Trestného zákona a iné, o odvolaní prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, obžalovaného P. V. a obžalovaného Mgr. C. T. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica zo 04. decembra 2015, sp. zn. BB-3T/17/2015, takto rozhodol:
1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Trestného poriadku mimo oslobodzujúcej časti týkajúcej sa obžalovaného Mgr. C. T. z r u š u j e rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica zo 04. decembra 2015, sp. zn. BB-3T/17/2015, ohľadne obžalovaných P. V. a Mgr. C. T..
1 Trestného poriadku vec v r a c i a Špecializovanému trestnému súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Trestného poriadku odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky voči oslobodzujúcim výrokom sa z a m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica zo 04. decembra 2015, sp. zn. BB-3T/17/2015 bol obžalovaný P. V. uznaný vinným v bode 1) zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
V., C. E. a G. E. sa postupne začlenili do už existujúcej štruktúry spoločenstva páchajúceho rôznorodú trestnú činnosť navonok často vystupujúceho pod označením „G.“, ktoré bolo založené v presne nezistenom období po roku 2005 a jadro skupiny operujúce predovšetkým v J. pôsobilo minimálne do
1 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že obžalovaný P. V. zobral v čase bezprostredne po mesiaci júl 2011, od O. J. sumu vo výške 1.500,- Eur, kde uvedená suma pochádzala zo spáchaného obzvlášť závažného zločinu vydierania
1, ods. 3, písm. b/, ods. 4, písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a/ Trestného zákona, ktorý spáchali O. J., C. E., G. E. a C. E. tak, že vydierali osobu G. C. z G. ohľadom vyplatenia vzniknutého dlhu voči inej osobe, kde obžalovaný P. V. vedel o tom, že suma jemu odovzdaná od O. J. pochádza z hore uvedenej trestnej činnosti, za čo bol odsúdený
4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h/, § 42 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a s použitím nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 uverejneného pod č. 428/2012 Z na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 (pätnásť) rokov.
3 písm. b/ Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody obžalovaný zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona mu bol uložený ochranný dohľad na dobu 3 (tri) roky. Zároveň bol
2 Trestného zákona zrušený rozsudok Okresného súdu v Nitre sp. zn. 5T 108/2001 z
1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v presnejšie nezistenom období bezprostredne po mesiaci júl roku 2011 ako príslušník Policajného zboru SR vystupujúc ako osoba majúca presnejšie nešpecifikované vedomosti o trestnej činnosti opísanej v bode 9) tohto rozsudku ako osoba zasahujúca do priebehu vyšetrovania tejto trestnej činnosti v bare B. v G. od O. J. prevzal úplatok vo výške 500,- Eur, a v bode 12) zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa
1, písm. a/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že obžalovaný Mgr. C. T., ktorý v čase spáchania skutku pracoval ako policajt vtedajšieho Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru SR, v rozpore so zákonnou úpravou práce a činnosti policajta, najmä s ustanovením § 48 ods. 3 písm. f/ Zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v presne neustálenom dni v mesiaci máj roku 2006, upozornil v meste G. O. J. na informáciu, že na druhý deň bude zadržaný príslušníkmi polície v rámci vyšetrovania spáchaného trestného činu lúpeže C. S., o ktorom obžalovaný vedel, že je v styku s O. J., a ktorý bol vtedajším Odborom Bratislava Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru SR pre tento trestný čin vyšetrovaný a obvinený pod ČVS: PPZ-25/BOK-BA-2006 následkom čoho C. S. po poskytnutí informácie od O. J. z miesta svojho pobytu v J. náhle odišiel a do dňa 03. augusta 2006 sa skrýval na rôznych miestach na území západnej časti Slovenskej republiky, za čo bol odsúdený
1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky a 6 (šesť) mesiacov.
2 písm. a/ Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Naproti tomu bol obžalovaný Mgr. C. T.
a/ Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv 67/13/100-716 zo dňa 04. mája 2015 pre skutok
obžaloby na tom skutkovom základe, že v bode 1) obvinení C. S., P. V., O. J., C. E., O. K., G. E., C. E. a P. T. boli členmi zločineckej skupiny vystupujúcej pod označením „G.“, ktorá bola založená v presne nezistenom období po roku 2005 a J. jadro skupiny pôsobilo minimálne do
Trestného zákona, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. Obžalovaný Mgr. C. T. bol ďalej
b/ Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv 67/13/100-716 zo dňa 04. mája 2015 pre skutok
obžaloby na tom skutkovom základe, že Mgr. C. T., ako policajt pomáhal pri zakrývaní trestnej činnosti skutkoch opísaných v bode č. 4) obžaloby a v bode č. 5) obžaloby poškodených P. J. a K. V. a to tak, že mjr. Mgr. C. T., vedúci X. Oddelenia všeobecnej kriminality, odboru kriminálnej polície, OR PZ v P., pracovisko T. č. X, G., ktorý je príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky, v období po 03. júni 2012 vykonával svoju právomoc tým spôsobom, že minimálne vedel o trestnom čine spáchanom na tom skutkovom základe ako je uvedené v skutku v bode č. 4) a v skutku v bode č. 5), nakoľko danú vec vyšetrovalo oddelenie, ktorému je a v čase skutku bol vedúci, pričom ako príslušník PZ konal spôsobom odporujúcim zákonu, informoval prostredníctvom inej osoby C. E. o skutočnosti, že polícia chytila jedného z páchateľov lúpeže, ktorý sa volá P. J. prezývaný G., obvineným v uvedených skutkoch pomáhal v zakrytí trestnej činnosti, konkrétne sa pred nimi vyjadroval o tom, že skutok je zachytený na kamerách, pričom si obvinení mali dať aspoň kukly, čím mal spáchať zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa
