žalobcu neexistuje legislatívny základ na to, aby žalovaný mohol žiadať od žalobcu zaplatenie rozdielu na DPH vzniknutom v dôsledku podvodného konania jeho dodávateľa, a to ani z titulu ručenia za dodávateľa za nezaplatenie DPH, pretože inštitút ručenia za DPH bol do zákona o DPH zavedený až novelou č. 246/2012 Z. Z. účinnou od 01.10.2012 (§ 69 ods. 14 a § 69b). B) Žalovaný vo vyjadrení k žalobám navrhol žaloby zamietnuť, pričom zotrval na tom, že ak nedôjde k vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane. Preverením zdaniteľných obchodov žalobcu bolo
žalovaného zistené, že jeho dodávateľom bola zrušená registrácia platiteľa DPH a preto žalobcovi právo na odpočítanie dane nevzniklo. C) Nakoľko dôvody rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov vo veci vyrubenia rozdielu DPH žalobcovi za zdaňovacie obdobie 3. a 4. štvrťrok 2011 i argumentácia žalobcu v daňovom konaní i v žalobách boli rovnaké, postupoval krajský súd
1 O.s.p. a spojil veci vedené pod sp. zn. 23S/10/2015 a 23S/11/2015 na spoločné konanie, keďže obe veci spolu skutkovo a právne súvisia, ako aj z dôvodu hospodárnosti konania, s tým, že spoločné konanie ďalej viedol pod sp. zn. 23S/10/2015. Krajský súd po prejednaní vecí na nariadenom pojednávaní vyhlásil dňa 30.06.2015 rozsudok, ktorým žaloby zamietol
1 O. s. p. a nepriznal žalobcovi náhradu trov konania. Argumentáciu žalobcu považoval pre posúdenie veci za irelevantnú a za podstatnú označil skutočnosť, že nakoľko žalobca nemal faktúry od platiteľov DPH, nemá nárok na odpočítanie dane
2 písm. a) zákona o DPH. Tvrdenie žalobcu, že bol uvedený do omylu konaním jeho dodávateľov, nemá
súdu prvého stupňa vplyv na posúdenie ním uplatneného nároku na odpočítanie dane, ktorý mu nevzniká ani vtedy, keď nezdaniteľná osoba neoprávnene vyhotoví pri dodaní tovaru alebo služby faktúru s DPH pre platiteľa dane. III. Odvolanie žalobcu, vyjadrenie žalovaného Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, pričom namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Tvrdil, že zo súdom aplikovaných ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH mu nevyplýva priama zákonná povinnosť overovať si a ani zodpovedať za skutočnosť, že jeho dodávatelia neboli v čase vystavenia predmetných faktúr platiteľmi DPH. Mal za to, že pokiaľ súdu prvého stupňa postačovali na vyvodenie zodpovednosti žalobcu za neoprávnený odpočet DPH len tieto ustanovenia, potom je takýto výklad zákona v rozpore so zásadou legality v zmysle § 3 ods. 1 Daňového poriadku, ako aj s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky. Aplikáciou záverov rozsudku súdu prvého stupňa by
žalobcu došlo k duplicitnému zaplateniu dane, čo považoval za neprípustné. Mal za to, že štátny aparát má dostatočné preventívne aj represívne sankčné mechanizmy na to, aby stíhal subjekty podvodným konaním ukracujúce štátny rozpočet o daňové príjmy. Žalobca tiež namietal, že súd prvého stupňa sa seriózne nevysporiadal s otázkou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ktoré neuvádza konkrétne ustanovenie právneho predpisu,
ktorého by mal žalobca ručiť za DPH, ktorú si neoprávnene uplatnili jeho dodávatelia. Žalobca tvrdil, že v zmysle § 69 ods. 5 a § 75 ods. 4 zákona o DPH nemôže zodpovedať za podvodné konanie svojich dodávateľov a daň by mala byť
jeho názoru vymáhaná od nich. Vzhľadom na uvedené navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a zrušiť obe napadnuté rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, pričom zotrval na svojej argumentácii v napadnutých rozhodnutiach i v písomných vyjadreniach k podaným žalobám,
ktorej právo na odpočítanie DPH žalobca nepreukázal daňovými dokladmi od platiteľa dane a nepreukázal ani samotné reálne uskutočnenie prác. Poukázal na to, že v rozhodnutiach daňových orgánov sa ani neuvádza, že by mal žalobca ručiť za daň, ktorú si neoprávnene uplatnili jeho dodávatelia. IV. Právne názory odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
1 O.s.p. s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Predmetom odvolacieho súdneho konania je v medziach uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe a o jej zamietnutí. Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a v takto vymedzenom rozsahu či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej skutkovej a právnej otázke.
