1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2015/2573 O-32/2015 zo dňa 30.03.2015. Rozhodnutím žalovaného bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 33 000 Eur za porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“). Žalobcovi krajský súd náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd zhodnotil, že úlohou súdu v danej veci bolo posúdenie správnosti postupu a právnych záverov žalovaného ako i správneho orgánu prvého stupňa, ktoré viedli k uloženiu pokuty a zároveň posúdiť dôvodnosť jej uloženia v sume 33.000,- Eur.
názoru krajského súdu pokiaľ dispečer, resp. majster u žalobcu R. M. vydal zamestnancovi pokyn na očistenie poškodeného pásu rýpadla a miesta jeho roztrhnutia, jednalo sa o prácu, pri ktorej mohlo dôjsť k poškodeniu zdravia zamestnanca v dôsledku toho, že pri tejto práci vzniká fyzikálnym, resp. mechanickým vplyvom odpad v podobe odletujúcich, resp. padajúcich predmetov (úlomky, triesky, prach). Vykonávanie takejto práce potom vyžadovalo pridelenie účinných ochranných osobných pracovných prostriedkov (v konkrétnom prípade ochranných okuliarov) za účelom zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnanca pri vykonávaní takejto práce. Z predloženého administratívneho spisu mal za nepochybné, že žalobca si túto svoju povinnosť nesplnil, v dôsledku čoho vznikol jeho zamestnancovi pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví, keď pri čistení roztrhnutého pásu zemného rýpadla kladivom, odletel z kladiva úlomok kovu do oka zamestnanca žalobcu, ktorý mal dioptrické okuliare. Vzhľadom na námietku žalobcu v podanej žalobe súd prvého stupňa zdôraznil, že dioptrické okuliare (ktoré samozrejme nemôžu priliehať na tvár) majú iný účel ako chrániť zdravie zamestnanca (jeho zrak) pri práci a ich funkciu nemožno zamieňať s funkciou ochranného osobného pracovného prostriedku. V tejto súvislosti súd uviedol, že žalobca mal vypracovaný dokument zo dňa 03.03.2014 „Poskytovanie osobných ochranných pracovných prostriedkov“, v ktorom je v časti 4. (Poskytovanie osobných ochranných pracovných prostriedkov zamestnancom spoločnosti DM-SK s.r.o.), bod 4.1 (Zamestnanci robotníckych profesií), písm. B/ (Pri prácach v rizikách ďalej uvedených musia zamestnanci robotníckych profesií naviac dostať a používať) uvedené, že pri týchto prácach v prípade rizika poškodenia zraku maltou, prachom a rôznym materiálom musia zamestnanci robotníckych profesií naviac dostať a používať ochranné okuliare. Taktiež
návodu na obsluhu a údržbu Rýpadla 322D Caterpillar je potrebné nosiť prilbu, ochranné okuliare a ďalšie ochranné pomôcky tak, ako to vyžaduje povaha vykonávanej práce. Krajský súd mal za jednoznačné, že žalobca ako zamestnávateľ ochranné okuliare zamestnancovi A. Z. nepridelil, čo okrem zraneného zamestnanca potvrdil i dispečer, resp. majster R. M.. Rovnako to vyplýva z protokolu zo dňa 05.05.2014 (v znení jeho opravy) o vyšetrení príčin vzniku závažného pracovného úrazu, so závermi ktorého súhlasil i žalobca. Krajský súd tak ustálil, že žalobca ako zamestnávateľ porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 6 ods. 2, písm. b/ zák. č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, a to povinnosť poskytovať zamestnancom, u ktorých to vyžaduje ochrana ich života alebo zdravia, potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky a viesť evidenciu o ich poskytnutí. Ďalšieho pochybenia sa žalobca ako zamestnávateľ