1, písm. a/, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c/ Trestného zákona, nakoľko skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku prvostupňového súdu podal odvolanie prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, o. i. vo vzťahu k obžalovanému Mgr. C. T. v jeho neprospech a prostredníctvom svojich obhajcov podali odvolania aj obžalovaný P. V. a obžalovaný Mgr. C. T. vo svoj prospech. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal odvolanie v neprospech obžalovaného Mgr. C. T. vo vzťahu k bodu 1) napadnutého rozsudku, kde napáda oslobodzujúci výrok, vo vzťahu k bodu 6) napadnutého rozsudku, kde napáda taktiež oslobodzujúci výrok a vo vzťahu k bodom 10) a 12) napadnutého rozsudku, kde napáda výrok o vine a treste. Za vadu konania považuje skutočnosť, že zo strany konajúceho senátu nebola pripustená otázka prokurátora na svedka O. J. ohľadom prerozdeľovania financií v rámci zločineckej skupiny, resp. v rámci osôb obžalovaných v bode 1) obžaloby, čo považuje za štandardnú otázku smerujúcu k objasneniu základných skutočností ohľadom fungovania zločineckej skupiny. Za vadu konania považuje aj postup prvostupňového súdu vo vzťahu k otázke čítania prepisov obsahu zaznamenaných telefonických hovorov, ktorý návrh na vykonanie predmetného dôkazného prostriedku bol akceptovaný len v obmedzenom rozsahu s poukazom na nedostatočné odôvodnenie príkazov sudcu pre prípravné konanie Krajského súdu v Trnave. Poukázal pritom na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. apríla 2012, sp. zn. 5 To 9/2011,
ktorého samotná skutočnosť, že príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti neobsahuje odôvodnenie, resp. jeho odôvodnenie je po obsahovej stránke nedostatočné, nemusí mať za každých okolností ten následok, že dôkaz získaný na základe takéhoto príkazu je po podaní obžaloby v súdnom konaní nepoužiteľný. Pre záver, že príkaz príslušného sudcu bol dôvodný, svedčí skutočnosť, že vo veci aj na základe takto získaných dôkazov bolo následne týmto osobám vznesené obvinenie, pričom uvedený procesný postup a jeho dôvodnosť bolo potom možné preskúmať v rámci tohto trestného stíhania. Prvostupňový súd teda mal po podaní obžaloby v rámci dokazovania preskúmať, či použité dôkazné prostriedky boli legálne, legitímne a hlavne proporcionálne. Na základe týchto kritérií mal potom rozhodnúť, či orgány činné v prípravnom konaní zneužili inštitút nariadenia odpočúvania a záznamu telekomunikačnej činnosti obžalovaných. Ďalej uvádza, že predmetný príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti netrpel žiadnou formálnou chybou, keďže jeho výrok obsahoval všetky zákonom predpísané náležitosti. Prokurátor v odvolaní ďalej uvádza, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu vo vzťahu k skutku v bode 1) obžaloby, nakoľko všetci obžalovaní v uvedenom bode obžaloby mali vedomosť, že konajú v prospech zločineckej skupiny. Zvlášť nevierohodne pôsobí konštatovanie súdu v tomto smere vo vzťahu k obžalovanému Mgr. C. T., dlhoročnému pracovníkovi polície, ktorý už v čase jeho pôsobenia na vtedajšom Úrade boja proti organizovanej kriminalite J. varoval prostredníctvom O. J. C. S., že bude nasledujúci deň zadržaný príslušníkmi polície, pričom uvedené konanie sa odohralo ešte v roku 2011 v prospech zločineckej skupiny. Súd
prokurátora nesprávne vyhodnotil aj skutok v bode 6) obžaloby, spod ktorého bol obžalovaný Mgr. C. T. oslobodený s tým, že nejde o trestný čin, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že v poslednom období tento pôsobil ako vedúci pracovník kriminálnej polície v G. a ako tzv. „ich policajta“ ho vnímal nielen O. J., C. E., C. E., ale aj svedkovia E. C., V. či D., teda je zrejmé, že v celkovom kontexte dôkaznej situácie vo vzťahu k obžalovanému Mgr. C. T. možno jednoznačne potvrdiť, že dlhoročne podporoval zločineckú skupinu. Vzhľadom na jeho pracovné zaradenie by bolo nanajvýš nepravdepodobné domnievať sa, že nemal vedomosť o existencii predmetnej zločineckej skupiny, jej vnútornom hierarchickom usporiadaní, či pôsobení v jednotlivých regiónoch Slovenska vrátane G., kde naposledy ako vedúci policajt pôsobil. Prokurátor v odvolaní ďalej napáda výrok v bode 6) napadnutého rozsudku, kde prvostupňový súd oslobodil Mgr. C. T. s tým, že skutok nie je trestným činom, pretože nemožno akceptovať, aby konanie opísané v predmetnom skutku nebolo trestné. Základnou povinnosťou príslušníka Policajného zboru je objasňovať trestnú činnosť, osobitne je táto úloha zverená príslušníkom kriminálnej polície, ktorí nemajú za úlohu len objasňovať trestnú činnosť nahlásenú občanmi, ale ich povinnosťou zo zákona je aj to, aby sami vyhľadávali a odhaľovali tzv. latentnú trestnú činnosť a všetky relevantné poznatky, ktoré v tomto smere získali, sú povinní overovať a odstupovať na realizáciu vyšetrovateľom, aby títo postupovali ďalej vo veci v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku. Z uvedených dôvodov má prokurátor za to, že Mgr. C. T. v skutku uvedenom v bode 6) rozsudku naplnil všetky pojmové znaky zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa
V súvislosti s bodmi 10) a 12) napadnutého rozsudku, za ktoré bol obžalovaný Mgr. C. T. prvostupňovým súdom uznaný za vinného prokurátor v tejto súvislosti napadol zmenu právnej kvalifikácie skutkov a výrok o treste, ktorý nemožno akceptovať. Uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov so zaradením do ústavu a výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia považuje za mierny a v rozpore so zásadami na ukladanie trestov uvedenými v § 34 Trestného zákona. Takýto trest nespĺňa požiadavku na generálnu prevenciu a neodráža dlhodobosť páchania trestnej činnosti obžalovaného ani jej závažnosť. Je neadekvátne uložiť takýto trest vysokému funkcionárovi v rámci Policajného zboru, ktorého množstvo osôb v rámci zločineckej skupiny „G.“ vnímalo dlhodobo ako tzv. ich policajta. V tejto súvislosti poukázal aj na neprimeranosť trestu v porovnaní napr. s trestom uloženým Ing. K. v trestnej veci, sp. zn. PK-1T/1/2011 z
1, ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračujúcim zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa
1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov.
