Najvyšší súd 5Sţo/142/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. J. Baricovej a členiek senátu JUDr.

§ 250lods.

2 OSP, pričom účastníkom ich náhradu nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ 3/ a ţiadal napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ţe preskúmavané 5Sţo/142/2010 4 rozhodnutie odporkyne sa zrušuje a vec sa jej vracia na ďalšie konanie. Namietal, ţe mu postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, keď krajský súd zaloţil svoje rozhodnutie na vyjadreniach odporkyne bez toho, aby sa právne vyporiadal s argumentáciou navrhovateľa 3/ obsiahnutou v odvolaní (zrejme ide o ţalobu) a v podaní z

1. novembra 2009 (doručené súdu
2. novembra 2009). Navrhovateľ 3/ sa preto tieţ odvolal na tvrdenia uvedené v jeho skorších podaniach, pričom poukázal tieţ na to, ţe krajský súd nemal voči ich relevantnosti ţiadne výhrady. Podľa názoru navrhovateľa 3/ sú všetky rozhodnutia vydané v konaní vedenom na terajšom Obvodnom pozemkovom úrade v P. pod sp. zn. OPPaLH 99/92 nezákonné, správny orgán v danom konaní svojím postupom podstatne porušil ustanovenia správneho poriadku, a preto o nich nemoţno prezumovať ako o správnych. Ide totiţ, ako tvrdí navrhovateľ 3/, o ničotné správne akty (tzv. paakty). Z takéhoto nezákonného rozhodnutia vychádzal aj prvostupňový správny orgán, keď zrušil zápis vlastníckeho práva k pozemku parc. č. K.X., zapísanej na LV č. X. v k. ú. S., na základe čoho bolo následne vydané rozhodnutie Správy katastra v P. z
3. decembra 2005 č. X-72/2005-Ta. Navrhovateľ 3/ následne uviedol tri základné dôvody, ktoré zakladajú pochybenie odporkyne, resp. prvostupňového správneho orgánu spočívajúce v tom, ţe preskúmavané rozhodnutie zaloţili na rozhodnutí okresného úradu, OPPaLH zo
4. apríla 1999 č. 99/92-13/SI. Po prvé, navrhovateľ 3/ poukázal na skutočnosť, ţe okresný úrad v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodol o reštitučných nárokoch bez toho, ţe by tieto boli riadne uplatnené. Po druhé, navrhovateľ 3/ namietol, ţe podkladové rozhodnutie, o ktoré odporkyňa oprela svoje závery, nebolo oprávneným osobám riadne doručené, a teda trpí nedostatkom spočívajúcim v jeho nesprístupnení, z dôvodu ktorého nemohli oprávnené osoby vyuţiť zákonnú moţnosť napadnúť ho. Paragraf 244 OSP, ako argumentuje ďalej navrhovateľ 3/, pripúšťa len prieskum riadne vydaných a doručených rozhodnutí správnych orgánov, na preskúmanie paaktu, ktorým dotknuté podkladové rozhodnutie vydané okresným úradom je, takýto postup neexistuje. Napokon navrhovateľ 3/, vychádzajúc zo skutočnosti, ţe dané rozhodnutie nebolo doručované oprávneným osobám, a teda sa nemohlo stať právoplatným a vykonateľným, namietol, ţe právni nástupcovia podielnikov pozemkového spoločenstva Urbár Š. zobrali návrhy na začatie konania späť, hoci ich nepodali, a ţiadali konanie zastaviť podľa § 30 ods. 1 písm. b/ Správneho poriadku. Navrhovateľ 3/ predloţiaci tieto podania súdu namietal, ţe ţiadne ustanovenie Správneho poriadku neumoţňuje oprávneným osobám zrušiť právoplatné rozhodnutie správneho orgánu 5Sţo/142/2010 5 v konaní, ktoré správny orgán začal bez toho, aby ten, kto je jeho účastníkom podal návrh na začatie takéhoto konania, pričom sa nejedná o konanie, ktoré moţno začať i bez návrhu. Navrhovateľ 3/ preto namieta postup okresného úradu a následne aj orgánov katastra ako hrubý, nezákonný a porušujúci viacero ustanovení Správneho poriadku. Zopakoval, ţe rozhodnutie Okresného úradu OPPaLH č. 99/92-13/SI zo
