1 písm. b), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. c) Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného G. N. podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Tibora Bašistu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 2. apríla 2014, sp. zn. 6 To 8/2014, na neverejnom zasadnutí konanom 3. apríla 2017, takto rozhodol:
c) Tr. por. dovolanie obvineného G. N. sa odmieta. Odôvodnenie Na základe obžaloby podanej dňa 04.08.2010 prokurátorom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, odboru osobitného určenia, pracoviska Krajská prokuratúra Prešov, Okresný súd Prešov rozsudkom z 13. júna 2011, sp. zn. 33 T 99/2010, uznal obvinených G. N., Z. Z. a Z. U. za vinných zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. b), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm.
1 písm. c), d) Tr. zák. formou spolupáchateľstva
zák., na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti rozsudku. Obvinenému G. N. bol za to
4 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., pri neexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, uložený trest odňatia slobody vo výmere 22 (dvadsaťdva) rokov.
3 písm. b) Tr. zák. bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Odvolanie, ktorým uvedený rozsudok okresného súdu napadol obhajca obvineného G. N., JUDr. Tibor Bašista, Krajský súd v Prešove rozsudkom z 21. septembra 2011, sp. zn. 3 To 31/2011,
por. zamietol. K uvedenému odsúdeniu obvineného G. N. došlo v pôvodnom konaní, ktoré sa proti nemu viedlo ako konanie proti ušlému. Po zadržaní obvineného G. N. na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu a jeho vydaní na územie Slovenskej republiky za účelom výkonu trestu podal tento návrh na opätovné prejednanie jeho trestnej veci v jeho prítomnosti, ktorému Okresný súd Prešov uznesením z
1 písm. b), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm.
zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných a psychotropných látkach a prípravkoch do I. skupiny omamných látok, takým spôsobom, že na území Turecka bol heroín uschovaný v športovej obuvi a takto bol prevezený do Poľskej republiky a od mája 2008 na územie Slovenskej republiky do mesta Y., respektíve Ž., kde tento prevzali odsúdení Z. a U., a to v Poľskej republike od osôb vystupujúcich pod menami N. a J. a na území Slovenskej republiky od pracovníkov špedičnej firmy, pričom spolu prebrali heroín najmenej v šiestich prípadoch s tým, že množstvo jednej zásielky bolo približne 20 kg heroínu. Následne
pokynov odsúdeného Z. Z. odsúdený Z. U. postupne vyviezol heroín do Poľska, Švajčiarska a Talianska, kde tovar prebrali určení odberatelia, pričom najmenej v troch prípadoch prechodne uskladňovali heroín v penzióne U. v N. N. č. X, kde bola dňa 19.09.2008 zaistená časť heroínu v množstve 10 kg s priemernou koncentráciou 67,3 % hmotnostných heroínu, z ktorého by bolo možné vyrobiť 336 500 až 673 000 obvykle jednorazových dávok v hodnote najmenej 3 350 926,11 eur, pričom heroín v Turecku, plnenie do športovej obuvi, prevoz do Poľska, respektíve na Slovensko a ďalšiu distribúciu zabezpečovali obvinený G. N. spolu s Z. U., N. a J., ktorí dávali ďalšie pokyny odsúdenému Z. Z. a tento pokyny ďalej odovzdával odsúdenému Z. U.. Za to mu bol
4 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., pri neexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, uložený trest odňatia slobody vo výmere 22 (dvadsaťdva) rokov.
3 písm. b) Tr. zák. bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Na podklade odvolania obvineného G. N. voči uvedenému rozsudku okresného súdu Krajský súd v Prešove uznesením z 2. apríla 2014, sp. zn. 6 To 8/2014, rozhodol tak, že
por. odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal prostredníctvom obhajcu z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
1 písm.