3 písm. f/ zákona č. 73/1998 Zb. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, je policajt povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom služby na vlastný prospech alebo na prospech iného. Obžalovaný Mgr. C. T. vykonával svoju právomoc odporujúc uvedenému zákonu, konal tak v úmysle zadovážiť sebe aj inému neoprávnený prospech. Neoprávnený prospech bola finančná odmena, na ktorú nemal právny nárok. Najvyššiemu súdu v zmysle vyššie uvedeného preto prokurátor navrhuje, aby zrušil napadnutý rozsudok
1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Trestného poriadku v časti týkajúcej sa výrokov o vine a treste o. i. v bode 10) a 12) napadnutého rozsudku vo vzťahu k obžalovanému Mgr. C. T., ako aj oslobodzujúce výroky v bodoch 1) a 6) vo vzťahu k obžalovanému Mgr. C. T. a v zmysle § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky bolo doplnené osobitným podaním z 18. marca 2016 v reakcii na odvolanie obžalovaných, resp. ich obhajcov. Prokurátor vyslovil nesúhlas s postupom prvostupňového súdu ani s názorom obhajoby vyjadrenom v odvolaniach k možnosti použitia odposluchov, resp. ich prepisov v dotknutej trestnej veci, kde prvostupňový súd s výhradou, že súhlasy na použitie informačno-technických prostriedkov, ktoré vydal sudca Krajského súdu v Trnave, neboli dostatočne odôvodnené a tým pádom sú nezákonné, odmietol uvedený dôkaz vykonať na hlavnom pojednávaní. Poukázal pritom na zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov, kde v zákone nie je uvedená forma, akou má zákonný sudca udeliť súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov, teda v zákone absentuje požiadavka, aby uvedený súhlas obsahoval odôvodnenie. Preto je nelogické nad rámec zákona požadovať, aby predmetný súhlas obsahoval dostatočné odôvodnenie. Naopak, zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov v § 4 ods. 3 uvádza, aké náležitosti má obsahovať samotná žiadosť na použitie informačno-technických prostriedkov. Dotknuté žiadosti Prezídia Policajného zboru pritom boli odôvodnené v zmysle zákonných požiadaviek a bolo už len na slobodnom rozhodnutí zákonného sudcu, či uvedené dôvody z predmetných žiadostí prevezme, resp. odcituje aj v odôvodnení vydaných súhlasov na použitie informačno-technických prostriedkov. Proti rozsudku prvostupňového súdu podal odvolanie aj obžalovaný P. V. vo svoj prospech prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Ladislava Kuruca. Odvolanie podal ihneď po vyhlásení napadnutého rozsudku do všetkých jeho výrokov. Rozsudok považuje za arbitrárny a nepreskúmateľný, samotný rozsudok a jeho odôvodnenie považuje za nekonzistentné, jeho právne závery sú v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami. Súd prvého stupňa hodnotil dôkazy v neprospech obžalovaného V. bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu. Súd pri rozhodovaní zobral do úvahy iba dôkazy v neprospech obžalovaného V. a vôbec neprihliadol na dôkazy v jeho prospech, resp. sa s nimi nevysporiadal. Súd prvého stupňa hodnotil dôkazy na základe ľubovôle. Namieta porušenie ustanovenia § 168 Trestného poriadku upravujúce odôvodnenie rozsudku, ako aj ustanovenie článku 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“), článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach („Pakt“). Interpretácia skutkových zistení a aplikácia právnych záverov súdom hrubo porušuje právo na spravodlivý proces zaručený Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, vrátane Dohovoru a Paktu, ktorými je Slovenská republika viazaná. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku
názoru obžalovaného V. absolútne ignoroval jeho obhajobný prednes, ako aj jeho záverečnú reč a vôbec sa nevysporiadal s odpoveďami na všetky právne a skutkovo relevantné otázky uvedené v jeho záverečnej reči a v záverečnej reči jeho obhajcu. Zo skutkovej vety týkajúcej sa trestného činu podielnictva súd vôbec neodôvodnil tú skutočnosť, prečo peniaze, ktoré mal získať obžalovaný P. V. z vydierania poškodeného J., zo skutkovej podstaty vypustil, a naopak prevzatie peňazí od poškodeného C. uznal ako trestný čin podielnictva. Súd výrazným spôsobom porušil právo obžalovaného V. na spravodlivý proces predovšetkým tým, že prijal vyhlásenie o vine obžalovaného E. a obžalovaného E., pričom na takéto rozhodnutie nemal právny základ. V dôsledku tohto rozhodnutia sa súd dostal do situácie, kedy na jednej strane skutkové vety v obžalobe mali tvoriť výrok rozsudku, ale dôkazná situácia to nedovoľovala, a preto musel súd tieto skutky modifikovať a u jednotlivých obžalovaných rozhodol o vine inak. K bodu 1) rozsudku obžalovaný V. v odvolaní uviedol, že súd porušil právo na spravodlivý proces, keď úplne zmenil podstatu skutku, čím nebola zachovaná totožnosť skutku. Prvostupňový súd všetkých obžalovaných uvedených v bode 1) obžaloby spod obžaloby oslobodil, pričom v novom skutku, pre ktorý bol obžalovaný V. odsúdený, ako členov skupiny uznal jeho, obžalovaného E. a obžalovaného E., ktorí urobili vyhlásenie o vine ku skutku, ktorý bol uvedený v obžalobe. Orgány činné v trestnom konaní porušili jeho právo na spravodlivý proces aj tým, že v závere vyšetrovania vylúčili pôvodne obvineného J. na samostatné