpovednej za vykonávanie týchto výpočtov, keď podstatou veci bolo riadne zistenie skutočností, či došlo k skutočnosti týkajúcej sa existencie, resp. neexistencie súbehu prác žalobcu ako zamestnanca u slovenského zamestnávateľa a SZČO na území iného členského štátu. Najvyšší súd preto nezistil, z úradnej povinnosti, podmienky na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 492 ods. 2 OSP, keď naviac odvolateľ, zastúpený advokátom, procesný návrh na prerušenie konania nepodal. Odvolací súd konštatuje, že účastník konania REPRUF, s.r.o. - zamestnávateľ žalobcu žalobu proti napadnutému rozhodnutím žalovaného nepodal a nepodal ani odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, z čoho vyplýva, že s rozhodnutím žalovaného bol uzrozumený a jeho správnosť a zákonnosť nenamietal žalobou v správnom súdnictve. Rozsudkom krajského súdu, ktorým bola žaloba žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zamietnutá, nedošlo k zmene jeho právnej situácie oproti stavu, ktorý nastal v dôsledku právoplatnosti rozhodnutia žalovaného. Najvyšší súd preskúma vec len v rozsahu porušenia konkrétnych subjektívnych práv, keďže nie je možné preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia inak, než v rozsahu žalobných dôvodov a REPRUF, s.r.o. žalobu nepodal, tým nepreukázal porušenie svojich subjektívnych práv. Účastník REPRUF, s.r.o. bol do súdneho konania pribratý na hájenie svojich práv, nie práv účastníkov konania. Do konania pribratá obchodná spoločnosť výslovne uviedla v podanom odvolaní, že rozsudok napáda v celom rozsahu v prospech žalobcu. Nemožno konštatovať, že by sa týmto odvolaním pribratý účastník domáhal ochrany svojich práv, za účelom ktorých bol do konania pribratý, preto nie je možné na odvolacie dôvody účastníka konania REPRUF, s.r.o. prihliadať. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobcu a účastníka REPRUF, s.r.o. nie sú relevantné k vyhoveniu, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a v spojení s § 219 ods. 1, 2 a s § 246c ods.
§ 492ods.
2 SSP ako vecne a právne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 a contrario, v spojení s § 246c ods. 1 a s § 224 ods.
§ 492ods.
2 SSP. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu jeho neúspechu v odvolacom konaní. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.