súdu dopustil v tom, že v zmysle nariadenia vlády SR č. 395/2006 Z. z. neoboznámil zamestnanca (zrozumiteľne) s nebezpečenstvami, pred ktorými ho používanie poskytnutého osobného ochranného pracovného prostriedku chráni, a nepoučil ho o správnom používaní tohto osobného ochranného pracovného prostriedku, resp. mu neposkytol praktický výcvik (v prípad potreby). Toto pochybenie úzko súvisí s tým, že zamestnancovi ochranné osobné pracovné prostriedky (ochranné okuliare) vôbec neposkytol. V tejto súvislosti sa žalobca
názoru súdu nemôže odvolávať na to, že sa jedná o zamestnanca, ktorý u neho pracoval v pracovnom pomere do 15.12.2013 a počas trvania tohto pracovného bol dňa 12.08.2013 oboznámený s plánom bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pre stavbu: „Výstavba diaľnice Dl Jánovce - Jabloňov 2 úsek“, ako i s identifikáciou nebezpečenstva a rizík vrátane prijatých opatrení k zníženiu rizika pre stavby. Súd vyslovil, že bolo povinnosťou žalobcu poskytnúť zamestnancovi, ktorý pre neho pracoval na základe dohody o vykonaní práce zo dňa 04.03.2014, poučenie v zmysle nariadenia vlády SR č. 395/2006 Z. z., čo si
súdu uvedomuje i sám žalobca, keď v podanej žalobe uviedol, že sa tak stalo nedopatrením. Z vyššie uvedeného potom pre krajský súd vyplynulo, že žalobca ako zamestnávateľ porušil svoje zákonom stanovené povinnosti zakotvené v zákone č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (neposkytol zamestnancovi A. Z. pri čistení roztrhnutého pásu zemného rýpadla ochranné okuliare, ako účinný osobný ochranný pracovný prostriedok, napriek tomu, že si to vyžadoval charakter tejto práce a nebezpečenstvá z nej vyplývajúce ako i ochrana života alebo zdravia zamestnanca a neviedol evidenciu o poskytnutí osobných ochranných pracovných prostriedkov) a nariadení vlády SR č. 395/2006 Z. z. (neoboznámil zamestnanca s nebezpečenstvami, pred ktorými ho používanie poskytnutého osobného ochranného pracovného prostriedku chráni a nepoučil ho o správnom používaní tohto osobného ochranného pracovného prostriedku, resp.
potreby mu neposkytol aj praktický výcvik). Za porušenie uvedených právnych predpisov správny orgán prvého stupňa uložil žalobcovi pokutu v sume 33.000 Eur s tým, že sa jedná o najnižšiu sankciu, akú bol správny orgán oprávnený žalobcovi uložiť, nakoľko pracovný úraz vznikol zamestnancovi v dôsledku porušenia vyššie uvedených povinností a zamestnancovi bola spôsobená ťažká ujma na zdraví, čo vyplýva z posudku pracovného úrazu zo dňa 27.03.2014 (strata alebo podstatné oslabenie funkcie zmyslového ústrojenstva). Všetky vyššie uvedené pochybenia žalobcu ako zamestnávateľa sú uvedené v protokole zo dňa 05.05.2014 o vyšetrení príčin závažného pracovného úrazu, s ktorými bol žalobca, resp. jeho štatutárny zástupca oboznámený a so zistenými skutočnosťami a nedostatkami súhlasil, tieto nedostatky nerozporoval ani vo svojom podaní zo dňa 14.10.2014, v ktorom sa vyjadroval k oznámeniu o začatí správneho konania. V ďalšom zdôraznil, že žalobca ako zamestnávateľ objektívne zodpovedá za škodu vzniknutú jeho zamestnancovi v prípade, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia, teda k pracovnému úrazu. Dokonca zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, okrem prípadu, že sa zbaví zodpovednosti. Dôkazná povinnosť však jednoznačne zaťažuje zamestnávateľa, ktorý sa zbaví zodpovednosti (celkom), ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali; alebo škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť. Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, v prípade, ak preukáže, že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody; že jednou z príčin škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, resp. že zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví. Z predloženého administratívneho spisu, porušenie právnych predpisov, resp. ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zo strany zamestnanca nebolo preukázané. Naopak, nad akúkoľvek pochybnosť bolo preukázané porušenie povinností zo strany žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca sa