jeho názoru súd vyložiť v súlade so zásadou in dubio pre reo, a teda uzavrieť, že nebolo jednoznačnými a pochybnosť nevzbudzujúcimi dôkazmi preukázané, že sa dopustil konania kladeného mu za vinu. Rovnako ako v odvolaní, obvinený v ďalšej časti svojho dovolania opätovne pripomenul aj ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej uznanie za vinného odsudzujúcim rozsudkom založeným len na zásade jedného chráneného svedka nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a z práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti vyslovil presvedčenie, že pokiaľ má byť jeho vina založená na jedinej výpovedi spoluodsúdeného Z. Z., musí byť takáto výpoveď nepochybná, respektíve pochybnosti nevzbudzujúca. Za súčasného zdôraznenia skutočnosti, že takáto výpoveď spolupracujúceho obvineného v procesnom postavení svedka musí byť z hľadiska zákonnosti, vierohodnosti a najmä úplnosti dôkladne preverená, a to aj vo vzťahu k iným dôkazom, upriamil pozornosť na to, že už zo samotnej výpovede odsúdeného Z. Z. vyplýva, že žiadny iný dôkaz o jeho vine neexistuje. V prospech dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por. obvinený argumentoval, opätovne spochybňujúc hodnovernosť výpovede odsúdeného Z. Z., jej nesprávnym vyhodnotením súdmi nižších stupňov. Obvinený sa nestotožnil so záverom odvolacieho súdu, ktorý výpoveď menovaného odsúdeného považoval za dostatočný dôkaz jeho viny a jej dôveryhodnosť vyvodzoval z toho, že nebol produkovaný žiaden dôkaz, preukazujúci, že výpoveď odsúdeného Z. Z. bola motivovaná možnosťou uloženia mu miernejšieho trestu. Na rozdiel od súdov nižších stupňov obvinený zastával názor (prezentovaný už v podanom odvolaní), že odsúdený Z. Z. ho začal nedôvodne usvedčovať práve z toho dôvodu, že chcel, aby mu bol uložený miernejší trest. Svoju domnienku podporil poukazom na chronologický vývoj obsahu výpovedí odsúdeného Z. Z. v nadväznosti na priebeh konania. Odsúdený Z. Z. najprv usvedčoval dve osoby, ktoré označoval ako Turkov z Poľska. Dňa
2 Tr. por. zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove z
1 Tr. por. prikázal predmetnú vec znovu v potrebnom rozsahu prerokovať a rozhodnúť. V súlade s ustanovením § 376 Tr. por. prvostupňový súd dovolanie obvineného G. N. doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté. Prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, oddelenia dozoru v trestných veciach, pracoviska Krajská prokuratúra Prešov, vo svojom vyjadrení k dovolaniu obvineného G. N. vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Tr. por. zdôraznila, že Okresný súd Prešov vykonal všetky potrebné dôkazy a tieto vykonal v súlade so zákonom. Vysvetlila, že odsúdený Z. U. využil svoje právo a odmietol k veci vypovedať, preto okresný súd jeho výpoveď prečítal. Upriamila pozornosť na to, že v danej veci ide o špecifický prípad, nakoľko obvinený G. N. a odsúdení Z. Z. aj Z. U. boli odsúdení v jednom konaní, ktoré bolo proti obvinenému G. N. vedené ako konanie proti ušlému, avšak po vydaní obvineného G. N. z H. republiky, vzhľadom na výhradu vydávajúcej strany, bolo nutné zopakovať hlavné pojednávanie, a teda aj vypočuť odsúdených Z. a U., vo vzťahu ku ktorým však aj naďalej platilo, že vypovedali aj o svojej trestnej činnosti, a teda sa na nich vzťahovali všetky práva obžalovaných, vrátane práva brániť sa spôsobom, aký uznajú za vhodný. Na základe uvedeného zastávala prokurátorka názor, že výpoveď odsúdeného Z.Á. U. bolo možné, po jeho odmietnutí vypovedať na hlavnom pojednávaní, prečítať. S názorom obvineného G. N., ktorým podporil danosť dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por., sa prokurátorka taktiež nestotožnila. Výpoveď odsúdeného Z. Z. označila za dôveryhodnú, logickú a objektivizovanú ďalšími, na hlavnom pojednávaní vykonanými, dôkazmi, ktoré s ňou tvoria ucelený súhrn dôkazov svedčiacich o vine obvineného. Zdôraznila, že nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by výpoveď odsúdeného Z. Z. spochybňoval. Poukazujúc na to, že hoci odsúdený Z. Z. vypovedal cez telemost, obvinený aj jeho obhajca mali možnosť klásť mu otázky a, tohto aj vidiac, zároveň aj možnosť sledovať jeho reakcie, konštatovala, že právo obvineného na obhajobu bolo zabezpečené do dôsledkov. Vzhľadom na uvedené okolnosti navrhla, aby dovolací súd