5. apríla 1999 je podľa jeho názoru aktom nulitným, pričom krajský súd na túto skutočnosť neprihliadol z úradnej povinnosti a ani sa rozhodnutím nezaoberal, nezabezpečil si príslušný spis ako dôkazový materiál, čím navrhovateľovi odňal moţnosť konať pred súdom. Ţiadal preto, aby súd ako predbeţnú otázku skúmal zákonnosť prv urobeného rozhodnutia Okresného úradu OPPaLH č. 99/92-13/Sl zo
6. apríla 1999, pretoţe nejde o rozhodnutie samostatne preskúmateľné, ale je podkladom pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia odporkyne, pričom dôvody jeho nezákonnosti sú takej povahy, ţe odôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia odporkyne z
7. augusta 2006 č . V 4106/2006-V. Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa 3/ zotrvala na právnom názore vyslovenom v jej rozhodnutí a ţiadala rozsudok krajského súdu potvrdiť. Navrhovateľ 1/ sa pripojil k odvolaniu navrhovateľa 3/ a ţiadal, aby mu najvyšší súd v plnom rozsahu vyhovel. Poukázal na to, ţe obec Š. bola aţ do
8. februára 1970 samostatnou obcou, pričom v nej nikdy jednotné roľnícke druţstvo nevzniklo, a teda nemohlo dôjsť k zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnému majetku uvedenému v § 2 zákona č. 81/1949 Zb. na jednotné druţstvo (§ 4 ods. 3 zákona č. 81/1949 Zb.). Okresný úrad v P. – odbor OPPaLH, odvolávajúci sa v rozhodnutí zo
9. apríla 1999 č. 99/92-13/Sl práve na túto skutočnosť, vydal predmetné rozhodnutie bez toho, ţe by ju riadne skúmal. Toto rozhodnutie povaţuje navrhovateľ 1/ za nezákonné, pretoţe nebola daná povinnosť vydať dotknuté pozemky pôvodným vlastníkom (Urbárski gazdovia obce Š.), pretoţe nebola naplnená podmienka prechodu týchto nehnuteľností na štát zo zákona. Aj z tohto dôvodu ostali v pzkn. záp. č. X., k. ú. Š. ako vlastníci zapísaní „Urbárski gazdovia obce Š.“ a následne bolo vlastnícke právo zapísané v prospech ich právnych nástupcov na LV č. X. v kat. úz. S.. Právni nástupcovi urbárskeho spoločenstva Š. boli a aj naďalej sú, a to nepretrţito, právoplatnými vlastníkmi sporných nehnuteľností. Keďţe teda JRD nevzniklo, ich vlastnícke právo ostalo zachované. Navrhovateľ 1/ tieţ poukázal na to, ţe dôkazy o týchto skutočnostiach sa nachádzajú v spise vo veci vedenej na Okresnom súde P. pod sp. zn. 13C/141/
10. 5Sţo/142/2010 6 Účastník 11/ I. D. sa vo svojom písomnom vyjadrení stotoţnil s právnym názorom navrhovateľa (bez označenia), povaţujúc rozhodnutie prvostupňového súdu za nesprávne. Poukázal na povinnosť súdu zaoberať sa aj námietkami účastníkov konania, najmä ak smerujú voči porušovaniu ľudských práv a slobôd. Uviedol, ţe všetci účastníci konania sa vyjadrili k zavádzajúcemu rozhodnutiu okresného úradu OPPaLH č. 99/92-13/Sl zo
11. apríla 1999, ktoré podľa jeho názoru nemá oporu v zákone a je plné nepravdivých údajov. Nikto z dotknutých účastníkov neţiadal o reštitúciu, pričom rozhodnutie po dobu šiestich rokov od jeho vydania nebolo doručené a ani inak dostupné účastníkom konania. Napriek tomu sa všetky rozhodnutia správnych orgánov, ako aj súdu, opierajú len o toto konkrétne rozhodnutie, čím dochádza k ohrozeniu práv a právom chránených záujmov účastníkov konania. Ostatní účastníci odvolací návrh nepodali. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods.