názoru súdu nemôže dovolávať toho, že zamestnanec zvolil na čistenie stroja neobvyklý a logike odporujúci pracovný postup búchanie kladivom o roztrhnutý pás rýpadla. Zamestnanec zvolil spôsob čistenia, ktorý sám považoval za vhodný, resp. účinný, nakoľko žiadny iný postup mu zamestnávateľ, teda žalobca neurčil, čo výslovne potvrdil majster R. M. ako priamy nadriadený zamestnanca. Uvedené sa týka i prostriedkov, ktoré žalobca použil na čistenie, nakoľko žiadne iné prostriedky mu žalobca neurčil. S poukazom na uvedené, nakoľko žalobca neurčil zamestnancovi podmienky, akým spôsobom má čistenie roztrhnutého pása vykonať, ani aké pracovné prostriedky má pričom použiť a zamestnanec vykonával svoje pracovné činnosti, ktoré boli od neho vyžadované jeho nariadeným, nie je možné dospieť k záveru, že zamestnanec konal svojvoľne a proti predpisom na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Žalobca sa
súdu tiež nemôže dovolávať toho, že nebolo dôvodné predpokladať, že pri čistení stroja by mohlo dôjsť k poškodeniu zraku zamestnanca, a teda nebol dôvod na poskytnutie ochranných okuliarov. Pokiaľ vydal nadriadený zamestnancovi pokyn na očistenie pásu zemného rýpadla (napr. od zeminy, kamenia, resp. iných nečistôt) pred jeho opravou, bolo
názoru súdu viac ako dôvodné predpokladať, že pri takejto práci môže vzniknúť odpad, prach, úlomky, resp. že zamestnanec môže dôjsť do kontaktu s odletujúcimi predmetmi, a teda je tu i riziko poškodenia zraku. Poskytnutie ochranných okuliarov pri takejto práci bolo plne dôvodné a bola to povinnosť žalobcu ako zamestnávateľa, pričom účel ochranných okuliarov v žiadnom prípade nemohli splniť dioptrické okuliare, ktoré zamestnanec nosil (a mal ich i v čase vzniku pracovného úrazu). Sám žalobca ako zamestnávateľ mal vo svojom internom predpise „Poskytovanie osobných ochranných pracovných prostriedkov" upravené, že pokiaľ hrozí riziko poškodenia zraku, napr. prachom alebo rôznym materiálom, zamestnanci v robotníckych profesiách musia dostať a používať ochranné okuliare. Taktiež v návode na obsluhu a údržbu rýpadla 322D je výslovne uvedené, že ak to vyžaduje povaha vykonávanej práce, je potrebné nosiť napr. i ochranné okuliare. Nepridelenie ochranných okuliarov, ako i ďalšie vyššie uvedené pochybenia žalobcu ako zamestnávateľa v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci bolo teda nepochybne porušením právnych predpisov, za ktoré žalobca zodpovedá, pričom nepreukázal žiadne dôvody, pre ktoré by sa mohol svojej objektívnej zodpovednosti (celkom alebo sčasti) zbaviť. Pracovný úraz, ktorý utrpel zamestnanec žalobcu ošetrujúca lekárka (poskytovateľ zdravotnej starostlivosti), posúdila ako ťažkú ujmu na zdraví spočívajúcu v strate alebo podstatnom oslabení funkcie zmyslového ústrojenstva (oka) a vykonanie znaleckého dokazovania, ktorého sa domáhal žalobca v podanej žalobe súd nepovažoval za potrebné. Pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty v sume 33.000 Eur, krajský súd poznamenal, že správny orgán vychádzal z toho, že v dôsledku pracovného úrazu bola zamestnancovi žalobcu spôsobená ťažká ujma na zdraví spočívajúca v podstatnom oslabení funkcie oka, pričom v takom prípade je zákonom stanovená najnižšia suma pokuty 33.000 Eur a v tejto sume bola žalobcovi pokuta i uložená, čo správny orgán prvého stupňa, ako i žalovaný vo svojich rozhodnutiach riadne zdôvodnili.