por. dovolanie obvineného G. N. odmietol. K dovolaniu obvineného G. N. sa písomným podaním vyjadril odsúdený Z. U., ktorý, stotožniac sa s argumentáciou aj dôvodmi predmetného dovolania obvineného, s týmto v plnom rozsahu súhlasil. Naďalej zotrvávajúc na všetkých svojich výpovediach súvisiacich s predmetným konaním, trval na svojom tvrdení o neúčasti obvineného G. N. na páchaní danej trestnej činnosti. Uviedol, že osobu obvineného ani osobne nepozná, a argumentujúc tým, že odsúdený Z. Z. klame aj voči jeho osobe, nazeral aj na jeho výpoveď voči obvinenému G. N. ako na nepravdivú. Konštatujúc existenciu značných rozporov medzi svojimi výpoveďami a výpoveďami odsúdeného Z. Z., tieto vysvetlil tvrdením, že zatiaľ čo on sám hovorí pravdu, odsúdený Z. Z. klame. Odsúdený Z. Z. sa k doručenému dovolaniu obvineného nevyjadril. Vyjadrenie prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podané k dovolaniu obvineného G. N., ako aj vyjadrenie odsúdeného Z. U. k dovolaniu obvineného G. N. boli súdom prvého stupňa doručené obvinenému a jeho obhajcovi. V reakcii na vyjadrenia k svojmu dovolaniu obvinený G. N. prostredníctvom svojho obhajcu, JUDr. Tibora Bašistu, v plnom rozsahu trvajúc na argumentácii použitej už v podanom dovolaní, túto doplnil vo vzťahu k namietanému porušeniu § 263 ods. 3 Tr. por. konštatovaním jeho dôsledkov vo vzťahu ku kontradiktórnosti konania, ktorá v danom prípade nebola dodržaná, keď súd nezabezpečil výsluch oboch kategórií svedkov, t.j. aj svedkov v neprospech aj svedkov v prospech obvineného, za rovnakých podmienok. K jasnému porušeniu jeho práva na spravodlivý proces malo dôjsť tým, že hoci mal ako obvinený právo osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu vypočúvať svedka Z. U. na hlavnom pojednávaní, došlo len k prečítaniu zápisnice z jeho výsluchu z prípravného konania, v ktorom navyše vystupoval ako obvinený, a nie ako svedok. Citujúc vybrané časti rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vydaného v inom, s touto vecou nesúvisiacom konaní, a odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tz 5/2006, formuloval záver, že na hlavnom pojednávaní možno prečítať zápisnice z výpovedí len vtedy, ak tieto výpovede boli osobou, o ktorej výpovede ide, urobené v takom procesnom postavení, v akom by táto mala vypovedať aj na hlavnom pojednávaní. Na základe uvedeného vyjadril presvedčenie, že zo strany súdu nemalo dôjsť k vykonaniu dôkazu prečítaním zápisnice na hlavnom pojednávaní, nakoľko v rámci prečítaných zápisníc vystupoval Z. U. ako obvinený, a nie ako svedok, zároveň sa domnievajúc, že ak by v rámci predmetného konania došlo k jeho výsluchu v pozícii svedka, existovala by možnosť, že by vypovedal inak a extenzívnejšie ako tomu bolo, keď vystupoval v pozícii spoluobvineného, čo má vzhľadom na fakt, že je svedkom v prospech obvineného, kľúčový význam pre neporušenie práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu. Súčasne sa však domáhal toho, aby k výpovedi Z. Z. aj k stanovisku Z. U. bolo pristupované a aby na ne bolo prihliadané v rovnakej miere, nakoľko jeden z uvedených tvrdí, že obvinený G. N. sa danej činnosti zúčastňoval, a druhý tvrdí, že nie. Poukazujúc na možné motivácie odsúdeného Z. Z., obvinený opätovne označil jeho výpoveď za nevierohodnú, a argumentujúc absenciou akéhokoľvek dôkazu, ktorý by priamo alebo nepriamo potvrdzoval výpoveď odsúdeného Z. Z., zopakoval, že svoje odsúdenie na základe jednej výpovede jediného svedka, ktorého dôveryhodnosť je viac než spochybniteľná, nepovažuje za v súlade so zákonom. Neunesenie dôkazného bremena na strane obžaloby, ktoré je
jeho názoru v danom prípade zreteľné, malo vyústiť do dodržania jednej zo základných zásad spravodlivého súdneho konania, a to zásady in dubio pre reo. Následne súd prvého stupňa po odstránení vytknutých nedostatkov predložil vec dovolaciemu súdu. Najvyšší súd zistil, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
1 Tr. por. dovolanie možno podať ak:
ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) a písm. i) Tr. por. je potrebné uviesť nasledovné: Dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por. možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod
1 písm.