§ 246cods.

1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP), a dospel k záveru, ţe pre potvrdenie rozhodnutia odporkyne neboli dané zákonné dôvody a ţe odvolanie navrhovateľa 3/ je dôvodné. Súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP). Súd postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l ods. 1 OSP). Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vklad moţno podať odvolanie. Odvolanie sa podáva na správe katastra, ktorá rozhodnutie vydala, v lehote 30 dní odo dňa jeho 5Sţo/142/2010 7 doručenia. Ak správa katastra podanému odvolaniu nevyhovie v celom rozsahu, o odvolaní rozhodne súd (§ 31 ods. 7 veta druhá a tretia katastrálneho zákona). Základným cieľom, respektíve poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd teda nie je súdom „skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje výlučne právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného. Správny súd nie je správnou inštanciou a nerozhoduje vo veci samej. Predmetom preskúmavania správnymi súdmi v predmetnej veci je rozhodnutie správy katastra o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Dôvodom zamietavého výroku preskúmavaného rozhodnutia je zistenie odporkyne, ţe predávajúci podľa kúpnej zmluvy z

1. augusta 2005, spísanej formou notárskej zápisnice na Notárskom úrade notára JUDr. V. Č., K.P., č. N X., Nz X., NCRIs X., nie sú vlastníkmi prevádzaných nehnuteľností, a teda nie sú osobami oprávnenými s nehnuteľnosťami takto nakladať, ku ktorému dospela postupom podľa § 31 ods. 1 veta druhá zákona č. 162/1995 Z. z. („katastrálny zákon“). Podľa tohto ustanovenia pri rozhodovaní o vklade prihliada správa katastra aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Touto skutkovou okolnosťou bola v zmysle odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia existencia rozhodnutia Správy katastra P. z
2. decembra 2006 č. X 72/2005-Ta (potvrdené rozhodnutím Katastrálneho úradu v P. z 27.03.2006 č. Xo 3/2006), ktorým bola v katastri nehnuteľností vykonaná oprava chyby v katastrálnom operáte spočívajúca v subjekte vlastníka predmetných nehnuteľností. Kataster v tomto konaní o oprave chyby katastrálneho operátu vychádzal z existencie rozhodnutia vydaného Okresným úradom v P., odbor PP a LH, zo
3. apríla 1999 č. OPPaLH 99/92-13/Sl, v zmysle ktorého nebol predmetný pozemok vydaný oprávneným osobám, resp. ich právnym nástupcom, ale bola im vyplatená finančná náhrada, čo správny orgán zistil na základe potvrdenia Fondu národného majetku z
4. októbra 2005, č. 2503/05/Ro-
5. Navrhovateľ 3/, ku ktorému sa pripojili aj viacerí ďalší účastníci konania, v odvolaní voči preskúmavanému rozhodnutiu odporkyne, ako aj v ţalobe, resp. odvolaní voči rozsudku 5Sţo/142/2010 8 krajského súdu, viackrát namietali zákonnosť rozhodnutia Okresným úradom v P., odbor PP a LH, zo
6. apríla 1999 č. OPPaLH 99/92-13/Sl, ktoré bolo podkladom pre opravu chýb v katastrálnom operáte v konaní vedenom Správou katastra P. pod č. X 72/2005-Ta. Poukázal tieţ na skutočnosť, ţe Mesto P. podalo na Okresnom súde P. tieţ ţalobu o určenie vlastníctva k predmetným pozemkov, pričom ako ţalovaní vystupujú účastníci 1/ - 66/. Opravou údajov katastra podľa ustanovenia § 59 ods. 1 písm. a/ katastrálneho zákona nemoţno riešiť spor o vlastníctvo. Rozhodnutie vydané podľa citovaného ustanovenia nemá hmotnoprávne, ale len evidenčné účinky, samo o sebe nerieši konečným spôsobom otázku, kto je vlastníkom nehnuteľností, resp. kto má vecné právo k nehnuteľnosti. Navyše všetky údaje o právnych vzťahoch k nehnuteľnosti zapísané v katastri na základe rozhodnutia orgánu štátnej správy by mali byť zapísané na základe záznamu podľa § 34 a nasl. katastrálneho zákona. Oprava chýb v katastrálnom operáte (§ 59 katastrálneho zákona) v tomto prípade prichádza do úvahy len pre prípad uţ zapísaných údajov na základe daného rozhodnutia, ktoré však boli zapísané nesprávne. Najvyšší súd v tomto konaní však nie je oprávnený preskúmavať zákonnosť rozhodnutia Správy katastra P. z
