1 písm. b/ Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „Zák. práce“ alebo „Z. p.“)
1 Zák. práce v rozhodnom znení (v čase neplatnej výpovede) a na žiadosť zamestnávateľa
2 Zák. práce znížiteľná, resp. aj nepriznateľná za čas presahujúci deväť mesiacov má v časti náhrady za 9 mesiacov charakter satisfakčný i sankčný, v ďalšom období potom plní najmä sociálnu funkciu. Žalovanej, ktorá žalobkyni dala neplatnú výpoveď a po oznámení záujmu žalobkyne na jej ďalšom zamestnávaní tejto odmietla prideľovať prácu, preto nešlo vyhovieť, pokiaľ požadovala nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni celkom;
súdu prvej inštancie však boli dané dôvody pre nepriznanie náhrady za čas presahujúci 9 mesiacov a to prakticky preto, že žalobkyňa sa zapojila ešte v čase plynutia výpovednej lehoty do pracovného procesu u spoločnosti SCP PAPIER a. s. (u ktorej bola zamestnanou od
ktorého boli dané dôvody na nepriznanie (žalobkyni) náhrady mzdy za akúkoľvek časť obdobia presahujúceho 9 mesiacov, považujúc takto za čiastočne dôvodné odvolanie žalobkyne. Poukázal na závery ustálenej tzv. ponovembrovej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo skrátene „NS SR“) i Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) i nepoužiteľnosť tej skoršej v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien po roku 1989 s odkazmi najmä na uznesenie NS SR zo 14. septembra 2011 sp. zn. 6 Cdo 157/2010 a rozsudky NS ČR zo 7. júna 2011 sp. zn. 21 Cdo 1064/2010 a z 15. mája 2012 sp. zn. 21 Cdo 1511/2011,
ktorých základným hľadiskom pre zníženie či nepriznanie náhrady mzdy
2 Zákonníka práce je, či sa zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne prečo tak neurobil, pričom krátenie, resp. nepriznanie náhrady mzdy prichádza do úvahy len vtedy, ak vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si (zamestnať sa) za podmienok buď výhodnejších alebo prinajmenšom rovnocenných s tými, aké mal u zamestnávateľa, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer. O prípad takéhoto žalobkyňou zavineného nedosahovania porovnateľného príjmu nešlo v období jej zamestnania u spoločnosti SCP PAPIER a. s. ani v prvom období podnikania žalobkyne do konca roku 2008, v prvom prípade pre podstatne nižší zárobok než ten u žalovanej a v druhom pre nemožnosť kladenia žalobkyni za vinu, že v čase rozbiehania svojich podnikateľských aktivít myslela aj na použitie zisku na rozvoj spoločnosti a preto si neurčila plat ani nevyplatila zisk tak, aby si vyrovnala, o čo bol jej príjem v takomto období nižší než ten u žalovanej. Až od začiatku roka 2009, nasledujúceho po zamestnaní žalobkyňou jej prvých dvoch zamestnancov (skladníka a účtovníčky), na ktorého začiatku navyše nerozdelený zisk spoločnosti činil 57 975,83 €, potom šlo usudzovať na stav garancií v podnikaní, i žalovanou zmieňovaný nárast prestíže súvisiaci s postavením žalobkyne ako vedúcej pracovníčky a (do tretice) tiež možnosť žalobkyne určiť si plat, zodpovedajúci jej vzdelaniu i praxi, pre ktoré už pretrvávajúci stav dosahovania ňou nižších než skôr jej žalovanou vyplácaných príjmov nemohol ísť ďalej na ťarchu žalovanej. Právny význam nemala námietka žalovanej prinesením (žalobkyňou) až v odvolacom konaní novej skutočnosti dojednania pracovného pomeru u spoločnosti SCP PAPIER a. s. na dobu určitú (ak žalobkyni vedenie sporu o neplatnosť výpovede dojednanie pracovného pomeru na dobu neurčitú neumožňovalo) a nedôvodnou bola námietka žalobkyne, týkajúca sa neuplatnenia žalovanou námietky premlčania úrokov z omeškania (pre urobenie takejto námietky obsahom podania zo 14. februára 2012), pričom žalovaná neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie ňou tvrdenej možnosti zamestnania sa žalobkyne v rozhodnom čase za výhodnejších alebo rovnocenných podmienok a aj argumentácia žalovanej usilujúcu sa o spochybnenie nároku žalobkyne na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa bola špekulatívnou, dôvodil tiež odvolací súd. 5. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolania žalobkyňa i žalovaná. 6. Žalovaná dovolaním napadla rozsudok v zmeňujúcej časti, navrhujúc tu jeho zmenu nepriznaním žalobkyni náhrady mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov ani úroky z omeškania zo sumy priznanej odvolacím súdom, alternatívne potom zrušenie rozsudku odvolacieho súdu v ňou napadnutej časti s vrátením mu veci v takejto časti na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci a inou vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“). Za správne považovala výsledky vykonaného dokazovania aj z neho vyvodené právne závery súdu prvej inštancie. Ten