1 písm.
2 Tr. por., na čo má ako pôvodne spoluobvinený, v zmysle skutkovej vety výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku zjavne materiálne zúčastnený na trestnom čine obvineného G. N., proti ktorému mal vypovedať, vždy právo, celkom evidentne nie je splnená ani jedna z podmienok pre postup
3 Tr. por. Svedok Z. U. bol totiž na predmetnom hlavnom pojednávaní prítomný, jeho výsluchom, z ktorých zápisnice boli prečítané, nebolo možné pripísať charakter neodkladných ani neopakovateľných úkonov, a zároveň, ako to už dovolací súd konštatoval, na odopretie výpovede mal za daných okolností ako pôvodne spoluobvinený v prejednávanej trestnej veci zákonné oprávnenie. Napriek tomu však uvedené procesné pochybenie súdu prvého stupňa nie je v dovolacom konaní ako v konaní určenom k náprave skutočne len tých najzávažnejších (mimoriadnych), či už procesných alebo hmotnoprávnych, chýb, spôsobilé privodiť dovolateľom požadované zrušenie napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov. Ako to už v odôvodnení napadnutého rozhodnutia naznačil odvolací súd, z výpovedí svedka Z. U., ktoré urobil v procesnom postavení obvineného v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní pôvodného konania a ktorých podstatný obsah okresný súd prevzal do odôvodnenia svojho rozhodnutia, vyplýva jediný skutkový záver, a síce, že tento obvineného G. N. osobne nepozná a o jeho účasti na predmetnej trestnej činnosti nevedel. Je evidentné, že predmetné výpovede svedka Z. U., ktorý už na hlavnom pojednávaní v trestnej veci obvineného G. N. (oprávnene) odmietol vypovedať, sú v prospech obvineného a tento nimi v ďalšej časti svojho dovolania aj dôvodí. Pripúšťajúc možnosť, že svedok Z. U. ako nižšie postavený v rámci hierarchickej štruktúry skupiny vyvíjajúcej drogovú trestnú činnosť, o ktorú v danom konaní ide, nemusel mať príležitosť (s)poznať všetkých vyššie postavených členov skupiny, je potom, vzhľadom na obsah jeho výpovedí vo vzťahu k osobe obvineného G. N., potrebné konštatovať, že dôkaz spočívajúci v prečítaní jeho výpovedí, uskutočnených ním v pozícii (spolu)obvineného (ktorých správnosť a úplnosť svedok po ich prečítaní na hlavnom pojednávaní potvrdil vyhlásením, že na nich v plnom rozsahu trvá), nemal svojím charakterom žiaden významnejší vplyv na konanie ani jeho samotný výsledok. Predmetný dôkaz obvineného žiadnym spôsobom neusvedčoval z trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdený, a teda hoci bol súdom prvého stupňa vykonaný a vo svojom podstatnom rozsahu aj poňatý do odôvodnenia jeho rozhodnutia, okresný súd na ňom odsudzujúci výrok svojho rozsudku nezaložil. Za daných okolností bolo preto potrebné uzavrieť, že uvedená námietka obvineného, vyčítajúca súdu prvého stupňa, že dôkaz, spočívajúci vo výsluchu svedka Z. U., nevykonal zákonným spôsobom, síce zodpovedá procesnému pochybeniu okresného súdu, ktorý rešpektujúc vyhlásenie menovaného svedka, že odmieta vypovedať
2 Tr. por., správne nemal pristúpiť k prečítaniu jeho skorších výpovedí ako (spolu)obvineného, avšak v dovolacom konaní, vzhľadom na mieru významnosti tohto (nezákonne vykonaného) dôkazu pre konečné rozhodnutie vo veci, nemá žiadnu relevanciu. V ďalšej časti dovolania, obvinený, evidentne v snahe čo najviac profitovať z dôkazu, ktorého zákonnosť vykonania súčasne napáda, t.j. z výpovede svedka Z. U., vyčítal súdom prvého i druhého stupňa, že mu ich postupom bolo odňaté právo osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu tohto vypočúvať, keďže na hlavnom pojednávaní došlo len k prečítaniu zápisníc z jeho skorších výsluchov. Tým malo dôjsť k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania zaručenej čl. 6 ods. 3 písm.