7. decembra 2006 č. X 72/2005- Ta. Je však jeho povinnosťou preskúmať postup odporkyne v konaní V 4106/2005-V vrátane toho, ako sa s existenciou tohto rozhodnutia vyporiadala v kontexte ďalších skutočností, ktoré v konaní boli uvedené. Odporkyňa je ako správny orgán pri svojom konaní a rozhodovaní viazaná zásadami správneho konania zakotvených v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní („správny poriadok“) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) ako všeobecným právnym predpisom upravujúcom správne konanie, pouţitie ktorého katastrálny zákon pre konanie o vklade vlastníckeho práva nevylučuje. V ich intenciách je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (§ 32 ods. 1 a 2 správneho poriadku). Povinnosť presného a úplného zistenia skutočného stavu veci je v prípade konania o vklade práv k nehnuteľnostiam, ale aj konania o zázname, či oprave chyby v katastrálnom operáte o to striktnejšia, ţe katastrálny úrad v nich môţe podstatným spôsobom zasiahnuť 5Sţo/142/2010 9 do ústavných práv na ochranu vlastníctva (čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky) dotknutých subjektov. Odporkyňa bola povinná rozhodnúť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi a na základe spoľahlivo zisteného stavu veci (§ 46 správneho poriadku) a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov, ako pouţila správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia (§ 47 ods. 3 správneho poriadku). Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe preskúmavané rozhodnutie odporkyne je nepreskúmateľné pre rozpor s § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku spočívajúci v neúplnosti administratívneho spisu a v nedostatku dôvodov a nezrozumiteľnosti. Najvyšší súd preto ani nemohol kvalifikovane posúdiť všetky námietky navrhovateľa 3/ uvedené v jeho odvolaní voči rozsudku krajského súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu totiţ odporkyňa v predmetnej veci nepostupovala v intenciách citovaných právnych noriem a je namieste konštatovať, ţe skutočný stav veci nezistila presne a úplne. Skutočnosti uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sú síce v spojitosti s rozhodnutiami a listinami obsiahnutými v administratívnom spise, avšak zo ţiadneho z nich nevyplýva, ktorý subjekt, respektíve ktoré subjekty sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Zo spisového materiálu správneho orgánu nevyplývajú skutočnosti, na základe ktorých správny orgán vyvodil právny záver, ţe predávajúci podľa kúpnej zmluvy z
8. augusta 2006 neboli oprávnení previesť na navrhovateľa 3/ ako kupujúceho vlastnícke právo v príslušnom spoluvlastníckom podiele k predmetným nehnuteľnostiam. Odporkyňa si bez ďalšieho osvojila skutočnosti obsiahnuté v rozhodnutiach Správy katastra P. z
9. decembra 2005 č. X 72/2005, Katastrálneho úradu v P. z
10. marca 2006 č. Xo 3/2006 a Okresného úradu v P., odbor PP a LH zo
11. apríla 1999 č. OPPaLH 99/92-13/Sl a nereflektovala ani námietky účastníkov vkladového konania V 4106/2005-V. Najmä však odporkyňa pochybila, keď nevzala na vedomie neskončené súdne konanie o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré je právnym prostriedkom k dosiahnutiu zmeny zápisov v katastru nehnuteľností tak, aby zápisy zodpovedali právnemu stavu. V administratívnom spise sa pritom nachádza ţaloba podľa § 80 písm. c/ OSP, ktorou sa Mesto P. v občianskoprávnom konaní domáha určenia, ţe je vlastníkom predmetných 5Sţo/142/2010 10 nehnuteľností. Povinnosťou odporkyne bolo s ohľadom na túto skutočnosť postupovať podľa § 31a písm. a/ katastrálneho zákona a konanie prerušiť do právoplatného skončenia súdneho konania. Pokiaľ teda krajský súd rozhodnutie odporcu ako vecne a právne správne potvrdil, rozhodol podľa názoru najvyšší súd v rozpore so zákonom. Z uvedeného dôvodu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP rozsudok Krajského súdu v P. zmenil tak, ţe preskúmavané rozhodnutie zrušil a vrátil odporkyni na ďalšie konanie. Úlohou odporkyne v ďalšom konaní bude, postupujúc v intenciách názoru vysloveného v tomto rozsudku, vyporiadať sa s námietkami navrhovateľa 3/ ako aj ďalších účastníkov konania, a to aj s prihliadnutím na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie o povolení vkladu, respektíve zamietnutí návrhu na vklad, ktoré tu budú v čase rozhodnutia. Odporkyňa je, samozrejme, povinná tieto skutočnosti a spôsob, akým sa s nimi vyporiadala, jasne, presne a presvedčivo uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.