názoru krajského súdu ju treba považovať za primeranú vzhľadom k zisteným nedostatkom a takú, ktorá odráža všetky podstatné okolnosti, na ktoré je povinný správny orgán pri určovaní výšky pokuty prihliadať, najmä na závažnosť a mieru porušenia povinností žalobcu, ako i závažnosť následkov, ktoré by zo zistených porušení mohli vzniknúť. Takto uložená pokuta spĺňa aj požiadavku preventívneho pôsobenia na žalobcu ako zamestnávateľa na dodržiavanie jeho povinností pri zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Pokutu v nižšej sume nebolo možné žalobcovi uložiť a nemohol tak urobiť ani správny súd v rámci svojho moderačného oprávnenia, pretože pri ťažkej ujme na zdraví je zákonom stanovená spodná hranica pokuty 33.000 Eur a uložiť pokutu v nižšej sume nebolo možné. Krajský súd záverom vyslovil názor, že záver oboch správnych orgánov, ktorí urobili a vo svojich rozhodnutiach ustálili, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade i s hmotnoprávnymi ustanoveniami vyššie citovaných zákonov, a preto sa s nimi súd stotožnil. Rozsudok krajského súdu napadol žalobca včas podaným odvolaním, v ktorom namietal, že krajský súd v plnom rozsahu akceptoval rozhodnutie žalovaného, tvrdenie žalovaného nijakým spôsobom nepreveril, vo svojom rozhodnutí vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu a v dôsledku toho potom došiel k nesprávnym právnym záverom. Pre posúdenie, či žalobca splnil zákonnú povinnosť je
neho potrebné si uvedomiť, že pracovný úraz sa stal dňa 20.03.2014 s tým, že zamestnanec A. Z. bol u žalobcu ako zamestnávateľa v tom čase v pracovnom pomere na základe dohody o vykonaní práce zo dňa 04.03.2014. Pracovník A. Z. bol však u žalobcu zamestnaný pred tým aj na základe pracovnej zmluvy v období od 14.08.2013 do 15.12.2013. V ďalšom žalobca uviedol:
ktorého ak vznikla škoda zamestnancovi preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví. Opakovane uviedol, že zamestnanec absolvoval školenia, išlo o skúseného pracovníka, ktorý mal špeciálne preukazy na obsluhu Cat rýpadla 322 D, a preto tento pracovník bol preškolený na osobitné predpisy. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie prípadne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril v podaní zo dňa 25.04.2016, v ktorom uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom, ktorý považuje za vecne správny a zákonný. Žalovaný mal za to, že skutok bol v konaní plne a jednoznačne preukázaný tak, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia a z predložených písomností a vyjadrení, pričom za podstatnú považoval predovšetkým skutočnosť, že ide o preukázané závažné porušenie povinností žalobcu v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a v príčinnej súvislosti s týmto porušením došlo ku vzniku pracovného úrazu zamestnanca s následkom ťažkej ujmy na zdraví. Žalobca využil možnosť vyjadriť sa a predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v celom konaní a v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by konajúcemu súdu neboli známe a mali by rozhodujúci vplyv na posúdenie jeho zodpovednosti. Žalovaný tak trvá na tom, že súd sa dôsledne vysporiadal s argumentáciou žalobcu a túto správne posúdil. Keďže ide o objektívnu zodpovednosť žalobcu, nie je podstatné zavinenie žalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny; preto ho po preskúmaní opodstatnenosti odvolacích dôvodov postupom
1 a 2 O.s.p. potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19.04.2017 potom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu,
procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Je nutné zdôrazniť, že
ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo 98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody). V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bolo rozhodnutie krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2015/2573 O-32/2015 zo dňa 30.03.2015, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. k. P: 76/2014-R 2014/6/144 zo dňa 02.12.2014 o uložení pokuty žalobcovi vo výške 33 000 Eur
ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce za porušenie povinností stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona o inšpekcii práce, a to konkrétne tým, že žalobca porušil ustanovenie § 6 ods. 2 písm. b/ zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bezpečnosti“) v nadväznosti na § 6 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 395/2006 Z. z. o minimálnych požiadavkách na poskytovanie a používanie osobných ochranných prostriedkov (ďalej len „nariadenie“) v tom, že nesplnil povinnosť poskytnúť svojmu zamestnancovi A. Z. na ochranu života a zdravia pri čistení pásu rýpadla CAT 322 kladivom dňa 20.03.2014 potrebné a účinné osobné ochranné pracovné prostriedky - ochranné okuliare, neviedol evidenciu o poskytnutí osobných ochranných pracovných prostriedkov a neoboznámil A. Z. s nebezpečenstvami, pred ktorými ho má používanie osobného ochranného pracovného prostriedku chrániť. Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že správny orgán prvého stupňa (Inšpektorát práce Prešov) vykonal v období 03.04.2014 do 05.05.2014 vyšetrovanie príčin vzniku pracovného úrazu s následkom ťažkej ujmy na zdraví A. Z., ku ktorému došlo u žalobcu (ako zamestnávateľa) na stavbe diaľnice „D1 úsek Janovce - Jablonov, II. Úsek“, SO
1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce za správny delikt žalobcu, ktorého sa dopustil tým, že porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu z príslušných právnych predpisov. Krajský súd odvolaním napadnutým rozsudok žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného zamietol, nakoľko záver oboch správnych orgánov považoval za súladný so zásadami logického myslenia a s hmotnoprávnymi ustanoveniami.
1 písm. a/ bod 3 zákona o inšpekcii práce, inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia.
1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur.
2 písm. b/ zákona o bezpečnosti, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci prostredníctvom osobných ochranných pracovných prostriedkov je zamestnávateľ povinný bezplatne poskytovať zamestnancom, u ktorých to vyžaduje ochrana ich života alebo zdravia, potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky a viesť evidenciu o ich poskytnutí.
2 nariadenia, zamestnávateľ je povinný zamestnanca zrozumiteľne oboznámiť s nebezpečenstvami, pred ktorými ho používanie poskytnutého osobného ochranného pracovného prostriedku chráni, a poučiť ho o správnom používaní tohto osobného ochranného pracovného prostriedku a
potreby mu poskytnúť aj praktický výcvik. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že odvolanie žalobcu proti rozsudku krajského súdu sa podstatne neodlišovalo od dôvodov podanej žaloby o preskúmanie rozhodnutia žalovaného, s ktorého dôvodmi sa krajský súd v plnom rozsahu vysporiadal a jeho skutkové zistenia aj právne závery považuje odvolací súd za vecne správne. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami správnych orgánov ako aj s ich právnym posúdením, v konaní, ani v rozhodnutiach správnych orgánov nezistil porušenie žiadneho z ustanovení správneho poriadku ani iného právneho predpisu. Správne rozhodnutia oboch stupňov obsahujú všetky náležitosti v zmysle § 47 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
ktorého sa rozhodlo, v odôvodnení správne orgány uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Odvolací súd dospel zhodne ako krajský súd k záveru, že správne orgány oboch stupňov postupovali v danej veci v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým spôsobom zistili skutkový stav a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver a preto krajský súd nepochybil, keď žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi, a s ktorými sa stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i
názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Pre odvolací súd bolo v konaní nesporné, že žalobca sa porušenia zákonnej povinnosti dopustil tak, ako to bolo ustálené správnymi orgánmi. Stotožnil sa aj so záverom krajského súdu, že porušenie právnych predpisov zo strany zamestnanca nebolo v konaní preukázané. Preto ak krajský súd dospel k záveru, že skutkový stav veci bol v správnom konaní spoľahlivo zistený a postup ako aj rozhodnutia správnych orgánov v oboch stupňoch považoval za vydané v súlade so zákonom, bolo potrebné rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, považovať za správne. V súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd konštatuje, zhodne so záverom správnych orgánov, ako aj so záverom krajského súdu, že bolo jednoznačne preukázané, že žalobca svojim konaním porušil povinnosti stanovené predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona o inšpekcii práce, a to konkrétne tým, že žalobca porušil ustanovenie § 6 ods. 2 písm. b/ zákona o bezpečnosti v nadväznosti na § 6 ods. 2 nariadenia. Neobstojí argument žalobcu, že neexistencia záznamu o poskytnutí OOPP automaticky neznamená, že OOPP neboli zamestnancovi k dispozícií. Súd má za preukázané, že v čase kontroly miesta pracovného úrazu sa v rýpadle CAT 322 nachádzali ochranné okuliare v originálnom balení, čo však samo o sebe neznamená, že sa tam nachádzali aj v čase, keď došlo k pracovnému úrazu, najmä s prihliadnutím na informáciu postihnutého zamestnanca, že mu ochranné okuliare neboli pridelené a nenachádzali sa ani v bagri, rovnako ako aj na informácie poskytnuté dispečerom, ktorý uviedol, že postihnutému zamestnancovi pridelil prilbu a ochrannú vestu, ochranné okuliare mu neposkytol. Odvolací súd mal z uvedeného za preukázané porušenie povinnosti žalobcu v zmysel ustanovenia § 6 ods. 2 nariadenia, keď zamestnancovi neposkytol účinné osobné ochranné pracovné prostriedky. Rovnako zanedbal evidenciu poskytovania OOPP, nakoľko nevedel preukázateľným spôsobom zdokladovať poskytovanie OOPP zamestnancovi. Ďalšie preukázané pochybenie žalobcu spočívalo v absencii poučenia zamestnanca o používaní ochranných prostriedkov s ohľadom na nebezpečenstvo, pred ktorým ho malo používanie OOPP chrániť. Uvedené pochybenie nebolo možné vyvrátiť tvrdením, že v prípade postihnutého zamestnanca šlo o pravidelne školeného pracovníka so špeciálnym preukazom obsluhy stavebného stroja, či predložením dokladu o školení zamestnanca v oblasti interných predpisov na zaistenie bezpečnosti ochrany zdravia vykonaného v rámci predchádzajúceho pracovného pomeru so žalobcom. Bolo povinnosťou žalobcu zabezpečiť školenie zamestnancovi, ktorý pre neho pracoval na základe dohody o vykonávaní práce zo dňa 04.03.2014, v oblasti bezpečnostných rizík a poučiť zamestnanca v zmysle ustanovenia § 6 ods. 2 nariadenia o poskytovaní a používaní OOPP. Ako správne uviedol žalovaný v danom prípade sa jednalo o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorého predmetom bol správny delikt právnickej osoby. Od ostatných správnych deliktov sa tento delikt odlišuje znakom zodpovednej osoby, ktorou je právnická osoba ako celok, nie teda fyzické osoby - zamestnanci, členovia a pod., ktorých prostredníctvom právnická osoba koná. Nepožaduje sa preukázať zavinenie fyzickej osoby, ktorá za právnickú osobu konala alebo mala konať. Zavinenie teda nie je pojmovým znakom správneho deliktu právnickej osoby. Preukazuje sa len porušenie právnej povinnosti. Ide tu o tzv. objektívnu zodpovednosť, a to zodpovednosť absolútnu. „Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia o uložení pokuty za správny delikt