konanie a uzavreli s ním dohodu o vine a treste, ktorú súd prijal v samostatnom konaní, pričom v konaní obžalovaného V. už odsúdený J. vystupoval len v procesnom postavení svedka. V spise sa navyše nenachádzajú žiadne výpovede J. v procesnom postavení obvineného, v dôsledku čoho nemal súd možnosť konzistentne posúdiť postoj odsúdeného J. z prípravného konania a dôveryhodnosť jeho výpovede, a to aj vzhľadom na to, že sa zjavne odsúdený J. dostal do pozície tzv. kajúcnika, a teda pre dosiahnutie nízkeho trestu bol rozhodnutý vo svojich výpovediach aj klamať. Poukázal pritom na rozhodnutie č. 45/1978 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 13/2007, v zmysle ktorého je síce možné, aby osoba, ktorá bola pôvodne spoluobvinená a u ktorej toto procesné postavenie zaniklo vylúčením veci zo spoločného konania sa vo veci proti bývalým spoluobvineným vypočula ako svedok. Takýto postup je však možné zvoliť len celkom výnimočne, zvlášť v prípadoch, keď ide o trestné stíhanie proti viacerým obvineným pre jeden a ten istý skutok s rovnakou právnou kvalifikáciou, keďže potom logicky dochádza k priam absurdným situáciám, keď obvinený, ktorému toto materiálne postavenie vlastne nezaniklo, a ktorého vec bola vylúčená na samostatné konanie, vypovedá pre ten istý skutok proti ostatným spoluobvineným v ich konaní ako svedok a naopak. Navyše sa vystavuje riziku možného trestného stíhania pre trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku. Obžalovaný V. je toho názoru, že je nutné prihliadať na existenciu vlastného hmotného záujmu svedka J. na výsledku vlastného trestného konania, v ktorom bol vylúčený na samostatné konanie. Obžalovaný V. ďalej namieta, že celé dokazovanie nevykazuje znaky pôsobenia zločineckej skupiny od roku
predstáv orgánov činných v trestnom konaní. Ak by sa totiž prihliadlo na jeho výpovede ako svedka, nebolo by možné formulovať obžalobu v takej podobe, v akej bola podaná. Odsúdený E. na ďalšom hlavnom pojednávaní zmenil svoju výpoveď tak, že bol prítomný pri odovzdaní peňazí z vydieraní poškodeného C. a J. odsúdeným J. obžalovanému V.. Z tejto výpovede je zrejmé, že
hol nátlaku z obavy, že ak nebude obžalovaného V. usvedčovať, prokurátor mu nenavrhne trest 8 rokov a súd mu ho neuloží. Prvostupňový súd nepristúpil k odstráneniu rozporov, ale jednoducho prijal jeho vyhlásenie, že doteraz o tejto skutočnosti nevypovedal, pretože mal strach z usvedčenia obžalovaného V.. Ďalej poukazuje na výpovede svedka C., ktorý prehlásil, že o žiadnej trestnej činnosti, ktorý mal obžalovaný V. páchať s J. a S., nevie. Jeho tvrdenie, že mal obžalovaný V. v období rokov 2006 až 2008 dostávať peniaze od J., a tieto mal prostredníctvom S. posielať M., je vytrhnuté z kontextu. Svedok C. to mal vedieť len z počutia, nebol pri odovzdávaní peňazí. Z jeho výpovede vyplýva, že v rokoch 2006 až 2011 obžalovaný V. nebol žiadnym členom zločineckej skupiny a ani nemal vedomosť o zložení takej skupiny, ako bola žalovaná. Potvrdil aj to, že obžalovaný V. sa s M. nepoznal. Neexistenciu zločineckej skupiny potvrdil aj odsúdený E.. Ostatní obžalovaní taktiež popreli účasť v zločineckej skupine a popreli, že by obžalovaného V. poznali. Svedok D. vypovedal, že obžalovaný V. sa síce s S. poznal, ale k „G.“ nepatril. Súd odmietol vypočuť tzv. jadro zločineckej skupiny (G.), ktoré bolo právoplatne odsúdené. Obžalovaný V. sa týmto výsluchom chcel domôcť zodpovedania otázky, či títo majú vedomosť o jeho členstve v takejto skupine, resp. činnosti pre skupinu. Súd nevzal do úvahy ani dôkazy predložené obžalovaným V. o snahe orgánov činných v trestnom konaní dosiahnuť jeho odsúdenie. Súd nevzal do úvahy ani to, že za kriminalizovaním obžalovaného V. sú stále tí istí operatívni pracovníci polície, ktorí stáli za vykonštruovaním obvinenia napr. bývalého prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra, ktorí navyše majú vzťah k J., o čom vypovedala aj družka J.. Súd nezobral do úvahy ani skutočnosť, že obžalovaný V. bol od 5. januára 2012 vo väzbe v inej trestnej veci, v ktorej sa na jeho obvinení podieľali tí istí operatívni pracovníci polície. Účasť obžalovaného V. v zločineckej skupiny je iluzórna až nemožná, keďže paralelne prebiehalo vyšetrovanie vo veci V., kde bol obvinený za členstvo v zločineckej skupine D.. Trestné stíhania obžalovaného V. za členstvo v zločineckej skupine G. a D. prebiehali paralelne až do zastavenia trestného stíhania vo veci vraždy V. a členstva v skupine D.. Z týchto skutočností je vidieť snaha orgánov činných v trestnom konaní zaraďovať obžalovaného V. do rôznych zločineckých skupín bez dôkazov, nahováraním tzv. svedkov kajúcnikov na krivé výpovede s cieľom kriminalizovania a odsúdenia obžalovaného V.. Pokiaľ ide o právnu definíciu zločineckej skupiny, vo vzťahu k svojej osobe obžalovaný V. namieta absenciu previazanosti záväzných identifikačných znakov (ku ktorým patrí