nej s prihliadnutím k statusu žalobkyne ako nositeľky všetkej rozhodovacej činnosti v spoločnosti Simply supplies s. r. o. správne vyhodnotil nevyplatenie si žalobkyňou žiadneho podielu na zisku a z toho plynúcu výšku jej mzdy neprimeranú tej dosahovanej u žalovanej ako účelové a nekorektné správanie, ktoré má ísť práve na jej vrub. Pri rozpočítaní zisku spoločnosti žalobkyne za roky 2006 - 2008 na jednotlivé mesiace a spočítaní súm žalobkyňou si reálne vyplácaných s takýmito ďalšími sumami by žalobkyňa v celom rozhodnom období bola schopná dosahovať príjem vyšší než bola ostatná hrubá mzda u žalovanej a na nepriznaní náhrady mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov preto treba trvať. Postavenie podnikateľa je
žalovanej v porovnaní s postavením zamestnanca prestížnejším vždy a v takomto výhodnejšom postavení bola žalobkyňa už od založenia svojej obchodnej spoločnosti (ak navyše i sám odvolací súd uvádza, že od roku 2009 mala vo svojej spoločnosti výhodnejší druh práce, než mala u žalovanej a ak zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie len na základe svojej úvahy, táto je i nepreskúmateľnou).
2 písm. b/ a c/ O. s. p. Odvolaciemu súdu vytkla nesprávnu interpretáciu ustanovenia § 79 ods. 2 Zák. práce, keď
jej názoru i názoru vyjadreného v odvolacím súdom použitom uznesení NS sp. zn. 6 Cdo 157/2010 by súdy mali pristupovať k nepriznaniu náhrady mzdy v zmysle tohto ustanovenia len výnimočne. Poukazovala na to, že ona vôbec nemala povinnosť sa zamestnať, žalovanej sa nemôže vyplatiť konať protiprávne a v konaní nebolo sporným, že v priebehu celého obdobia krytého jej požiadavkou na náhradu mzdy nedosahovala ani zďaleka taký príjem, ako u žalovanej, takže súdy sa mali zaoberať len tým, či priznanie plnej náhrady nie je v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd
nej práve rozpornosť priznania jej náhrady mzdy i za rok 2009 a nasledujúce s dobrými mravmi neodôvodnil, keď najmä nevzal zreteľ na výsledky podnikania spoločnosti Simply supplies s. r. o. v takýchto rokoch (v rokoch 2010 a 2012 zisk len 2 288 €, resp. 4 684 € a v roku 2011 dokonca strata 4 810 €). Tie napriek optimistickejšej situácii zo skorších dvoch rokov nasvedčovali odôvodnenosti nevyplatenia si ňou zisku a nezvýšenia jej platu. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nekorešponduje so zámerom zákonodarcu chrániť zamestnanca pred nezákonným konaním zamestnávateľa. Nesprávnou je aj požiadavka odvolacieho súdu na skúmanie pomerov žalobkyne pre účely rozhodovania o poplatkovej povinnosti žalovanej, keďže v tomto prípade je žalobkyňa od poplatkov oslobodená zo zákona a napokon i zamietnutie žaloby v časti sadzby úrokov z omeškania prevyšujúcej 6 % ročne, kde sa žalovaná dovolala len premlčania nárokov na náhradu mzdy a v časti úrokov z omeškania tak urobila až potom, čo jej súd na to vytvoril priestor. 8. Aj vyjadreniami k dovolaniam obe dovolateľky navrhli len nevyhovenie dovolaniu súperky v spore a vyhovenie dovolaniu vlastnému. 9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (
ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už
tohto zákona. Keďže však dovolanie tu bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť
právneho stavu existujúceho v čase jeho podania, teda
príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.). 10. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tiež § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, že obe dovolania boli podané včas aj naň oprávnenými subjektami, zastúpenými v súlade s ust. § 429 ods. 1 C. s. p. (skôr § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je síce prípustné (
1 O. s. p. so zreteľom k jeho nasmerovaniu proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu), nemožno ho však považovať za dôvodné, v prípade dovolania žalobkyne potom ide o nasmerovanie mimoriadneho opravného prostriedku proti takému rozhodnutiu (rozumej častiam rozsudku odvolacieho súdu), proti ktorému takýto opravný prostriedok prípustný nie je. 11.