1 písm. g) Tr. por. Formálne uplatniac dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por., obvinený, pokračujúc v línii obhajoby sledovanej už podaným odvolaním a založenej na neustálom spochybňovaní vierohodnosti i pravdivosti výpovede svedka Z. Z., v podstate namietal nesprávne hodnotenie tohto dôkazu súdmi nižších stupňov a zároveň tento sám hodnotil zo svojho uhla pohľadu, dochádzajúc k záveru o nedostatočnosti tohto dôkazu na preukázanie tvrdení obžaloby, a teda nutnosti zrušenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu. Svoju obhajobu postavil na tvrdení, že výpoveď svedka Z. Z., na základe ktorej došlo k jeho odsúdeniu, bola motivovaná jednak usilovaním menovaného svedka o miernejší trest a jednak jeho osobnými negatívnymi emóciami vo vzťahu k nemu, prameniacimi z jeho predchádzajúceho postavenia zamestnanca obvineného, a zároveň na presvedčení, vychádzajúcom z ustálenej judikatúry súdov, že uznanie za vinného len na základe výpovede jedného chráneného svedka nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a z práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z podstaty dovolateľom uvádzaných námietok, spočívajúcich v nedôveryhodnosti označeného svedka, a tým aj v nesprávnom vyhodnotení dôkazov (jeho výpovede), vyplýva, že tieto smerujú proti správnosti a úplnosti zisteného skutku, a najmä proti rozsahu a hodnoteniu vykonaného dokazovania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto opätovne zdôrazňuje, že pri skúmaní danosti dovolacieho dôvodu
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., t. j. či dovolaním napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení, dovolací súd nemôže skúmať alebo meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku, ale je vždy viazaný konečným skutkovým zistením, a preto sa dovolací súd týmito námietkami nezaoberal. V rámci tohto dovolacieho dôvodu môže dovolací súd len posudzovať, či súdy nižšieho stupňa na pevne a nemenne zistený skutkový stav, aplikovali správne ustanovenia Trestného zákona. To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého, prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, ako aj proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Dovolací súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia zámerne prevzal podstatný obsah dovolacích námietok obvineného. Z ich znenia je totiž evidentné, že ide o námietky takmer rýdzo skutkového charakteru, smerujúce jednak proti obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, proti správnosti a úplnosti zisteného skutku, ale predovšetkým proti spôsobu, akým súd prvého stupňa i odvolací súd hodnotili dôkazy. Vzhľadom na početnosť týchto námietok dovolací súd považuje za žiaduce obvinenému pripomenúť, že pre zisťovanie skutkového stavu veci a hodnotenie dôkazov platia v trestnom konaní zákonom stanovené pravidlá,
ktorých je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok pritom nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por., v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Námietky obvineného G. N. k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá jeho predstavám (keď prvostupňový súd vyhodnotil výpoveď svedka Z. Z. ako vierohodnú a na jej základe ustálil rozsah trestného činu i jeho skutkový priebeh a odvolací súd potvrdil správnosť jeho záverov), svojím obsahom nenapĺňajú nielen obvineným označený dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por., ale ani žiaden iný dôvod dovolania
1 Tr. por. Ak by totiž záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
1 písm. i) Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. K tomu je len pre úplnosť potrebné dodať, že uvedené sa netýka dovolania ministra spravodlivosti podaného