inštrukcií orgánov činných v trestnom konaní stále vsunul iba vetu vo svojom výsluchu, že každý takýto skutok bol prejednávaný s obžalovaným V. a tým pádom mal on o ňom vedomosť. Súd opomenul tiež skutočnosť, že J. uviedol, že v prípade vydierania poškodeného C. a poškodeného J. sa mal obžalovaný V. vyjadriť, že do týchto odmieta zasahovať a nech vymáhajú dlh po svojej línii. Pokiaľ ide o vzťah trestného činu podielnictva a trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, obhajca obžalovaného V. poukazuje a právne analyzuje rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, sp. zn. PK-2T/14/2013 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 To 9/2014, z ktorých vyplýva, že preberanie výnosu z trestnej činnosti páchanej inými osobami alebo disponovanie s takým výnosom z dôvodu určitého postavenia v zločineckej skupine alebo činnosti pre takú skupinu je obsiahnuté v právnej kvalifikácii zločineckej skupiny
Preto bol odsúdený M. z obžaloby pre trestný čin podielnictva oslobodený. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že pohltenie právnej kvalifikácie trestného činu podielnictva trestným činom
prednosť naposledy uvedenej kvalifikácie (pri vylúčení jednočinného súbehu trestných činov) má v tomto prípade rovnaký skutkový a právny základ ako u člena zločineckej skupiny, ako aj u osoby činnej pre túto skupinu. Prvostupňový súd u ostatných odsúdených ustanovenia § 38 ods. 4 a § 38 ods. 7 Trestného zákona neaplikoval, nakoľko mal za to, že by to bolo pre páchateľov prísne, ale aplikoval tieto ustanovenia voči osobe obžalovaného V. bez toho, aby tento postup v rozsudku odôvodnil. V nadväznosti na vyššie uvedené a na presvedčenie obžalovaného V., že súd prvého stupňa ignoroval zásadu reálneho prístupu k spravodlivosti, čím došlo k úplne chybnému posúdeniu skutku, resp. ani nebola zachovaná totožnosť skutku uvedeného v obžalobe, obžalovaný V. žiada najvyšší súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a spod obžaloby ho oslobodil. Odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu podal aj obžalovaný Mgr. C. T. prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Viktora Križiaka. Odvolanie bolo podané z dôvodov uvedených v ustanovení § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Trestného poriadku. Obžalovaný Mgr. T. v prvom rade uvádza, že odvolací súd musí rozsudok v časti, v ktorej bol uznaný za vinného, zrušiť, keďže v konaní boli zásadným spôsobom porušené ustanovenia Trestného poriadku a Trestného zákona. Napadnutý rozsudok je v tejto časti nezákonný, nespravodlivý, v niektorých častiach nezrozumiteľný a arbitrárny a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Prokuratúra žalovala 16 obžalovaných z 18 skutkov, ktorých väčšina nebola ani len správne kvalifikovaná. Z 18 skutkov bolo 6 úplne oslobodených a bolo by ich podstatne viac, pokiaľ by sa súd nedopustil zásadných pochybení. K dôvodu
1 písm. a/ Trestného poriadku obžalovaný Mgr. T. namieta, že obžaloba obsahovala viacero závažných obsahových aj formálnych chýb. Súd nevykonal verejné zasadnutie o predbežnom prejednaní obžaloby a ani na prvom hlavnom pojednávaní neurčil svedkov, ktorých vypočuje, ktoré dôkazy získané v prípravnom konaní sú nepoužiteľné a teda ich nevykoná, nehodnotil vôbec zákonnosť získania dôkazov, ani neurčil, ktorých navrhnutých svedkov odmietne vypočuť. Tento postup súdu neskôr spôsobil stav, že v priebehu hlavného pojednávania neboli vykonané dôkazy navrhnuté obhajobou riadne a včas, neboli vypočutí svedkovia navrhnutí obhajobou, a to ihneď po doručení obžaloby, hoci senát ich vypočutie a vykonanie v rozhodnom čase na začiatku pojednávania nikdy nespochybnil. K návrhom obhajoby sa predseda senátu za senát vôbec nevyjadril, teda nezaradil ich do rozsahu dokazovania, no ani neodmietol. Jediným zákonným a procesným postupom nevykonania obhajobou včas navrhnutých dôkazov by bol iba jednoznačný a dobrovoľný úkon upustenia od vykonania takéhoto dokazovania zo strany obžalovaného alebo obhajoby, no k tomu nedošlo. Prvostupňový súd bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia na hlavnom pojednávaní
Trestného zákona je absurdné, že neboli naplnené obligatórne znaky charakterizujúce skupinu, že žiadna takáto skupina nikdy neexistovala, že jej viacerí členovia sa v podstate ani nepoznali, a že takáto tzv. zločinecká skupina bola iba umelo a účelovo vytvorená vyšetrovateľom za dozoru prokurátora, a to len preto, aby vznikla na prejednanie veci príslušnosť Špecializovaného trestného súdu. E. a E. boli v podstate prinútení urobiť vyhlásenie o vine en block, ktorým sa priznali k skutkom, ktoré ani nevykazovali znaky trestného činu. V zmysle komentára k Trestnému poriadku - autor Š. Minárik a spol.: „súd vyhlásenie obžalovaného neprijme napr. ani vtedy, ak bude mať dôvodné pochybnosti o skutkových tvrdeniach uvedených v obžalobe a na ich odstránenie sa bude javiť ako nevyhnutným vykonanie kontradiktórneho hlavného pojednávania.“ Názor súdu, že „...pokiaľ vyhlásenie o vine prijme, nemôže a nebude môcť ani v budúcnosti korigovať ani skutkovú ani právnu vetu obžaloby a nebude môcť spochybňovať ani právnu kvalifikáciu skutkov ako je uvedené v obžalobe...“ je absolútne neudržateľný, je v rozpore s účelom zákona a v podstate popiera primárnu úlohu súdu - nestranne a spravodlivo rozhodovať o vine a treste pri skutkoch, ktoré sú trestným činom. Pokiaľ sa niekto prizná ku skutku, ktorý zjavne nie je trestným činom alebo je zjavné, že ho nespáchal, súd nesmie prijať takéto vyhlásenie. Práve v tejto súvislosti paradoxne vyznieva odôvodnenie napadnutého rozsudku, že „senát mal isté pochybnosti nie len v súvislosti s konštruovaním skutkových a právnych viet, ale aj v súvislosti s právnou kvalifikáciou niektorých skutkov...