Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Szak/3/2017 Identifikačné číslo spisu: 1017200271 Dátum vydania rozhodnutia: 04.05.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017

§ 206ods.

3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 230 ods. 1 písm.

1. c)potrebné zmeniť tak, že ruší preskúmavané rozhodnutie a vec žalovanému vracia na ďalšie konanie. 17. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 4. mája 2017 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 18. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod (viď aj bod č. 13) zakotvený v § 440 ods. 1 písm.
2. g)S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. 19. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata" tvorí rozhodovaciu prekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu prekážku. 20. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu zistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci. Z uvedeného dôvodu zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 21. Sťažovateľ v prvom rade poukazoval na nesprávne právne posúdenie možnosti uloženia alternatívy k zaisteniu v prípade zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm.
3. c)zák. č. 404/2011 Z.z. Žalovaný v predmetnom prípade zastal názor, že vyššie uvedené oprávnenia môže využiť „počas konania vo veci zaistenia". Vzhľadom na znenie § 88 ods. 1 písm.
4. c)zák. č. 404/2011 Z.z. a s odkazom na znenie vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe sťažovateľa bolo možné odôvodnene predpokladať, že v danom prípade mal na mysli konanie vo veci administratívneho vyhostenia. Podľa § 89 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. v znení platnom pre prejednávanú právnu vec policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
5. a)hlásenia pobytu alebo
6. b)zložiť peňažnú záruku. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. 22. Kasačný súd sa stotožnil s argumentáciou sťažovateľa poukazujúcou na priamy účinok Dublinského nariadenia v otázke povinnosti aplikácie miernejších donucovacích opatrení a s poukazom na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. lSža/7/2015 zo dňa 13.02.2015, v ktorom uviedol: „ ... priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49). V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14. decembra 1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť. S odkazom na uvedené bolo preto potrebné skúmať aj možnosť využitia prípadne „iných, miernejších alternatívnych donucovacích opatrení" k zaisteniu navrhovateľa, tak ako to predpokladá čl. 28 bod 2 citovaného (Dublinského) Nariadenia č. 604/2013 a pokiaľ tak správny orgán v prípade navrhovateľa neurobil, bolo treba považovať jeho námietku v tomto smere za dôvodnú. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov výslovne upravuje konkrétne alternatívne opatrenia (hlásenie pobytu a peňažnú záruku) iba v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení a v súvislosti so zaistením žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zákona, pretože konkrétnu povinnosť skúmať (a využiť) možnosť účinného uplatnenia iných, miernejších alternatívnych donucovacích opatrení v súvislosti s konaním o odovzdaní podľa predmetného Nariadenia ukladá správnemu orgánu priamo jeho ustanovenie čl. 28 bod 2 a tejto povinnosti sa nemôže zbaviť ani poukazom na absentujúcu domácu úpravu, najmä ak druhy, charakter a obsah takýchto opatrení vnútroštátna úprava cudzineckého práva pozná a prax využíva, i keď v iných súvislostiach. V prípade ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem má byť uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07) Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách , ktorými je Slovenská republika viazaná." 23. Pri zvažovaní nevyhnutnosti zaistenia je vo svetle vyššie citovaných argumentov najvyššieho súdu policajný útvar vždy povinný predovšetkým zvažovať možnosť využitia alternatívnych menej prísnych opatrení. Musí skúmať a následne ustáliť, či sa účel, ktorý sa snaží dosiahnuť uplatnením zaistenia, nedá dosiahnuť alternatívnym opatrením. Povinnosť zvážiť možnosť uplatnenia iných menej prísnych opatrení sa uplatňuje na akúkoľvek formu, dôvod alebo lehotu zaistenia. 24. Kasačný súd prisvedčil aj argumentácii sťažovateľa vytýkajúcej nedostatočné zistenie skutkového stavu žalovaným v prípade možnosti aplikácie menej prísnych donucovacích opatrení, keď tento neskúmal možnosti sťažovateľa zabezpečiť si ubytovanie na Slovensku ako aj finančné prostriedky na živobytie (bod č. 21 tohto rozsudku. Žalovaný síce vo vyjadrení k správnej žalobe poukazoval na „predbežné skúmanie aj možností alternatív" avšak jeho úvahy v tomto smere z preskúmavaného rozhodnutia nevyplývajú, okrem konštatovania, že takéto oprávnenie je v tomto konaní vylúčené. 25. Preskúmaním administratívneho spisu žalovaného kasačný súd zistil, že tento so sťažovateľom vykonal pohovor, ktorého obsah je zachytený v zápisnici o podaní vyjadrenia pod číslom PPZ-HCP-BA6-38-008/2017-AV zo dňa 09.02.2017. Aj podľa názoru kasačného súdu bolo potrebné prihliadnuť na námietku sťažovateľa vytýkajúcu postup žalovaného pri zisťovaní skutkového stavu, najmä s ohľadom na zistenie schopnosti a možnosti sťažovateľa spĺňať opatrenia nahrádzajúce zaistenie ako aj tvrdenú existenciu značného rizika úteku. Znenie kladených otázok a následných odpovedí na ne objektívne neumožňovalo zistiť, či sťažovateľ vie alebo môže splniť podmienky, ktoré neboli počas pohovoru nijako definované. 