2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane
2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
.
5 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení splnenia procesných podmienok súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) Najvyšší súd zdôrazňuje, že podstatou odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka, či
zákona o DPH v jeho znení platnom a účinnom podávania daňových priznaní za posudzované obdobie (
zákona o DPH žalobca oprávnený daň z týchto faktúr odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti a preto ďalšie preukazovanie, či fakturované stavebné práce boli skutočne v deklarovanom rozsahu žalobcovi dodané alebo nie, prípadne či boli dodané dodávateľmi uvedenými na faktúrach, nemôže neexistujúci nárok žalobcu na odpočet DPH nijako ovplyvniť. Možno len súhlasiť so žalovaným v tom, že žalobca mal možnosť včas si overiť registráciu jeho dodávateľov na DPH na príslušnom daňovom orgáne, aj keď to samozrejme nebolo jeho zákonnou povinnosťou. Overenie registrácie zmluvného partnera na DPH však patrilo aj v čase prijatia predmetných dodávateľských faktúr k primeranej obozretnosti podnikateľa, ktorú v rámci prevencie vzniku vlastných škôd bolo možné od žalobcu prirodzene očakávať. Riziko spojené so zaplatením faktúry s DPH neplatiteľovi tejto dane totiž
práva niesol žalobca a tohto rizika a jeho následkov sa neskôr nemôže zbaviť a preniesť ho na štát poukazovaním na zodpovednosť vystaviteľa faktúry za správnosť údajov v nej uvedených, ani tvrdením, že o statuse platiteľa dane bol uvedený do omylu svojim dodávateľom. Ak by bol žalobca skutočne uvedený vo vzťahu k tejto skutočnosti do omylu protiprávnym konaním vyššie uvedených dodávateľských spoločností, vzniklo by mu nanajvýš právo na kompenzáciu škôd spojených s nemožnosťou odpočítania dane, ktoré však môže smerovať len voči týmto spoločnostiam. Zaplatenie čiastky vo faktúrach označenej ako DPH nezaložila žalobcovi voči správcovi dane žiadne nároky, a to ani z titulu odpočítania dane, ani z bezdôvodného obohatenia, pretože ten, kto by sa obohatil zaplatením takejto faktúry, je jej vystaviteľ. Ak vystaviteľom faktúry s daňou nie je platiteľ DPH, vzniká mu v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH daňová povinnosť jej uvedením na faktúrach. Ani táto skutočnosť sa však nijako nedotýka záveru, že žalobcovi právo na odpočítanie dane uplatnenej z faktúr za stavebné práce od spoločnosti STAVMONT Bratislava, s. r. o. a STAVO-MONT Nitra, s. r. o. nevzniklo. Obdobné závery vyvodil Najvyšší súd v skorších rozsudkoch napr. vo veciach sp. zn. 3Sžf/11/2013 zo dňa 12.03.2014, sp. zn. 3Sžf/53/2010 zo dňa 18.01.2011. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia žalovaného pre tvrdenú absenciu označenia právneho predpisu,
ktorého by mal žalobca ručiť za DPH neoprávnene uplatnenú voči nemu jeho dodávateľmi. Je nesporné, že inštitút ručenia za daň bola do zákona o DPH zavedený až novelou vykonanou zákonom č. 246/2012 Z. Z. s účinnosťou od 01.12.2015 (§ 69 ods. 14 zákona o DPH). Ručenie za daň pri rozhodovaní o oprávnenosti žalobcom uplatneného odpočítania DPH z dodávateľských faktúr aplikované nebolo a ani byť nemohlo. Napokon žalovaný nikde v napadnutom rozhodnutí ani neuvádza, že by mal žalobca ručiť za daňovú povinnosť svojho dodávateľa. Odvolací súd sa preto v namietanej súvislosti nemá k čomu vyjadrovať. Odvolací súd s ohľadom na námietky uplatnené žalobcom v odvolaní uvádza, že napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 63 Daňového poriadku, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je logicky vyhodnotený a riadne právne posúdený. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi o tom, že žalobca nesplnil zákonné podmienky pre priznanie odpočítania dane. Preto po osvojení si argumentácie krajského súdu postupom
2 O.s.p., po oznámení termínu vyhlásenia rozsudku v súlade s §156 ods. 1 a 3 O.s.p., rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem, pričom na základe informácií dostupných z pripojeného administratívneho spisu dospel k záveru, že nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd
1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p.,
ktorého neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.