“. V odvolaní obžalovaný Mgr. C. T. ďalej uvádza, že na hlavnom pojednávaní 8. októbra 2015 predseda senátu nezákonne oboznamoval ako listinné dôkazy aj tzv. úradné záznamy, ktoré nemôžu slúžiť ako dôkaz. Spis bol takýmito úradnými záznamami polície účelovo zahltený. Senát pritom zjavne tieto úradné záznamy vidí a chápe ako nezákonný dôkaz, ako to vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Na tomto hlavnom pojednávaní predseda senátu nezákonne oboznamoval ako dôkazy aj prokurátorom predložené prepisy odposluchov telefonických hovorov. Predseda senátu na žiadosť obhajoby odmietol oboznámiť návrhy orgánu, ktorý žiadal súdy o vydanie príkazov na odpočúvanie. V rozpore s ustanovením § 270 ods. 2 posledná veta Trestného poriadku neboli k dispozícii relevantné správy o tom, akým spôsobom a kým bol záznam vyhotovený a získaný, teda neboli splnené podmienky na to, aby takýto dôkaz mohol byť vykonaný. Porušenie práva na obhajobu bolo zatajenie informácie, že vyšetrovací spis obsahuje utajovanú prílohu. Závažnejším porušením práva na obhajobu bol postup senátu pri vykonávaní dôkazu - oboznámením vybraných prepisov, získaných na základe rozhodnutie sudcu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. KSBA-V-755-1/2011-Ntt5, pričom aj toto rozhodnutie bolo súčasťou utajovanej prílohy spisu. Senát napriek námietkam obhajoby vykonal dôkaz - oboznámením prepisov telefonických hovorov - bez toho, aby relevantne vzal do úvahy, že mu boli prokurátorom predložené selektívne vybrané odposluchy nahraté na CD, teda odposluchy na seba časovo nijako nenadväzovali. Záznamy a prepisy neboli súdu predložené kompletne v celom rozsahu a došlo k účelovej manipulácii a selekcii zachytenej telekomunikačnej prevádzky. Súdu boli predložené len tie časti, ktoré boli akože
orgánov činných v trestnom konaní dôležité. Ak obžaloba posudzuje sama význam zachytených informácií a nepredloží ich súdu kompaktne, ide o narušenie práva na obhajobu, ako aj porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Predseda senátu zároveň vykázaním verejnosti zo súdnej siete narušil zásadu verejnosti súdneho konania, keďže
názoru obžalovaného Mgr. T. realizáciou príkazu na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov prestane byť samotný príkaz utajovanou skutočnosťou. Obžalovaný Mgr. T. ďalej namieta, že bol za sprievodu porušenia jeho práv a bez relevantných dôkazov uznaný vinným v skutku 12) rozsudku, pre ktorý bolo dvakrát začaté trestné stíhanie. Ide o podstatnú chybu z prípravného konania, ktorá zostala súdom nepovšimnutá. Uznesenie o vznesení obvinenia zo
1 písm. b/ Trestného poriadku obžalovaný Mgr. T. namieta, že bol za porušenia jeho práv a bez relevantných dôkazov uznaný vinným zo skutku v bode 10) rozsudku zo spáchania zločinu prijímania úplatku
1 Trestného zákona. Následne obžalovaný Mgr. T. v odvolaní poukazuje na výpoveď J. pred sudcom pre prípravné konanie z
1 písm. a/ Trestného zákona, tento v odvolaní uvádza, že súd absolútne pozmenil právnu kvalifikáciu skutku a znenie skutkovej vety. Tým nezostala zachovaná totožnosť skutku. Opätovne sa vo výrokovej vete rozsudku vyskytuje neurčité slovné spojenie v podobe „v presne neustálenom dni v mesiaci máj roku 2006...že na druhý deň bude zadržaný príslušníkmi polície.“ Obžalovaný Mgr. T. sa domnieva, že pokiaľ je známy dátum akcie, kedy mala polícia v úmysle zadržať C. S., mal by byť v rozsudku aj ustálený presný dátum, kedy mal obžalovaný Mgr. T. údajne upozorniť v meste G. O. J. na informáciu o zadržaní S.. Súd vo výroku konštatuje aj spáchanie trestného činu lúpeže v roku 2006, hoci k nemu zo strany S. nedošlo, keďže trestné stíhanie bolo v tejto veci zastavené z dôvodu, že je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený. Popis skutku, ktorý ustálil senát, nezodpovedá skutočnosti a nemá ani oporu vo vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní. V súdom ustálenej skutkovej vete už nebol konštatovaný ani motív údajného korupčného konania obžalovaného Mgr. T., ktorým mali byť xenóny na VW Passat. Obžalovaný Mgr. T. totiž preukázal, že si ich zabezpečil individuálne niekoľko mesiacov pred údajným skutkom. Výsluchom relevantných osôb bolo na hlavnom pojednávaní preukázané, že tento skutok, tak ako je opísaný, sa vôbec nestal. Listinnými dôkazmi obžalovaný Mgr. T. preukázal, že tento skutok nemohol spáchať, keďže práve on bol iniciátorom a hlavným spúšťačom trestného stíhania S., keďže 29. apríla 2006 vydával podnet na začatie jeho trestného stíhania a vznesenie obvinenia. To, že by sa takýto skutok vôbec stal, poprela aj bývalá družka J., ako aj samotný S.. Prvostupňový súd nepochopiteľne v skutku 13) obžaloby ustálil vinu len na základe výpovede J. a D. a neopodstatnene ustálil záver, že J. nemohol získať informáciu o možnom zadržaní S. od nikoho iného, keďže sa v tom čase preukázateľne z policajtov stýkal jedine s obžalovaným Mgr. T.. Takéto závery sú arbitrárne, nesprávne a nie sú ničím podložené.