1 Zák. práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 12.
2 Zák. práce (v znení rozhodnom aj pre prejednávanú vec, účinnom do
ktorého ustanoveniami tohto zákona (tu rozumej Zák. práce v znení zákona č. 348/2007 Z. z.) sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred
právnej úpravy platnej do
názoru dovolacieho súdu v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa táto judikatúra stala nepoužiteľnou. Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb., prijatý s účinnosťou od
názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad,
ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zák. práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z odseku 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.
2 Zák. práce môže súd rozhodnúť len na základe žiadosti zamestnávateľa, dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné rozhodnutie má zamestnávateľ. Žalovaná splnenie týchto podmienok síce tvrdila, okrem toho, že tak ale v časti dotknutej jej dovolaním neurobila v zmysle vyššie podaného názoru o správnej interpretácii rozhodného ustanovenia hmotného práva (tu rozumej tvrdením s následnou povinnosťou preukazovania rozpornosti uplatňovania nárokov žalobkyne s dobrými mravmi), namieste je stotožnenie sa s odvolacím súdom v tom, že neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie zamestnania sa, resp. podnikania žalobkyne v rozhodnom čase za podmienok prinajmenšom rovnocenných s tými u nej (žalovanej) alebo aspoň existencie objektívnej (z dôvodov len žalobkyni pričítateľných však nevyužitej) možnosti na takéto zamestnanie sa alebo podnikanie. 20. Pri zamestnaní sa u spoločnosti SCP PAPIER a. s. totiž naozaj nemôže byť žiadneho sporu o tom, že príjem žalobkyne z takého zamestnania po celú dobu jeho trvania bol podstatne nižším než ten u žalovanej a zároveň výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané nič nasvedčujúce tomu, že by takýto nižší príjem mal byť kompenzovaný čímkoľvek, pre čo by šlo usúdiť aspoň na rovnocennosť zamestnania s tým u žalovanej. 21. U podnikania žalobkyne potom odvolací súd
názoru súdu dovolacieho korektne rozlišoval medzi obdobím prvotného rozvoja podnikateľských aktivít žalobkyne, v ktorom táto bola zdržanlivou pri posilňovaní tzv. personálneho substrátu ňou založenej spoločnosti i v nakladaní so ziskom vytvoreným spoločnosťou a obdobím ďalším, v ktorom bolo prijatie prvých dvoch zamestnancov sprevádzané i takým výsledkom podnikania (za roky predchádzajúce roku 2009), ktorý už oprávňoval na hodnotenie neskoršieho odmeňovania samotnej žalobkyne prakticky nezmeneným spôsobom za neadekvátne zmenenému postaveniu. Nejde totiž akceptovať názor žalovanej,
ktorého podnikateľský status niekoho je (sám osebe) vždy prestížnejším ako status zamestnanecký (hocako s prvým z nich je spojená vyššia miera nezávislosti), nakoľko bez významu tu nemôžu byť aj konkrétne okolnosti podnikania, resp. zamestnania sa (zamestnanec vo vyššej pracovnej pozícii u renomovaného zamestnávateľa, etablovaného v určitom alebo aj viacerých segmentoch trhu má nepochybne vyššiu mieru prestíže než začínajúci podnikateľ ešte len budujúci povedomie o svojom podniku a nezriedka - podobne ako aj v prejednávanej veci - na začiatku nezamestnávajúci nikoho iného než seba samého). 22. Úmerne takémuto rozlišovaniu potom nešlo nevidieť rozdiel medzi statusom žalobkyne v čase zabezpečovania všetkých pre podnikanie najnutnejších činností ňou samotnou (status takpovediac dievčaťa pre všetko) a jej statusom v čase, v ktorom navzdory ponechaniu si i ňou pracovného úväzku sa stala vedúcou zamestnankyňou (tým, že prijala najskôr prvých dvoch a neskôr i ďalších zamestnancov). Podobne od nej nebolo možné (napriek odlišnému názoru žalovanej) požadovať, aby už od počiatku dosahovania takých hospodárskych výsledkov žalobkyňou založenej obchodnej spoločnosti, ktoré by umožňovali platové „dorovnanie“ žalobkyne na úroveň dosahovanú u žalovanej, žalobkyňa prijala takéto rozhodnutie (nehľadiac pritom na budúce potreby podnikania prakticky len v záujme vytvorenia podmienok, aby žalovaná mohla požadovať zníženie či dokonca aj nepriznanie náhrady mzdy potom, čo to bolo práve neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej, ktoré žalobkyňu primälo uvažovať o jej ďalšom profesionálnom uplatnení v podnikaní). Práve preto v tomto prípade a v prvom období zhora, totožnom s obdobím uvedeným v zmeňujúcom výroku rozsudku odvolacieho súdu, neboli rozhodujúcimi (na rozdiel od obdobia neskoršieho) hypotetické príjmy žalobkyne