§ 246cods.

1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a priznal v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľke v

1. rade ich náhradu vo výške 475,55 eura. Táto pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia JUDr. J. G., advokátom so sídlom v P., Ul. Floriánovej 2, a to podľa vyčíslenia predloţeného súdu
2. marca 2011 za tri úkony právnej sluţby – prevzatie a príprava zastúpenia (
3. septembra 2009) vo výške 115,90 eura, účasť na pojednávaní (
4. novembra 2009) vo výške 115,90 eura a porada s klientom (
5. novembra 2009) rovnako vo výške 115,90 eura, 3 x reţijný paušál á 6,95 eura, t. j. spolu 368,55 eura plus daň s pridanej hodnoty (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 3 písm. b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení účinnom od 01.06.2010). Daň z pridanej hodnoty, ktorú si právny zástupca JUDr. J. G. uplatnil, Najvyšší súd Slovenskej republiky priznal vo výške 20 % v súlade s § 85j ods. 1 a § 19 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Celkovo teda navrhovateľovi 3/ prislúcha náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 442,26 eura, ku ktorej sa prirátava náhrada za zaplatený súdny poplatok za odvolanie vo výške 33 eura. Náhradu trov konania zaplatí odporkyňa na účet advokáta v súlade s § 149 ods.

§ 246cods.

1 veta prvá OSP. 5Sţo/142/2010 11 JUDr. J. K., advokát so sídlom v S., ktorý navrhovateľa 3/ zastupoval v odvolacom konaní si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Navrhovateľom v

1. a
2. rade ako aj účastníkom konania v
3. aţ
4. rade náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si túto neuplatnili a ani im trovy odvolacieho konania nevznikli (§ 151 ods. 1 a 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov („zákon o súdnych poplatkoch“) upozorňuje krajský súd na pochybenie pri vyrubení súdneho poplatku za odvolanie, kedy povinnosť jeho zaplatenia uloţil nielen odvolateľovi (navrhovateľ 3/), ale všetkým navrhovateľom spoločne a nerozdielne, hoci odvolanie podal len jeden z nich. Následne bol súdny poplatok zaplatený aj navrhovateľom 1/, ktorý nie je osobou, ktorá podala odvolanie, a teda nie je v zmysle § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom v tomto odvolacom konaní. Krajský súd v P. preto ako súd príslušný (§ 11 ods. 1 veta štvrtá a § 9 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch) rozhodne o vrátení súdneho poplatku podľa § 11 ods. 1 veta prvá zákona o súdnych poplatkoch. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
5. marca 2011 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: P. Slezáková