obžalovaného Mgr. T. bol J. v čase údajného spáchania skutku v priamom osobnom alebo telefonickom kontakte s ďalšími minimálne 30 osobami z policajného prostredia. Výpoveď D. je navyše nepoužiteľná, pretože všetky jeho informácie ohľadom osoby obžalovaného Mgr. T. mali pochádzať od J., teda „z druhej ruky“. Obžalovaný Mgr. T. ďalej v odvolaní poukázal na meniacu sa tendenciu výpovedí J., ktorú pripisuje sľubom vyšetrovateľa a prokurátora J., že mu budú poskytnuté nenáležité výhody a trest vo výmere 8 rokov, ak „potopí“ obžalovaného Mgr. T.. V júli 2013 J. popieral, že od neho obžalovaný Mgr. T. zinkasoval nejaké peniaze a v novembri 2013 sa J. vyjadril, že obžalovaného Mgr. T. pozná 15 rokov, pracoval pre neho ako informátor, ale v obchodnom vzťahu s ním nebol, žiadne práce preňho nerobil. Obžalovaný Mgr. T. namieta, že skutky 11) a 13) obžaloby neboli predmetom trestného stíhania, alebo boli dodatočne vyprodukované J.. K dôvodu
1 písm. c/ Trestného poriadku obžalovaný Mgr. T. namieta, že prokuratúra neuniesla dôkazné bremeno a nezabezpečila dostatočné množstvo hodnoverných a overiteľných dôkazov na podporu svojich tvrdení o účasti obžalovaného Mgr. T. na trestnej činnosti. Súd sa nevysporiadal so zjavnými rozpormi vo výpovediach tzv. svedkov a kajúcnikov a v týchto zjavných rozporoch nevidel priestor na existenciu dôvodnej pochybnosti v ich tvrdeniach. Nejasnosť alebo neúplnosť skutkových zistení súdu vyplýva aj z absencie kritického hodnotenia hodnovernosti výpovedí. Odkazuje na rozsudok Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. 4T/48/2013, v ktorom súd oslobodil tzv. „G.“ O. Y., a v ktorom predseda senátu konštatuje, že „svedecké výpovede osôb, ktoré svedčia v trestnej veci obžalovaného z dôvodov ich očakávaného trestného stíhania, resp. očakávaného zmiernenia dôsledkov ich trestného stíhania a vystupujú v pozíciách tzv. kajúcnikov, vzhľadom na svoju povahu môžu byť výsledkom manipulácií získať výhody voči sebe. Tieto výpovede treba podporiť aj priamymi dôkazmi, ktoré by vytvorili ucelenú sieť dôkazov, ktoré by preukázali, či sa obžalovaný dopustil uvedených skutkov.“ Najvyšší súd tento rozsudok potvrdil a vo svojom rozhodnutí uviedol, že „pre uznanie viny nemôžu stačiť len výpovede spolupracujúcich osôb, ktoré nie sú potvrdené aj ďalšími, či už priamymi alebo nepriamymi dôkazmi, ak navyše nie je možné vylúčiť ich účelovosť motivovanou snahou získať miernejší trest oproti ostatným obžalovaným z tej istej trestnej činnosti.“ Konštatuje, že nikdy viac trestných činov nespáchal, má čistý register trestov, pracoval vyše 20 rokov ako príslušník Policajného zboru, bol viackrát odmenený a povýšený a nikdy nebol trestne stíhaný a nebolo voči nemu vedené ani priestupkové konanie. Získal aj previerku Národného bezpečnostného úradu. Nepreukázalo sa, že by obžalovaný Mgr. T. bol tou osobou, ktorá by pomohla niekomu kedykoľvek zničiť akýkoľvek dôkaz v trestnom konaní, že by bol osobou, ktorá by sabotovala vyšetrenie akejkoľvek trestnej činnosti, alebo že by niekedy niekoho akýmkoľvek spôsobom ovplyvňoval. Namieta, že jemu, ako osobe doposiaľ netrestanej, bezúhonnej, osobe služobne oceňovanej a povyšovanej, osobe s priaznivou charakteristikou a hodnotením, bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní štyri roky a šesť mesiacov, a to v sadzbe tri až osem rokov. V tejto sadzbe je v rámci rozhodovacej súdnej praxe možné, zákonné i úplne bežné ukladať podmienečný trest odňatia slobody a obžalovaný Mgr. T. má zato, v jeho prípade neexistuje zákonná prekážka, prečo by práve v jeho prípade nemohlo dôjsť k podmienečnému odsúdeniu. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považuje uložený trest za zjavne neprimeraný a úplne nedôvodný. Odvolaciemu súdu preto obžalovaný Mgr. T. navrhuje, aby po preskúmaní napadnutého rozsudku, z niektorých dôvodov uvedených v ustanovení § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Trestného poriadku, zrušil napadnutý rozsudok a
3 Trestného poriadku ho spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil. Alternatíve odvolaciemu súdu navrhuje, aby po preskúmaní veci, a to z niektorých dôvodov uvedených v ustanovení § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Trestného poriadku, zrušil napadnutý rozsudok a
1 Trestného poriadku vrátil vec prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Odvolací súd