výpočtov ponúknutých žalovanou, ale príjmy skutočné. 23. Dovolací súd riadiaci sa týmito úvahami a za stavu nemožnosti prijatia námietky o nepreskúmateľnosti úvah odvolacieho súdu preto dospel k záveru, že dovolanie žalovanej nie je dôvodné. Preto toto dovolanie
p. zamietol. 24. Pokiaľ šlo o dovolanie žalobkyne, toto bolo nasmerované proti dvom potvrdzujúcim výrokom rozsudku odvolacieho súdu (z ktorých prvý sa týkal zamietnutia žaloby o úroky z omeškania sadzbou prevyšujúcou 6 % ročne a druhý rovnako zamietnutia žaloby o náhradu mzdy nad súčet súm priznaných rozsudkami oboch nižších súdov, teda nad sumu 51 708,60 € /17 001,20 + 34 707,40/) a jednému výroku s povahou uznesenia, ktorým došlo k čiastočnému zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie a k vráteniu mu veci na ďalšie konanie. V tomto prípade sa žiada pripomenúť, že dovolaním šlo
úpravy procesného práva, účinnej v čase začatia dovolacieho konania v tejto veci, napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.), podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudkom odvolacích súdov boli upravené v ustanovení § 238 O. s. p., u uznesení bola úprava súčasťou § 239 rovnakého zákona a napokon prípustnosť dovolania bez ohľadu na formu rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu výskytu tzv. zmätočnostných vád vymedzovalo ustanovenie § 237 O. s. p. 25.
1 O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej;
odseku 2 rovnakého ustanovenia aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a
odseku 3 tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak šlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. 26.
1 O. s. p. bolo dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd a/ zmenil uznesenie súdu prvého stupňa alebo b/ rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska, tu inak s výslovným vylúčením dovolania proti rozhodnutiu (správne uzneseniu) odvolacieho súdu odmietajúcemu odvolanie proti rozhodnutiu (opäť správne uzneseniu) súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/.
odseku 2 tu citovaného ustanovenia O. s. p. bolo dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky a napokon odsek 3 ustanovoval, že ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, súdnych poplatkoch, oslobodení od súdnych poplatkov, prerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. 27. Prípustnosť dovolania
ani
p. tu do úvahy neprichádza. Pri tých dvoch (z celkom troch) žalobkyňou napádaných výrokoch rozsudku odvolacieho súdu, pri ktorých forma rozhodnutia zodpovedá aj jeho povahe, totiž dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci, v ktorej dovolací súd dosiaľ nerozhodoval (a vylúčené preto muselo byť aj odchýlenie sa odvolacím súdom od právneho názoru vysloveného súdom dovolacím - ktorý tu nebol), nešlo tu ani o prípad vyslovenia prípustnosti dovolania vo výroku potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu s poukazom na zásadný právny význam rozhodnutia a ani o prípad potvrdenia rozsudku vyslovujúceho neprijateľnosť zmluvnej podmienky v tzv. spotrebiteľskej veci.
p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
p. 30. Žalobkyňa procesné vady
1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietala a existenciu žiadnej z takýchto vád nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania tak z týchto ustanovení vyvodiť nešlo. 31. Pokiaľ šlo o vadu i namietanú
1 písm. f/ O. s. p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), u tejto (rovnako ako u všetkých vád
1 O. s. p.) je jedným zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (bez potreby na ňom i v tejto konkrétnej veci čokoľvek meniť) tiež to, že rozhodujúcim tu nie je názor (subjektívne presvedčenie) dovolateľky, že konanie pred odvolacím súdom, či oboma nižšími súdmi a/alebo jeho výsledok je zaťažené (-ý) niektorou takouto vadou, ale len objektívna skutočnosť (zistenie dovolacieho súdu), že treba usudzovať na výskyt niektorej takejto vady. V prejednávanej veci však o prípad takéhoto zistenia nešlo. 32. V prejednávanej veci malo aj
dovolania žalobkyne (obdobne ako
dovolania žalovanej, u ktorého atribút prípustnosti splnený bol) tvrdenú zmätočnostnú vadu založiť to, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil (urobil ho nepreskúmateľným), pričom žalobkyňa videla nedostatok dôvodov v absencii argumentov na podporu názoru,
