Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/190/2016 Identifikačné číslo spisu: 3113234884 Dátum vydania rozhodnutia: 27.04.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Petríková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:3113234884.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu T., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr. Milanom Kukučkom, advokátom so sídlom v Nitre, Farská 34, proti žalovanej Galleko SK s. r. o., so sídlom v Trenčíne, Kasárenská 9, zastúpenej RK LEGAL, s. r. o., advokátskou kanceláriou, so sídlom v Bratislave, Hviezdoslavovo nám. 17, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 11 Cpr 10/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z
- marca 2016 sp. zn. 6 CoPr 3/2015, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie
- Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z
- marca 2016 sp. zn. 6 CoPr 3/2015 potvrdil ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok Okresného súdu Trenčín (ďalej aj „súd prvej inštancie“) z
- decembra 2014 č. k. 11 Cpr 10/2013-141, ktorým súd prvej inštancie žalobný návrh zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Uviedol, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, na akých dôvodoch bolo založené, nie je všeobecné ani jednostranné a nepresvedčivé. K námietkam žalobcu ohľadom nedostatočného zistenia skutkového stavu odvolací súd konštatoval, že vzhľadom na zistené skutočnosti dospel v zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že skutky, ktoré boli vytknuté žalobcovi v napadnutom právnom úkone a boli príčinou okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru, sa stali. Poznamenal, že z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že v danej veci žalobca zavinene porušil svoje povinnosti zamestnanca upravené v § 81 písm. a/, c/ a e/ Zákonníka práce. Uviedol, že v danej veci z vykonaného dokazovania, najmä výpisom telefónnych hovorov žalobcu v rozhodnom období vyplynulo, že žalobca vykonal iba 4 telefonické hovory za 3 dni práce, okrem toho posledné hovory realizoval pred obedom do 11.00 hod, a navštívil iba 9 zákazníkov, pričom v priemere dve hodiny svojho pracovného času trávil v obchodnom centre bez preukázania dôvodnosti. Odvolací súd tak uzavrel, že vzhľadom na uvedený postoj žalobcu k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzitu porušenia pracovných povinností, dôsledky pre zamestnávateľa (užívanie služobného vozidla na súkromné účely) je správne hodnotenie uvedeného porušenia pracovnej disciplíny ako porušenia závažným spôsobom. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie mal z vlastnej iniciatívy odstrániť rozpory ohľadne výkonu pracovných činností a aj bez návrhu strán v konaní vypočuť svedkov uviedol, že v danej veci po vykonaní dokazovania, ktoré v plnej miere „ovládla“ žalovaná, ktorá označovala a predkladala dôkazy na preukázanie svojich tvrdení rozhodných pre posúdenie veci, nevznikol žiaden žalobcom tvrdený „rozpor ohľadne výkonu pracovných činností“, ktorý by bolo potrebné odstraňovať ďalšími dôkazmi. Ak žalobca dospel k potrebe odstraňovať rozpory, resp. preukazovať skutočnosti vyvracajúce skutočnosti zistené z dôkazov žalovanej, bolo jeho procesnou povinnosťou účastníka konania dôkaz navrhnúť, označiť a prípadne predložiť (§§ 101 ods. 1 a 120 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Súd svojou vlastnou aktivitou nemôže do sporu vnášať skutočnosti, pre ktoré nie je podklad v spise a vo výsledkoch doterajšieho konania. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd viazaný dôvodom podaného odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.
- Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že uplatnenému návrhu v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovanú na náhradu trov konania alternatívne, aby predmetný rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil tým, že odvolací súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nakoľko predmetnú právnu vec prejednal výlučne formálne. Odvolací súd v napadnutom rozsudku formalisticky konštatoval, že skutky, ktoré boli vytknuté žalobcovi v napadnutom právnom úkone a boli príčinou okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru sa stali a na základe toho už nepovažoval za potrebné vo veci vykonávať ďalšie dokazovanie a rozhodnutie veci odôvodňovať. Namietal, že prvoinštančný súd a rovnako aj odvolací súd nesprávne právne posúdili prípad a dôkaznú situáciu, nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy, nevykonali všetky dostupné a navrhované dôkazy a následne vec nesprávne právne posúdili a nesprávne rozhodli. Poznamenal, že v danom prípade nebolo preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny a pokiaľ mu žalovaná vytýkala nedostatky, ktoré mali byť spôsobené tým, že nebol dodržaný týždenný pracovný čas na základe záznamov GPS, tak táto skutočnosť nezodpovedá realite, pretože údaje získané z GPS sú údajmi o pohybe motorového vozidla, ktoré pracovník používa a nie údaje, či využíva pracovný čas. Uviedol, že samotný výpis z GPS nie je dôkazom o nevykonávaní práce, nakoľko v zmysle ustálenej judikatúry slovenských súdov výpisy zo sledovania GPS nie je možné interpretovať tak, že sa jedná o nástroj kontroly dochádzky zamestnancov a takýto výpis je možné považovať len za dôkaz o pohybe konkrétneho motorového vozidla (napr. rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoPr 1/2012, 4 CoPr 2/2012). Ďalej poukázal na to, že odvolací súd nevzal do úvahy, že zo strany žalobcu nešlo o úmyselné konanie a bolo to prvé konanie žalobcu, ktoré možno posudzovať ako porušenie disciplíny a žalovanej nevznikla konaním žalobcu žiadna škoda. Z rozhodnutia súdu nie je možné ustáliť aká bola miera intenzity porušenia pracovnej disciplíny a v čom konkrétne spočívalo riziko ohrozenia záujmov žalovanej s tým spojených. Konštatoval, že v prípade existencie pochybností a rozporov ohľadne výkonu pracovných činností mal súd z vlastnej iniciatívy uvedené rozpory odstrániť a aj bez návrhu strán v konaní vypočuť svedkov, napr. M.. V konaní žalobca navrhol relevantné dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia preukázali, avšak súd sa rozhodol, že predmetné dôkazy nevykoná. Na základe uvedeného mal za to, že skutkové a na ne nadväzujúce právne závery odvolacieho súdu sú predčasné, pretože odvolací súd v tomto smere nevykonal dostatočné dokazovanie.
- Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla podané dovolanie v celom rozsahu odmietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania.
- Dovolanie žalobcu bolo podané
- júna
- Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť
- júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vychádzajúc z vyššie uvedeného ako súd dovolací po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená v súlade so zákonom, skúmal prípustnosť a dôvodnosť dovolania bez nariadenia pojednávania. Dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
- Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred
- júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.
- Dovolateľ dovolaním napadol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd; nepreukázaná bola tiež namietaná vada konania (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
- Dovolateľ v dovolaní výslovne namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je formálne a teda nedostatočne odôvodnené a že odvolací súd vo veci nevykonal ďalšie dokazovanie.
- Dovolací súd v súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia. Ich správnosťou sa dovolací súd nemal oprávnenie zaoberať.
- Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že dovolateľ za odňatie možnosti konať pred súdom považuje nevykonanie ním navrhovaných dôkazov súdom prvej inštancie a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov a nevykonanie ďalšieho dokazovania odvolacím súdom, čo v konečnom dôsledku viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
- K predmetným dovolacím argumentom najvyšší súd uvádza, že podľa právnej úpravy do
- júna 2016 prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V týchto súvislostiach najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony (I. ÚS 50/04).
- K námietke žalobcu, že súd mal z vlastnej iniciatívy a aj bez návrhu strán v konaní vypočuť svedkov, dovolací súd uvádza, že v danom prípade bol „skutkovým“ súdom (vykonávajúcim dokazovanie) súd prvej inštancie, lebo odvolací súd rozhodoval vo veci samej bez nariadenia pojednávania. V takejto procesnej situácii mal žalobca vytvorenú reálnu príležitosť uvedený nedostatok v konaní pred súdom prvej inštancie namietať v ním podanom odvolaní. Túto možnosť ale nevyužil (viď odvolanie na č. l. 150 spisu), preto podmienka prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nie je v takom prípade splnená. V prejednávanej veci súd prvej inštancie pred ukončením dokazovania naplnil manudukčnú povinnosť v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., po ktorej žalobca uviedol, že ďalšie dokazovanie nenavrhuje. Súd žalobcovi umožnil realizovať oprávnenia v zmysle § 118 ods. 4 O.s.p., vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a dokazovanie uznesením vyhlásil za skončené (viď zápisnica o pojednávaní pred súdom zo
- decembra 2014, č. l. 137 až 139a spisu). Z uvedeného nevyplýva, že by postupom súdu prvej inštancie malo dôjsť k znemožneniu procesných práv pri dokazovaní. Dovolací súd navyše poznamenáva, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia vysvetľoval dôvody (ne)vykonania ďalšieho dokazovania tak, že po vykonaní dokazovania súdom prvej inštancie, ktoré v plnej miere „ovládla žalovaná“, nevznikol žiaden žalobcom tvrdený rozpor ohľadne výkonu pracovných činností, ktorý by bolo potrebné odstraňovať ďalšími dôkazmi. Ak žalobca dospel k potrebe odstraňovať rozpory, resp. preukazovať skutočnosti vyvracajúce skutočnosti zistené z dôkazov žalovanej, bolo jeho procesnou povinnosťou dôkaz navrhnúť, označiť a prípadne predložiť (viď str. 10 posledný odsek rozhodnutia odvolacieho súdu).
- Ostatné námietky žalobcu smerovali k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom a rovnako súdom prvej inštancie, dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci ako dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. prípustnosť dovolania nikdy nezakladalo (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014), preto sa dovolací súd týmito námietkami žalobcu nemohol zaoberať.
- Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p., preto najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné.
- Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
- Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.