1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom zistil, že odvolanie prokurátora je dôvodné iba sčasti a odvolania obžalovaných P. V. a Mgr. C. T. sú dôvodné v plnom rozsahu. Súd prvého stupňa v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní vykonal dôkaz - prehratie zvukových záznamov telefonických rozhovorov získaných na základe rozhodnutia sudcu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. V-755-1/2011-Ntt5 /toto rozhodnutie bolo súčasťou utajovanej prílohy/. Pri vykonaní tohto dôkazu išlo o vybrané odposluchy vytrhnuté z kontextu, ktoré na seba nenadväzovali časovo ani logicky. Odvolací súd sa nechce zaoberať myšlienkou, či tieto odposluchy boli alebo neboli vyšetrovateľom za podpory prokuratúry počas prípravného konania zámerne vyňaté zo spisového materiálu, ale v konečnom dôsledku musí konštatovať, že zvukové záznamy a ich prepisy neboli súdu predložené komplexne v celom rozsahu, čím došlo k manipulácii a selektovaniu týchto odposluchov. Orgány prípravného konania za základe svojej úvahy záznamy /prepisy/ skrátili a súdu boli predlžené len tie jeho časti, ktoré
názoru obžaloby jednoznačne usvedčujú obžalovaných zo spáchania žalovaných deliktov. V takomto stave bol potom dôkaz vykonaný, čo rezultovalo do skreslenia dôkazu. Odvolací súd má za to, že treba prisvedčiť odvolaciemu dôvodu obžalovaných, že došlo k porušeniu práva na obhajobu, nakoľko je povinnosťou súdu predložiť odposluchy ako celok, bez ohľadu na ich obsah, bez zatajenia informácie, že vyšetrovací spis obsahuje utajovanú prílohu. Iba takýto dôkaz možno považovať za legálny. Obdobné pochybenie bolo pritom v inom trestnom konaní dôvodom na zrušenie rozsudku. Ide konkrétne o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3To 6/2009 z 23. júna 2009, kde najvyšší súd ako odvolací súd vyslovil v odôvodnení zrušujúceho uznesenia, že aj keď ide o použiteľnosť zvukového záznamu, ktorého nariadenie a následné vykonanie bolo legálne, avšak došlo k manipulácii s týmto dôkazom, tento sa stáva nedôveryhodným a vo svojej podstate aj nepoužiteľným. O význame tohto dôkazu svedčí aj skutočnosť, že špecializovaný trestný súd v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku sa týmto záznamom /prepisom/ rozsiahlo zaoberal a vyvodil z neho aj príslušné právne závery, pričom tento dôkaz považoval za jeden z hlavných, na základe ktorého potom bolo rozhodnuté o spáchaní predmetnej trestnej činnosti obžalovanými. Najvyšší súd Slovenskej republiky akceptuje v tomto smere tvrdenie obhajoby, že predmetné zvukové záznamy boli menené bez kontroly súdu a obhajoba a ani obvinení nemali možnosť oboznámiť sa s ich obsahom v celom rozsahu. Krátenie práva obžalovaného na spravodlivé súdne konanie je možné len z dôvodu ochrany základných práv iného jednotlivca alebo z dôvodu verejného záujmu. V rozhodovanej veci v naznačenom smere nie je možné hovoriť o nevyhnutnosti obmedzenia práva na obhajobu a na spravodlivé súdne konanie v podobe zatajenia dôkazov. Je potrebné poukázať na ustálené rozhodovanie Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ako aj súdov Slovenskej republiky, že pokiaľ sama obžaloba posudzuje význam informácií zatajených obhajobe, nemôže vyhovieť požiadavkám čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Existencia dôvodov zatajenia dôkazov obhajobe musí vychádzať iba z uznaných dôvodov, pričom tieto musia podliehať kontrole súdu, ktorému by takýto dôkaz mal byť v celosti oboznámený a až následne súd môže rozhodnúť o kolízii práva na obhajobu a spravodlivé súdne konanie s daným dôvodom zatajenia dôkazu v prospech jednej z procesných strán. Tieto závery sa v plnom rozsahu týkajú posudzovanej trestnej veci, aj keď je možné pripustiť úvahu, že nešlo o zatajenie dôkazov vo vzťahu k obhajobe, ale skôr o svojvoľný zásah do obsahu dôkazu. Závery z takých postupov sú však vždy rovnaké, že totiž dôkaz pôvodne legálny sa dostáva ako zmanipulovaný z oblasti legality, že je ho potom možné finálne označiť za nezákonný, a teda nepoužiteľný pre súdne potreby. Odposluchy osôb, resp. prepisy takého záznamu zásadne musia byť súdu predložené ako kompaktný celok, bez ohľadu na obsah, pokiaľ taký dôkaz si nárokuje na označenie legálny. Len súd potom môže taký dôkaz hodnotiť, ale základným predpokladom je jeho celistvosť. S naznačenou otázkou sa súd prvého stupňa nijako nevyrovnal, ale takému nedokonalému dôkazu dal prioritu, o čom svedčí už spomínané písomné vyhotovenia napadnutého rozsudku. V ďalšom konaní bude preto potrebné zvážiť naznačené okolnosti a snažiť sa o nápravu terajšieho stavu. Logickým postupom by bolo získanie celého zvukového záznamu /prepisu/ a len súd by mohol v prípade existencie takého kompletného dôkazu posúdiť,
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.