ktorého priznanie náhrady mzdy
2 Zák. práce aj za obdobie rokov 2009 - 2013 bolo rozporným s dobrými mravmi.
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
neho nebolo spravodlivým. Ak aj by tieto jeho úvahy boli výsledkom nesprávneho hodnotenia dôkazov (tu rozumej najmä nesprávneho záveru o tom, že v období začínajúcom rokom 2009 výsledky podnikania spoločnosti žalobkyne už zotrvanie pri skoršom spôsobe odmeňovania žalobkyne neodôvodňovali), zaoberať sa ich správnosťou by bolo možné len pri procesne prípustnom dovolaní. Zrušenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti žalovanej s vrátením veci v tejto časti prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie potom zaiste mohlo byť (a v tomto konkrétnom prípade všetko nasvedčuje tomu, že aj skutočne bolo) produktom nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom (tu rozumej trvania ním na skúmaní podmienok oslobodenia žalobkyne od súdnych poplatkov, hoci jej principiálne patrilo - zo zákona - osobné oslobodenie), aj túto nesprávnosť by ale šlo reparovať len na základe procesne prípustného dovolania. 37. Vzhľadom na uvedené preto možno zhrnúť, že v prejednávanej veci prípustnosť dovolania žalobkyne nešlo vyvodiť z ustanovenia § 238, § 239 ani § 237 O. s. p. Najvyšší súd preto toto dovolanie
c/ C. s. p. (ako podanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné) odmietol. Pritom - riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania - sa rozsudkom odvolacieho súdu v časti napádanej neprípustným dovolaním z hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal. 38. O trovách dovolacieho konania rozhodol
1 per analogiam a § 262 ods. 1 C. s. p. spôsobom uvedeným v tretej vete výroku tohto rozsudku. Výsledkom dovolacieho konania bol totiž neúspech dovolania žalovanej v kombinácii s odmietnutím dovolania žalobkyne, postaviteľným na roveň zastaveniu konania z viny tejto strany sporu (ktoré malo z procesného hľadiska rovnaké účinky, akoby aj žalobkyňa bola so svojím dovolaním - tu rozumej vecne - neúspešnou). Predmetom dovolacieho konania sa v dôsledku podania dovolaní žalobkyňou aj žalovanou stala (na tzv. istine) suma 103 339,90 €, požadovaná žalobkyňou nad rámec sumy 17 001,20 €, priznanej už súdom prvej inštancie (tu por. 1/ dovolací návrh žalobkyne, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu v zamietajúcej časti priznaním práve sumy 103 339,90 €, majúcej takto zahŕňať i sumu 34 707,40 € prisúdenú odvolacím súdom a 2/ dovolací návrh žalovanej, aby prisúdenou ostala iba dovolaním žiadnej strany sporu nedotknutá suma 17 001,20 €). Požiadavka žalovanej (na zbavenie jej povinnosti zaplatiť žalobkyni 34 707,40 €) z takejto sumy činila 33,59 % (34 707,40 : 103 339,90 x 100) a požiadavka žalobkyne neuspokojená po rozhodnutí odvolacieho súdu 66,41 % [(103 339,90 - 34 707,40 = 68 5632,50) : 103 339,90 x 100]. Výsledkom dovolacieho konania bola tak prevaha časti predmetu konania atakovanej neprípustným dovolaním žalobkyne nad menšou časťou predmetu konania dotknutou (neúspešne) dovolaním žalovanej v rozsahu rozdielu oboch vyššie uvedených percentuálnych vyjadrení. Práve tento rozdiel 32,82 % (66,41 - 33,59) potom bol i vyjadrením pomeru, ktorým patrila náhrada trov dovolacieho konania úspešnejšej žalovanej, pričom v súlade so zavedením dvojfázového rozhodovania o trovách konania dovolaciemu súdu prislúchalo rozhodnúť len o nároku na náhradu (určením osoby oprávnenej, povinnej, uložením povinnosti a v tomto prípade aj ustanovením rozsahu, v akom patrí náhrada), kým o výške náhrady (§ 262 ods. 2 C. s. p.), resp. tu aj o platobnom mieste (§ 264 ods. 1 C. s. p.) rozhodne samostatným uznesením súd prvej inštancie. 39. Tento rozsudok prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.