1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. správny súd nemôže prihliadať na námietky žalobcu o zbavení sa objektívnej zodpovednosti za pracovný úraz s odkazom na ustanovenie § 196 Zákonníka práce.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Sžo 130/2008) Odvolací súd v zmysle uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na námietku žalobcu o zbavení sa objektívnej zodpovednosti za pracovný úraz s poukazom na § 196 ods. 2 Zákonníka práce neprihliadol z dôvodu, že predmetom konania v danej veci nie je zodpovednosť za škodu spôsobenú pracovným úrazom, ale preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia o uložení pokuty za správny delikt, pri ktorom je podstatné zistenie protiprávneho konania alebo stavu. V tejto veci bolo zistené, že minimálne v čase pracovného úrazu s následkom ťažkej ujmy na zdraví zamestnanca žalobca neposkytol zamestnancovi účinné OOPP; neoboznámil zamestnanca s nebezpečenstvami, pred ktorými ho má používanie OOPP chrániť; neviedol evidenciu o poskytovaní OOPP; zamestnancovi nebol vydaný pokyn na vykonanie práce bezpečným pracovným postupom a neurčilo sa mu náradie, ktoré má použiť; čo predstavuje porušenie povinností žalobcu ako zamestnávateľa. V konaní o preskúmanie zákonnosti napadnutého správneho rozhodnutia preto nemožno aplikovať ani ustanovenia § 196 ods. 2 Zákonníka práce o čiastočnom zbavení sa objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom; toto ustanovenie sa použije v občianskoprávnom konaní o zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pri pracovnom úraze. V predmetnej veci však zisťovanie zákonných podmienok rozhodujúcich pre posúdenie zavinenia pre účely zistenia nároku na náhradu škody zo vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom nebolo právne relevantné, pretože postup a rozhodnutie žalovaného o uložení pokuty za správny delikt bol odôvodnený porušením, resp. nesplnením povinností vyplývajúcich pre žalobcu ako zamestnávateľa z vyššie citovaných predpisov, pričom treba zdôrazniť, že ide o zodpovednosť objektívnu, ktorá vzniká bez ohľadu na zavinenie žalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež dospel k totožnému záveru ako krajský súd, že pokuta bola žalobcovi uložená dôvodne, pretože žalobca porušil povinnosti stanovené predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona o inšpekcii práce, a to porušením ustanovenie § 6 ods. 2 písm. b/ zákona o bezpečnosti v nadväznosti na § 6 ods. 2 nariadenia konaním podrobne špecifikovaným v prvostupňovom rozhodnutí. Na základe skutkových okolností bolo preukázané, že poškodený zamestnanec utrpel závažný pracovný úraz s následkom ťažkej ujmy na zdraví pri vykonávaní čistenia pásu rýpadla CAT 322, pričom žalobca neposkytol zamestnancovi OOPP, nezabezpečil poučenie zamestnanca o používaní OOPP a ochrane, ktorú poskytujú pred prípadnými nebezpečenstvami, pričom ani riadne neviedol evidenciu o poskytnutých OOPP. Odvolací súd zdôrazňuje, že sa jedná o najnižšiu sankciu, akú bol správny orgán prvého stupňa oprávnený žalobcovi uložiť vzhľadom k tomu, že pracovným úrazom bola zamestnancovi spôsobené ťažká ujma na zdraví. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu tak odvolací súd konštatuje, že tieto vo svetle vyššie uvedeného, nepovažoval za dôvodné, nakoľko žalobca neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov vyvrátili, a teda neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia konštatuje, že argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský súd zamietol jeho žalobu. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku podrobným spôsobom vysporiadal so žalobnými námietkami, a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok krajského súdu ako vecne správny
1 a 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie trov konania neumožňuje. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní
predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.