3 Tr. por. Len na zdôraznenie správnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí dovolací súd k námietke obvineného, spochybňujúcej vierohodnosť svedka Z. Z., obviňujúc tohto, poukazovaním na možné zdroje jeho motivácie, z tendenčnej výpovede, poukazuje na skutočnosť, že už prvostupňový súd venoval tomuto obhajobnému tvrdeniu obvineného náležitú pozornosť, keď sa s ním v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným spôsobom vysporiadal. Odvolací súd naň následne opätovne reflektoval, keď podrobne analyzujúc obsah výpovedí odsúdeného Z. Z., uskutočnených v priebehu celého konania, konštatoval, že tieto boli od začiatku konzistentné aj ohľadom tvrdenia o účasti ďalších, spočiatku ním bližšie nekonkretizovaných, osôb na predmetnej trestnej činnosti, ako aj ohľadom okolností ním uvádzaných ako dôvody jeho prvotného mlčania ohľadom nacionálií ďalších osôb zúčastnených na danej trestnej činnosti. Krajský súd takto, logicky argumentujúc a odkazujúc na konkrétne tvrdenia odsúdeného Z. Z., a zároveň zdôrazniac absenciu dôkazu nasvedčujúceho nedôveryhodnosť jeho osoby, vyvrátil akékoľvek pochybnosti o tendenčnosti výpovede tohto svedka. Pokiaľ ide o tvrdenie obvineného, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o jeho vine bolo založené výlučne na výpovedi svedka Z. Z., čo je vzhľadom na okolnosť, že tento vypovedal v postavení chráneného svedka,
jeho názoru v rozpore so základným právom na súdnu ochranu, podporené odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV ÚS 268/2011, Najvyšší súd Slovenskej republiky, zotrvávajúc na závere, že aj táto námietka je vo svojej podstate námietkou skutkovou, čiže napádajúcou spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, a teda so zreteľom na znenie § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nepripúšťajúcou jej prehodnotenie v rámci dovolacieho konania, považuje pre úplnosť za potrebné uviesť, že obvinený, modifikujúc závery vyplývajúce z citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, rozšíril jeho pôsobnosť aj na prejednávaný prípad. Pritom v predmetnej trestnej veci boli okolnosti výsluchu svedka Z.W. Z., majúceho postavenie chráneného svedka, podstatne odlišné od tých, za akých sa vypočúvali svedkovia vo veci, v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky prijal rozhodnutie, ktorým obvinený argumentoval. Týmto bol priznaný status utajených svedkov. Podstata nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky teda tkvela v tom, že uznanie viny nemožno založiť výlučne na výpovediach svedkov, ktorí po celý čas konania zostávajú v anonymite, keďže dôsledkom obmedzených možností obvineného vznášať voči takýmto svedkom protiargumenty a napádať ich dôveryhodnosť sa významne sťažuje uplatnenie jeho práva na obhajobu. V teraz prejednávanej veci však odsúdený Z. Z., hoci majúci postavenie chráneného svedka, bol obhajobe po celý čas konania známy. K utajeniu ani zmene jeho identity nedošlo a dokonca, hoci na hlavnom pojednávaní vypovedal prostredníctvom technických prostriedkov (telemostu), obvinený i jeho obhajca mali možnosť nielen mu klásť otázky, ale aj vidieť jeho bezprostredné reakcie. V danom prípade preto nie je možné hovoriť o zhoršení príležitostí na uplatnenie práva obvineného na obhajobu, možnosť realizácie ktorého mu bola v plnom rozsahu zabezpečená. Napokon nemožno opomenúť ani skutočnosť, že už prvostupňový súd, vedomý si toho, že práve výpoveď svedka Z. Z. je tou, ktorá v rozhodujúcej miere usvedčuje obvineného G. N. z predmetnej trestnej činnosti, sa s uvedenou okolnosťou v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal poukazom na ďalšie dôkazy podporujúce pravdivosť výpovede svedka Z. Z. a svoj záver o účasti obvineného na stíhanom trestnom čine podporil aj pripomenutím výpovedí svedkýň V. Z. a K. Z., z ktorých je zrejmé, že obvinený sa už v minulosti stýkal s osobami zaoberajúcimi sa drogovou trestnou činnosťou. Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.