26. Vychádzajúc z obsahu predmetnej zápisnice bol podľa názoru súdu dôvodný záver o nedostatočnom rešpektovaní princípu individuálneho postupu a hodnotenia každého účastníka konania, čomu nasvedčuje skutočnosť, že výsluch bol povrchný, stručný a nenasvedčoval snahe policajného orgánu získať informácie o relevantných okolnostiach týkajúcich sa reálnej možnosti využitia alternatívnych opatrení k zaisteniu a výstupy z neho, podľa názoru súdu neposkytujú dostatok dôvodov pre jednoznačné závery, ku ktorým odporca na ich základe dospel. 27. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti vytýkal krajskému súdu nesprávne právne posúdenie existencie rizika úteku v jeho prípade. Krajský súd sa uvedenej skutočnosti v napadnutom rozsudku venoval s odkazom na „uplatnenú" námietku aj napriek tomu, že túto sťažovateľ v správnej žalobe nenamietal. K záverom krajského súdu ako aj žalovaného k tejto otázke kasačný súd v stručnosti udáva, že existencia „značného rizika úteku" predstavuje rozhodujúci prvok pri rozhodovaní o potrebe zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny vychádzajúc zo znenia § 88 ods. 1 písm.
7. c)zák. č. 404/2011 Z.z. a čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia. 28. Pri posudzovaní existencie rizika úteku je potrebné vychádzať z objektívnych kritérií stanovených v dotknutých právnych predpisoch, t. j. ak na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. U osoby zaistenej podľa § 88 ods. 1 písm.
8. c)zák. č. 404/2011 Z.z. sa však vyžaduje existencia značného rizika úteku, teda pri posúdení jeho existencie sa vyžaduje vyššia miera dôvodnej obavy. 29. Vyššie uvedený prehľad kritérií (podľa § 88 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z.) by sa mal vziať do úvahy ako prvok pri celkovom posudzovaní jednotlivej situácie, nemôže však automaticky vychádzať len z predpokladu „rizika úteku". Často iba kombinácia niekoľkých z vyššie uvedených kritérií poskytne základ pre oprávnený predpoklad „rizika úteku". Vyžaduje sa individuálne posúdenie každého prípadu. Pri tomto posúdení sa musia zvážiť všetky príslušné faktory vrátane veku a zdravotného stavu, osobnej situácie, prípadne vyjadrení dotknutých osôb a v niektorých prípadoch môže byť jeho záverom skutočnosť, že neexistuje žiadne riziko úteku, hoci je splnené jedno alebo viac kritérií stanovených vo vnútroštátnych právnych predpisoch. 30. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nelegálnu migráciu sťažovateľa, ktorý ako žiadateľ o azyl v Rakúskej republike túto krajinu opustil (podľa tvrdení žalovaného z dôvodu návštevy jeho priateľky na území Slovenskej republiky) kasačný súd, aj v súvislosti s vyššie prezentovanou požiadavkou uvádza, že samotné Dublinské nariadenie ako aj zák. č. 44/2011 Z.z. nepripúšťa možnosť zaistiť osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. 31. Kasačný súd prihliadol na námietku sťažovateľa vytýkajúcu stanovenie dĺžky doby zaistenia, ktorou poukazoval na znenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, z ktorého vyplývajú kratšie lehoty zaistenia a nutnosť uplatňovať pravidlo, že zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. 32. V zmysle vyššie citovaných ustanovení Dublinského nariadenia členský štát zaisťujúci žiadateľa o azyl musí predložiť "žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti" do jedného mesiaca, na ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je možné žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Takto Dublinské nariadenie definuje maximálnu prípustnú dobu zaistenia. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení, ktorý má odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa Dublinského nariadenia nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt. Pokiaľ žalovaný už v rozhodnutí o zaistení stanovil dĺžku doby zaistenia do 09.06.2017 (t.j. 4 mesiace) táto zjavne prekračuje maximálne prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia. V. 33. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods.

§ 457ods.

1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

1. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. platí, že ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.
2. Kasačný súd aj napriek zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného nerozhodol o bezodkladnom prepustení sťažovateľa zo zaistenia z dôvodu neúčelnosti takéhoto pokynu vzhľadom na to že podľa vyjadrenia žalovaného ku kasačnej sťažnosti č. PPZ-HCP-BA6-38-025/2017-AV zo dňa 19.04.2017 (č.l. 63) sťažovateľ bol dňa 14.03.2017 eskortovaný na územie Rakúskej republiky.
3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods.

§ 167ods.

1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ktorý bol síce v konaní úspešný, ale nárok na náhradu trov si neuplatnil, trovy tohto konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.